Tomáš Hoštack

Slovenské mýty (3)

“Stopy dávnej minulosti …” Stopy dávnej minulosti Pavla Dvoráka bývali a sú nesporne velmi dobrou televíznou reláciou. Nacierali do dejín velmi zaujímavým spôsobom a kultivované Dvorákovo rozprávanie o histórii s adekvátnym režijným chápaním režiséra Kendyho prebúdzali záujem o dejiny azda aj u tých, ktorí by v nich inác nenachádzali nic zaujímavé. A rovnako dobre sa pozerá aj na reprízy týchto relácií. Minulý rok som zachytil jedno z pokracovaní, bez programu, náhodou, už v polovici, azda ešte neskoršie. Lutoval som premeškanú príležitost. Ale v tých niekolkých minútach, ktoré som zachytil, zaslúchol som urcité informácie, ktoré ma donútili k zamysleniu. S ohladom na to, že som reláciu nesledoval od zaciatku, môže sa stat, že moje sledovanie záverov nemusí celkom súhlasit s obsahom. Nech teda táto úvaha nie je polemikou so spomenutou reláciou. Týka sa však tvrdení, ktoré sa u nás vyskytujú všade okolo, aj na kompetentných miestach a neustálym opakovaním sa nám stávajú “danými axiómami”. “Slovencina zacala vznikat v desiatom storocí”, pocul som v relácii. Nemohol som sa ubránit otázke, preco sa takéto konštatovanie tak vytrvalo opakuje a preco ho s takou samozrejmostou prijímame ako danost, ked aj minimálna úvaha musí stacit na to, aby zistila, že sa s takým tvrdením dostávame do slepej ulicky. Co hovorí o veku jazyka zvrchovaná autorita jazykovedy, Ferdinand de Saussure: “Môžeme mat na mysli predovšetkým vlastný zaciatok, východiskový bod urcitého jazyka. Ale aj jednoduchá úvaha ukáže, že taký jazyk, ktorému by sme mohli pripísat urcitý vek, neexistuje, lebo každý jazyk je pokracovaním toho, ktorým sa hovorilo predtým. Pri reci nie je tomu tak, ako u ludí: absolútna kontinuita jej vývoja znemožnuje v nej rozlišovat generácie. Gaston Paris proti chápaniu jazykov dcérskych a jazykov materských vystúpil právom, lebo také znaky predpokladajú pretržitost. Nedá sa preto v tomto zmysle hovorit, že jeden jazyk je starší ako iný.” (Ferdinand de Saussure, Cours de linguistique générale, kap. II). Toto konštatovanie bolo vyslovené v súvislosti s predchádzajúcim omylom jazykovedcov, ktorí považovali sanskrit za pramen ostatných indoeurópskych jazykov. De Saussure uvádza tento omyl na správnu mieru: súcasný sanskrit je len jedným z jazykov, ktoré sa vyvinuli z prapôvodného indoeurópskeho jazyka a akákolvek nadradenost sanskritu je v tomto ohlade absurdná. Slovanské osídlenie na našom území zacína, podla najnovších výskumov, už v prvých storociach nášho letopoctu. Nebolo to obyvatelstvo autochtónne. Prenikalo sem v rámci stahovania národov z východu. Akou recou sa dorozumievalo to prichádzajúce obyvatelstvo? Bolo do desiateho storocia nemé? Alebo rozprávalo do 10. storocia iným jazykom? Deviate storocie je storocím príchodu sv. Cyrila a Metoda. Byzantská misia sa postarala o preklad Sv. písma do … jazyka. A tu práve zacína problém. Akého jazyka? Jazyk, do ktorého sa malo preložit Sv. písmo, musel už byt vyspelý jazyk. Ale ten jazyk v nasledujúcom storocí už tomu ludu nebol dobrý? Musel si vytvorit iný? Ako to, že túto výnimku nepostrehol Saussure a nikde ju nespomína? Ved je to unikátny prípad, ktorý by si predsa zaslúžil pozornost svetovej jazykovedy. Anuluje všetky jej výsledky. Jazyk, ktorým sa tu v case príchodu Cyrila a Metoda hovorilo, sa nazýva, ... nenazýva sa, ale ho nazývajú ..., sloviensky, slovenský, slovanský, hociaký – ale velmi úzkostlivo sa obchádza názov jazyk slovenský. Tento názov ani nemám v úmysle nijako sugerovat. Na jeho názve predsa absolútne nemôže záležat. Jazyk sa v priebehu vekov mení. Názov tiež. Sám sanskrit, ktorý niektorí jazykovedci mylne považovali za pôvodný jazyk indoeurópanov, sa menuje raz sanskrit, raz sanskrt - alebo v menách historických postáv poznáme napríklad egyptskú královnú, ktorá je raz Nofretete, raz Nefertiti – bez toho, že by tento rozdiel názvov vzbudzoval najmenšie pochybnosti o identite jazyka alebo historickej osoby. Slovencina je však nieco úplne iného. Do desiateho storocia tu bola sloviencina, alebo, ak chcete, slovancina alebo, - je prípustný aj hociaký iný názov - od desiateho storocia zacala vznikat slovencina. A to už, na rozdiel od sanskritu alebo sanskrtu, je jazyk iný, nový. Dominik Hudec (Velký omyl Velká Morava, Martin 1994) poukazuje na preklady starých historických textov v rámci „najrozsiahlejšieho kompendia“ dejín Slovákov, Magnae Moravia fontes historici, ktoré v piatich zväzkoch prináša „tolko materiálov v originále aj v ich ceskom preklade ako nijaká iná publikácia“. Z uvedeného množstva stací spomenút len niekolko príkladov. „Strana 312. Text „mondrago filosofa i ucitela Slovenom i Blgarom i Rusom“ sa prekladá Múdreho filozofa ucitela Slovanov, Bulharov a Rusov. Podla toho teda Bulhari a Rusi neboli Slovania. Kto potom Slovania boli? Strana 314 (Slovo o živote svatých Crhu i Strachoty). Prekladatelia vetu „... když z daru božieho nekteré vlasti jako Charváty a Slováky na vieru krestanskú obrátili“ komentujú ako zmienku „o pokrtení Charvátu a Slováku (patrne jižních Slovanu).“ Ani David Copperfield by nevedel lepšie ukryt jeden národ pred zrakmi publika. Naproti tomu však: „Str. 29. Text „... in regione Pechaim“ sa prekladá „do zeme ceské“. ... Na str. 43 je vysvetlivka: pod slovanským názvom Cech – Cechy treba rozumiet obyvatelov celých Ciech namiesto „obtížne preložitelného Beheimi, Boemaini“. Z toho už vyplýva jasný, „logický“ záver: vo vedeckej práci! sa Slovák nedá preložit ako Slovák, naproti tomu Beheim by sa inak ako Cech dal preložit len tažko. Podla teórie Fr. Trávnícka sa „slovencina a ceština vyvinuli z jednotného praslovanského základu z tzv. praceskoslovenciny, resp. praceštiny. ... ... Táto teória o praceskoslovenskom (praceskom) pôvode slovenciny bola v období po prvej svetovej vojne súcastou buržoáznej ideológie o jednotnom ceskoslovenskom národe a jazyku, no dalej sa nerozvíjala a po oslobodení odstúpil od nej aj sám autor.“ (Rudolf Krajcovic, Pôvod a vývin slovenského jazyka, SPN Bratislava 1981, s. 11 a 12) Aký je morálny profil a vedecký kredit vedca, ktorý je ochotný produkovat vedecké teórie ŕ thčse, aby podoprel politickú fikciu, a fakty sú mu skôr na obtiaž? Touto otázkou sa však nebudeme zaoberat. Pre mna tu zostáva otázka ovela podstatnejšia. Trávnícek teda svoju konštrukciu napokon odvolal. Ale dávno po tom, co musel sám autor priznat jej nezmyselnost, pocul som profesora na hodine slovenciny vyslovit otázku: „Z coho vznikla slovencina?“, na ktorú si sám dal aj odpoved: „No, zo starej ceštiny!“ Toto by nás ešte nemuselo prekvapit. Na Slovensku žije stále vela ludí, ktorých záujmy sa od záujmov Fr. Trávnícka nijako nelíšia. Ale autorom tohto minimonológu nebol nik z nich. Bol to naopak clovek, ktorý si za svoje národné presvedcenie mnoho vytrpel. Preco teda nám zostáva v povedomí, nedá sa povedat ani prekonaná, ale jednoducho nezmyselná úcelová konštrukcia, – bez ohladu na názor naozaj serióznej jazykovedy, - a to dokonca už vo finálnej verzii jej dlhodobej perspektívy. U Trávnícka zatial ešte figurovala v podobe nenápadnej, rafinovanej, vsuvky „resp. praceštiny“, ktorá v budúcnosti samozrejme mala – na také zistenie nie sú potrebné nijaké jasnovidecké dispozície - „ceskoslovencinu“ bezo zvyšku nahradit. Táto vsuvka bola samozrejme nasadená na postupnú absolútnu asimiláciu. Preco pre našich národne orientovaných pedagógov nebola potrebná ani tá inkubacná doba a šírili ju dalej, s predstihom, už v tejto „definitívnej“ podobe, bez ohladu na to, že ju vtedy pre jej neudržatelnost už aj sám autor odvolal? Aby sme nekrivdili Dr. Dvorákovi a neinterpretovali jeho konštatovanie. Periodizácia súcasnej teórie vývinu slovenského jazyka pozná tzv. konštitutívne obdobie vývinu slovenciny a kladie ho do 10. až 11. storocia. Toto obdobie je však už tretou fázou jej vývinu (pozri napríklad už vyššie spomenuté dielo doc. PhDr. Rudolfa Krajcovica). Interpretátori našich dejín by však v tejto fáze chceli vidiet pociatok slovenciny, a to napokon ešte odvodenej z ceštiny, cím ju vlastne odizolovali od jej praslovanských korenov. A videli sme vyššie, ako sa túto jazykovednú absurdnost úspešne podarilo implantovat do našich mozgov. Aj doc. Krajcovic, hoci s ohladom na dané prostredie velmi opatrne, konštatuje, že „v názoroch, ktoré v ostatnom case zastávala slovakistika a domáca slavistika, ciastocne sa uplatnoval aj genetický aj mimojazykový aspekt“. Diskontinuita v názve jazyka však mieri ovela dalej. Priznala to aj spomenutá televízna relácia, že národ nitriansky a národ nad Moravou boli rozdielne národy. A tu je aj tá pointa. Niet jazyka – niet národa. Toto už uviedol vo svojej teórii národa aj sám súdruh Stalin. A ked niet národa, niet histórie. Slovenský národ nebol spokojný so svojím jazykom a zacal si tvorit iný. A stal sa tak bezdomovcom v histórii. V dejinách národov casto prichádzalo k tzv. “intestinálnym” prevratom. Vyvraždené boli celé rody a nahradili ich iné, niekedy velmi vzdialené. Bez vplyvu na identitu národa. Ceské dejiny poznajú napríklad koncom 10. storocia spor rodov Premyslovcov a Slavníkovcov, ktorí ovládali terajšie východné Cesko. A dejepis nám hovorí: „Antagonismus mezi Premyslovci a Slavníkovci prerostl v otevrené neprátelství. R. 995 využil Boleslav II. toho, že vládnoucí Slavníkovec Sobebor (Sobeslav) odešel s družinou na válecné tažení a dal svými družiníky na Libici povraždit všechny zbývající mužské cleny rodu. Hromadná vražda na Libici poskytla ceskému knížeti príležitost k úplné likvidaci Slavníkovského panství.Cechy byly s konecnou platností sjednoceny pod vládou Premyslovcu.” (Kolektiv, Prehled dejin Ceskoslovenska I/1 [do r. 1526], Academia Praha 1980, s. 108) Dva územné celky ovládané dvoma súperiacimi rodmi, to boli v danom historickom období vlastne dve „krajiny“. „Humánnost“ spôsobu, akým sa vykonalo „zjednotenie“ týchto kniežatstiev nás nemusí zaujímat, v tom case sa takto „zjednocovali“ aj iné krajiny, ale jedna vec tu predsa zostáva nejasná. Boli to stále „rody“, bola to stále tá istá krajina“. Naproti tomu naše „zjednotenie“ nebolo asi dost drastické, koncilo len „vyhnaním“ Pribinu, a azda preto sa u nás nezjednotili rody, ale priamo národy. Národ nad Moravou bol vraj iný. Ale pomenovanie národov okolitými susedmi nehralo v tom case okrem nášho prípadu príliš velkú rolu, co sa týka ich identity. “Tak Rimania a po nich celý svet pomenovali Helénov Grékmi podla im najbližšieho gréckeho kmena. Gréci sa však sami dodnes volajú Helénmi. Francúzi, ba aj Španieli pomenovali Nemcov podla najbližšieho nemeckého kmena Alemánmi. Byzancia skoro sto rokov oficiálne volala Madarov Turkami. Národ Suomi celý svet nazýva Fínmi.“ (Dominik Hudec: Velký omyl, Velká Morava“, Martin 1994, s. 69). V našich dejinách je však meno urcujúce a rozhodujúce. Ibaže “národ” moravský nenazýval svoj jazyk “moriavcina”, ale “sloviencina”. Zvláštne! Kým Moravania hovorili sloviencinou ako my, boli „iným národom“ - a úzkostlivo sa na tom trvá - boli Moravanmi. Teraz, ked sa naucili rozprávat po cesky, už Moravanmi nie sú, sú Cechmi. Moravania teda dostali príležitost na rehabilitáciu svojej historicity. Ceskému kmenu nezáležalo v tom case tak velmi na našich „spolocných“ dejinách a dal prednost vazalstvu nemeckému pred vazalstvom Svätoplukovým. To je samozrejme vec gusta. Azda aj vec intuície. Lebo v nasledujúcom storocí sa ceskému kmenu podarilo anektovat Moravu. A s nou aj jej históriu. Tristo velmožov, co bola v tom case reprezentacná elita národa, dali odviezt do Ciech. V nedávnom case sa takýto postup nazýval „preškolenie“. V súcasnosti sa to nazýva „brainwashing“. Terminológia v tom case ešte nebola na takej úrovni, ale metódy áno. Moravania napokon pochopili svoju príležitost regenerovat svoju historickú príslušnost. Bolo treba len priznat, že ich príbuznost so slovenským národom je sporná alebo nulová, ale zato je absolútne zhodná s národom ceským. Niektorým – tým s „dlhším vedením“ – to síce trvalo celé dlhé stárocia a  trvá ešte i dnes, ale pre tých, ktorí pochopili, sa historická kontinuita zázracne obnovila. So spätnou platnostou. Ba dostali sa do absolútneho centra svetových dejín. Ocitol som sa raz v prítomnosti mladého anglického lorda. Jeho ceský tlmocník pri zmienke o Slovensku nezabudol pohotovo vysvetlit, že to je iná kategória, nie taká, ako sú „historic countries“. Mne bolo samozrejme jasné, na ktoré dve krajiny, jediné na svete, sa tento prívlastok jednoznacne vztahuje, neviem však, ci na takúto samozrejmost stacila aj celá lordova vzdelanost. Priatel ironicky poznamenal, že lord asi predpokladal, že je rec o Mezopotámii. Moravský národ teda našiel svoju definitívne miesto v histórii, len co prijal za svoj jazyk namiesto slovienciny ceštinu. Slováci svoju sloviencinu nahradili slovencinou a to bol koniec ich histórie. Zapadli v prepadlisku dejín a zacínali znova od bodu nula. Nevdojak som si spomenul na istú príhodu. Willi bol naturalizovaný Francúz, inak Nemec. Pri jednej debate sa vyslovil, že Francúzi už vlastne ani neexistujú, je to zmes. Joël, jeho francúzsky priatel, na to s úsmevom odpovedá: „Ale, ved predsa, my sme tu!“ Preco by Willi rád videl francúzsky národ ako zmes, je velmi dobre pochopitelné. A z toho istého dôvodu je velmi dobre pochopitelné aj to, komu vyhovuje diskontinuita našich dejín a naša neexistencia. Ale my, na rozdiel od Francúza, na takúto poznámku odpovedáme: „To je pravda! Nik nás nevidel odíst, žijeme tu, ale neexistujeme. Naše dejiny fungujú prerušovane ako svetlo majáka“. A záver? Jazykoveda teda vyvrátila akýkolvek zmysel pokusov o dátovanie vzniku jazykov. Na svete však jednako zostali dva jazyky, o pociatku ktorých nik nemá právo diskutovat, hoci príciny ich pociatkov sú velmi rozdielne: jedným z nich je esperanto, druhým je slovencina. Saussure je pre nás daleko, tam až my nedovidíme. A keby sme aj dovideli, co zmôže logický, vedecký argument proti mýtu? Mýtus je neznicitelný. Ktorýsi poslanec sa odvážil v niekdajšom federálnom parlamente vyslovit konštatovanie, že Slováci patria k najstarším národom v Európe. Ušla sa mu za to od nás samých nálepka „nacionalistu“ a posmešný rehot celého „nenacionalistického“ parlamentu. To sú praví „profesori“ našich dejín. To je pre nás zdroj poznania našej histórie. Stopy dávnej minulosti je relácia dobrá. Rád si pozriem aj hociktorú z jej repríz. Ale v tomto konkrétnom prípade mi zostal pocit, že v nej boli viac Stopy nedávnej minulosti ako minulosti dávnej.