Jozef M. Rydlo

In memoriam Coccioli

V Mexiku zomrel Carlo Coccioli, spisovatel, ktorý hladal Boha: mal 83 rokov. Prominentný taliansky intelektuál Carlo Bo o Cocciolim raz povedal, že je to „iný spisovatel a patrí k inej literatúre“. Iná mysliaca hlava talianskej kultúry Curzio Malaparte hodnotil jeho dialógy ako „intenzívne, britké, obcas prekvapujúce, a zároven aj rozpacité“. Tondelli, autor povestného Weekend postmoderno (Postmoderný víkend), mu venoval velmi podrobnú a rozsiahlu esej. Napriek tomu meno tohto talianskeho autora, ktorý zomrel v Mexico City vo veku osemdesiattri rokov (narodil sa v Livorne roku 1920) a je pochovaný na cintoríne v dedine Atlixco, by mnohí odmietli co i len vyslovit.
Volal sa Carlo Coccioli. Nie Cocciňli, ani Cocciolě, ako ho nazývajú Francúzi. Tí patria k jeho nadšeným citatelom a vždy boli presvedcení, že ide o francúzskeho spisovatela. Mýlka sa zrodila zo skutocnosti, že Coccioli písal v troch jazykoch: okrem toho, že písal po taliansky, písal aj po francúzsky a španielsky. Bol narcisistom a búrlivákom, akých treba hladat. Prv, než v roku 1953, teda pred polstorocím, odišiel do Mexika, niekolko rokov žil v Paríži a nejaký cas aj v Kanade, kam ho zaviedli stopy jednej z jeho pochabých lások.
V Taliansku sa o nom nikdy nehovorilo, s výnimkou úzkeho kruhu citatelov. Nie je totiž vždy lahké nájst jeho diela v kníhkupectvách. Je zvláštne a zahanbujúce, že tento taliansky autor je tak velmi neprítomný v literatúre krajiny, ktorá práve neoplýva zástupmi spisovatelov. Coccioliho by sme márne hladali v encyklopédiách, v antológiách ci v knižnicných katalógoch. Obklopovala ho totiž povest rebela, nonkonformistu a svetobežníka, ktorý odlúcenie od rodnej vlasti povýšil na neúprosný osud.
Carlo Coccioli bol autor so širokým záberom. Napísal približne pätdesiat kníh a niektoré z nich vyšli v rôznych kútoch sveta – od Madagaskaru až po Peru, od New Yorku po Lisabon. Mal len tridsat rokov, ked vydal diabolský román pätdesiatych rokov Il cielo e la terra (Nebo a zem), ktorý bol neskôr preložený do sedemnástich jazykov. O dva roky neskôr vyšiel román Fabrizio Lupo, ktorý v tej dobe šokoval. V tomto náboženskom dokumente autor vášnivým spôsobom vykresloval takpovediac cudnú homosexualitu (Passolini sa vo filme Teoréma inšpiroval práve hlavnou postavou z tohto románu).
V súcasnosti sa spomínaný román radí medzi klasiku svojho žánru, ale jeho novátorstvo spocíva v tom, že homosexualitu chápe ako Lásku s velkým L. Majstrov tejto tematiky – Gida, Cocteaua, Thomasa Manna a Jeana Geneta – od našej doby delí dlhý cas, ale vydanie knihy Fabrizio Lupo vyvolalo také búrlivé reakcie a dokonca aj invektívy, že autor, ktorého zaplavili tisíce listov, sa rozhodol opustit Európu. Odišiel do Mexika. Plánoval, že tam ostane niekolko týždnov, avšak nakoniec tam prežil celý život.
„V žiadnom meste sa necítim tak dobre, ako v tomto otrasnom Mexico City,“ opakuje Coccioliho slová Luciana Sicoová, ktorá ho pred desiatimi rokmi navštívila unho doma. „Je mi tu dobre asi preto, lebo vo vzduchu cítit hlbokú duchovnost. V mestách, kde ludia nemajú materiálne problémy, teda v mestách, kde žije západoeurópska civilizácia, je všetko také prozaické… Na akého Boha myslia ludia vo Švajciarsku?“ Tú otázku vyslovil clovek, ktorý ustavicne žil v mucivom a vycerpávajúcom náboženskom napätí a ktorý sa zaoberal myšlienkou na Mysterium Magnum. Tento clovek sa rozhodol, že bude žit v meste tretieho sveta, v dome, kde sa vznášala vôna kadidla, so skromným zariadením, ktoré hranicilo až s asketickou prísnostou a ktoré sa nan velmi ponášalo. Nic iné, len knihy, mnoho malých sošiek zobrazujúcich koníky a množstvo fotografií psov. Na fotografiách bol najmä Fiorello, pudlík, ktorý ho sprevádzal pätnást rokov.
Pocas ich rozhovoru jej so slzami v ociach povedal: „Ked zomrel Fiorello, jediná skutocná láska v mojom živote, bolest ma tak zmohla, že som skoncil u psychoanalytika. Z onoho ukrutného zápasu som sa vystrábil len napísaním Requiem per un cane (Rekviem pre psa)…“ Povedal mi, že Tondellimu, ktorého nepoznal a ktorého vraj stretol len raz v Miláne pri príležitosti vydania knihy Budda e il suo glorioso mondo (Budha a jeho slávny svet), poslal zo San Antonia v Texase pohladnicu. Nou odpovedal na lichotivú recenziu knihy Piccolo Karma, ktorú tento spisovatel z provincie Reggio Emilia uverejnil v casopise Espresso. Stálo v nej: „Neviem, ci sa k Vám tieto slová dostanú. Ked ich takto posielam, je to priam výzva. Fiorino zomrel a ja som osamel. Tak sám som ešte nikdy nebol. Blúdim po krajine v džípe, od oceánu až po púšt. Moje nepokoje vrhám do tváre pokojnému, lahostajnému svetu.“
Coccioli bol posadnutý dvoma témami – náboženstvom a sexualitou. Tie rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili jeho osobný aj literárny vývoj. Bol odborníkom na východné jazyky a náboženstvá, velmi dobre sa vyznal v arabskej a semitskej literatúre. Spisovatel-homosexuál sa zmietal v metafyzickej úzkosti, ktorá ho najprv viedla k pravovernému katolicizmu, potom k judaizmu a neskôr k východným filozofiám a náboženstvám (k hinduizmu a k budhizmu). Ku koncu života sa však zdalo, že všetko zlial do jedného, aby teologickou cestou dospel k Nicote. Ked sa s ním Luciana Sica zhovárala posledný raz, do telefónu jej na rozlúcku povedal: „Je možné, že posledné moje slová budú slová modlitby: Zdravas, Mária…“