J. M. Rydlo

„Zabudnuté“ povstanie: Berlín 17. Júna 1953

Hubertus Knabe
17 juni 1953 : Ein Deutscher Aufstand. (Frankfurt) : Propyläen, 2003.
Velká Británia, Spojené štáty americké a Francúzsko pred pätdesiatimi rokmi odmietli podporit demokratické povstanie východonemeckých robotníkov vo východnom Berlíne. Anglická vláda dokonca zašla až tak daleko, že vojenský zásah proti povstalcom zo strany Sovietov prehlásila za legitímny. Winston Churchill hovoril o represívnej akcii, ktorú „Sovieti vykonali rozvážne“. Vyjadril uspokojenie, že spojenci našli spolocnú rec a štrajkujúcim nevyšli v ústrety; keby konali opacne, „nemeckému ludu by to uškodilo“. V Londýne prevládal názor, že v casti Nemecka, ktorá sa nachádzala pod ochranou Moskvy, sa treba za každú cenu vyhnút rozšíreniu chaosu a anarchie. Washington najprv plánoval, že Sovietov by mohol oslabit tak, že podporí povstalcov, napríklad prostredníctvom dodávok zbraní, ale nakoniec sa pripojil k zdržanlivým Britom.
Pod toto vysvetlenie jednej dejinnej epochy sa podpísal odborník na históriu bývalej NDR Hubertus Knabe. Tento historik jej venoval jednu kapitolu v diele, ktoré sa zaoberá východonemeckým ludovým povstaním v júni 1953. Kniha vyšla pri príležitosti pätdesiateho výrocia tejto „nevydarenej revolúcie“, tragickej epizódy moderných nemeckých dejín, o ktorej ani samotní Nemci až dodnes vela nevedeli. Vdaka pádu komunizmu možno tieto udalosti prehodnotit a pozriet sa na ne v novom svetle, bez ideologických predsudkov. Po sprístupnení východonemeckých archívov a najmä archívu tajnej služby Stasi sa vytvorilo nové pole pre výskum.
Kým Spolková republika Nemecko (BRD) sa v roku 1953 stala súcastou západného tábora, Nemecká demokratická republika (DDR) sa stále viac vclenovala do satelitnej dráhy komunistického Sovietskeho zväzu. Sovietsky vplyv sa naplno prejavil vtedy, ked tanky Cervenej armády 17. júna 1953 potlacili ludové povstanie. Robotníci z východného Berlína v tom case už niekolko dní odmietali zvýšenie výrobného tempa, ktoré im vnucovali. Potom vyhlásili generálny štrajk, zacali demonštrovat v uliciach a požadovali slobodné volby. Dúfali, že obyvatelia západného Berlína ich podporia. Okupantské sily zo západného sektora mesta sa však proti tomu postavili: zablokovali prístup z troch západných okupacných sektorov (amerického/USA, britského a francúzskeho) na Východ a prerušili fungovanie mestskej dopravy, ktorá zabezpecovala spojenie s východným okupacným sektorom, ktorý patril Sovietom.
Západonemeckého kancelára Konrada Adenauera v Bonne toto povstanie prekvapilo. Nezapadalo totiž do jeho predstavy o budúcnosti. Pre Spolkovú republiku Nemecko (BRD) vybral západnú cestu a možné rokovania s Moskvou, ktoré by mali za ciel opätovné zjednotenie Nemecka, odkladal na neskôr. Tajným západonemeckým službám chýbal zmysel pre vycítenie historického okamihu: nazdávali sa, že pod rúškom povstania štrajkujúcich sa skrýva nejaké sovietske sprisahanie, zatial co skutocnost bola taká, že hnacím motorom povstalcov bola šlachetná snaha dosiahnut ideály demokracie. Všade prevládal strach, že nezhody so ZSSR by mohli znova vyvolat vojnový konflikt. Jediná krajina, ktorá sa nebála, boli Spojené štáty americké.
Východonemeckým štrajkujúcim chýbala organizovanost a boli osamotení. Moskva ich bez milosti zrazila na kolená. Západných krajín sa to nedotklo, alebo iba v malej miere: zmôhli sa iba nato, že poprosili Moskvu, aby nepoužila násilie. Britský minister zahranicných vecí v jednej správe pre Churchilla uviedol: „Je vhodné, aby Nemecko zostalo rozdelené nadalej, lebo to je scenár, ktorý ponúka najväcšiu bezpecnost“. A doplnil: „Lepšie však bude, ak sa o tom nebude rozprávat na verejnosti, aby sa verejná mienka v Nemecku nepohoršila“. Upevnila sa tak diktatúra, ktorá trvala až do pádu Berlínskeho múra v roku 1989.