Kardinál Ján Chryzostom Korec

„Do EÚ s dušou“

NITRA - KALVÁRIA - 1. máj 2004 - VSTUP SLOVENSKA DO EÚ

SVATÁ OMŠA – KARDINÁL JÁN CHRYZOSTOM KOREC



„Do EÚ s dušou“
Homília kardinála Jána Chryzostoma Korca


V 90. Žalme sa modlíme:
„Pane, nauc nás rátat naše dni, aby sme našli múdrost srdca.“
Táto modlitba je velmi aktuálna aj v den, ked Slovenská republika spolu s dalšími krajinami vstupuje po dlhých prípravách
do Európskej únie. To sa dotýka aj krestanov a Cirkvi.
Európu po celé stárocia zjednocovalo krestanstvo a evanjelium. Katolícku Európu zjednocoval Rím, velké reholné spolocenstvá benediktínov, klarisiek a iných. Európu zjednocovali velké postavy svätcov a svätíc od apoštolov cez muceníkov, cez postavy sv. Augustína, sv. Františka ci sv. Kataríny Sienskej. Európu do velkej miery zjednocovalo evanjelium, z ktorého vyrastali charitatívne a sociálne ustanovizne, školy, univerzity, vzdelanost a veda, mnohé dobrodenia misijných hnutí, ktoré siahali až do Indie, Cíny a Japonska. Európa, zjednocovaná krestanstvom, bola po mnohých stránkach požehnaním pre svet.
To trvalo až do 20. storocia. Európa bola pre svet predovšetkým požehnaním.
No jednotu Európy oslabovalo, ked Európa zabúdala na svoje krestanské korene a ked sa oslaboval jej krestanský život, európske národy sa zmocnovali iných krajín a podrobovali si ich lud i majetok.
Rozdelená Európa národov popri dobrých cinoch exportovala do sveta a do celého medzinárodného okolia aj dve svetové vojny, totalitné ideológie nacizmu a komunizmu a do daleka imperiálny kolonializmus. EÚ má byt teraz zdrojom novej nádeje pre Európu i pre svet.
Ked po otrasnej Druhej svetovej vojne francúzsky krestanský politik Robert Schuman predostrel projekt zjednocovania Európy, vážni ludia to nazvali „najgeniálnejším projektom našich cias“. Po tarche nespocetných vojen v Európe v priebehu stárocí bolo zmierenie Francúzska a Nemecka takmer neuveritelným cinom. Potom sa zmierili aj Polsko a Nemecko a iné národy. Niektorí velkí politici to pokladali za kroky, ktoré „vyrážajú dych“. – Tento projekt zjednocovania žije dodnes a uchránil už Európu na 60 rokov od nicivých vojen, co je najdlhšie obdobie pokoja v Európe za stárocia jej histórie!
Európa sa aj pred našimi ocami zjednocuje. Ak má byt však Európa požehnaním pre svoje národy a pre svet, musí mat dušu, preniknutú zásadami úcty k clovekovi a k národom, ako ich stelesnujú pravdy evanjelia, ktoré formovali európsku kultúru po stárocia. Kedykolvek sa európske štáty a národy odklonili od týchto krestanských zásad, život európskych národov sa rozpadal, prevažovali vášne, túžba po moci a vládnutí. Panovníci európskych národov bojovali medzi sebou na škodu miliónov ludí. Naše generácie prežili tie dejiny Európy, v ktorých sa presadili neludské ideológie a prehnané nacionalizmy, ktoré roznecovali konflikty vnútri národov i medzi národmi až po tragédiu dvoch otrasných svetových vojen.
Dnes nám je jasné, že pre pokojný rozvoj života v Európe sa musia na jednej strane dodržiavat a pestovat národné osobitosti ako základ zdravého života, na druhej strane sa však samotná národná identita môže zachovávat a rozvíjat len cez otvorenost voci iným národom a cez solidaritu s nimi.
Toto mal na zaciatku zjednocovania na mysli štátnik Robert Schuman, ktorý vyhlásil: „Nech myšlienka zmierenej Európy, zjednotenej a silnej, je príkazom pre mladé generácie, aby slúžili ludstvu, konecne osobodenému od nenávisti a strachu, ludstvu, ktoré sa po dlhom rozdelení znova priúca krestanskému bratstvu“.
To isté opakoval a opakuje Sv. Otec Ján Pavol II. Ten 24. marca 2004 pri preberaní ceny Karola Velkého za zásluhy o Európu povedal: „Myslím na Európu bez egoistických nacionalizmov, na Európu, v ktorej sa národy považujú za centrá kultúrneho bohatstva, ktoré hodno chránit a rozvíjat na osoh všetkých“. – Na osoh všetkých – aj celého sveta.
Európa je na ceste k velkému cielu a my sa modlíme slovami Žalmu: „Bože, nauc nás rátat naše dni, aby sme našli múdrost srdca.“
Európa nie je uzatvorené alebo izolované územie. Európa sa rozvíjala tým, že vyšla cez všetky moria v ústrety iným svetadielom a zanášala medzi národy iných kontinentov aj pravé hodnoty kultúry, vzdelania, sociálnej a charitatívnej cinnosti, a to šírením evanjelia svojou misijnou cinnostou. Stojíme na posvätnej pôde Nitrianskej Kalvárie, odkial mladí muži ako misionári Božieho slova odchádzali po desatrocia a odchádzajú až dodnes do Indonézie, medzi africké národy Zambie ci Zimbabwe, do Brazílie ci Ekvádoru a Peru, aby tam šírili krestanské pravdy a dosvedcovali krestanskú lásku.
Európa nie je teda len zemepisná jednotka. Je to jednota národov, spájaných uznávaním trvalých hodnôt života. Iba cez tieto hodnoty je možné trvalé spolužitie v porozumení a zdravý rozvoj európskych národov. Ak by mala zaniknút táto jednota v uznávaní mravných a duchovných hodnôt, zacala by aj nová Európa pripomínat len Babylonskú vežu. Len na základe trvalých duchovných hodnôt života možno rozvíjat solidaritu európskych národov – solidaritu väcších s menšími, silnejších so slabšími, bohatých s chudobnejšími, solidaritu národa s národom, cloveka s clovekom. Len toto bude robit európsku jednotu odolnou a nádejnou. Táto jednota by nevydržala, ak by sa z nej vytrácal duch krestanskej kultúry, ktorým žila Európa v najzdravších prejavoch a cinoch svojej histórie, duch, z ktorého cerpali silu aj zakladatelia EÚ. To je dnes výsostne dôležité.
A my sa dnes modlíme, aby toto chápali všetci zodpovední cinitelia i naše národy – „aby sme našli múdrost srdca“.
Európska únia vzniká v období velkých morálnych otrasov. Výroba, honba za ziskom akoby sa vymkli z rúk ludí a hrozia priam znicením podmienok života na zemi. Šíri sa neskrotný konzumný spôsob života, šíri sa položivocíšna kultúra vášní, hýrivej spotreby, ktoré plodia násilie, nenávist a teror. Táto živocíšna kultúra vedie priam k sebazniceniu ludstva. Znecistujeme si vzduch, ktorý dýchame, vodu, ktorú pijeme i pôdu, ktorá nás živí. Tieto otrasné neduhy zasahujú Európu a svet. Je potrebné sa im vzopriet.
Dá sa povedat, že globalizácia je pre národy a pre svet dobrá príležitost, ale aj velké riziko. Ak poprieme to, cím národy po stárocia zdravo žili, ak poprieme alebo potlacíme ich krestanskú kultúru – z coho budú tieto národy žit? Z coho bude žit aj Európa ako celok? Je nevyhnutné znova rešpektovat cloveka, jeho hodnotu, potom hodnotu národa a národov Európy. Táto hodnota má byt hlavným kritériom všetkých sociálnych opatrení, kritériom výchovy, hospodárstva, kultúry, celého života.
Ako inak riešit otázky potratov, eutanázie, klonovania ludí? Situacnou prispôsobivou etikou? Alebo zásadne? Situacnou etikou sa riadil aj Hitler a nacisti, i Stalin a marxistickí ateisti. Dobré bolo to, co im osožilo. Preto je pre svet dobré, že je tu hlas krestanstva, hlas Petrovho nástupcu a iných.
Ak nemá byt všetko v živote relatívne a stavané na piesku, niekto musí vyjadrovat základné zásady života. Vzdelaní ludia sa aj u nás pýtajú: Keby nebolo pevných duchovných zásad a vodcov, kto by vyjadroval základné zásady života? Idú dokonca dalej: Kto, ak nie pápež má vyjadrovat morálne zásady pre život sveta? Pevnost zásad sa však musí opierat o pevný základ, ktorým je Boh a jeho slovo evanjelia.
Bolo nedávno prekvapením, ked predstavitelia velkého európskeho štátu sa vyjadrili, že nechcú mat nijakú zmienku o náboženstve v budúcej ústave Európskej únie. Jeden z nich sa dokonca vyjadril, že nepokladá za potrebné, aby sa náboženstvám v ústave EÚ venovalo co len jedno slovo.
Naozaj sa hodno modlit so žalmistom. „Bože, nauc nás rátat naše dni, aby sme našli múdrost srdca.“
V tomto duchu bolo preto pochopitelné, ked 16. decembra 2000 Ján Pavol II. kritizoval chartu základných ludských práv, ktorú vypracovala EÚ: „Nemôžem skrývat svoje sklamanie z toho, že text charty sa ani raz neodvoláva na Boha. V Bohu je najvyšší pramen dôstojnosti ludskej osoby a základných právd“.
Pre veriacich a pre ludí dobrej vôle je preto dôležité, aké miesto bude mat v Európe náboženstvo a Cirkvi? Pápež Ján Pavol II. v exhortácii „Cirkev v Európe“ uviedol: „Pri plnení svojich úloh musia jednotlivé štátne a európske inštitúcie rátat s tým, že ich právne poriadky budú len vtedy plne rešpektovat demokraciu, ak budú umožnovat zdravú súcinnost s cirkvami a náboženskými organizáciami. Preto sa žiada, aby budúca európska ústava obsahovala aj zretelné vyjadrenie vztahu k náboženskému a najmä krestanskému dedicstvu Európy, a to pri plnom rešpektovaní nezávislosti štátnych inštitúcií od cirkví.
A naozaj, ak má Európa stát na pevných základoch, je nevyhnutné opriet ju o pravé hodnoty, ktoré majú svoj základ vo všeobecnom mravnom zákone, v písané do srdca každého cloveka. Katolícka cirkev, ale aj iné cirkvi sú presvedcené, že môžu prispiet k rozvoju Európy a humanizovat život podla evanjelia života a nádeje. Môže to robit úcinne nadväzovaním trvalých zväzkov medzi cirkvami v rozlicných krajinách a národoch.
Krestanstvo už doteraz zjednocovalo milióny európanov do jednoty nielen vo viere, ale aj v uznávaní základných hodnôt života jednotlivca, rodiny, obce, národa a štátu. Krestanstvo presadzuje základné zásady spravodlivosti v hospodárskom i sociálnom živote. Tým krestanské cirkvi utvárajú hlboké predpoklady jednoty Európy, jej solidárnej spolupráce, a to od jednoduchého života otcov a matiek, cez hnutia mládeže, cez školstvo až po strediská kultúry na univerzitách a cez sociálne a charitatívne inštitúcie. Vo východnej Európe to boli práve veriaci krestania, ktorí svojou jednotou vo viere a láske boli hradbou proti zvoli a násiliu ateistických režimov a udržovali jednotu s veriacimi celej západnej Európy, Katolícki veriaci to robili aj neochvejnou jednotou s Rímom s Petrovým Nástupcom. Krestanstvo je stále jednotiacim tmelom Európy.
Úlohou dnešnej Európy je utvárat spolocenstvo zmierených národov, otvorené pre i ostatné svetadiely a zapojené do súcasného zjednocovania sveta. Ak má Európa túto úlohu plnit, musí dat vlastným dejinám nový rozmach, musí s tvorivou vernostou uznat a znova si osvojit základné hodnoty, ktoré prijímala s podstatným prispením krestanstva.
Krestanstvo bolo na európskom kontinente po stárocia prvoradým cinitelom jednoty medzi národmi a kultúrami i rozvoja cloveka, jeho dôstojnosti a jeho práv. Po tejto stránke je Európa nielen zemepisný celok, ale ešte viac historicko-kultúrny a duchovný celok, ktorý vyjadruje civilizáciu európskych národov, aj nášho Slovenska.
Ak budeme patrit do EÚ, nijako sa nemusíme, ani nesmieme zriekat svojho národa. Patrit svojmu národu je cosi tak blízke, ako patrit svojej rodine, otcovi a matke, bratom a sestrám. Príslušnost národu vstupovala do nás od detstva ako cosi, co nás formovalo ako ludí. Keby sme sa boli narodili v Afrike v Nigérii, boli by sme istotne v plnom zmysle ludmi. Ale boli by sme inými ludmi. Boli by sme nielen cierni, ale rec, jazyk, kultúra, vnútorný život každého z nás by boli inakšie.
Máme radi svoj národ, ale modlime sa i za okolité národy. A naši misionári sa obetovali a obetujú za ludí v Afrike ci Ázii a pritom majú stále radi svoje Slovensko. Ved žijú duchom Cirkvi, ktorá si ctí každý národ na svete!
U nás k životu národa patrilo a patrí po stárocia krestanstvo a Cirkev, a to od cias sv. Cyrila a Metoda z roku 863 a od založenia diecézy v Nitre roku 880.
Áno, Cirkev po stárocia zjednocovala národy Európy. Predkladala národom pravdy viery a života a tým odpovedala na ocakávania každého cloveka. Robila to aj u nás. V encyklike Slavorum apostoli – Apoštoli Slovanov sa píše, že Cirkev odovzdávala odkaz dobra, ktorý každá generácia zanechala potom synom a dcéram. Tým obohacovala národy v priebehu dejín zo storocia na storocie, pravými hodnotami, spájala jednotlivcov i národy medzi sebou i s Bohom v pravde a láske. Ku krestanskému životu národa patrili i mravné zásady.
Otázka morálky je dnes otázkou prežitia ludstva. Mravné istoty sú dnes pustošené technicistickou civilizáciou. Technicistické chápanie sveta neberie do úvahy pravé hodnoty.
Ani hodnotu cloveka, ani rodiny, ani národa, ani svedomia, ani vecnosti. Technicistické chápanie sa pýta len na praktickú možnost využitia, nie na to, ci je nieco morálne prípustné. Co je technicky možné, je podla toho aj dovolené. A to je lož.
Spoznala to už i veda a vedci. Atómová bomba je technicky možná, ale je obludná, neludská a mravne nedovolená. V genetike je možné technicky všelico, ale nie všetko je dovolené – vyrobit nejaký druh baktérií by možno znamenalo znicit na celej zemi rastlinstvo, zvieratá i cloveka. Preto sa robia zmluvy aj proti biologickým zbraniam. Popriet vo vede, technike a v živote morálku znamená odsúdit všetko na smrt!
Mnohí jednotlivci i mnohé hnutia akoby dnes stratili zmysel pre záchovné zásady života. V tejto súvislosti ktosi tvrdo povedal: Každý sa riadi pudom sebazáchovy. Výnimkou je zdá sa iba ludstvo. Národy si dnes podkopávajú korene rodiny, popierajú posvätnost manželstva, úcty k životu, k detom i starcom, siahajú po potratoch a eutanázii a chcú vyrábat klonovaním aj cloveka.
V tejto súvislosti kardinál Alfonso Lopez Trujillo na kongrese o morálke varoval pred celosvetovým všeobecným útokom na rodinu: „Zákonmi proti prírode sa rodinám stínajú hlavy“, povedal doslova. Pozorovatelia videli v týchto výrokoch reakciu na úsilie o zákonné uznanie rozlicných partnerstiev na úrovni manželstva.
Každý národ, ktorý si chce posilnit vlastnú dušu a zabezpecit humánnejšiu, solidárnejšiu a spravodlivejšiu budúcnost, musí nepochybne posilnit rodinu ako základnú inštitúciu ludstva. Žial, aj u nás sa objavili snahy oslabovat rodiny, nestarat sa o ne a znevažovat manželstvo.
Ak máme radi svoj národ, budeme ho chránit pred rozkladom a budeme chránit piliere jeho života.
V tomto duchu v breviári sa knazi všetkých národov modlia: Bože, nauc nás opravdivo a úcinne milovat náš národ i všetkých ludí bez rozdielu a obetavo sa starat o ich pokoj a dobro.
Máme u nás dost dôvodov pre ochranu svojho národa. Máme mnoho povzbudzujúcich vecí. Máme bohatú kultúru, vzácne kultúrne pamiatky. Máme výtvarných a hudobných umelcov, hlbokých básnikov a solídnych spisovatelov. Máme obdivuhodných vedcov a pedagógov. Máme podnikatelov, ktorí slúžia spolocnému dobru v hospodárskom živote. Máme obetavých lekárov, obetavých darcov krvi i záchranárov. Je našou úlohou rozvíjat tieto dary v národe.
Máme preto dobré dôvody bránit Slovensko pred nerestami, ktoré ohrozujú náš život. Západná a dnes už aj celosvetová civilizácia sa dostala do povážlivo nebezpecnej situácie. Na celom svete civilizácia ustupuje z mnohých strán doslova barbarstvu. Je to porušovanie práva, svetová vlna zlocinnosti, drogové kartely, narkománia, oslabenie rodiny, uzákonovanie potratov a eutanázia, hrozba terorizmu, ktorý nepozná hranice zlocinu, masakruje civilistov, má potenciál otrávit vzduch, vodu, spôsobit chaos v pozemnej i leteckej doprave, šírit strach a rozvrátit bezpecnost národov, štátov a sveta.
Pri pohlade na všetky tieto nebezpecenstvá, premýšlaví ludia i najvážnejší filozofi hovoria o cloveku ako bytosti krajnej núdze a najhlbšej neistoty. Naša doba to všetko vyniesla na povrch. Je vtiahnutá do neslýchanej víchrice. Filozof Heideger to vyjadril pri námietkach, že dnes predsa fungujú továrne, letiská i reštaurácie.
Povedal tieto slová: To je práve to nebezpecné, co mnohých uspáva – že niektoré veci fungujú a vedú k dalšiemu fungovaniu. Ale v hlbke? Ludia sa bavia a hýria, iní zomierajú od hladu. A všetci sú ohrození rastom chaosu. Clovek je vykorenený zo stárocných overených tradícií.
Na otázku, ci možno tento vývoj ovplyvnit, Heideger odpovedal, že ani filozofia, ani iné cisto ludské myšlienky tu asi nic nezmenia. A dodal: Už len Boh nás môže zachránit.
Zostáva nám jediná možnost – v myslení a umení pripravit pohotovost na chvílu, až sa objaví Boh. Alebo bez Boha zaniknút“.
Je našou úlohou chránit miesto Bohu a náboženstvu v národe i v Európe.
Boh sa objavuje. Mnohí ludia zacínajú premýšlat a hladat. Najmä mladí. Krestanstvo im ukazuje cestu. Aká Európa vstane z popola 20. storocia? A akými hodnotami sa bude riadit? Kultúrou bez svedomia?
Slobodou bez hraníc? Zlocinmi bez hraníc? Dostojevskij v románe „Diablom posadnutí“ po rozvinutí života anarchistov, ich myslenia a zlocinov napísal toto: „Ak raz vznikne nejaké velké ludské spolocenstvo bez Boha, vznikne taká tma a cosi tak neotesané, že sa celá stavba zrúti pod tarchou ludského preklínania“. – Dve takéto otrasné stavby bez Boha sa v 20. storocí zrútili. Pod tarchou ludského preklínania. Za nacizmu a ateistického komunizmu. Hovorí nám to nieco? Hovorí nám to nieco? Slová žalmu nám naznacujú východisko: „Bože, nauc nás rátat naše dni, aby sme našli múdrost srdca.“
Pápež Ján Pavol II. v exhortácii „Cirkev v Európe“ sa prihovoril Európe týmito slovami: „Vrát sa sama k sebe! Bud sama sebou! Znova objav svoj pôvod. Oživ svoje korene. Po celé stárocia si prijímala poklad krestanskej viery. Tá dala základy tvojmu spolocenskému životu. Zásadami evanjelia. Stopy toho sú vtlacené jasne v umení, v literatúre, v spôsobe myslenia, v sociálnom cítení a v celej kultúre tvojich národov, Európa! Toto dedicstvo nepatrí len minulosti. Je to aj plán do budúcnosti, ktorý treba odovzdávat budúcim generáciám. Z evanjelia sa zrodil život ludí a národov Európy, budujúcich celý európsky svetadiel! – Európa, evanjelium nie je proti tebe! Stojí na tvojej strane, stojí ti po boku!
A naozaj.
Krestanské podnety a sily môžu pomáhat premenit politický, kultúrny, hospodársky a sociálny život na takú formu spolužitia, v ktorej sa všetci Európania budú cítit doma a utvoria takú rodinu, národov, ktorou sa budú môct inšpirovat aj iné oblasti sveta.
Preto sa modlíme slovami žalmu: „Bože, nauc nás rátat naše dni, aby sme našli múdrost srdca!“
Kardinál Ján Chryzostom Korec
nitriansky diecézny biskup
1. máj 2004