Sú základným doteraz nepublikovaným prameňom k najnovším slovenským dejinám. Hoci zahŕňajú iba krátke obdobie rokov 1944 a 1945, sú jedným z mála memoárov nekomunistickej proveniencie viažucim sa k týmto prelomovým rokom. Kosorín nám zanechal zaujímavé autentické svedectvo o atmosfére medzi časťou slovenskej inteligencie na konci existencie 1. Slovenskej republiky. Mimoriadnu historickú hodnotu Kosorínových Zápiskov majú najmä jeho postrehy z príprav a priebehu zjazdu mladej generácie z radov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorý sa zišiel v Piešťanoch 14. 1. 1945. Piešťanský zjazd je hlavnou udalosťou Kosorínových Zápiskov. Svedčí o tom i fakt, že ich dokončil práve 14. januára 1946, teda rok po konaní piešťanského zjazdu.

Vo svojich pripomienkach som sa vyjadroval o bodoch, ohľadom ktorých som bol hneď od začiatku ochotný zapojiť sa do veci a s ktorými som súhlasil. Ostatné som nechal bez poznámok. Vyjadril som sa o návrhu na novelizáciu zákona o Strane tým, že som pripojil svoju úvahu o štvoruholníku slovenskej štátnej koncepcie a štruktúry. Ďalej o tom, že Strana má byť organizáciou výberovou, o pomere Strany a jej zložiek a o revízii zloženia Snemu. K úvahe som pripojil aj výstrižok svojho článku na tému Strana a suverenita (Hospodárska obroda, rok 1942).

Čo sa stalo s mojimi pripomienkami, či boli odovzdané spolu s ostatnými prezidentovi, neviem, lebo som potom už do osudov memoranda bližšie zapojený nebol. Len tak medzi rečami som sa od memorandistov a od iných známych dozvedel, ako to bežalo ďalej. Dr. Paučo, Jožo Mikula, Štefan Mikula a Lojzko Krajčovič chodievali takmer denne na obedy do kaviarne v Tatra hoteli, ktorý bol vtedy niečo ako podnik Strany. Keďže my sme tam mali kancelárie Pôdohospodárskeho združenia, jedával som aj ja občas dole v kaviarni a tak sme sa stretávali, zavše, spolu ešte aj s inými tajomníkmi Strany a našimi referentmi. Tak som sa dozvedel, že memorandum spolu s podrobnými pripomienkami sa prerokúvalo na ktoromsi stredajšom predsedníctve Strany. Na návrh dotknutých a so súhlasom prezidenta sa predsedníctvo Strany uznieslo, že sa vec predloží súdu Strany. Tuším pred tým, ako sa toho ujal súd Strany, bola ešte jedna schôdza u prezidenta, na ktorej sa stretli memorandisti a dotyční dotknutí páni z predsedníctva Strany. Účastníci si vraj tuho vošli do vlasov a uštedrili si navzájom nešetrné výčitky, k najostrejšej zrážke vraj došlo medzi Julom Stanom a Macekom. Alebo sa toto odohralo už na prvom zasadnutí súdu Strany, neviem už určite. Páni z predsedníctva si chystali svoje pripomienky, súd mal vopred zozbierať materiál z oboch strán a potom zasadnúť. Predsedom súdu, alebo hádam jeho vyšetrujúcim orgánom, bol starý pán Mederly, Ten si dal so všetkým dosť času. Takto vec trochu uviazla a zdalo sa, že má tendenciu načisto a potichučky zaspať. Neviem na čí popud však bola zasa prebudená z driemot, len naraz nečakane bola zvolaná široká porada ku prezidentovi a bez najmenšieho očakávania bol som na ňu zavolaný aj ja.

Medzitým, pravda, šli aj po Bratislave reči o memorande, rovnako v tak zvaných politických kruhoch ako aj medzi verejnosťou, ktorá sledovala politiku, najmä medzi mladými. Čo preniklo na verejnosť, bolo však veľmi kusé a skreslené, ako to už s takýmito vecami býva. Mnohí pridali svoje kombinácie, svoje domýšľania a vymýšľania a tak niektorí robili z komára somára a iní zas s ironickým alebo útrpným úsmevom všetko považovali za chorobný príznak a známku rozkladu v Strane, či veľmi nešikovne prejavenú chorobnú nedočkavosť mladých ambicionistov po kreslách a sláve. Niektoré náhľady sa pohybovali na celkom vedľajšej koľaji, ako napríklad ten, ktorý som počul z Medrického kruhov, a síce, že je to trucakcia aranžovaná starým pánom Mederlym, zato, že sa nestal ministrom. Pochybujem, že by sám Medrický sa bol takto vyslovil. Vyplynulo to však z poznania, že starého pána Jožo Mikula do všetkého zasväcoval. Medrický bol akoby prostredníkom veci, ako to bolo spomínané vyššie. V Slovenskom klube sa mi inokedy s veľkým humorom poslanec Jano Hollý hlboko klaňal ako bratovi memorandistovi. Vyrozumel som z toho, že čosi, ale nie všetko, o mojej súvislosti s celou vecou vie. Preto som mu aj ja polovážne odpovedal:

• Ale sme vás odhalili!.

3) Nemal som vplyv na poslednú redakciu a štylizáciu memoranda

Musí byť teda zrejmé, že som sa od začiatku inštinktívne staval proti memorandu a o všetkom s tým súvisiacom som mal skôr skeptický názor. Niektoré veci som však v memorande schvaľoval a pripúšťal, že je potrebné o nich diskutovať. Tomu som prispôsobil aj svoj postup v celej záležitosti. Keby som bol memorandum podpísal, bol by som musel pripustiť, že súhlasím so všetkým, čo v ňom bolo. A to by nebola bývala pravda. Samotná prítomnosť na poradách teda ešte neznamenala môj súhlas. Na druhej strane, keď už vec bola v behu a mal som na nej účasť, i keď v prevahe negatívnu, považoval som za samozrejmé podať k nej svoje podrobné pripomienky. Takýmto spôsobom som čiastočne aj ja mohol byť považovaný za memorandistu. Nebol som však postavený pred súd Strany, ani zapojený do tých schôdzok a krokov, ktoré so súdom Strany súviseli. Súd Strany mal totiž pojednávať a rozhodnúť o záležitostiach osobného rázu, čisto vecné pripomienky sa ho podľa všetkého netýkali, čo načim považovať za samozrejmé. Ako som sa však už zmienil, bol som na poslednej porade, ktorá bola v súvislosti s memorandom u prezidenta.

Zbehlo sa to následným spôsobom. Po dlhšom čase, presne kedy sa už nepamätám, ale bolo to alebo tesne koncom novembra, alebo tesne začiatkom decembra, večer pred šiestou hodinou mi do úradu telefonoval Dr. Murín, aby som behom desať minút prišiel do paláca. Viem toľko, že v ten večer bolo zahájenie Zemnej pomoci v Redute a pretože som mal akúsi dôležitejšiu prácu, ako bola účasť na zahájení, sedel som v Tatre v Združení pri zatemnených oknách, keď ma nenazdajky vyrušilo to telefonické zavolanie. Murín mi povedal, že sa o chvíľu vráti prezident aj so sprievodom zo zahájenia a že má byť porada o memorande, na ktorej mám byť aj ja prítomný. O malú chvíľku, keďže to bolo v susedstve, som bol v paláci, v kancelárii Dr. Murína. Poniektorí páni už tam boli a tak čosi ku šiestej hodine prišiel aj pán prezident a s ním sa dohrnulo viacej pánov a ktorýsi prišli potom ešte osobitne. Posadali sme sa v kancelárii Dr. Murína a onedlho prišiel zo svojej pracovne aj prezident a posadil sa na Murínovo miesto k jeho stolíku a Karol si presadol do pohovky. Na porade boli prítomní a sedeli dookola v polkruhu: Dr. Karol Murín, Dr. Ferdinand Ďurčanský, Dr. Polakovič, Dr. Kosorín, Dr. Štefan Mikula, Dr. Paučo, Dr. Jožo Mikula, Lojzko Krajčovič, Lojzo Macek, senátor Karol Mederly, generálny tajomník Strany Dr. Opluštil, predseda vlády Dr. Štefan Tiso, redaktor Konštantín Čulen. Porada sa pretiahla od 6. do 9. hodiny večer. Debata miestami nadobudla dramatický ráz, a to, keď prezident trieskal päsťou do stola a keď sa potom presťahoval spoza stola do polkruhu na stoličku do susedstva k Dr. Ďurčanskému. Chvíľami som mal dokonca dojem, že sa stolička pod ním zlomí, alebo jej rozbije päsťou operadlo. Inokedy sa prezident dramaticky rázne prechádzal od dverí ku dverám s rukami vo vreckách nohavíc, alebo po stojačky prudko gestikuloval. Počas celej porady mal teda hlavné slovo. Počuli sme nesporne veľmi zaujímavé veci. Ľutujem len, že som si začerstva po schôdzke priebeh a obsah porady, no najmä prezidentove výroky nezaznamenal na pamiatku. Boli zaujímavé, nielen v súvislosti s memorandom, ale vôbec kvôli porozumeniu zákulisia nášho politického života počas Slovenskej republiky a pre osvetlenie politiky Strany. My, ostatní účastníci porady sme ponajviac sedeli asi v takom rozpoložení, ako keď nad kŕdľom sliepok krúži jastrab. Zasahovali sme síce takmer všetci do rozpravy, avšak len veľmi útržkovito. Najviac z nás hovorili: Polakovič, Paučo a Jožo Mikula. Najčastejšie poznámky na okraj prezidentových záverov si dovoľoval Ďurčanský. Práve v reakcii na jeho poznámky prešiel prezident do vystupňovaného tónu. Taktiež Polakovičove poznámky pôsobili na neho dráždivo.

(Pokračovanie v budúcom čísle)

Obrázok

1. Dr. Jozef Kosorín začiatkom štyridsiatych rokov
2. Dr. Karol Mederly, podpredseda Slovenského snemu