(Ako ”borba o kultúru” – verzus – ”borba o jazyk”?)

Pri sledovaní rokovaní 45. zasadnutia Národnej rady SR o novelizácii Ústavy Slovenskej republiky, ako ich aj v obraze vysielala Slovenská televízia, vo vystúpeniach niektorých poslancov mohli sme si povšimnúť polarizované používanie výrazov ”my” – ”vy”, zdôrazňovanie odlišnosti ”my sme iní...” a pod. Podobné formulácie bolo by možné vnímať ako marginálie rečníckych produkcií skupiny poslancov, keby v tom tóne a obsahu rečí nerezonovali aj diskusie prebiehajúce v našej spoločnosti. A ktoré po prelome – prekonaní tradícií agresívnych foriem prežívajúceho sociálneho darwinizmu v ideológiách hungarizmu (uhorstva-maďarstva), čechoslovakizmu, internacionalizmu - kozmopolitizmu 19.st. možno v slovenských dejinách ponímať i ako pokusy oprašovať, revitalizovať staré, či s súlade s ich duchom a na ich základe hľadať nové ”alternatívy”, nadväzovať na ”pokrokové tradície” a ”odkazy” z vlastných národných dejín, ich ”prehodnocovaním”. Ba písať až novú ”filozofiu dejín” pre Slovákov a Slovensko, aj spochybňovaním nastúpeného smerovania slovenskej štátnosti. Nahrádzať ho alternatívami spoločnosti – občianskej, otvorenej, európskych regiónov atď., atp.

Nastúpené smerovania moderného slovenského národa označujú za viac-menej neopodstatnené, vraj ”omyly” či ”chyby” dejín, prinášajúce ťažké problémy a krízy. Požadujú ”zvrátiť” tento proces, podriadiť ho politický, i asimilačne do rámcov, či v rámcoch štátnosti a kultúr našich susedov - hegemónov. A novým usporiadaním hojiť i pocity ”historických krívd, omylov a rán” v stredoeurópskom priestore. O priebehu a charaktere konfrontácií týchto dvoch trendov spoločensko-kultúrnej a ídeovo-politickej polarizácie v slovenskom národnoemancipačnom vývoji si uvedieme niekoľko postrehov z aktuálnej prezentnej publicistiky(pozri napr. P. Zajac - J. Mikloško, rozhovor s red. in Sme-Fórum 4. IX. 1997; dva príspevky L. Kováča o potrebe budovať slovenskú vedu na uhorských základoch...či ”Uhorskej tradícii” in: ”OS” - Fórum občianskej spoločnosti, r. 2000, č. 6 a Forum scientiae et sapientie, r. VII, 2000, č. 2-3; a v skratke, na terajšom stupni vývoja vnútornej diferenciácie, ich predstavovanie ako ”boj dvoch koncepcií národa” (pozri V. Bakoš, Kapitoly z dejín slovenského myslenia.1995):

a/ ako jazykovo-kultúrnej koncepcie národa – pripisujú ju nejakej skresľovanej a fiktívnej podobe národa, zakonzervovaných ideí, tradujúcich ”omyly zakladajúcich generácií Otcov slovenskej svojbytnosti”, menovite štúrovcov a matičnej Mojzesovsko-Kuzmányovskej generácie, ktoré tým, že doriešilo proces ustaľovania a prijatia modernej spisovnej slovenčiny, modernej podoby jednotného kultúrneho jazyka, vytvorilo novú úroveň historickej jednoty slovenského etnika rôznych oblastí, regiónov (nárečí), sociálnych skupín a pretvorilo ich do podoby moderného slovenského národa ako aj etnicko-jazykového, kultúrno-politického celku. Odporcovia boja o svojbytnosť kritizujú ako vraj anachronizmus, čosi nesúce do vývoja v modernom svete; pripisuje sa im konzervatizmus, lipnutie na tradičných ľudových formách života - kochaní sa iba v starých zvykoch, bájach, piesňach atp. - i keď nová, národne orientovaná generácia, verná tradícii Otcov už plne žila-žije v súlade vlastných tradícií s potrebami a v ich zosúlaďovaní s rozvojom doby;

b/ národa ako ”aktívneho spoločenstva” (občanov), organizovaného v štáte vytvárajúci ”politický národ”, politicky uvedomelé štátne spoločenstvo opierajúce sa nie o jazyk, národnú identitu, ale o sociálne, politické spoločenstvo etník, inštitúcií, budujúce inak chápanú (nad-) národnú kultúru a vzťah k národnému jazyku má len pragmatickú, historicky podmienenú hodnotu. Zástanci takéhoto smerovania prihlasujú sa k protištúrovskému, tzv. ”alternatívnemu prúdu”, ”alternatívnej verzie” národno-emancipačnej a jazykovej politiky a ideológie (presadzovanej, reprezentovanej údajne napr, Jonášom Záborským, Jánom Lajčiakom, najmä masarykovským radikálnym krídlom ”hlasistov” a ď.)

A nové generácie aktívne-tvorivo, otvorené k svetu, ale zotrvavájúce na odkaze ”zakladajúcich Otcov slovenskej svojbytnosti” označujú za pokračovateľov ”historického omylu Otcov”, za príčinu mnohého zla vo vývoji slovenskej spoločnosti, v novodobých slovenských dejinách. Vraj zaťažujú a narúšajú, konzervujú politicko-kultúrny vývoj Slovákov, i ako štátotvorného, národne svojbytného etnika. Vyčíta sa im, že bránia nielen ideu národnej a jazykovej svojbytnosti a že bojujú za práva rečí ľudu, ale že sa náboženstvá (cirkve) zjednocujú okolo cyrilo-metodskych (”byzantských”) tradícií. ”Cyrilometodsky byzantizmus” poškodzuje vraj rozvoj ducha ”wichingovsko-vojtěchovskej” kresťanskej a kultúrnej misie ”európanstva”, dusí všetko, čo prekračuje priemer, posilňuje pretrvávanie nevzdelanosti, rozmach polovzdelanosti. A že sa tým na celé dve storočia podporuje udržiavanie slovenského konzervativizmu, národniarskeho tradicionalizmu, živia tradície ”komplexov slovenskej menejcennosti, zápecníctva, xenofóbie, úzkoprsého jazykového nacionalizmu, ale i pseudohodnôt, pseudoproblémov”. Všetko to údajných znakov úrovní neprekonaného ”slovenského kmeňového provincionalizmu” atď. a pod.

Reč - žaloba jasná a L. Kováč dotvrdzuje takéto stanoviská ešte prehlásením: ”Patrím k tým, čo sú presvedčení, že realita histórie, obraz dejín, aké slovenskému spoločenstvu, keď sa začalo konštituovať do podoby moderného národa počiatkom 19. stor. vnútili jeho ”zakladajúci Otcovia”, Ľudovít Štúr a jeho generácia, je nedobrý”, ich tradície vidí ako budované na nevzdelanej spoločnosti, ktorá uviazla a prežíva éru romantickej vedy ”pseudojazykovedca Štúra a Hodžu, pseudohistorikov Viliama Paulínyho–Tótha a Fr. Sasinka...” a snaží sa budovať vedu na neobvyklej a pochybnej báze (Matice slovenskej)... atď. atp. Rezumuje, že takéto tradície, ich ducha, treba čo najskôr a dôsledne opustiť, revidovať štúrovský program – ”Odkaz Otcov” o slovenskej jazykovej a národnej svojbytnosti - podriadiť ho ako celok generálnej revízii. Lebo to všetko vraj udržuje plytvanie duchovných a fyzických síl, namiesto aby sa prijímali programy sústreďujúce sa na ”pokrokovejšie stránky národnej kultúry, širších sociálnych sfér a vrstiev, politických inštitúcií, nadväzujúce na rozvoj vied, kultúry pokročilejších a rozvinutejších národov, napr., ako uvádzajú, reprezentovaných realizátormi štátnosti uhorskej, či českej” (sic! - teda tak je to, aj o to ide!)

Takto píšu odporcovia dedičstva ”zakladajúcich Otcov” slovenskej svojbytnosti, resp. tí ”iní”, propagátori ”inej” - druhej verzie ”alternatívy” pre Slovensko a Slovákov, buď ako (orwelovskí) korektori dejín, hľadajúci reštaurátori (čo sa dá upraviť, oživiť z prekonaných starých nežičlivých, Slovákmi odvrhnutých ideológií), alebo ako hľadači a pokúšajúci sa o modernizáciu ”druhej alternatívy,” nastoliť a (na spôsob ako to robia aj s prekresľovaním máp) ”prekresliť” Slovensku a Slovákom takú jej podobu, riešenia, aby nahradila potrebu snažení po národnej svojbytnosti.

Pokiaľ išlo o kritiku ducha vedy – oprávnenosti vývoja slovenskej vedy, možnosti jej organizácie, návrhov na jej (orwelovské ?) hungaristicko-uhorské prehodnotenie, o návraty k jej ”pokrokovým” východiskám, odpoveď napísal I. Pišút (Lit. týždenník, XIII, 2000, č. 44). Dokladoval ich ako ”úlety” z ríše historických faktov, realít a kontextov. Predpokladáme, že nie je to posledné slovo k problému. My v ďalšom venujeme pozornosť kritike jazyka ako základnej zložke vývoja Slovákov ako moderného národa.

J. Lajčiak v argumentácii stúpencov ”druhej alternatívy” a kritike idei ”zakladajúcich Otcov slovenskej svojbytnosti” hodnotenia slovenského jazyka.

Ako príklad prelomu a revízie, i zavrhnutia idei, odkazu a dedičstva Otcov slovenskej národnej i jazykovej svojbytnosti, sa častejšie uvádza i Ján Lajčiak,(dvojnásobný doktorant - PhDr. a ThDr. zo štúdií na univerzitách v Lipsku a Paríži), ktorý vo svojej filozoficko-vedeckej eseji ”Slovensko a kultúra” (knižne vyšla podľa neukončeného rkp. až r.1920, vyd. II.1957) podrobil principiálnej kritike program národnej práce na všetkých úsekoch života ako ho postavili, chápali a pokúšali sa realizovať v dramaticky ťažkých desaťročiach národného útlaku na prelome 19./20. storočia. Kedy niektoré konzervatívne skupiny národniarstva (”martinských”) na čelo odporu, ako najhlavnejší cieľ národných snažení si údajne vytýčili ”boj za jazyk”, za slovenskú reč, jej práva, boj proti rečovej a duchovnej asimilácii Slovákov obranou spoločného kultúrneho, kodifikovaného spisovného jazyka - slovenčiny, na ktorom sa zhodli a spoločne rozvíjali nielen ”štúrovci,” ale aj generácie oboch cirkví národa. J. Lajčiak vystupuje proti takému koncepčne historicky zastaralému a vývojom prekonanému chápaniu národnej práce, na zveľaďovaní národa do budúcnosti, kritizuje ho pre jeho fragmentárnosť, neefiktívnosť a vystupuje s vlastným ídeovým projektom programu ”Prebudenia Slovenska (Slovákov)”. Pri vytyčovaní jeho úloh, cieľov hlavného cieľa, taktike a stratégii ich dosahovania, požaduje vychádzať nielen z romantických predstáv a vízií o národe, ľude, ale pridŕžať sa a vychádzať z poznatkov nových vied o človeku a spoločnosti: konkrétne sociológie a psychológie, ich odvetví a disciplín - sociálnej a historicko-kultúrnej psychológie, antropogenetickej a vývinovej psychológie dieťaťa, diferenciálnej psychológie, patopsychológie a psychopatológie, psychológie más - davov, sociológie štruktúr a inštitúcií spoločnosti, ale i filozofie a pod., ako sa spájali v predmete ”psychológie národov” (”Völkerpsychologie” - ”psychologie des peuples”) a primerane, aj odborne zabezpečovať aplikáciu ich poznatkov v meniacich sa podmienkach spoločnosti.

Podľa Lajčiaka zlievajú, koncentrujú sa do ústredného cieľa, vyjadrovaného pojmami ”KULTÚRA” - ”KULTÚRNOSŤ”. A podľa toho ako aktívne a kreatívne na týchto procesoch participujú národy, ako realizuzjú svoje ľudské, duševno-duchovné a biologické potenciály, i vytvárajú a rozvíjajú sebevlastné (špecifické) ”národnokultúrne povedomie,” tým sa vyjadruje aj hodnota a zmysel ich existencie v dejinách.

Takýto prístup J. Lajčiaka ku kritike programu národnej práce sa oprávnene považoval - považuje za dôležitý zlom v zamietaní bojov o jazyk – reč národa ako hlavnej úlohy a najvyššieho cieľa jeho snažení. Odporcovia štúrovských, moyzesovsko-kuzmányovských a Matičných snažení v rozvíjaní slovenskej národnej a jazykovej svojbytnosti” zamietavé stanovisko J. Lajčiaka za významné a presvedčivé. Ktorý tým že odmietal ”dedičstvo Otcov” národa, deklarovali ho ako jedného z určujúcich autorských osobností inej (protištúrovskej), ”druhej alternatívy”, zmeny smerovania a centrovania vývoja Slovákov. Takéto hľadanie historických opôr, aj v Lajčiakovi, proti autentickej národnej línii vývoja zo strany ”protištúrovskej opozície” má však viacero ”slabín”. Buduje totiž na nekorektnej interpretácii idei, vytrhovaní jeho myšlienok zo širších kontextov, i citovaním neúplných viet - myšlienkových celkov z práce L. Lajčiaka. Pokúsime sa to doložiť - konfrontovať jeho stanoviskom k jazyku - reči ľudu, ich miesta v rámci ”kultúry” a porovnať ako v niektorých súvislostiach sa používajú v publicistike.

Lajčiak deklaruje: ”Kultúra je niečo špeciálne ľudského... je obsahom ľudského života, a kultúru tvoriť je úlohou jednotlivého človeka ako i celého národa”... ”tvorba kultúry má byť centrálnou ideou.”

Ale treba ho čítať ďalej a Lajčiak pokračuje: Na hlasy spochybňujúce smerovanie a ciele národnoemancipačného vývoja slovenského, odsúvajúce otázky jazyka – reči národa bokom, ako anachronizmus, treba poukázať, že J. Lajčiak naopak kategorický vyhlasuje ”borba za reč tvorí integrálnu čiastku kultúrnej borby Slovenska”, spájajúcim národ. Teda nie je mu, ani v ňom nejakou prežívajúcou-dožívajúcou historickou fossíliou, či prekonanou epizódou úzkoprsého štúrovského nacionalizmu. Kritizuje zlý, izolovaný prístup, ale neprestáva vnímať pre vývoj národa naďalej fundamentálny význam ”borby za reč.

Kodifikovaný spisovný slovenský jazyk a prácu na jeho rozvoji považuje Lajčiak nielen za predpoklad všeobecného rozvoja vzdelanosti, ale v rámci národného spoločenstva i ako ľudské - civilizačné a kultúrne rozširovanie poľa vzájomnej komunikácie a tvorby s inými, v spoločenstve iných. Rozkvet jednotlivcov a národa, prostredníctvom spoločného spisovného jazyka slovenského uznáva, považuje ho za neodmysliteľný od rozvoja jeho kultúry, aj v jej podobách ”národného kultúrneho povedomia”.

Nepovažuje za dostatočné len (akokoľvek) ”slovenský hovoriť...ale potrebné je teplé srdce za vec, slovenské presvedčenie a kultúrna práca slovenská”. Spolu s vedou, filozofiou, kultivovaný jazyk v národnom spoločenstve patrí k najzákladnejším faktorom účasti na tvorbe a realizácii ”kultúry” - národného kultúrneho povedomia. Lebo kde kultúry jazyka niet, tam niet ani kultúry literatúry, vedy, filozofie, ani úrovne duchovno-náboženského (vrátane teológie), úrovne organizovaného sociálno-politického a hospodárskeho života, či rozvinutých foriem spoločenskej komunikácie vo verejnom i privátnom živote. A v takom poňatí, ale v inej polohe a hierarchii, Lajčiak sa plne prihlasuje k borbe ”za tú našu slovenčinu.”

Prebiehajúcu tvrdú ”jazykovú asimiláciu” maďarského štátu charakterizuje J. Lajčiak ako snahy pomocou využitia psychosociálnych mechanizmov a sociálnej psychológie, o znehodnotenie kultúrnej literárnej formy slovenčiny, jej prehodnotenie len na úroveň a do sfér tzv. ”kuchynského jazyka”. Považuje to za mocensky organizované násilie vyvíjané zo strany maďarskej, ale sčasti i českej, voči slovenskému etniku na prelome st. 19/20. Ostro vníma a demaskuje strategické ciele takýchto snáh, s tým, ”že tu nejde iba pozbaviť nás reči, ale vlastne pozbaviť nás nášho duševného slovenského rázu, všetkého toho, čo sa slovenskou kultúrou menuje.. .pozbaviť nás chcú nášho slovenského zmýšľania (c. d., s. 29-30).

Že asimilačné snahy protivníkov mali nemalé úspechy Lajčiak vyvodzuje z toho, nielenže niet slovenského školstva, ale i inak sa znemožňuje v školách aspoň sčasti vzdelávať a čítať v rodnom jazyku, čo nedáva-nevytvára možnosti pestovať literatúru a vedu aj na úrovni národných odborno-vedeckých inštitúcií vo vlastnom jazyku, že tieto potom nežijú ako aktívne faktory v ovzduší života spoločenstva aj v jeho vlastnom jazykovom spracovaní a povedomí. Keď aj vzdelávanie slovenských generácií prebieha len na cudzích školách, v cudzom jazyku. Ako mohutný prostriedok duchovnej maďarizácie, potláčania národného ducha, vidí v masívnom podporovaní a vydávaní aj slovenských promaďarských časopisov, čítať maďarské ako ”náhrady”. I keď, poukazuje Lajčiak, slovenčina z lingvistického hľadiska je jazyk ”s nesmierným bohatstvom výrazov a jazykových zvratov (sféry citovej, zážitkovej, poznávacej), čo samo o sebe svedčí, že slovenský ľud má hlbokého ducha.” Teda, že má aj možnosti vývoja na úrovni kultúr európskeho spoločenstva národov. Slovenčina umožňuje zo svojho základu a zásoby aj aktívne rozvíjať terminológiu vied a vedecký jazyk, viesť kultúrnu komunikáciu a odborne zrozumiteľnú kooperáciu na úrovni rôznych sociálnych vrstiev národa, vyjadrovať na rôznej úrovni potreby života spoločnosti, vyjadrovať a formulovať ich ako aktuálne alebo i ako perspektívne ”idey” (záujmy, potreby) - ”mohutné faktory tak individuálneho ako i kolektívneho – kultúrneho - vývoja Slovenska”, ktoré keď hýbu ”dušou národa”, vytvárajú rezkejší a mnohostrannejší jeho kultúrny život.

Dôsledky násilnej jazykovej asimilácii, národného útlaku Slovákov, slovenčiny z pohľadu psychológie a sociológie vidí Lajčiak tak, že národ a jeho príslušníci prestávajú ”mať v moci svoj jazyk”, reč, strácajú kultúru vlastného jazyka, čo v sociálnej komunikácii bráni hlbšiemu porozumeniu a rozhovorom na kultúrnej úrovni a to nielen o vede, literatúre, nábožensko-duchovných, ale i o sociálno-ekonomických, politických a pod. problémoch Slovenska, stráca sa schopnosť na rôznych úrovniach a situáciách ”po slovenský myslieť”, ale mať i tvoriť vlastnú národnú kultúru, národné kultúrne povedomie... Dochádza ”k rozpadaniu slovenského ducha a slovenského charakteru národa”. Vidí v tom jeden z kľúčových momentov, ktorý plodí aj v radoch akademicky vzdelanej inteligencie ”letargiu”, ľahostajnosť, ba až akúsi schizofréniu nielen rečovú, ale i v národnom povedomí a správaní.

K danej situácii v programoch národnej práce Lajčiak nevidí v tom smere dostatok podnetov k systematickej práci, ani k sebavzdelávaniu, čo v dôsledkoch vedie k pocitom bezradnosti, nedostatku sebavedomia, až k strate národného povedomia, rozkladu a rozplývaniu sa jemu vlastnej identity. Myšlienky boli, mohli by čo povedať, ale výrazu nebolo na ich kultúrne vyjadrenie v spoločnej – spoločenskej forme kultúrneho jazyka národného spoločenstva, ktorý dotvára jeho dôstojnú úroveň, spája všetky vrstvy a regióny, kde žije národ.

J. Lajčiak upozorňuje, že zo slovenského rodu vychádzal a vychádza pozoruhodnejší počet vzdelancov, ale tým, že boli vyškolení čisto na inojazyčných školách, bez možností osvojiť si na úrovni aj materinský jazyk, konfrontovať sa s inými jazykmi na rovnakej úrovni, preto len sporadicky (ak vôbec) publikujú v slovenskej tlači, verejne nevystupujú a k príslušným otázkam nie sú schopní na úrovni (vecne, odborne) kultivovane diskutovať v slovenčine. Nepodieľajú sa na pozdvihovaní kultúry vlastného národa, ľudu, kultúrne ho vyprázdňujú, ochudobňujú, svoje príspevky odovzdávajú len do iného kultúrneho prostredia.

Nemožno však povedať, že by tým J. Lajčiak horlil za nejaký jazykový nacionalistický romantizmus a izolacionizmus. Priam hlbinno-psychologicky a sociologicky pochopil osobnú – osobnostnú, osobnosťtvornú funkciu ”jazyka” v spoločenstve, predpoklad podieľania sa na tvorbe ”kultúry”, ich ”skultúrňovaní”. Práve také nároky kladie i na kultivované ovládanie jazykov iných národných kultúr ako predpoklad rešpektu a hodnotného prenášania a obohacovania sa prínosmi iných ”kultúr”, vzájomne obohacujúcich sa dialogických komunikácií medzi národnými ”kultúrami”. Teda ”bilingvizmus”, či ”x-lingvizmus”, ale bez diskriminácie rodného jazyka, vychádzať z kultúry rodného vlastného jazyka, nezriekať sa ho je predpoklad obojstranného pozitívneho úspechu. Neznižovať funkčnosť národného jazyka pre jednotlivca i spoločenské prostredie, v ktorom žije-pôsobí. Nediskvalifikovať ho v pomere k iným národom.- národným kultúram, spolužitím s nimi navzájom ich zveľaďovať, ako rovnocenných partnerov.

Pri osvojovaní tvorby iných národov popri kultúre jazyka odporúča mať na pamäti, aby zodpovedalo danému stavu a potrebám vývoja národa, obohacovali a prispievali k rozmnožovaniu jeho život, korešpondovali s duchom, charakterom slovenského človeka, rozvojom jeho ”kultúry”, jej potrieb. V súvislosti s tým má sa súbežne rozvíjať slovenská odborná terminológia, vedecký a odborný jazyk (-y) na všetkých úsekoch a v oblastiach dobového života. Inak (prenášané idey a jazyk) pôsobia aj deštruktívne, rozkladne (kritika Lajčiakova aj do radov hlasizmu).

Takýto je teda postoj J. Lajčiaka k ”bojom za tú našu slovenčinu”, za adekvátne ponímanie miesta a funkcie kultúrneho spisovného jazyka v rámci presadzovanej koncepcie ”borby za kultúru,” ako hlavnej sily všeľudského, ale i národného a osobnostného vývinu ich príslušníkov. Bol kritikom objektívneho i subjektívneho zaostávania emancipačného vývoja slovenského v prvých desaťročiach 20. st., no nezriekol sa ”dedičstva Otcov”, príslušnosti k slovenskej národnej a jazykovej svojbytnosti, identite. Bol jej kritikom v jej rámci, i keď (z objektívnych i subjektívnych príčin) v postavení temer ”solitéra.” Jeho zložitejšiemu postaveniu vo vývoji slovenského národného spoločenstva, nevynímajúc vzťahov k rôznym skupinám – kohortám mladej slovenskej generácie, venujeme pozornosť v osobitnej stati.