Nestalo sa tak a z recenzie poľského etnografa Antoniho Kroha, uverejnenej v časopise Tygodnik Powszechny 4. 3. 2001 č. 9, s. 7 sa dozvedáme, že poľská verzia tejto knihy je plná chýb, naprataná nepotrebnými informáciami, podanými často neporiadnym spôsobom, avšak pre slovenskú stranu je neprijateľná najmä preto, lebo je ”bezočivo polonocentrická... Miesta na území Slovenska nesú zásadne poľské mená..., napr. Dabrowa Wołoska, Spiskie Podegrodzie, Trciana, Twardoszyn, Półgóra... atď. Každú chvíľu nachádzame e t n i c k ý c h Poliakov, dediny etnicky poľské, obyvateľstvo etnicky poľské...” Autor recenzie uvádza doslovný citát z tejto ”učebnice”: ”Treba však podčiarknuť, že napriek zachovaniu nielen kontinuity poľského etnického pôvodu, ale aj jazyka, toto obyvateľstvo v prevažnej miere deklaruje slovenskú národnosť...”!

Tento citát komentuje A. Kroh slovami: ”Podľa toho etnický Poliak je Poliak, ktorý sa za Poliaka nepovažuje, ale autor textu to vie lepšie a rozhoduje v jeho mene...” K tomu treba poznamenať, že toto obyvateľstvo nedeklaruje slovenskú národnosť ”v prevažnej miere”, ale do chlapa, do nohy, alebo ako už chcete... Skúste napríklad Ždiarčanovi povedať, že je Poliak.

Autori tohto ”diela” vyrátali, že na slovenskej Orave žije 31-32 tisíc etnických Poliakov, na slovenskom Spiši 41,5-47 a v Liptove 5,5 tisíca, čiže spolu máme odrazu na Slovensku poľskú menšinu o sile vyše 80 tisíc duší.

Antoni Kroh vo svojej recenzii ďalej uvádza: ”Slováci, pochopiteľne, pripomienkovali takýto text mnohými námietkami (pričlenené ku knižke vo forme letáku), svoju verziu však redigujú odznova. Užitočná iniciatíva sa tak stala prameňom nedorozumení a nechutí. Poľská verzia knihy je podľa môjho názoru pre nás neužitočná. Nielen pre školy, ale pre čokoľvek... Samozrejme, že prihraničná spolupráca sa bude rozvíjať. Jedna chybná učebnica nie je väčší problém. Povedané po slovensky – nezaváži.”

Pánovi Antonimu Krohovi treba vysloviť poďakovanie za vedecky podkutý a občiansky statočný prístup k hodnoteniu predmetnej ”učebnice”. Osobne však nezdieľam jeho optimizmus, že ”táto jedna chybná učebnica nie je väčší problém a – nezaváži”! Podľa mojich skúseností a vedomostí zapadá totiž do trvalej snahy niektorých poľských kruhov prisvojiť si severné oblasti Slovenska a celkom reálne si predstavujem, ako žiaci v poľských školách v poľskom pohraničí čítajú túto učebnicu, vydanú v rámci programu PHARE spoločne so slovenskou stranou, dokonca na titulnej strane čítajú, že ju vydali v ”Zakopane. Poprad 2000”. A slovenský letáčik sa predsa ľahko z knižky vytratí!

Medzičasom vyšla už aj ”opravená” slovenská verzia tejto ”spoločnej učebnice” pod titulom TATRY A PODTATRANSKÁ OBLASŤ, Doplňujúce texty pre školy. Je to obsiahla publikácia, ktorá takmer na 400 stranách pojednáva o prírode, dejinách, kultúre a umení s množstvom čierno-bielych i farebných fotografií o tatranskej oblasti na slovenskej i poľskej strane.

- str. 19 – ”Veľmi veľké obce sa nachádzajú v námestovskom okrese... Týka sa to hlavne obcí s poľským etnikom.” (Tam takého etnika niet, tam žijú uvedomelí Slováci.)

- str. - 168 – Juraj Jánošík a – 210 povstanie Kostku Napierskeho (Legendárny Juro Jánošík sa stal hrdinom nielen slovenského ľudu, ale žil aj v ľudovej tradícii poľských goralov. Preto Jozef Škultéty mohol v redakčnej glose v Slovenských pohľadoch roku 1912 konštatovať: ”A v povestiach tatranských a i. nerozoznať, čo je poľské a čo slovenské”. Táto živá jánošíkovská legenda na poľskej strane viedla spisovateľa K. Przerwu-Tetmajera v diele Legenda Tatier, že dal meno Jánošík svojmu hrdinovi Nędzovi Litmanovskému, ktorý však žil o pol storočia pred Jánošíkom. Tetmajer napísal na záver v autorskej poznámke: ”Dal som mu Jánošíkovo meno v snahe vytvoriť poľského Jánošíka, lebo skutočný Jánošík bol Slovák”. Ako sa ukazuje, hoci Tetmajer uviedol historické fakty, predsa len utvrdil v povedomí Poliakov presvedčenie, že Jánošík bol poľský goral. Slovenský preklad vyšiel roku 1964. Je skutočne veľká škoda, že sa Jánošíkova legenda širšie nevyužila v recenzovanej ”učebnici”.)

- str. 184 – ”Dňa 1. októbra 1938 muselo Slovensko odstúpiť Poľsku...” (Stalo sa tak 1. decembra 1938 na základe diplomatickej nóty, ktorú 1. novembra 1938 odovzdala poľská vláda čs. vláde. Protokol o odstúpení slovenských území podpísali vedúci čs.-poľskej delimitačnej komisie dňa 1. decembra 1938 v Zakopanom.)

- str. 207 – ”Kazimír Veľký roku 1368 odporúčal vytvoriť poľskú colnú komoru v oravskej Jablonke... Prvá dedina, ktorú na Hornej Orave založili poľskí osadníci, bola Rabcza, ktorá vznikla roku 1558, nasledovali: Jablonka (1561), Bukowina (1565) a ďalšie.” (Ten kráľ Kazimír Veľký musel byť skutočne geniálny, keď dvesto rokov dopredu vedel, kedy a kde bude založená obec Jablonka. Ale poďme k faktom. Ešte v 15. storočí hranice Oravského panstva končili sa chotárom trstenským. Za ním šírila sa ďalej až k poľským hraniciam lesná púšť. Túto oblasť daroval kráľ Albert II. roku 1438 rodine Plathych z Veľkej Paludze. Plathovci začali kolonizovať a založili osadu Čimhovú. Od 15. storočia vznikali v Orave osady podľa valašského práva. No osadníci, ktorí tvorili osadnícky metriál, neboli Valasi, t.j. Rumuni, ale Slováci, Ruténi a Poliaci. Veľmi zaujímavý moment z valašskej kolonizácie uvádza list Kataríny Zrínskej cisárovi Maximiliánovi z roku 1576, v ktorom sa prihovára za svojich valachov. Píše tam medziiným: ”Nielen na ochranu hradu stoja k dispozícii, ale aj hranice tohto kráľovstva povinní sú strážiť, aby pohraniční Poliaci niečo z nich tajne a ľstivo neodcudzili”.

- str. 209 – Pokračuje poľský výklad osídľovania Oravy a Spiša s tvrdeniami, že ”rodina Thurzovcov ”odtrhla” hornú Oravu od Poľska a o to isté sa pokúšali Palocsayovci na Spiši, no tu novotargský starosta musel v rokoch 1616-1618 s ozbrojenými mužmi prepadávať uhorských kolonistov.” (Pravda je, že Juraj Horvát kopaničiarske obce ležiace na ľavom brehu riečky Białky, a to Biele Vody, Lesnica, Bukovinka a Brehy roku 1625 stratil; pod názvami Białka, Leśnica, Bukowina a Brzegi sa stali súčasťou poľského štátu. No hneď na ďalšej 210. str. sa dozvedáme, že napr. dedina Brzegi sa úplne vyľudnila a ľudia utekali do Uhorska.) - str. 214 – ”Anexia spišského starostva” (Uhorsko nemohlo anektovať svoje vlastné územie. Žiadalo by sa širšie pojednať, čo bol záloh spišských miest a prečo trval od roku 1412 do roku 1769. Je skutočne absurdné, aby sa slovenskí, ale aj poľskí žiaci učili podobné deformované historické konštrukcie.)

- str. 225 – Spomínané vyriešenie poľsko-československého územného sporu bolo príčinou toho, že v jeseni 1938 si poľská vláda vynútila od Slovenska odstúpenie ďalšieho územia. Avšak vzhľadom na to, že politici vo Varšave podporovali vznikajúci slovenský štát, Poľsko na tomto úseku hranice získalo len okolo 220 km2...” (takže, vážený čitateľ, keď nájdete vyrabovaný byt, na príčine bude asi chuť páchateľa napraviť napríklad skrivodlivé dedičské konanie, alebo niečo podobné. a útechou vám môže byť, že spôsobená škoda mohla byť ďaleko väčšia, no lupič sa nad vami uľútostil, lebo máte ešte malé deti...)

- str. 236 – ”...slovenské orgány ešte niekoľko mesiacov (do 17. júla 1945) odmietali vrátiť toto územie Poľsku...” (Nepresné a nepravdivé tvrdenie. Čs. vláda rozhodla 5. mája 1945 na zasadnutí v Košiciach vrátiť toto územie Poľsku a zástupcovia SNR odovzdali toto územie 20. mája 1945 v Trstenej poľským zástupcom a slovenské pohraničné orgány sa okamžite stiahli na hranice z roku 1938 (tzv. predmníchovské). Pravda je, že slovenské obyvateľstvo tohto územia sa ešte aj potom aj so zbraňou v ruke bránilo opätovnému pripojeniu k Poľsku.)

- str. 251 – (Umenie po roku 1945 je predstavené nedostatočne. Škoda, že sa vôbec nespomenul sochár Ludwik Korkoš, slovenský goral z Čiernej Hory (Czarna Góra) a ostatní Korkošovci. Napr. Mária Rudavská, rodená Korkošová.)

”To bolo poľské Taliansko! To bolo Brazília

Svojimi bohatstvami, deliac sa úprimne

O osudy Poliakov vo svojej viere a cnosti!”

(Veru slúžila, takmer štyristo rokov, ale bez nadšenia a protiprávne! A toto sa majú učiť žiaci v slovenských školách?)

Tak ako Tatry majú veľa končiarov, tak aj naša publikácia má viac bezočivých polonocentrických vrcholov. Rozsiahly masív predstavuje popoľšťovanie zemepisných názvov na Slovensku, na ktoré upozorňuje aj p. Kroh, no on asi nepoznal register zemepisných názvov, pripojený na koniec slovenskej verzie publikácie, ktorý obsahuje do troch stoviek pomenovaní slovenských lokalít, preložených do poľštiny. Tento register sa zrejme opiera o poľskú verziu našej ”učebnice”. Uvediem zopár príkladov: Hrabušice – Hrabuszowce, Hraničné – Granastów, Hrebienok – Siodelko, Kežmatrské Žľaby – Gospoda Kieźmarska, Lacková – Łąckowa, Lysá nad Dunajcom – Golembark, Oravská Lesná – Erdutka, Podhorany – Małdur, Rudňany – Koetrbach, Sedliacka Dubová – Dąbrowa Osadnicza, Skalnaté pleso – Łomnicki Staw, Spišský Hrhov – Garów, Stráňany – Folwark, Stráne pod Tatrami – Folberg, Veľká Lesná – Rychwald, Vlková – Frakaszowce, Vojňany – Kryg, obciam Ždiar a Žiar sa ušiel spoločný poľský názov Źar... To už nie je prejav bezočivého polonocentrizmu, ale megalomanského polonoošiaľu. Chudáci užívatelia publikácie, ktorí sa podľa nej budú chcieť orientovať v teréne. Ešteže Oblastný podnik geodeticko-kartografický v Krakove, ktorý vydal mapu Euroregiónu Tatry, priloženú k publikácii, uznáva štátne hranice a uvádza na poľskom území poľské názvy a na slovenskom oficiálne slovenské názvy.

Naši krajania v Poľsku majú už vyše pol storočia oficiálne uznaný Spolok Slovákov v Poľsku, no napriek tomu ich miestni tatransko-regionálni poľskí činitelia nepripustia k nijakej spolupráci a ustavične ich napádajú ako nepriateľov štátu. Tentoraz neboli prizvaní ani zo slovenskej strany aspoň vo funkcii poradcov pri príprave tejto ”učebnice”. Netrúfam si preto ani pomyslieť, s akými pocitmi budú čítať túto ”učebnicu”, vydanú v samostatnej Slovenskej republike.

A celkom na záver adresujem otázku slovenským kompetentným: Aké konkrétne opatrenia budú urobené vzhľadom na toto ”oficiálne?!” šírenie poľskej iredenty na slovenskom území a zneužitia na to aj prostriedkov PHARE?

Matej Andráš