Tentoraz vial priestormi väznice v meste Vladimír, kde si v rokoch 1947-1957 odpykával trest odsúdený na 25-ročné väzenie (prepustený po desiatich rokoch vďaka Chruščovovej amnestii) syn známeho ruského prozaika Leonida Andrejeva Daniil (1906-1959).

Roky strávené vo väzení boli preňho - ako sám hovorí - ”mohutným nástrojom poodhalenia duchovných orgánov” jeho bytosti, práve vo väzení sa začala ”nová etapa jeho života”. Jeho vedomie sa stalo médiom nočných zjavení, v ktorých sa mu (ako autorovi Božskej komédie) otvárali priestory nebeských aj pekelných svetov, a história ľudstva od počiatku až do jej zavŕšenia. Necelé dva roky života, ktorý mu zostával po návrate z väzenia, využil na to, aby - smrteľne chorý - na základe zachovaných väzenských náčrtkov spísal rozsiahle dielo Ruža Sveta a uložil na jeho stránky plody spomínaných videní.

Z tejto knihy vyberáme (v skrátenej podobe) kapitolu Ženský princíp. - Mnohému v tej kapitolke (ako v knihe vôbec) nebudeme rozumieť, mnohé nás bude dráždiť a popudzovať k polemike, ale jediné, čím sa môže Andrejev ”brániť”, je, že tak sa to zjavovalo jeho vnútornému zraku a on na tom nič nemôže meniť. Ako napísala v úvode k spomínanej knihe autorova manželka Alla Andrejevová: ”Ruža Sveta je vytvorená na základe osobnej duchovnej skúsenosti autora. Daniil nebol ani teozofom, ani antropozofom, ani kýmkoľvek iným tohto druhu. Stavy zvláštneho videnia, ktoré k nemu prichádzali od včasnej mladosti a ktoré sa vo väzení premenili na stále a silné svetlo transfyzikálneho p o z n a n i a , sú síce zriedkavým darom Svetlých Síl, ale sa vyskytujú.” Majme stále na pamäti, že máme do činenia s ”ohromujúcim prielomom vedomia” (to, čo Andrejev povedal o Solovjovovom zázračnom videní, sa vzťahuje plným právom aj naňho). S vizionárom nemožno viesť spor; preto spokojne nechajme všetko (zatiaľ) nepochopiteľné a pre nás neprijateľné stranou a venujme sa tomu, kde nám jeho vízie prežiarujú zmysel veľkého prelomu epoch, ktorý prežívame, a kde nám ukazujú možné perspektívy vyústenia tohto procesu. Potom nás naplní veľkou nádejou jeho svedectvo, že nenáboženská (povedzme rovno: pohanská) doba, ktorej sme svedkami, bude nevyhnutne (nebeské svety na tom mohutne pracujú!) vystriedaná náboženskou dobou, ktorú s Jánom Pavlom II zvykneme označovať ako civilizácia Lásky.

Všimnime si jednu dôležitú okolnosť. V tom istom čase (!), keď si Andrejev odpykával svoj trest vo vladimirskom väzení, sa odohrával aj p r i e l o m slovenského ducha do nadzemských svetov - skrze vedomie Pavla Straussa - a napríklad jeho prorocké videnie na Nový rok 1951 (uverejnili sme ho v tohoročnej Kultúre č. 6, s. 9; ináč Tesná brána, s. 70) je s Andrejevom obdivuhodne zhodné. Kríza súčasnej civilizácie vrcholí. Jej rozsah, jej globálny charakter je úmerný rozsahu PREMENY, ktorá môže byť z nej jediným (!) nádejným východiskom, ak... (To znamenité AK, ktoré nájdeme aj u Andrejeva: ”...ak strašný duchovný pád neuvrhne ľudstvo dolu, do hlbín temnôt”.) ”Boh sa zrazu všetkému postavil do cesty ako jediná a pevná jestvota... Svet zahynie alebo v dunení atómových výbuchov, alebo sa zachráni v ohni lásky... Ide o to: zničiť svet láskou. Mnoho z neho neostane. Lebo väčšinou bol formovaný opakom” (Strauss).

A úloha ženy a ženskosti v tomto procese? - Vari nie je jasné, že to môže byť len tá, ktorú táto civilizácia pokorila najviac a najhlbšie, čo sa jej na smrť zažiada vyrvať sa z tejto pohany, a čo sa zo všetkých síl vrhne k spolupráci na premene sveta, ku ktorej nás nebesá tak nedočkavo volajú?

...Je známe, že od gnostikov až po kresťanských mysliteľov 20. storočia žil v kresťanstve nejasný, ale o to vrelší a húževnatý pocit Svetového Ženského Princípu - pocit, že tento Princíp nie je ilúziou ani extrapoláciou ľudských kategórií na kozmický plán, ale že je najvyššou duchovnou skutočnosťou. Cirkev zrejme sledovala zámer dať priechod tomuto pocitu, keď svojou autoritou posvätila na Východe kult Matky Božej a na Západe kult Madony. A skutočne, pred zbožným uctievaním Materinského Princípu, ktoré je ľudovým masám iracionálne vrodené - vyvstal konkrétny obraz, na ktorý sa toto uctievanie upriamilo. Tým sa však ten mystický pocit, o ktorom hovorím - pocit Večnej Ženskosti ako kozmického, božského princípu - úplne uspokojivo nenaplnil. Veľmi dávna a nepopierateľná dogmatizácia učenia o podobách Svätej Trojice postavila nositeľov tohto pocitu do zvláštnej situácie. Aby neupadli do kacírstva, boli nútení obchádzať túto kľúčovú otázku, nevyvádzať konečné dôsledky a niekedy stotožňovať Svetovú Ženskosť so Všeobecnou Cirkvou, alebo nakoniec abstrahovať jeden z atribútov Božstva, a síce Jeho Premúdrosť, a personifikovať ho pod názvom Svätá Sofia. Najvyššie cirkevné inštancie sa vyhýbali určitejším vyjadreniam k tomuto problému, v čom ich však nemožno viniť, lebo idea Svetovej Ženskosti nemôže neprerastať do idey o Ženskom aspekte Božstva, čo prirodzene znamená ohrozenie dogmatických predstáv o osobách Svätej Trojice¹.

Stretol som dosť ľudí kultúrne aj rozumovo veľmi kultivovaných a s nepochybnou duchovnou skúsenosťou, ktorí vyjadrovali údiv, ba priam rozhorčenie nad samotným princípom: že sa rozdiely pohlaví a ľudské kategórie prenášajú, ako sa im zdalo, na svety najvyšších skutočností, či dokonca na tajomstvo Samotného Božstva. Videli v tom dôsledok dávnej náklonnosti k antropomorfizácii duchovných sfér naším obmedzeným ľudským vedomím. Mimochodom, veľmi podobné (psychologické) dôvody motivujú aj protest prísneho mohamedánskeho monoteizmu proti idei Trojice a proti kultu Matky Božej. Preto sa aj deizmus a súčasný abstraktný kozmopolitický monizmus s takou nezmieriteľnosťou stavajú k predstavám o Trojici, k viere v hierarchie, a pravdaže aj k idei Večnej Ženskosti. Dokonca sa opakuje, nech je to akokoľvek smiešne, obvinenie z mnohobožstva, ktoré pred 1300 rokmi vrhol do tváre kresťanstvu Mohamed.

Základom takýchto obvinení je alebo príliš zjednodušené chápanie kresťanských ideí, alebo nechuť hlbšie preniknúť do jadra problému. Ani v historickom kresťanstve, a tým menej v tejto koncepcii nejde v žiadnom prípade o nejaký prenos ľudských kategórií na Božstvo, naopak: ide tu o čosi principiálne opačné. Božiu jednotu nikto, samozrejme, nespochybňuje, a bolo by preto naivné hľadať tu nejaký návrat k dobám Kartága, Uruku či Héliopolisu. Podoby Trojice sú rôznymi prejavmi Jedinej Podstaty navonok, sú tým spôsobom, ako sa táto Jednota otvára v ústrety svetu, a nie ako prebýva v Sebe Samej. Tieto prejavy navonok sú však takisto absolútne reálne ako aj prebývanie v Sebe, preto nemožno tieto podoby v žiadnom prípade považovať za ilúzie alebo za aberácie nášho vedomia.

Vyjavujúc sa navonok prejavuje Jediný istú sebe vlastnú vnútornú polaritu. Podstata tejto vnútornej Božskej polarity je pre nás transcendentná. Toto prejavovanie sa navonok je nami vnímané ako polarita dvoch navzájom sa priťahujúcich a nikdy izolovane neprebývajúcich princípov, ktoré sa oddávna a naveky spájajú v tvorivej láske a ktoré vedú k zrodu tretieho, kulminujúceho princípu: Synovi, Základu Vesmíru, Logosu. Túto polaritu si Božstvo zachováva pri emanácii do vesmíru, ňou je preniknutá všetka duchovnosť i všetka materiálnosť vesmíru. Na rôznych stupňoch bytia sa pritom prejavuje rôznym spôsobom. V sfére neorganickej hmoty, ktorá je prístupná nášmu ľudskému vnímaniu, môžeme jej prejav zrejme vidieť v základe toho, čo voláme všeobecným zákonom príťažlivosti, v polarite elektriny a v mnohých iných javoch. Pokiaľ ide o organickú hmotu našej sféry, t u sa oná Božská polarita prejavuje v protikladnosti mužského a ženského princípu. Opakujem a podčiarkujem, že t u , lebo Božská polarita, ktorá leží v základe tejto protikladnosti, nemôže byť sama v sebe, v svojej podstate pochopená.

V učení o Trojici a o Ženskom aspekte Božstva teda nejde o prenos ”príliš ľudského” na sféry nebies, ale naopak o chápanie objektívnej polarity našej sféry - mužského i ženského princípu - ako projekcie pre nás nepostihnuteľnej polarity v bytosti Božej. ”Boh je láska” - povedal Ján. Budú sa striedať stáročia, potom eóny, a nakoniec bramfatúry a galaxie; skôr či neskôr dosiahne každý z nás Pleromu - božskú Plnosť a vstúpi do rodného Lona už nielen ako dieťa, ale ako Boží brat. Naše terajšie predstavy o Bohu vyprchajú z pamäti ako vyblednuté, odkvitnuté a viac nepotrebné tiene. Ale pravda o tom, že Boh je láska, nič nestratí na svojej sile. Boh miluje nie Seba (taký predpoklad by bol rúhaním), ale každá v Ňom utajená Nepostihnuteľnosť sa s láskou obracia na protipól, a v tejto láske sa rodí ono Tretie: Základ Vesmíru. Otec - Vždypanna Matka - Syn.

Najvyššie tajomstvo, vnútorné tajomstvo Božstva, tajomstvo lásky Otca a Matky sa v žiadnom prípade ”neodráža” v ľudskej láske, nech by bola akákoľvek; v konečnom svete nemôže byť nič súmerateľné alebo podobné podstate tohto tajomstva. Zároveň však v tomto svete nič (s výnimkou toho, čo má svoj prameň v princípoch odpadlíctva od Boha) nemôže byť postranným vo vzťahu k onomu tajomstvu. V ľudskej láske vôbec, to jest v láske k všetkému živému sa prejavuje (nie odráža) podstata Trojjediného, bytosti, ktorá je láskou. A v láske muža a ženy sa prejavuje (nie odráža) vnútorné tajomstvo zväzku Otca a Matky, a to natoľko, nakoľko ono dosahuje k nám, prekonávajúc množstvo vrstiev kozmického priestoru. V tom spočíva základný, ontologický rozdiel medzi dvoma oblasťami nášho duchovného života, ktoré nemajú medzi sebou skoro nič spoločné, ale ktoré v našom chudobnom jazyku pomenúvame jedným a tým istým slovom.

Láska k všetkému živému sa už dávno stala - ak nie v praxi, tak aspoň ako idea - náboženským základom, a to nielen v kresťanstve. Od budúcnosti treba očakávať čoraz väčšie rozšírenie toho, čo je objímané láskou. Je pravdou, že v nenáboženských učeniach súčasnosti sa jasne prejavuje ústup späť, k láske v krajne obmedzenom zmysle: ako láska k svojmu štátemu spoločenstvu, k jeho spojencom a stúpencom v zahraničí, láska k svojej rodine a priateľom - a dosť. Tento jav je však iba dočasný, podmienený celkovým charakterom nenáboženskej epochy s jej obmedzenou a poklesnutou morálkou; a potrvá toľko, koľko bude trvať táto nenáboženská etapa vývoja. Nasledujúca náboženská epocha bude práve preto nová, že si postaví za cieľ a bude sa snažiť dosiahnuť, aby láskou bolo objaté celé ľudstvo, všetky ríše Prírody a všetkých vzostupných hierarchií².

Vo vzdialenej budúcnosti sa odhalia ešte väčšie duchovné možnosti. Dostupnou a nevyhnutnou sa dokonca stane láska k démonom. V minulosti sa niektorí svätci už dokázali k takej láske povzniesť. Ale predbiehať samých seba a snažiť sa pestovať v duši, čo ešte neobjala láskou ani ľudstvo a ríšu zvierat - lásku k odvekým nepriateľom Boha a všetkého živého, by znamenalo ohroziť vzostupnú cestu vlastnej duše. Démoni len na to čakajú, aby ich niekto poľutoval. Pravdaže nečakajú na to preto, žeby im ľútosť bola potrebná (sú posadnutí pýchou a ľudským súcitom opovrhujú), ale preto, že od takej ľútosti človeka k nim je už iba krok k pochybnostiam o ich omyle, a takéto pochybnosti si ľahko podajú ruku s pokušením bohoborectva a so vzburou. Táto vzbura potom predurčuje, že dušu čaká krutá odplata: začne vyžarovať zo seba lúče utrpenia - gavvach, a to práve v takej hojnosti, po akej túžia démoni, aby si uchovali svoje životné sily. Preto je láska k démonom nanajvýš nebezpečná, okrem už presvetlených duší. Presvetlená duša totiž sama chápe, ako je možno milovať bez toho, aby pritom bolo nutné pociťovať súcit (lebo súcit s niekým nie je možný bez súcitu s jeho základným pôsobením, a pôsobenie démonov je zamerané iba na zlo) alebo spoločnú radosť (lebo démoni sa tešia iba tomu, čo sa protiví Prozreteľnosti). Táto láska môže nájsť výraz iba v pocite nekonečného súcitu, vo viere, že aj oni budú nakoniec prežiarení, a v pripravenosti venovať tomuto presvetleniu všetko okrem svojej vernosti Bohu.

”Rozžhavený uhol” vo vnútri každej bytosti, neskrotný inštinkt zachovania rodu, prameň sebaobetovania, búrlivých vášní, najčistejších inšpirácií, zložinov, hrdinstiev, nerestí a sebevrážd - možno sa čudovať, že pre askétov a svätcov bola práve táto láska najväčším kameňom úrazu? Pokúšali sa rozlišovať dvojakosť vnútri lásky samej: telesnej láske stavali do protikladu lásku platonickú, okamžitému vzplanutiu - lásku stálu a večnú, volnému zväzku - prácu a povinnosť rodiť deti, neresti - romantickú zamilovanosť. Niekedy rozlišovali dvojakú povahu transfyzických prameňov lásky: Afrodité Urania a Afrodité Pandémos. Ale v konkrétnej danosti, v živom cítení a v každodenných vzťahoch sa všetko preplietalo, miešalo dokopy, prechádzalo jedno v druhé a zamotávalo sa do uzlu, ktorý sa nedá rozviazať. Začalo sa zdať, že lepšie je vyklčovať samotné korene takejto lásky, ako si zahatať svoju cestu do neba jej bujnými krovinami.

Tak sa v náboženstve začala veliká asketická éra. Myslím, že netreba opakovať známe pravdy o tom, aké ústupky svojmu vlastnému duchu muselo urobiť kresťanstvo aj budhizmus, aby sa nezvrhli v asketické sekty, nenávidiace život a samé ním nenávidené. Manželstvo bolo vyhlásené za sviatosť, prinášanie detí na svet bolo požehnané, ale za najvyšší stav sa naďalej považovalo - a to veľmi dôsledne - rehoľníctvo.

Špecifickou vlastnosťou lásky ako zdroja rôznych ľudských tragédií je to, že milostná túžba môže byť aj jednostrannou. Túto svoju zvláštnosť si láska zachová zrejme dlho - až do druhého eónu. Ale okrem tragédií tohto druhu, tragédií - ak sa dá tak povedať - prvotných, ľudstvo v snahe normalizovať stále viac sa komplikujúci život vytvorilo predpoklady aj pre tragédie iného druhu. K takýmto tragédiám dochádza vtedy, keď sa láska dvoch ľudí dostane do konfliktu s ustálenými zvykmi, spoločenskými predstavami alebo so štátnymi zákonmi. Keď muž alebo žena niekoho miluje a ich láska nie je opätovaná - to je tragédia prvého typu, s tým sa nedá nič robiť, kým ľudstvo, podľa slov Dostojevského, ”neprejde fyzickou premenou”. Keď sa však obaja navzájom ľúbia, ale ich všestranné, ničím nepoškvrnené harmonické spojenie sa nemôže uplatniť v dôsledku rodinného alebo spoločenského postavenia jedného z nich - to je tragédia druhého typu. Zvyklosti a zákony by sa mali časom upraviť tak, aby sa tragédie tohto typu redukovali na minimum, ak nie úplne.

To je nesmierne komplikovaná úloha. A sotva môže byť v tejto oblasti vypracovaný pre celé ľudstvo jediný systém zákonných noriem - vzhľadom na veľké rozdiely v úrovni sociálneho a kultúrneho rozvoja, v tradíciách a v psychológii národa. To nebude úlohou centrálneho zákonodarného orgánu Ruže Sveta, ale jej zákonodarné orgány v jednotlivých krajinách by sa tomu mali venovať. Okrem toho je naprosto zrejmé, že tu bude treba spoločnosť viesť (ako aj vo všetkých iných oblastiach) cez rad postupných štádií, lebo jednostranné negatívne riešenie problému, čiže náhle zrušenie zákonných obmedzení vedie - ako to ukázala ruská skúsenosť - k morálnej anarchii, ktorá núti štát k zrušeniu zrušení a k znovunastoleniu zákazov. Je tomu tak preto, že sa ten proces robil mechanicky, bez toho, aby sa v niekoľkých pokoleniach vypestovalo také chápanie manželstva a lásky, aké je k uplatneniu takých širokých slobôd nevyhnutné.

Čo pod tými slovami rozumieme?

Že hoci je v našom eóne najrozšírenejším typom tvorivej lásky privádzanie detí na svet a ich výchova, to však zďaleka nie je jediný typ tvorivej lásky a láskyplnej tvorivosti. Spoločná práca v akejkoľvek oblasti kultúry, rozvíjanie najlepších stránok osobnosti v sebe navzájom, vzájomné sebazdokonaľovanie, vzájomná inšpirácia v oblasti umeleckej, náboženskej a každej inej tvorivej práce, a konečne aj prosté šťastie mladej, sviežej vášnivej lásky, obohacujúcej, posilňujúcej a pozdvihujúcej milencov - to všetko je súčasťou božskej spolutvorby, pretože vedie k ich rozvoju a presvetleniu a k rozšíreniu svetového oceánu lásky a radosti. Lúče vznešenej lásky medzi mužom a ženou sa dvíhajú do najvyšších svetov a upevňujú ich - do tých svetov, ktoré som v jednej z predchádzajúcich kapitol charakterizoval ako Vlny Svetovej Ženskosti. Aj keby obaja zamilovaní zamerali svoju spoločnú tvorivú prácu nesprávnym smerom, napríklad keby pracovali v takom smere, že by ich práca bola spoločensky škodlivá - aj v takom prípade je odsúdenia hodná len nasmerovanosť ich práce. Ale impulz spoločnej tvorby, ktorým je ich láska poznačená, duch priateľstva, súputníctva a družnosti, ktorým je preniknutá, majú požehnanie zhora.

Kým sa ľudstvo telesne nepremenilo, do tých čias ostáva láska medzi mužom a ženou akoby pripútaná k inštinktu fyzického rozmnožovania. Prejde však čas a nastane zmena. Tvorivosť lásky zmení svoj obsah. Pojem fyzického rozmnožovania sa s premeneným ľudstvom nebude dať spájať vôbec. Namiesto toho budeme svedkami vtelenia monád do presvetlených tiel, čo sa bude diať úplne iným spôsobom. Pravdaže, v podmienkach nášho eónu zostane ako základný typ láskyplnej tvorby predsa len rodenie a výchova detí.

Problému výchovy sú venované kapitoly na konci tejto knihy. Tu sa mi však zdá aktuálne zmieniť sa o niektorých zvláštnostiach tých historických úloh, ktoré nielen pri výchove ale v živote vôbec stavia akurát pred ženy cyklus práve sa otvárajúcich epoch.

Aj od mužov aj od niektorých žien, ktorým nie je vlastné hlboké pochopenie práve ženského princípu, často počujeme rezolútne tvrdenie, že kultúrne a tvorivé úlohy oboch pohlaví sú úplne rovnaké, a ak doteraz ženy - čo do rozsahu a významu vykonaného diela - zaostávali za mužmi v spoločenskej oblasti, v politike, vede, technike, filozofii či dokonca v umení, vysvetlenie je iba v tom, že ženy boli vždy v podriadenom a utlačovanom postavení.

Naozaj však boli ženy vždy a všade v utlačovanom postavení? V Európe aj v Rusku už dvesto rokov boli brány tvorivej práce v oblasti literatúry a umenia rovnako otvorené - pravdaže, v prostredí privilegovaných tried - pred ženami ako pred mužmi. Pritom netreba ani pripomínať, že za oba spomínané storočia (rovnako ako za celé obdobie predchádzajúcej histórie) ženy, akokoľvek sa z ich stredu vyzdvihlo nemálo nespore nadaných hudobných interprétiek - neobohatili panteón geniálnych hudobných skladateľov ani o jedno meno. Je smutné, že treba pripomenúť, že medzi koryfejmi svetovej literatúry pripadá na dvesto - tristo mužských mien len šesť či sedem ženských. V mnohých krajinách si ženy už asi pred storočím vydobyli právo na vysokoškolské vzdelanie. A úspešne nahradili mužov v rozsiahlych oblastiach profesionálnej činnosti: v nemocniciach, laboratóriách, za školskými katedrami, dokonca aj vo vedeckých expedíciách. Kde sú však tie stovky mien vynikajúcich žien - vedkýň, ktoré by vyvážili stovky mužských mien, čo sa za to isté obdobie stali známymi celému svetu? Svetové divadlo sa ako hviezdne nebo trblieta menami vynikajúcich herečiek. Ale je aspoň jedna žena - režisérka, ktorá skutočne získala svetovú slávu? Počul niekto o žene - veľkej filozofke, architektke, o veľkej štátnickej postave, vynikajúcom metalurgovi, múdrom kritikovi, o skvelej organizátorke výroby, slávnej šachistke? - Popierať alebo ignorovať tieto fakty by znamenalo preukázať stratu akejkoľvek objektivity. Namiesto popierania týchto faktov by bolo užitočnejšie zmeniť na ne uhol pohľadu. Sú ženy menej nadané ako muži? Je nesporné, že v niektorých smeroch áno. A rovnako tak je nesporné, že v iných smeroch žena disponuje vlohami, ktoré muž nemá a nikdy nebude mať.

Materstvo. Výchova detí. Formovanie domáceho krbu. Opatrovanie chorých a ich liečenie. Etické uzdravenie zločincov. Pretváranie prírody. Zdokonaľovanie zvierat. Niektoré úseky náboženského života. Tvorivá láska. A nakoniec tvorivé oplodnenie duše toho, do koho sa zamilovala. V tom všetkom sú ženy nezastupiteľné a neobmedzene nadané.

Vo sférach najvyššej tvorivej činnosti dochádza k čomusi naskrze opačnému, s čím sa stretáme vo fyzickom svete; tu je oplodňujúcim princípom žena, a formujúcim a stelesňujúcim muž. ”Božská komédia” je plodom dvoch, a bez Beatrice by sa nezjavila na svet takisto ako bez Danteho. A keby sme prenikli do hĺbok tvorivého procesu väčšiny veľkých umelcov, presvedčili by sme sa, že to bola práve žena, čo do hĺbok ich podvedomia, do najintímnejších tvorivých zákutí vhodila duchovné semeno ich nesmrteľných diel. Myšlienka postaviť vo Výmare pomník Ulrike von Leventzof, ktorá inšpirovala Goetheho k nádherným veršom, je spravodlivá a hlboko odôvodnená. Nech nás pritom neuvádza do rozpakov, že vo väčšine životopisov umelcov sa je ťažko vonkajšími spôsobmi dopátrať mien tých žien, ktoré si zasluhujú vďačnosť potomkov v rovnakej miere ako mená umelcov samotných. Niekedy umelci ani sami nevedia, komu sú zaviazaní za semená svojich diel. Každý z nich sa to dozvie v svojom čase a na svojom mieste - už za hranicami Enrófu.

Tisícky rokov hral v ľudskom spoločenstve prím mužský princíp, princíp mužnosti: sila, dravosť, pýcha, odvaha, túžba po diaľkach, krutosť, bojovnosť. Existuje španielske príslovie, ktoré zaťažuje vedomie a poburuje svedomie: ”Muž musí byť krutý.” Žiaľbohu, národ, ktorý toto príslovie stvoril, potvrdil naskrze jeho pravdivosť. Neľudskosť konquistádorov a zverstvá španielskej inkvizície ozdobili stránky svetových dejín obrazmi takej zúrivej krutosti, že zlo, ktoré z nich vyžaruje, pôsobí na naše duše podnes.

Pravdou však je, že ani mnohé iné národy v tomto ohľade za Španielmi veľmi nezaostávali. Tisícročia za tisícročím sa po tvári zeme valili a valia vlny vojen, vzbúr, revolúcií, teroru, besných a krutých masakrov. Nespočetné kvapky, z ktorých sa tieto vlny skladajú - to sú mužské vôle a mužské srdcia. Niekedy sa hovorí o ženskej krutosti. Ale, Bože dobrý, vari ženy podnietili a stáli na čele krviprelievaní Čingischánov, Timurov, Napoleónov, mučenia vo väzniciach, krutého jakobínskeho teroru, nepríčetných koloniálnych výbojov, masových represálií fašistických a iných diktatúr... Dejiny poznajú ženy - travičky, bratovažedkyne, vražedkyne detí, rafinované sadistky, ale nepoznáme ani jednu, ktorej historický význam by sa dal porovnávať s významom Tibéria a Nerona, Assargadona a Alla ed-Dina, Torquemadu a Pizarra, Vojvodu z Alby a Robespiera, Ivana Hrozného a Skuratova, Himmlera a Beriju.

Až dodnes sme boli svedkami proklamácií, že nielen muž, ale aj žena musí byť zmužilou. Ak pod zmužilosťou rozumieme smelosť a vytrvalosť v životnom zápase, potom je to pravda. Ale ak pod ženskosťou chápeme nielen štýl zvykov a správania sa, nie afektovanie a sentimentalitu, ale spojenie vrúcnosti srdca, vnútorného pôvabu, nehy a schopnosti obetovať sa každodenne pre tých, koho milujeme - potom nielen žena, ale aj muž musí mať vlastnosti ženskosti. Kedy sa ľudstvo konečne dočká epoch, v ktorých nebude falošne chápaná mužnosť meniť muža na zúrivého dobyvateľa, na rváča, honosiaceho sa svojou krutosťou, na zmes moriaka s tigrom? Keď sa v ňom nebude viac pestovať falošný stud pred vlastnou zatajenou nežnosťou, ktorú znásilňuje a potiera on sám?... Ťažké bude prekonať tento tisícročný komplex predsudkov, apriórnych predstáv, duševnej zmrzačenosti a atavistických inštinktov, ale prekonať sa musia. Nech to stojí čokoľvek.

V metahistórii posledných čias sa odohráva tajomná a posvätná udalosť: do našej bramfatúry sa nesie prúd nových božských tvorivých síl. O tejto udalosti snívali oddávna najvznešenejšie srdcia a najvyspelejšie ľudské umy. A teraz sa to uskutočňuje. Prvý článok tejto udalosti - udalosti takého významu, že sa dá porovnať len so vtelením Planetárneho Logosu - sa odohral na prahu 19. storočia: vyžiarenie síl Vždypanny-Matky, nie však už neosobné, ako tomu bolo v dejinách ľudstva už dvakrát, ale neporovnateľne zosilnené svojím osobným charakterom. Z výšin Vesmíru zostupovala do Šádánakáru Veľká Bohom zrodená monáda. Vstúpila do Raorisu, jednej z najvyšších sfér našej bramfatúry - do tej oblasti, kam bolo dané skoro o storočie neskoršie zahliadnuť Vladimírovi Solovjovovi, keď v egyptskej púšti za jednej hviezdnej noci prežil ohromujúci prielom vedomia a vlastným zrakom uzrel túto Velikú Ženskú Bytosť. Ju, Presvetlenú a Požehnanú, vyjadrujúcu v osobách Trojice princíp Ženskosti, voláme Zventa-Sventána.³ Teraz prebýva v Bajušmi, v jednej zo sfér, ktoré patria k sakuále Vĺn Svetového Ženstva. Blíži sa deň Jej dlhoočakávaného zostupu do jednej zo stolíc metakultúr. Tam sa má zrodiť v tele z presvetleného éteru ako dieťa demiurga a jednej z Velikých Sestier. S Ňou do tohoto zatómisu z Elity Šádánakáru zostúpi zástup najvyšších duší. Hľa, to je Ona, naša nádej a túžba, Svetlo a Božská krása! Lebo jej zrod sa v našich dejinách prejaví v tom, čo bude dané vidieť našim vnukom a pravnukom: založením Ruže Sveta, jej rozšírením medzi ľuďmi celého zemského okršleku, a - ak strašný duchovný pád neuvrhne ľudstvo dolu, do hlbín temnôt - príchodom Ruže Sveta k najvyššej vláde na celou Zemou.

To však ešte nebude znamenať definitívne víťazstvo síl Svetla, veď si spomeňme na jazdcov Apokalypsy! Ibaže postupnosť týchto jazdcov nebude v dejinách taká, ako ju na Ostrove Patmos uzrel prorok. Ako prvý sa prehnal Čierny jazdec, symbol epochy panstva hierarchie na feudálnom základe. Teraz speje k zavŕšeniu cesta druhého jazdca, Červeného, a každý chápe, čo sa skrýva za tým symbolom. Naše očakávania a nádeje sa obracajú smerom k Bielemu jazdcovi, symbolu Ruže Sveta, zlatého veku ľudstva! Nič však nezabráni tomu, aby sa nezjavil posledný, Plavý jazdec. Gagtungrovi sa podarí dosiahnuť, že sa v ľudskej podobe zrodí ten, koho si pripravuje už niekoľko storočí. Epocha panovania Ruže Sveta však vyvolá také zredukovanie množstva duchovných obetí, aké sa nedá ani vyčísliť. Bude stačiť vychovať celý rad pokolení ľudí zošľachteného typu. Upevní silu ducha v miliónových, ba miliardových masách kolísajúcich. Tým, že bude dopredu upozorňovať na blížiaci sa príchod Antikrista, a že bude - po jeho zjavení sa - naňho poukazovať a odhaľovať ho, že bude v ľuďoch pestovať nezlomnú vieru a schopnosť chápať metahistorické perspektívy a obrysy svetových duchovných panorám - tým všetkým Ruža sveta dosiahne, že sa pokolenia a pokolenia ľudí stanú neprístupnými pokušeniam budúceho splodenca tmy.

Mystérium zrodenia Zventy-Sventány v jednom zo zatómisov sa v Enrófe prejaví nielen vznikom Ruže Sveta; narastanie síl Ženskosti a ich význam sa v súčasnosti prejavuje všade navôkol. Tým a hlavne tým je podmienené všeobecné úsilie o mier, odpor ku krviprelievaniu, sklamanie z násilných metód reforiem, rast spoločenského významu žien, zosilňujúca sa neha a starostlivosť o deti, horúca túžba po kráse a láske. Vstupujeme do cyklu epoch, v ktorých sa žeská duša bude stávať stále čistejšou a stále širšou. Z čoraz väčšieho počtu žien sa stanú hlboké inšpirátorky, citlivé matky, múdre vodkyne a ďalekozraké usmerňovateľky života ľudí. Bude to cyklus epoch, keď sa ženský princíp prejaví v ľudstve s nebývalou silou, vyvážiac tak až k dokonalej harmónii doterajšiu nadvládu mužského princípu. Kto má oči, nech vidí.

Poznámky:

1. Bolo by veľmi zaujímavé, keby sa niekedy zjavilo fundamentálne dielo, venované výskumu dejín a vývoja idey Večnej Ženskosti hoci aspoň v kresťanských kultúrach. Pravdaže, také dielo by veľmi získalo, keby sa do jeho rámca zahrnuli aj iné náboženstvá, v krajnom prípade tie, v panteónoch ktorých sú obrazy veľkých milosrdných bohýň, ako sú hinduizmus, mahájána, dávne panteistické učenia a, pravdaže, aj gnosticizmus.

3. Hovoril som už o tom, že fonetika Enrófu nemôže presne spodobniť znenie slov v jazyku Synklitu Sveta. Tam je totiž každé slovo akoby akýmsi akordom zvukov a významov, sprevádzaných nadto efektami svetelnými. Približný zmysel mena Zventa-Sventána je: ”Najsvetlejšia zo svetlých a Najsvätejšia zo svätých”. Kmeň tohto mena je slovanský, pretože zatómis, v ktorom sa uskutočňuje Jej zrodenie, je spojený prevážne so slovanskými národmi.