Dačo podobné sa stalo aj mne: pred niekoľkými rokmi, v akomsi časopise... Keby som sa začal hrabať v zošitoch svojho zápisníka, iste by sa dalo upresniť, kedy a kde, ale teraz to nie je dôležité. Boris Čičibabin. Priam antibásnické meno (Ako som sa dozvedel, za básnický pseudonym si zvolil priezvisko svojej matky; po otčimovi sa volal inak.) Prečítal som tie verše - a zažiadalo sa mi ich viac. Dostať sa však k jeho poézii - pri tom desaťročnom nepriedyšnom múre, akým sme odrezali prísun ruskej literatúry k nám - nebolo možné. Našťastie, situácia n e m o ž n o s t i je priam ako stvorená pre zázraky. A taký zázrak sa stal: poézia Borisa Čičibabina prišla ku mne nie v jednom, ale hneď v dvoch objemných zväzkoch vydaných v roku 1998 v Charkove. Jeden pod názvom ”I vsio-taki ja byl poetom...” (A predsa som bol básnikom...); druhý pod názvom ”Vsemu živomu ne čužoj...” (Blízky všetkému živému...); tento zborník popri výbere z básnikových veršov obsahuje z dvoch tretín vzácne spomienky na Čičibabina. - Stalo sa tak vďaka tomu, že som sa v daktorom liste pracovníkom Múzea Michaila Michajloviča Prišvina priznal k záujmu o Čičibabinovu poéziu, a keď v lete 1999 prišla k nám na návštevu vedúca tohto múzea Lila Riazanovová, ako darček vytiahla z kufra popri dvoch Prišvinových knižkách aj spomínané dva čičibabinovské zborníky.

Nasledujúce týždne som sa ponáral do sveta Čičibabinovej poézie, premáhaný jeho veršami natoľko, že sa mi podchvíľou zažiadalo niečo si z neho preložiť. Čo som pritom precítil a prežil, čo som sa dozvedel o autorovi a jeho tvorbe - s tým by som sa chcel podeliť s čitateľmi – v nádeji, že aj v preklade jeho veršov pocítia básnickú iskru tohto originálneho tvorcu, ktorého v spomienkach nejeden autor zaraďuje ku k l a s i k o m ruskej poézie.

Bude hádam najlepšie, keď nám na začiatok povie o sebe básnik sám: ”Narodil som sa roku 1923 v Kremenčugu na Ukrajine... Keď sa v 41-om začala vojna, bol som mobilizovaný a slúžil som v leteckých jednotkách Zakaukazského frontu až do konca vojny. Po demobilizácii som sa zapísal na filologickú fakultu Charkovskej univerzity. Robil som skúšky za dva ročníky - po prvom roku som chcel ísť hneď do tretieho ročníka, ale nepodarilo sa mi ukončiť ani jeden: v júni 1946 ma uväznili. Keď sa ma niekto pýta, za čo? - odpovedám: za nič, ako sa to v tých časoch stalo s mnohými. ”Za antisovietsku agitáciu” - tak znel rozsudok, ktorým ma odsúdili na päť rokov, čo bol na tie časy smiešne malý trest. Všetkých päť rokov som si odsedel a prepustili ma ešte za Stalinovho života roku 1951. Najťažšie roky môjho života však neboli v lágri a vo väzení, ale tých niekoľko rokov po vyjdení na slobodu... Viete, ako sa vtedy hľadelo na ľudí, ktorí boli odsúdení za politické zločiny... Pravdaže, na pokračovanie v štúdiu sa nedalo pomyslieť, ani dostať sa na nejakú prijateľnejšiu prácu; veď som ani nijakú špecializáciu nemal...”

Prvé básnické zbierky začal Čičibabin vydávať až po štyridsiatke. V 1966. roku, v čase odmäku, ho prijali do Zväzu sovietskych spisovateľov. Ale krátko nato upadol do nemilosti: knižky mu nevychádzali, úplne bol - okrem úzkeho okruhu priateľov - izolovaný od čitateľov, v tlači sa o ňom nezjavila zmienka.

Príčina jeho izolácie bola však hlbšie motivovaná a súvisela s celkovou zmenou občianskeho a umeleckého postoja básnika. ”Už som nemohol súhlasiť s tým, aby moje knižky vychádzali v takej podobe, ako vychádzali skôr. Chcel som hovoriť práve to, čo sa mi žiadalo hovoriť, a to sa ukázalo nemožné. Vyžadovalo sa do nekonečna ustupovať, a to som už robiť nemohol. Došlo vo mne k celkovému prehodnoteniu hodnôt a nastala kríza, ktorú som veľmi ťažko prežíval, až tak, že som pomýšľal na samovraždu a bál som sa, že sa pomätiem.”

keď topole v snehoch mám radšej tisíc ráz

ich bôľ mi nie je žiaľ, ich slasť mi nie je dôvod blaha,

lež v plameňoch tajomnej, svätej žiary,

”Lila ma zachránila. Nemôžem vysloviť spojenie ”moja žena”, pre čosi to slovo ”žena” nemám rád; moja milá, môj druh, prvý čitateľ mojich veršov, jediný posudzovateľ a ”našepkávač”. Od tých čias žijeme nerozlučne spolu. A od tých čias som prestal myslieť na vydávanie knižiek, svoje najlepšie básne, ako si trúfam povedať, som začal písať naskrze slobodne, dopredu vediac, že nebudú nikdy uverejnené, prestal som navštevovať Zväz spisovateľov. Takže moje vylúčenie zo Zväzu v 1973. roku bolo nakoniec spravodlivé - dávno som stratil s nimi spojenie.”

S pokojom hľadím, jak prúd nesie kryhy...

som si ťa našiel - dušu uzdravil.

aj dnes ideme včerajšou necestičkou.

Boli sme kedysi a zostaneme v ňom,

Je čosi neuveriteľné a zvláštne v tom, že knihy Čičibabinovej poézie mi Lila Riazanovová priniesla spolu s Prišvinovými knižkami - a práve v čase, keď som si chystal svoje vystúpenie na 9. Medzinárodnom kongrese rusistov v Bratislave, kde som hovoril na tému ”Vladimír Solovjov a Michail Prišvin o zmysle lásky na prelome vekov”. Jedným z tých prišvinovských darčekov bola miniatúrna knižočka s názvom ”Skoro každá láska na zemi sa začína rajom...”. Pátos tej knižočky spočíva v tom, že láska muža a ženy - skutočná láska, ktorej zmyslom je spojenie dvoch bytostí v jednu dušu a jedno telo na veky večné - je Darom nebies, vďaka ktorému rozbitý, následkom dedičného hriechu rozčesnutý človek nadobúda znova jednotu a prinavracia si stratený Raj.

tie knihy z políc vziať a rozdať priateľom.

a zrazu za hradskou sa končil každý čas? -

A čím sa ľúbia viac, tým viac sa štítia slov.

Do milej zaľúbený

Zinaida Mirkinová, ktorú s manželom Grigorijom Pomerancom spájalo hlboké priateľstvo s Čičibabinovcami, v svojich spomienkach o tomto zaľúbenom páre aj o ľúbostnej lyrike, ktorá z ich vzťahu pramenila, hovorí: Nech akokoľvek často k nám Boris s Lilou prichádzali, zakaždým som mala prekvapivý pocit, že s ich príchodom sa priestor nezmenšuje, ale rozširuje. Pri ohníku na našej chate bol zrazu počuteľnejší šum borovíc. Aj to, čo sa nie vždy dá vycítiť, čo je schované hlboko v srdci, sa náhle dvíhalo a začalo znieť. Lebo bolo oslovené, vyžiadané. A všetci štyria sme sa tak stávali jedným celkom.

Treba vari vravieť, aký je tento cit vo svete zriedkavý? A aké vzácne puto spájalo Borisa s Lilou! To bol úplný súlad duší, požehnaný zväzok. Boris písal o láske tak, ako dýchal: prirodzene, prosto a veľmi hlboko. V našich časoch sa takto o láske nepíše skoro vôbec. Jeho sonety k milej sú plné svetla a harmónie. Ale svetlo a harmónia sú tak tesne prepletené s bolesťami sveta, tak od nich neoddeliteľné, že je Borisovu poéziu vcelku veľmi ťažko nazvať harmonickou. Je aj dramatická, aj tragická - a predsa s v e t l á . Je totiž skutočná, a teda zrodená v tej hĺbke, kde je každá bolesť tvojou vlastnou bolesťou, kde sa pred ňou neohradzujú múrom, ale kde sa bolesť očisťuje, prežiaruje, a život sa tak stáva zmysluplnejším, prebíja sa k vnútornému svetlu.

Ako už čitatelia iste vycítili - hoci je Čičibabin náš súčasník, zomrel len pred piatimi rokmi (1994) ako 72-ročný, - často pôjde uňho, v živote aj v poézii, o čosi, čo sa, jemne povedané, ”nie moc nosí”. Videli sme to v jeho láske aj v ľúbostnej poézii, a to isté platí aj o Čičibabinovom ”staromódnom” chápaní poézie a poslania básnika vo svete. V životopise o tom píše: ”Zrejme sa to bude niekomu zdať staromódnym a smiešnym, ale pre mňa nieto väčšej hodnosti v ľudstve ako básnik, niečo vyššieho a ľuďom potrebnejšieho ako básnik. Vo veršoch niekedy nazývam sám seba básnikom, keď je to nevyhnutné, aby som vďaka tomu názvu vyjadril nejakú dôležitú myšlienku. Ale iba vo veršoch a iba vtedy, keď je to potrebné. V živote - nikdy, ani v pomyslení, ani ako túžobný sen - nikdy. A čudujem sa, ako sa to dá o sebe povedať: ja som básnik. A predsa tak hovoria, neostýchajú sa. Veď je to to isté, ako povedať: som hrdina, či: som zločinec. Dokonca ešte strašnejšie: povedať tak znamená porušiť tajomstvo, nazvať slovom to, na čo niet v jazyku slov, čo nemá a nesmie byť nazvané. Básnik, to nie je druh práce ani profesia, nie niečo, čo si si ty vybral, ale čo si teba vybralo; je to poslanie, osud, tajomstvo. A načo je básnik, načo sú verše, ak by nemali byť o tom Hlavnom, ak by po nich v svete nepribudlo aspoň kvapôčku dobroty a lásky a život sa nestal aspoň o kúsoček preduchovnenejším a lepším?”

Takýto básnik nemohol neprivítať gorbačovovskú perestrojku s nadšením. Ako sám hovorí, ani snívať sa mu nikdy nemohlo, že by prišli časy, keď budeme slobodne čítať Platonova či Grossmana. Konečne prišla k Čičibabinovi sláva aj uznanie. - Ale skoro nastalo aj prudké rozččarovanie. ”Rúcali a búrali sme ten múr, aj sme ho zbúrali,” – povedal ku koncu života. ”Ale za ním sa ukázal druhý múr.” A tento druhý múr je ťažšie zbúrať, lebo nás obklopuje zo všetkých strán, a hlavne preto, že je nie mimo nás, ale v nás samých.

”Bol som aj zostal som ruským básnikom... Mňa je ťažko obviniť v tom, že som ochrancom ľudí, ktorí mňa samého prenasledovali, alebo zástancom ruského impéria. Sám som sa podieľal na jeho rozborení. Ale Boh mi je svedkom, že mi nešlo o takéto rozborenie. Ak chcete, ja som túžil po premenení. Chcel som, aby nový život vyrástol z klíčkov toho najlepšieho, čo bolo v našom predchádzajúcom živote. A my sme znova všetko zničili a snažíme sa na holom placi budovať ten najneľudskejší, najbanditskejší typ buržoázneho štátu. - Prečo? Lebo máme takú k o n c e p c i u . A zas ide všetko ako predtým: revolúcia kvôli revolúcii, reforma kvôli reforme. Bez toho, že by sme sa pokajali, očistili sa od hriechov, bez toho, že by sme pamätali na ľudí...

Čo robiť? Za všetkých nemôžem dať odpoveď, nedokážem, ale pre nás s vami zostáva to jediné, čo nám bolo uložené a čo môžeme a musíme robiť, čo po všetky veky robila ruská inteligencia: prinášať ľuďom, národu kultúru, svetlo, dobro, oslobodzovať duše z temnoty, od zla, otroctva, milovať a vyvolávať odvetnú lásku, bojovať - lenže nie silou, nie nepriateľstvom, nie nenávisťou - s lžou, politikárstvom, hovoriť o Hlavnom, volať ľudí k hľadaniu Pravdy a zmyslu. A modliť sa. A veriť. A ľúbiť.

takým časom dnes na Rusi - dokorán dvere.

na všetkých kydať - z seba striasť - biedu národa.

Nech by hocjaký prápor mal hlásať ich vieru;

Klamali ma, i ja tak žil a krivde veril,

Môžem stratiť krov ako prv; čo mám, nech zhynie.

No nám láska a hnev len vylaďujú lýru.