Elena Holbová
Pretrvávanie
Keď tma sa míňa,
obchádzam sklenené tváre.
Priesvitný lesk
lisovaných smrekov a borovíc.
Narýchlo
geometrické expanzie zhášam,
farbami tóny ozvučené,
exotické vlákna,
vystavené na obdiv.
Pach durmanu ma vábi.
Krok
za krokom,
belostný jazmín
v hrdosti
padajúci k zemi.
Vybieham chodníkom.
Po šikmých rovinách sa náhlim.
Ako bodľačiu
jarmočným hviezdam sa vyhýbam.
Vyzliekam márnosť
nad márnosti.
V znamení ryby,
s pokorou,
s ktorou do chrámu sa chodí,
vzdialené svetlo privolávam.
Na dlaniach srdce.
Bedrá prepásané.
Vyzutá obuv.
Na perách
rozochvené hlásky,
schystané k oslave.
Na samom úsvite,
po prvej halúzke,
pukmi zasneženej,
v trblietavých lúčoch
deň sa približuje.
Skĺbený vesmír
v naučenom rytme,
starostlivo
mení po svojom.
Zaniká váhanie.
Zaniká slovo pre otázku.
Pre rozptyl
tíchnu hlučné ozveny.
Poznaním,
v bezbrehom vánku,
Svitanie
prázdnotu zapĺňa.
Jediným dychom
stráca sa šero,
v stromoch ukryté.
Nový deň,
žeravým bleskom
celí rozlámané.
Oživuje súše
na kosť vyprah
nuté.Zrovnáva hrádze,
ôstím ohradené.
Prenikavou žiarou
oslovuje ticho,
v striebre odeté.
So srdcom na dlani,
(bedrá prepásané),
skláňa sa bytie,
celé v údive.
Ponúka,
všetko, čo môže.
A čo vie prijať,
prijíma.
Konečne,
celkom pred zánikom,
nekonečnosť
ou sa sýti.