Romance a balady

Teodor Križka

Priznanie k slepote

Keď kráčaš bosá,

meníš zem na krídla

bieleho albatrosa

a tvoje chodidlá

dotýkajú sa schodov

ako kňaz oltára

svätenou vodou.

Nebo sa otvára,

obloha v klenbách lebky

rozkvitá hviezdami

a keď ich rátam, všetky

blkocú ako líca...

Ideme, pred nami

Mária Pomocnica

preberá ruženec,

preberá rosné slzy

na listoch skorocelu.

Až skončí, nakoniec

odpustíš, že ťa drzý

tak veľmi túžim celú

privinúť k telu,

zapáliť k jasu sviec.

Milenci

Sedeli v bistre. Na pohľady

kašľali, na zlú kritiku.

Ako dve šálky čokolády

na mramorovom stolíku

dotýkali sa prstom prsta

a bokom boku. Pred nami

pili si svoje smädné ústa

slovami, zrakom, perami.

Čítal som Brechta. Pachuť smrti

vanula zo strán na hostí.

Im však mohol byť ukradnutý

i Brecht, i jeho úzkosti.

Anjel i diabol spod povaly

hrozil im, besný bezmála.

Celý čas, čo sa bozkávali,

zo šálok para stúpala.

Nevšímavá

Odhrnie záves

a ťahavé muškáty

polieva krhličkou,

až na zbláznenie snová.

Ani si nevšimne,

že pred ňou dojatý

od toľkej krásy

darmo hľadám slová,

aby som vyslovil

(prv než sa odvráti

a ako oponu

za dejstvom zastrie okná),

aký som nešťastný

a aký bohatý,

keď do mňa vstupuje

a ako rana mokvá.

Môcť tak k nej pristúpiť,

vziať si ju nastálo,

nakreslil by som jej

srdce a Rybu v piesku,

vodil ju po pláži

a keby pršalo,

skrýval ju v objatí

a z rúk jej spravil striešku.

Keby mi raz krásou tvojho mena

osedlali chladné dni a noci,

keby si mi hoci vymyslená,

aspoň chvíľu rozvidnela oči,

keby si mi nežnou, štedrou rukou

zasypala viečka vôňou vánkov,

takou prudkou ako vôňa pukov,

takou jemnou ako dotyk hánkou,

keby som ťa mohol nosiť v krvi

premenenú hoci na chlieb, na soľ,

keby som smel samučičký prvý

vyznieť ako zvony tvojou krásou –

isto by som zašiel na kraj sveta,

celé týždne čakal na prílivy,

dôverčivý, plachý ako dieťa,

ako väzeň smädný, náruživý,

kým by v spleti našich nôh a ramien

nerozbreskol úsvit, v krivkách briežkov.

Kým by sa z nás nestal jeden plameň

na svietniku v chráme s jednou sviečkou.

Tvoje oči

Tvojim očiam, zostúpeným na zem

ako hviezdy v jarnom svitaní,

tvojím očiam veky dlžím báseň,

hoci nevyjadrím slovami

rozbresk, keď sa letmo stretnú

naše nežné, vrúcne pohľady.

Koľko krásy nevidíme pre tmu,

koľko tepla pre chlad, pre ľady!

Oči. Oči. Hlbočizné studne

Vytesané z lásky do skaly.

Na váš pohľad nikto nezabudne,

koho pery vás raz bozkali.

Dúhy chodia do vás na noc spávať

obloha si k spánku postiela.

Bosorky by vo vás rady mali sabat,

no ste čisté ako nedeľa.

Kto vás videl, isto sa k vám vráti,

aspoň vo sne, medzi riadkami.

Ak nie, nikdy neporáta straty.

Oči. Oči. Gobelín utkaný

z jemnej priadze v nežných prstoch kňažky.

Bludisko, kde nitka nespasí...

Oči. Oči. Údel taký ťažký

ako život žitý bez krásy.

Skúsenosť

Hodvábna blúzka na peľasti –

spí, padlý čierny cherubín.

Si taká krehká, že ťa z lásky

odrazu vôbec neľúbim.

Si taká krásna, že z tej krásy

bojím sa nabrať do dlaní,

a len chlad na tvár nahŕňam si,

sám sebou ukrižovaný.

Bieloba, ku mne taká štedrá,

to elegické distychon,

studom mi zaťažila bedrá,

pokorou, strachom, ostychom.

Môj tieň sa cez tvoj kloní nakríž,

končí sa báseň na tému:

si ďaleko, a predsa patríš

mne, ale celkom inému.

Ak aspoň teplo zostane

po tebe na vankúši,

prijmem ho do dlane

a zapečatím ho v duši.

Zamknem ho do zadných

izieb a potichučky

(aby mi z neho nekradli)

skryjem aj všetky kľučky.

Vetracie systémy

preskúšam, či sú tesné,

nech do tmy neunikne mi

ani len škárkou piesne,

akoby mláďa (havranie),

čo klove do slúch, dalo

sa ukryť v organe

tak, aby neškriekalo.

Nezrelý vinič

V júnovom prítmí

ako jas nočných sviec

dva kvety kvitli,

horec a plesnivec.

Ovocie krátkych nocí

na skale v strmine,

dve prsia a dve oči

idúcej popri mne.

Tma, páska cez oko,

s mesiacom uprostred,

zdvihla ich vysoko

pre môj stud, pre môj smäd.

Boží čas

Detsvo sa minulo ako dážď. Modré vtáky

zanikli nad riekou, zmenené na oblaky.

No v kroví na brehu, kde sme vždy zázrak našli,

ešte vždy zaplietam motýle tvojich mašlí

a dýcham do vlasov voňavých po škorici.

S rukami nad hlavou šťastní a ružolíci

v malinčí ešte vždy vidíme do neznáma.

Ešte vždy k nebu čnie belasá panoráma

hier dlho do noci, ružence zrelých malín.

Ešte vždy chválim jar, ešte vždy jeseň chválim,

dusivé poludnia letných dní, biele zimy.

Ešte vždy objímam stromy a nežne s nimi

chodievam za tebou pod zasnežené okná

vetra, tam ešte vždy blankytne do tmy mokvá

obloha, napnutá nad strechy, nad komíny.

Ešte vždy čistí sme dietkami Kristovými.

Deti denného snenia

Píšem list, už takmer zo zvyku,

medzi nami diaľky sú a lesy,

medzi nami otázka je, kde si,

kde je teplo tvojho dotyku.

Píšem ti list na neznámu adresu,

pochybujem, že sa jama vo mne stratí,

ani o krok nepriblížim sa ti,

priblížim si iba hranu útesu.

Priblížim si pád, zem milosti,

hĺbka, moja nespavosť, môj maskot,

prezradí mi, že mám k tebe na skok,

ale neprijme ma, späť ma vyhostí.

Zostane mi hárok papiera.

Nakreslím naň dvoje komôr srdca,

nakreslím naň vtáka zahorúca,

ako trpí, ako vo mne umiera.

Pútnici

Bronzové žalmy pršali

na strechy. Každý zvlášť

vyprahnutí a ospalí

pili sme zlatý dážď.

Žeravé iskry zo zvonov

horeli na zemi.

Stávali sme sa poklonou,

vežami v plameni,

snopmi, čo v jase požiarov

do tmy a do taju,

hľa, rovno na tvár pred tvárou

Boha vždy padajú.

Hanebná modlitba

Mal som ju, a mal som ju celú.

Nie vieru, Pane, iba vášeň vlastne.

Klame mi zmysly, luže môjmu telu,

ale aj cnosť chce čosi z tejto vášne,

vášňou sa živí sebazabudnutie.

Ľahostajné sú iba sýte supy.

Som blázon, Pane. Moje srdce buď je

celučké tvoje, alebo len trpí...

Zostúp však ku mne, požehnaj a nauč

ma žiť tak čisto ako studňu ticha,

ako zem na dážď priprav moju náruč.

Miluj ma, svojho hanebného mnícha.

Rozmary

Bielym plačom rozvoniava višňa,

zasypáva mláky na dvorane.

Krajšie než fakt, že si prišla,

býva tvoje dlhé prichádzanie.

Bielo prší z rozkvitnutých višní,

južný vietor prihnal z lesa vtáka.

No nie ja, nie ja som tu dnes zvyšný,

ale havran, čo tak nudne kráka.

Stojíš pri mne, celá rozjasnená

objímaš ma a mne čoraz strmšie

na tvár, na hruď, na ramená

sadá havran z temných kútov duše.

Havran sadá, vo mne opäť rastie

problém ako žiara pod pahrebou,

či žiť radšej osamelá šťastie,

alebo si vybrať bolesť s tebou.

Hra

Ako jas do šperku –

do tvojho smútku

zasadím vášeň

vernú a prudkú.

Z vášne a rozmaru

vyraší býlie

nežné a trvalé

ako zmar chvíle.

Zásnuby

Pán polí povstal z obilia,

rovno k nám kráča, zdá sa.

To som však nespôsobil ja,

to spôsobila krása

bezmocných ramien, profily

našich snov hnaných morom

cez požiar flotily

vysoko nad obzorom.

V nevädziach vzbĺkli opály,

ohnivé osie hniezda.

Oboch nás zapaľovali

ako dážď na ríbezliach.

Horela v poli stálica.

To od nej potom vlastne

vzplanuli sená, vzňali sa

vyschnuté steblá vášne.

Bola to láska, vzplanula

závratná, číra, krutá.

Sto ramien ako fazuľa

nás navždy k sebe púta.

Tvoj driek sa o mňa ovíja.

Pánboh nám žehná, zdá sa.

To som však nespôsobil ja.

To spôsobila krása.

Tvoje ruky

Daj mi svoje ruky od peny,

utíš žízeň v nehynúcej trýzni.

Keď ich bozkám, znovuzrodený

píšem verše, hoci o bielizni.

Sotva sa mi obe pomestia

do jedinej slohy, sotva do dvoch.

Keď ich vystrieš, celé od cesta,

vidím jednu z najvzácnejších polôh.

Tvoje biele ruky od hliny,

ruky, toľko hovoriace nemé,

bez ostychu volám božími,

lebo zdvihli život z kusa zeme.

Tvoje ruky, ľahké perute,

blažia ma i trápia svojím čarom,

keď ich dvíhaš k Bohu zopnuté

za utierne v chráme pred oltárom.

No najkrajšie ruky, hovorím,

vinú k ňadrám hladný uzlík - dieťa.

Ruky ženy, výjav, pred ktorým

ustupuje zlo a bieda sveta!

Svätojánska

Za nami stromy, stromy pred nami,

i vedľa nás, i nad hlavami,

roztrblietané hviezdami –

hľa, jednu práve skrývam v dlani.

Na zázrak sme si trocha privykli,

na časté zmeny nočných divov,

na všetko toto letné mimikri

desivej noci pod Prašivou.

Do svetielkujúcej tmy nezriedka

vykríka piskot, ostrý, tvárny.

Nechytáš sa ma ako baletka

kulisy, neprijímaš barly.

Nechytáš sa ma vôbec s panikou,

len ako kvapka rosy lístka,

aj keby hlasy všetkých kuvikov

odrazu skríkli z korún, z blízka.

Tak sa ti zavše dotknúť podarí,

že tvoja ruka, nežná, drzá,

zanecháva mi stopu na tvári,

akoby po nej stiekla slza.

Výkrik

Nie, nie sme iba

tok, čo plynie,

nie márnosť kruhov

na hladine.

Ozvena, čo sa

stráca v skalách,

nemá tú vôľu,

čo mal Cranach.

Nie, nie sme ako

smrť, čo prečnie.

Nám treba prežiť

a žiť večne.

Balada

o práve na skúsenosť

Aj ja mám právo poznať lásku,

hlbokú, priamu cestu k snu,

nie ako dierky na opasku,

tiež takú ľahko posuvnú.

Preto sa nahnem nad studňu

a naberiem si, koľko vládzem.

Bude jej možno za putňu

a možno prázdno zložím na zem.

Možno mi na tvár pridá vrásku,

preťatú na kríž, osudnú,

smrť si ma ako na retiazku

priviaže o ňu, k sebe, dnu

stiahane ma, mäkko postelie mi tmu.

Predtým však ešte z teba zblazniem,

vypijem z vášne za putňu

a len prázdnu ju zložím na zem.

Až potom prídem na otázku,

čím som sa spreneveril dňu,

bielemu času, čo mal v hlásku

zvláštnu moc liečiť lepru, dnu.

Podobu, jeho obludnú

tvár vám však isto neukážem.

Vypijem blenu za putňu

a len prázdnu ju zložím na zem.

Poslanie:

Ak raz aj hriechy zabudnú,

balady nie, tie pekne zviažem,

vypijem z krásy za putňu

a len prázdnu ju zložím na zem.

Balada

o nedorozumení

Hovoríš, že si dcéra Zeme?

Aj Zem je iba hviezda, belasou

reprezentuje každé pokolenie,

nuž zapleť si ju do vlasov

ako pár modrých lampasov,

až potom voňaj k hrsti hliny.

Ak nie si chorá, nad krásou

krajiny plač, plač bez príčiny.

Plač do polnoci, každodenne,

vyplač si oči, z otrasov

zdvihni sa silná ako kmene

límb, nechaj mamľasov,

nech zadrhnú sa klobásou

múk z rozumu zbav nebo špiny.

Ak nie si chorá, nad krásou

krajiny plač, plač bez príčiny.

Plač v skrytosti, plač otvorene,

slzy, tie šperky z topásov

ako dážď polož na korene,

pridaj k ním desať zdravasov

a piesňou, hoci bezhlasou,

chváľ Stvoriteľa, zmy si viny.

Ak nie si chorá, nad krásou

krajiny plač, plač bez príčiny.

Poslanie:

Ak chceš byť Zemi svietiacou

stálicou, a nie ako iní,

čo hynú chorí, nad krásou

krajiny plač, plač bez príčiny.

B a l a d a

venovaná francúzskemu maliarovi

ktorý farbami vyspieval dušu Slovenska

Tak sa už, básnik, vzdaj a zmier

s osudom, čo ti dáva večný

prívlastok chudák, outsider.

Čím viac sa brániš, tým si väčšmi

pre všetkých cnostných nebezpečný.

Či padne lev, či koruna,

krásne ti budú spievať slečny

obrazy Sergea Charchounea.

Budeš len potkan, lovná zver,

darmo sa budeš ako mečmi

oháňať britvou svojich pier

a prosiť Boha: Pane, teč mi

pomedzi prsty, nebuď spriečny...

Či padne lev, či koruna,

krásne ti budú spievať slečny

obrazy Segea Charchounea.

Neujdeš nikam, to mi ver,

si síce voľný ako riečny

prúd, no aj tomu dáva smer

koryto, preto zlými smečmi

nemárni šance, radšej znežni.

Či padne lev, či koruna,

krásne ti budú spievať slečny

obrazy Sergea Charchounea.

Poslanie:

Píš, dušu svojho rodu zvečni,

či padne lev, či koruna,

krásne ti budú spievať slečny

obrazy Sergea Charchounea.

B a l a d a

o hladnom autorovi balád

Bratislava má Dóm,

má parlament, má Hrad,

má zopár trubcov v ňom -

skoro ich stihne pád.

Čitateľ, nakoniec buď rád.

Komu to nedá spať,

pred spánkom dá si šalát,

no básnik, ak má hlad,

dáva si lepší chod, chod balád.

Vie to už každý strom,

celý ten božský sad

v meste aj za mestom,

koľko je skrytých zrád

za výmenami vlád.

Žuť sečku planých nálad?

Nie, básnik, ak má hlad,

dáva si lepší chod, chod balád.

Vždy bolo naším snom

skôr vzývať krásu vnád,

ako stáť za oknom

či drhnúť mastný riad

špinavých intríg, zvád.

Prilož si čelo na ľad

Básnik, ten ak má hlad,

pozná aj lepší chod, chod balád.

Poslanie:

Až budeš hladný, budeš kliať

a pôjdeš hradby zváľať,

no básnik, ak má hlad,

pozná aj lepší chod, chod balád.

B a l a d a

o čerstvom demokratovi

Včerajší odroň, otcovrah,

zlodej a bitkár, kšeftár s vínom,

podpaľač zrubov na horách,

autor ód, žalmov za Stalinom,

preborník v pikloch, čo vraj činom

podržal štát, ten mocný brat –

ach, keby som bol jeho synom,

bol by som chlapík, demokrat.

Vídať ho v nízkych poklonách,

aj ministri sa fotia pri ňom,

zostáva po ňom iba pach

voňaviek s cigarovým dymom.

Má dom. Kde? Pod Slavínom,

no inam chodí pookriať.

Keby som bol jeho synom,

bol by som chlapík, demokrat

Hejslovák, darmo hádžeš hrach

na jeho steny, temným splínom

nezatieniš mu iskru v zreničkách.

Národovectvo väzí v inom!

On, príklad cnosti, pod Devínom

rečnil už k masám mnohokrát.

Keby som tak bol jeho synom,

to by som skôr bol demokrat.

Poslanie

Pre kupliara si harlekýnom

a iba výsmech je tvoj plat.

Keby si bol však jeho synom,

bol by si isto demokrat.

B a l a d a

o neuváženej básni z detstva

Sto ráz som kľačal v spovednici

a dostal rozhrešenie z hriechov,

no cítim, vina na mne ďalej visí,

vyschnutá šupka od orechov.

Myslievam na ňu často. Miechou

mi zbehne blesk, čo prebodol

môj súlad, keď som s veľkým smiechom

písal o svojom mene Teodor.

Bolo to dávno, vtedy mnísi

chodili ku mne bez úspechov.

Páchal som hriešne rukopisy,

zavretý osamote ako Čechov.

Bol to len jeden z lacných štekov,

a predsa navždy prebodol

môj súlad, keď som s veľkým smiechom

písal o svojom mene Teodor.

Zaprel som Boha, prázdne misy

plnil som iba prázdnou nehou,

pochybnosťami, či si

smiem načrieť hĺbku z Božích brehov.

Odvtedy napadlo už mnoho snehov,

no trpím, akoby blesk prebodol

môj súlad, keď som s veľkým smiechom

písal o svojom mene Teodor.

Poslanie:

Ak môžeš, ó ty Veľkorysý,

sním zo mňa hriech, čo bezútechou

premohol moju dušu, prebodol

môj súlad, keď som s veľkým smiechom

písal o svojom mene Teodor.

B a l a d a

o pripravenosti polepšiť sa

prv ako na Poslednom súde

Až budem celý v sinkách, v pote

stáť v cele Justičného paláca

a súd vynesie doživotie

či rovno povraz, dofrasa,

nebudem veru dobrá okrasa

pre teba, Pane, ale sľúb mi,

že smiem byť knôtom tvojho lampáša,

Bože, buď ku mne milosrdný.

V úkladoch, hanbe, v nečistote

po kolená, až do pása,

len málo chápem na živote,

ktorý mnou toľko otriasa,

prečo mi v žilách dubasia,

prečo mi vášne vládnu údmi.

No chcem byť knôtom tvojho lampáša,

Bože, buď ku mne milosrdný.

Radšej nech skapem osamote,

plesnivá konská klobása,

nech zhnijem ako latka v plote

a nech ma vietor rozvláča

ako havrany zvyšky koláča,

nech zhorknem ako voda v studni,

ak nemám ti byť knôtom lampáša –

Bože, buď ku mne milosrdný.

Poslanie:

Počúvam srdce, svojho primáša,

aj keď som ako diabol brudný,

a chcem byť knôtom tvojho lampáša,

Bože, buď ku mne milosrdný.

B a l a d a

o neodbytnom nočnom obliehaní

Nepekné nočné myšlienky

obliehajú ma ako muchy

a zapúšťajú korienky

do túžob, do predtuchy.

Idú mi prasknúť sluchy

a prší lístie pod dvere.

Pane, vezmi ma pod pazuchy

a pomôž mojej nevere.

Prvý sneh, ešte pritenký,

napadne na lopúchy,

no nezasype spomienky,

nie, milosrdné vrchy

neprivalia ich, poletuchy,

len ziapu ako v opere.

Pane, vezmi ma pod pazuchy

a pomôž mojej nevere

Slabučkí ako podenky

padáme, ako suchý

kmeň, a máme podmienky

na prežitie... No vzruchy

štípu nás ako blchy,

rušia nás v dobrom zámere.

Pane, vezmi ma pod pazuchy

a pomôž mojej nevere.

Poslanie:

Chodievam ako na výsluchy

k samotám v jarnej nádhere.

Pane, vezmi ma pod pazuchy

a pomôž mojej nevere.

B a l a d a

o prípadnom prepadnutí zo života

Keby som dostal pätorku,

zhorel na skúške zo života

a nezarobil na kôrku

chleba, len žobral konča plota

s klobúkom v ruke, hlad a slota

prijali by ma do objatia,

havrany, tá ich čierna rota

boli by ako moji bratia.

Našiel by som si komôrku,

kde predtým stála známa kóta

aj sučku, krivú potvorku,

slávika, hoci neštebotá.

Zmenil by som sa na Quijotea

a večer, keď sa zore zlátia,

havrany, tá ich čierna rota,

boli by ako moji bratia.

Netúžim vlastniť motorku,

tobôž si šetriť na peugeota.

Loďku, list jelše na kroku

posielam rieke, nech sa motá

opitá živlom ako nota

a čakám, či sa večer vrátia

havrany, tá ich čierna rota,

nezbedná ako moji bratia.

Poslanie:

Raz možno zhorím zo života,

z chudoby, z chorôb, zo zajatia

však vyvedie ma čierna rota,

havrany, moji hriešni bratia.

B a l a d a

o rodičovskej láske

Kto zaprie matku, nevie, kde má vlasť,

kto zaprie otca, nevie, kde má domov,

kto zaprie lásku, nevie, ako rásť

na stenách strmých tektonických zlomov.

Nebude do sýtosti opojený vôňou,

kto nebol ružou, steblom, motýľom.

Koreň, ak nedal život kmeňom stromov,

možnože žil, no žil len omylom.

Rastieme do trápenia, každý zvlášť

dospievame až ku hlaholu zvonov,

rovnako na všetkých nás prší dážď,

láska nás jednotlivo spája sponou,

do žíl nám púšťa chvenie plné tónov,

neutopí nás v toku, múle unylom.

Koreň, ak nedal život kmeňom stromov,

možnože žil, no žil len omylom

Otec a matka,. dvoje mocných bášt

na skale, skala mojich stonov,

darmo im na hruď kladiem biely plášť,

bedlia už na nebesách, za oponou,

opájajú sa pravou hviezdnou vôňou,

cítim to šiestym zmyslom za tylom.

Koreň, ak nedal život kmeňom stromov,

možnože žil, no žil len omylom.

Poslanie:

Zášti sa vyhni, obíď na sto honov

strach, čo ťa čaká v stráni pod ílom.

Koreň, ak nedal život kmeňom stromov,

možnože žil, no žil len omylom.