Aloš Stankovský

Ecce homo

Svitanie

V ligote rosy rozbresk rána

k raneným ružiam závoj skláňa.

Čo cez noc skryté bolo pod ním,

na svite zvon to povyzváňa.

 

(Len tak mimochodom

Kedysi som písaval rýmované verše.

Sypali sa na biely papier ako z rukáva.

Ale keď znezrady vypukol život

a prihral mi arytmické drámy

a rýmy nahradili melodrámy,

prebudil som sa z mládeneckých clivôt,

a život už nebol rýmovaný.)

 

 

Súmračná elégia

Napĺňa sa čas, Pane.

Ovocie opadáva zo stromov

a popoludnie, nesúc si v pavučinách babieho leta

vzdychy opustených, tmavie a schyľuje sa k súmraku,

kedy sa všetky bolesti uložia k spánku

a všetkým ranám sa bude snívať,

že sú zahojené.

 

Svedomie

Malá blikotavá bombička,

bez miesta trvalého pobytu,

vysiela svetelné signály.

Bez policajnej prihlášky

pohybuje sa kdesi v hrudi,

bez občianskeho preukazu

v blízkosti srdca.

Malá blikotavá bombička

svetelnými šípmi

kyberneticky presne mieri

do počítača mozgu.

A nedá dopočítať!

Pletie násobky,

marí súčty

a trápi,

dobiedza,

vzpiera sa,

lomozí.

A v šere večera

aj hrozí

a nedá spať.

Príšera!

+

Malá blikotavá bombička,

odkedy človek človekom je.

A keď sa vychyľuje

z človečenskej dráhy,

blikoce červená,

červená blikoce.

Krv malej blikotavej

bombičky.

 

Pod mračnom totality

Čas krutých drám,

nabitý k prasknutiu,

hrozí totálnym zatmením slnka

v krajine totálne odmocnenej

totálnou apatiou.

 

Klietka (Tebe, Moja)

... a už sme v nej:

Ty imobilná,

vo vlastnom tele uväznená,

ja ledva čaptajúci,

zhrbený,

k zemi nachýlený,

s chrbticou vzdorujúcou tlaku,

chvíľami zasunutý do nepohnutia,

nie nepodobný

zlomenému sláku.

Neboj sa, neplač...

My spolu z klietky vyletíme

do neba za súmraku.

 

Odkaz

Som stále vnútri, v sebe

a nikomu už neotváram.

Našiel som slzy v chlebe

a božiu mannu z nebies.

Našiel som cestu k sebe.

(Marec 2001)

 

Ecce homo!

Človek, ovešaný draho platenou – a predsa najlacnejšou! – bižutériou

blahobytu, vracia sa závratnou rýchlosťou k úpätiu prevrátenej

a rozvrátenej civilizácie. Ponáhľa sa nenásytne vydrancovať luxusné

výklady života, vycicať šťavu zo sladkého pomaranča rozkoší

a vyžmýkať do poslednej kvapky krvavý obväz všeľudského šťastia.

Len si, prosím, nič nezakrývajme! Splodil deti a obetoval ich ulici

zo vzdoru za svoju pýchu. Lež deti videli – pretože deti nevedia,

ale vidia! – tvrdé údery jeho pästí na bránu pokorných, ako sa

pod nimi rozsypala. Ako v rozprávke, ktorú im zabudol prečítať.

A len čo povyrastú pod milosrdnou ochranou bezprizornej náhodilosti,

takisto zatnú päste a budú udierať. Deti človeka!

Budú sa chcieť zmocniť jeho hojdacieho kresla, privlastniť si jeho

moc a slávu, ale najmä jeho peniaze. Lebo taký je zákon nenásytnej

krutosti, skropenej slzami a krvou tých, ktorý nemyslia iba na seba.

 

Pokračovanie človeka

Povytínal stromy, aby si na ich mŕtvych koreňoch zbudoval kozub

pre oheň, oheň pre seba, keď sa bude triasť od úžasu, že zničil

prírodu, lebo sa mu nepostavila na odpor.

A kozub obložil tehlami, múrmi mory, ktoré kľačí na jeho krku

a núti ho nahonobiť ešte viac kozubov.

Ako sa zmenil čas ľudského života! Kedysi bol krátky na poriadnu

skyvu chleba a dnes sa na ňom vydrie poklad do posledného šperku.

A predsa naň najviac hromžia tí, ktorým chýba už iba ten posledný

šperk.