České vydavateľstvo Vyšehrad vydalo v tomto roku monumentálne dielo Friedricha Heera Evropské duchovní dějiny. Je to preklad z nemeckého originálu Europäische Geistesgeschichte z roku 1953. F. Heer sa pokúša v tejto knihe vravieť o Duchu, a nie o duchu, ukázať cesty Božieho Ducha v dejinách, a nie vravieť o duchu duchaplného človeka. Kniha sa zaoberá obdobím medzi Konštantínom a Hitlerom. Autor hovorí o duchovných dejinách západnej Európy, pričom "onú okrajovú Európu na Východe" zámerne vynechal. Svoju knihu označuje ako "pokus dať Stredoeurópanom, Nemcom podnet na to, aby premysleli historické cesty Európy a Nemecka".

"Myšlienkové ceste, ktorými sa tu Friedrich Heer uberá, sú podivuhodne široké a autor sa po nich pohybuje so značnou voľnosťou. To sa odzrkadľuje taktiež na jeho jazyku. V preklade som sa usiloval do tejto možno miestami čitateľsky náročnej uvoľnenosti vniesť aspoň v niektorých prípadoch formálne poriadok.” Autorom týchto zaujímavých a svojím spôsobom výstižných viet je prekladateľ Heerovho diela Martin Žemla. Tieto vety však vyjadrujú iba parciálnu pravdu, nie pravdu celú. Sú preto dobrým východiskom k zhodnoteniu Heerovej knihy. Doslova totiž provokujú, aby sme sa pokúsili presne povedať, prečo je kniha čitateľsky náročná, o akú uvoľnenosť Heerovej reči ide, a či je napokon potrebné, alebo dokonca možné, širokým myšlienkovým cestám Friedricha Heera formálne vtláčať poriadok.

Martin Žemla má pravdu. Veľká šírka záberu a čitateľsky nepríjemná uvoľnenosť reči je to, na čo čitateľ narazí pri prvom kontakte s knihou. Spočiatku sa Heerova reč bude vskutku javiť ako plná nejasností, nepresností, nedorozumení a protirečení. Spočiatku to vyzerá tak, ako keby čitateľ pred sebou mal dielo literáta, esej vytvorenú priľahkým perom, dielo, v ktorom dominuje reč nad myslením, reč, ktorej slová a vety nereferujú k pojmom a výrokom. Toto je však iba prvý dojem, dojem čitateľa, ktorý ostáva iba kdesi na povrchu knihy. Európske duchovné dejiny sú totiž vskutku čitateľsky náročnou knihou, ktorá od čitateľa vyžaduje, aby jeho pozornosť nekončila iba na jazykovej úrovni, ale aby prenikla hlbšie, do úrovne pojmov, ideí, hodnôt. V tejto významovej rovine nemôže čitateľ očakávať dokonale formálne disciplinované slová, slová, ktorých význam je úzko a jednoznačne určený. Tu musí rátať so slovami, ktoré referujú k mnohým významovým rovinám, so slovami významovo veľmi bohatými. To, čo sa na prvý pohľad môže zdať ako formálna nedisciplinovanosť, sa pri hlbšom pohľade mení na významové bohatstvo a hĺbku, na výzvu myslieť.

Pozorný čitateľ prenikajúci hlbšie do Heerovej knihy čoskoro pochopí zmysel šírky autorovho záberu a uvoľnenosti jeho reči. Uvidí, že na prvý pohľad nepresné a nejasné slová a vety sú situované v zložitej sieti vzťahov a väzieb. Heer rozpráva o multidimenzionálnom svete tvorenom sieťou nespočetných rozdielov a protikladov. Svetom, ktorý opisuje, sa tiahne rozdiel medzi sakrálnym a profánnym. Tento polárny rozdiel a napätie reprezentuje na jednej strane Cirkev a pápež, na strane druhej ríša a cisár. Sférou sakrálnou prechádza rozdiel medzi vyššou a nižšou časťou cirkevnej hierarchie. Vo sfére profánnej je to rozdiel a napätie medzi vyššou a nižšou šľachtou.

Výrazný rozdiel a stály zdroj napätia sa viaže na ďalšiu dvojicu polárnych protikladov. Na jednej strane je to "zemitá" ľudová kultúra, viazaná na vidiek, na druhej strane je to vyššia kultúra šľachticov a mešťanov spätá s mestami. Okrem týchto vertikálnych či hierarchických rozdielov jestvuje celá sieť horizontálnych rozdielov a napätí. Sú to rozdiely a napätia medzi rôznymi vyznaniami, medzi biskupstvami, medzi šľachtickými rodmi, rozdiely medzi ortodoxiou a heterodoxiou, napätia medzi rôznymi mestami, rehoľami, štátmi atď. Cez všetky spomínané rozdiely prechádza rozdiel a napätie medzi starým a novým, medzi tradíciou a revolúciou, medzi reformou a protireformou. Slová, predovšetkým kľúčové slová Heerovej reči, sú lokalizované v tejto sieti vzťahov. Ich význam je daný kontextom. Každé slovo akoby malo mnoho záhybov, v ktorých sa tají jeho vzťah k rôznym sféram Heerovho multidimenzionálneho sveta. Formálne zdisciplinovať, zjednodušiť a sprehľadniť tieto slová nemožno bez toho, aby sa nestratilo ich významové bohatstvo. V tejto súvislosti sa zdá pravdivý výrok filozofa a matematika N.A. Whiteheada. Svoju knihu Matematika a dobro končí slovami: "exaktnosť je nezmysel". Niečo podobné vraví i Romano Quardini v knihe Der Gegensatz - Versuche zu einer Philosophie des lebendig Konkreten. Vraví, že všetko konkrétne je situované medzi početnými polárnymi protikladmi. Nič konkrétne nemôže byť "čisté", pretože sa v ňom miešajú vplyvy rôznych protikladov, pólov. Quardiniho a Heerov svet sa zdá byť štrukturálne značne podobný.

"Je to hrozné čítanie. Panoráma dejín dvadsiateho storočia je otrasná, je to horor - o to väčší, že nejde o fikciu, ale o skutočnosť". Takto uzatvára P. Johnson knihu Dejiny 20. storočia". Možno, že i Heerova esej by sa dala takto nejako uzavrieť. Vo svete, ktorý je doslova vpletený do siete toľkých protikladov a napätí, sváry neutíchajú a bratovražedný boj každého s každým akoby nemal konca. Pre čitateľa, ktorého pozornosť ostane sústredená iba na túto nesporne reálnu významovú rovinu, budú Duchovné dejiny Európy nielen náročným a ťažkým, ale i depresívnym čítaním. Zdá sa, že tento temný, neraz až démonický aspekt sa z reality dejín vytesniť jednoducho nedá. Je to však iba aspekt, nie celá skutočnosť dejín. V Heerovej knihe sa dá objaviť i hlbšia významová rovina. Ba zdá sa, akoby ťažisko celej knihy ležalo práve tu, v hlbokom, explicitne len ťažko vyjadriteľnom zmysle dejín.

Na pozadí neprehľadného množstva nekončiacich svárov a bojov sa súčasne deje čosi celkom iné, dôležitejšie a zmysluplnejšie. V Heerovom svete opäť rezonujú myšlienky R. Quardiniho. V silovom poli, medzi dvomi protikladmi akoby jestvovala akási tretia sila. Konflikty síce neutíchajú, ale neprerastajú do zničujúceho finálneho konfliktu. Vďaka tejto sile niet v sporoch definitívneho víťaza a ani definitívneho porazeného. Tretia sila tvorí akúsi bariéru proti totalite. Bráni, aby jeden pól nadobudol rozhodujúcu prevahu a tým zničil sieť rozdielov a napätí. Niet tu miesta pre hegemóna. Na pozadí neprehľadného víru udalostí, sporov a bojov niečo trvá. Je to rozvetvená sieť rozdielov, protikladov a napätí, spoľahlivá kostra búrlivého sveta. Tretia sila akoby sa starala a kultivovala ho. Jej pôsobením nie sú rozdiely a napätia vždy iba miestom zničujúceho sváru, ale často sa stávajú úrodným poľom. Tejto tretej sile asi vďačíme za to, že úrodnosť európskych dejín je taká trvalá, že sa manifestuje v tisícročnej európskej jednote. Heer aj naznačuje, kde táto sila sídli, odkiaľ pramení, kto ju reprezentuje. Reč o takých vážnych veciach však nemôže byť exaktná a formálne ukáznená ako reč, ktorá vraví o bitkách, epidémiách, katastrofách a pod.

Majú dejiny zmysel? Každý pohyb, ktorým otvárame knihu o dejinách, je kladnou odpoveďou na túto otázku. Aj Heerova kniha nie je v konečnom dôsledku o inom ako o zmysle dejín. Nie je však ľahké v nej tento príbeh zreteľne a súvisle čítať. Zmysel Duchovných dejín Európy sa však vyjasní, ak s Heerovou knihou budeme súčasne čítať knihu Teológia dejín od H.I. Marroua (Dobrá kniha, Trnava 1997). V nej sa totiž explicitne rozoberajú témy, ktoré Heerova kniha iba naznačuje, zreteľne však k nim gravitujúc.

Duchovné dejiny Európy nadobúdajú v rukách slovenského čitateľa špecifické hodnoty. Slovenský čitateľ má za sebou 40 rokov reálneho socializmu a desať rokov rovnako reálneho kapitalizmu. Vie, čo je historický materializmus, na vlastnej koži pozná dotyk brutálneho sociálneho a duchovného inžinierstva, dôverne pozná surovú prax tejto utopickej ideológie. Pozná však i tupý materializmus konzumnej spoločnosti ako i surovosť trhovej ekonomiky. Raz z jednej, raz z druhej strany ho presviedčali a presviedčajú, že Duch je presne to, čo nejestvuje. Ak jestvujú dejiny, tak sú to dejiny triedneho boja, dejiny revolúcií, vojen, dejiny obchodu, hospodárstva a pod., ale nie dejiny Ducha. Duchovné dejiny Európy sú preto pre nášho čitateľa niečím radikálne novým, sú dokonca akousi výzvou, výzvou k určitej "metanoji". Heerova kniha vyzýva čitateľa, aby si preskupil fundamentálne kategórie vytvárajúce obraz jeho sveta. Ide o to, aby sa Duchovné dejiny Európy stali jednou z onticky najsilnejších kategórií, aby kameň, ktorým stavitelia opovrhli, sa stal kameňom uhoľným.