Veď načože aj? Do očí bijúca ”postmoderná” realita nám opäť raz tým najprenikavejším i najbrutálnejším spôsobom ukazuje, že rozpor medzi ”idealizmom” a ”materializmom” je vskutku základná filozofická otázka. Ideály či dokonca sny sú dnes scientisticky usmerňované až na ”krajné hranice vesmíru” v najrôznejších formách ”sci-fi”. Počas ”desaťročia duchovnej obnovy” nevyplnili v Európe vákuum po komunistickej ideológii tradičné idealistické kresťanské hodnoty, ale na americký spôsob materialistická, globálno-digitálne-strategická ideológia ”UFO”. Existenčná pozornosť bežného človeka, morálne a ekonomicky ruinovaného staronovými ekonomickými a politickými pozemskými vládcami (využívajúcimi stále novšie vymoženosti vedy a techniky, na ktorých pracujú najvýkonnejšie mozgy z celého sveta) usmerňuje sa na ohrozenie ”z vesmíru”.

Veď ako ukázal už jeden zo zakladateľov modernej politickej vedy Talian Gaetano Mosca (1858 - 1941; Histoires des doctrines politiques, Paris, 1936), vládca vždy potrebuje odôvodniť svoje konanie a ”poslanie” niečím, čo mu má nakloniť masy, uľahčiť ich podriadenie sa jeho vôli, ich ovládanie, t. j. nejakú ”politickú formulu”. A už z antického Ríma je nám známe, že na ovládanie más treba ešte ”chlieb a hry” (v dnešnom svete najlepšie spolu s reklamnými sloganmi, logami firiem a značkových tovarov)… Po politickej formule ”marxizmu-leninizmu” tu teda máme ”globálnu formulu UFO”, vnášanú všestranným elektronickým bombardovaním do vedomia najmä najmladších generácií. Celá naša zemeguľa sa má pripravovať na ”ohrozenie z vesmíru”: toto sa teda v ”desaťročí duchovnej obnovy”, najmä pod vplyvom súkromne ovládaných médií - tlače, rozhlasu a televízie, stalo našou novou, globálnou filozofiou.

Sú za tento stav azda zodpovední tí, ktorí ihneď po novembri 1989 chceli samostatný slovenský štát, chápaný aj ako bariéra na ochranu tradičných duchovných hodnôt, národnej identity a ekonomickej podstaty národa, odkazu predkov ”na roli národa dedičnej”, proti tým hodnotám či pseudohodnotám a neprehľadným nadnárodným záujmom, ktoré v ”desaťročí duchovnej obnovy” na Slovensku napokon dočasne prevládli? Aké je vlastne postavenie národných hodnôt v podmienkach súčasného Slovenska, Európy, sveta?

Známy matičný dokumentátor slovenského povojnového exilu Vladimír Repka v rozhovore súvisiacom s jeho novou knihou Rozhovory z diaľky - vskutku monumentálnou mapou slovenského exilu po roku 1945 - konštatuje: ”Politické strany sa starajú iba o svoje úzke záujmy, osobné, skupinové. Nemajú záujem o to, aby tu vyrastala nová, úplne čistá slovenská inteligencia. V tomto smere u nás tvorí výnimku jedine Strana maďarskej koalície. Tí majú záujem, aby vyrastala národne orientovaná inteligencia, ale, celkom pochopiteľne, maďarská. V tomto ohľade sú u nás svetlou výnimkou, len, žiaľ, v iných farbách.” (Sl. Republika, 4. 7. 2000, s. 8)

Samozrejme, pod pojmom ”čistá” slovenská (či maďarská) inteligencia nerozumieme nijakú výlučnosť uzavierajúcu sa iba do seba. Ako vysokoškolský pedagóg viem, že prichádzajúce mladé generácie prinášajú do národných organizmov novú, medzinárodne formovanú kvalitu, či už si to ony samé alebo aspoň my, strední a starší, uvedomujeme viac alebo menej. Voľný tok informácií a možnosť zahraničných vzdelávacích pobytov umožňuje príslušníkom mladej generácie zdokonaľovať si svoje jazykové znalosti a celoživotnú odbornosť. S približovaním sa k strednému veku však mnohí začínajú obracať svoju pozornosť k národným koreňom, k základným existenčným otázkam slovenského národa a slovenského územia, ktoré je ich prirodzeným životným priestorom. Tak to už ”chodí”: mladá generácia žije v iných hodnotových prioritách ako stredná generácia, a tá zasa v iných ako staršia; lenže aj mladá generácia raz bude strednou, ba aj staršou… A s pribudajúcim vekom, dozrievaním hodnotových postojov k národu a k svetu si mnohí začínajú klásť osudovú otázku: ”A čo zanechám na roli národa dedičnej ja?”

V tzv. ”mienkotvornom” denníku vydávanom na Slovensku si v ostatných dňoch niektorí mohli prečítať vcelku nenápadný návod na prekonanie zrejme už tradičnej slovenskej zaostalosti: ”Národ sa vraj dá prevychovať, ak prejdú dve generácie.” (Národná obroda 3. 7. 2000). Isteže, najmä o to išlo už v tiszovsko-apponyiovskom ”Uhorsku”, v masarykovsko-benešovskom ”Československu”, v gotwaldovsko-novotnovskom ”socialistickom Československu”, a napokon aj v poaugustovom a ponovembrovom ”federálnom Česko-Slovensku”: prevychovať Slovákov.

Pripomína sa mi tu americký film, mnohými odôvodnene pokladaný za najväčšie americké filmové dielo všetkých čias - Odviate vetrom, s dejom z obdobia občianskej vojny Severu proti Juhu. Od tých čias americká pôda (nemyslím mexickú) priamu vojnu nezažila. Keď Sever porazil Juh, jeden z hlavných aktérov - Južanov, s istou dávkou rezignácie vyriekol (parafrázujem): Keď silnejšia civilizácia povalí slabšiu, z porazenej civilizácie ”silní prežijú a slabých odvanie vietor ako plevy”. Je vari práve v tom podstata americkej národnej filozofie, dynamizmu, obrovskej rozpínavej sily, ale aj pracovitosti, úspechov, vlastenectva a hrdosti Američanov? Treba pod zorným uhlom tejto americkej národnej filozofie vnímať aj celý povojnový vývoj Európy, osobitne jej východnej časti počas posledných desiatich rokov?

Možno vycestovať do cudziny alebo v nej aj trvale ostať žiť. Avšak vedomie spätosti so skutočným domovom nikdy nevyhasne; naopak, s pribúdajúcimi rokmi bude mocnieť! Jasne to ukazujú aj historicko-dokumentačne a ľudsky bohaté osudy osobností slovenského povojnového exilu (Koloman K. Geraldini, Juraj Čobanov, Andrej Brázda, Mária Magúthová, Jozef Kirschbaum, Imrich Fuzy, Štefan Polakovič, Andrej Kammer, Cecília Hronská, Jozef Trubinský, Ladislav Jankovič, Ján Beliansky, Boris Gašpar, Anna Mečiarová, Martin Morháč, Ľudovít Rabina, František Vnuk, Jozef Kolmajer, Eduard Pyšný, František Chajma), ktoré nám vo svojich rozhovoroch tak živo a pútavo predstavuje Vladimír Repka.

Na záver aj trochu optimizmu. Kniha Vladimíra Repku ukazuje, že vedomie historickej kontinuity a spätosti Slovákov žijúcich v materskej domovine i v cudzine, navzdory všetkému neprajnému, na Slovensku naďalej trvá. A je potešiteľné, že ju reprezentuje aj náš autor, z hľadiska tejto závažnej témy - Bohu vďaka - ešte mladý (1963), symbolicky tak stelesňujúc trojgeneračnú súdržnosť slovenského národa. Doslov k jeho knihe napísal známy slovenský historik, príslušník strednej generácie národne uvedomelých Slovákov Ján Bobák.