5. júla 2000 na sviatok sv. Cyrila a Metoda si celé Slovensko mohlo v priamom televíznom prenose vypočuť homíliu kardinála Jána Chryzostoma Korca, nitrianskeho sídelného biskupa. Predniesol ju počas svätej omše na nitrianskej Kakvárii. Jednoznačný súhlas učastníkov Eucharistického diecézneho kongresu, ktorý vyjadrili mnohonásobným potleskom, iba podčiarkol význam kardinálovho posolstva. Nikoho nemôže nechať na pochybách, že to boli najotvorenejšie a najodvážnejšie myšlienky v poslednom desaťročí. Keďže odzrkadľujú holú realitu našej spoločnosti, náš duchovný stav a kultúrnu devastáciu, považujeme za svoju povinnosť sprostredkovať našim čitateľom úplné znenie tejto historickej homílie. Plníme tak zároveň prosby mnohých našich čitateľov.

Drahí veriaci,

Nitra nám hovorí o prvom tisícročí. Tu neďaleko stál prvý kresťanský kostol v celej stredovýchodnej Európe. Tu sa od roku 828 pšeničné zrno stáva v Eucharistii Telom Krista, ktorý v sebe zjednocuje všetkých, čo ho s vierou prijímajú. Preto som túžil navštíviť Nitru. (Prvý deň.) Ešte za života svätého Metoda tu bola zriadená diecéza. Katedrálny chrám, ktorý sa vypína nad mestom, (ten katedrálny chrám) je jedným z najstarších biskupských sídel medzi slovanskými národmi. (Je starší ako Krakov). Tu sa narodil Gorazd, ”muž vašej krajiny, (Slovák, Slovák) vzdelaný a pravoverný”, spoľahlivý učeník, ktorého si Metod vyvolil za svojho nástupcu (Sv. Otec Ján Pavol II. – Nitra 1995)

V týchto dňoch som dostal do ruky osem strán informácií o tzv. projekte ”Templum Europae – Chrám Európy”. Po dvojročnej príprave vraj toto dokončené umelecké dielo, ktorého autorom je nemecký maliar a nejaký architekt a podnikateľ zo Slovenska. Architektonické dielo Chrám Európy má byť postavený v geografickom strede Európy na území Kremnických Baní – Krahule. Má to byť vraj slovenské centrum európskej integrácie. Obsah stavby ”Chrám Európy”?

Prezentácia diela sa mala uskutočniť 18. mája 2000 ceremoniálom, pri ktorom dievčina z regiónu, prinesená na bielom býkovi v zmysle mýtu o Zeusovi. Okolo má byť sústava objektov pre sympóziá a vzdelávanie a tzv. Európska dedina so širokou možnosťou informácii a propagácie.

Už pred mesiacmi sa u nás objavili články, že tradícia cyrilometodská je vraj mýtus a že sa začala až Jánom Hollým. Je to lož, lebo táto tradícia tu bola dávno predtým. Potom sa objavili návrhy, aby sme odstránili z Preambuly Ústavy SR zmienku o cyrilometodskej tradícii. Teraz ktosi prišiel s návrhom na uctievanie bieleho býka, ktorému ktosi ide postaviť katedrálu na Krahuliach. Bude niekto žiadať, aby sme úctu k bielemu býkovi vložili aj do Ústavy? Projekt je už rozbehnutý. A ja sa pýtam: Na chrám bieleho býka sa majú dať milióny? Či v mene bieleho býka budeme riešiť nezamestnanosť? Či v mene bieleho býka budeme vychovávať deti v škole? Kto nám to chce nanútiť na Slovensku mýtus o bielom býkovi? Či my na Slovensku nemáme historicky overené tradície kresťanstva, najmä tradíciu sv. Cyrila a Metoda, ktorí sú patrónmi Európy. Či my nemáme patriť k zjednotenej Európy v srdci s týmito géniami a svätcami? Kto nám to ide nanucovať mýtus o nejakom bielom býkovi? Veriaci katolíci, vieme si predstaviť, čo by to mohlo znamenať pre Slovensko o dvadsať rokov? A viete si to predstaviť aj vy bratia veriaci evanjelici a pravoslávni? My obyvatelia Slovenska, Slováci, Maďari, Ukrajinci, Rusíni, Nemci – my máme začať uctievať bieleho býka z gréckej mytológie. Kristus prišiel zhromaždiť národy, aj národy Európy! On nás sprevádzal Európou od čias sv. Pavla. Kristus bol a je s nami na Slovensku tisíc rokov od Pribinu a od čias sv. Cyrila a Metoda. Buďme bedliví, chráňme si svoj krst a svoje kresťanstvo. Práve toto nám pripomína dnešný cirkevný a štátny sviatok. Preto sme sa modlili a preto z duší spievame.

Drahí veriaci! Je to záhadné? Ťažko to chápať? Apoštoli to pochopili. A chápe to aj Cirkev a my v nej – vierou! Ale pozrite sa na tajomnosť pšeničného zrna! My sme neutvorili ešte ani jediné pšeničné zrno. Bolo nám dané. Aké je to záhadné, ba tajomné! Zrno vložíme do zeme, ono rastie bez nás, až vyrastie do klasu z pšeničných zŕn máme potom chlieb. A chlieb sa v nás premieňa na naše telo, svaly i nervy a to nám umožňuje žiť, myslieť a hovoriť, Ježiš dal tomuto chlebu ďalšie poslanie – sprostredkuje nám aj Boží život. Lebo pod spôsobom chleba sa nám daruje sám Ježiš ako vzkriesený Pán!

Preto sa Cirkev vždy znova a znova vracala v hlbokej úcte k evanjeliu, k myšlienkam Božím, zachyteným ľudským slovom. Ale vracala sa znova a znova k najživšej prítomnosti Kristovej – k Eucharistii, ku svätej omši ako obete i hostine Kristovej. Ak chceme objaviť ústredný bod a srdce svojho kresťanstva, musíme ho hľadať tam, kde je živý Kristus, prítomný s celým svojím dielom a poslaním, s celou svojou náukou a činmi, s celým svojím životom, smrťou, slávou a svätosťou.

Aj my všetci musíme nájsť živé tlčúce srdce kresťanstva. Týmto srdcom je Eucharistia, sviatostná obeta i obetná sviatosť. Svätá omša je stred, okolo ktorého sa od samého počiatku rozvíjal celý kresťanský život. Prví kresťania ”po domoch lámali chlieb a s radosťou a s úprimným srdcom požívali pokrm” (Sk 2,46), najmä každý ”prvý deň týždňa sa zišli na lámanie chleba” (Sk 20,7). Vo všetkých nasledujúcich storočiach sa Cirkev zhromažďovala okolo eucharistického stola. Kresťanstvo si udržiavalo so všetkou láskou tento dotyk s Kristom. Inak by sa bolo stalo len náukou, hnutím, filozofiou či askézou, organizáciou či spolkom.

Kresťania hlboko uverili pamätným Kristovým slovám o Eucharistii, slovám jasným a plným nádeje: ”A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta... Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom... bude žiť zo mňa... bude žiť naveky.” (Jn 6,51-58).

Toto ústredné postavenie svätej omše – obety a hostiny – musíme znova oživiť a pochopiť, premyslieť a premodliť, zaradiť a s láskou prijať do nášho osobného života i do života celého kresťanského spoločenstva, vo farnosti, v diecéze, vo svetovej Cirkvi, aby sne sa nepotulovali po periférii, ale vychádzali priamo zo žriedla kresťanskej existencie. Svätá omša, zavŕšená sviatostným prijímaním, je týmto žriedlom a srdcom kresťanského života. Svätá omša nie je len pobožnosť, nie je len modlitba. Svätá omša je vrchol kresťanského života. Je to osobitné a tajomné stretnutie so živým a dobrotivým Ježišom, Pánom a Spasiteľom ľudstva.

Svätá omša ako obeta a rodinný stôl zahŕňa a sprítomňuje pre nás celý Ježišov život. Je v nej zahrnuté tajomstvo vtelenia – veď Eucharistia je sviatosť skutočnej prítomnosti človeka Ježiša v spôsobe chleba a vína. Cez človeka Ježiša Krista, cez jeho telo a krv objímame Ježiša, Božieho Syna. V bohoslužbe slova počúvame jeho náuku, sledujeme jeho myšlienky a jeho božský program, pozorujeme jeho dobrotivosť a lásku, zavŕšenú obetou smrti za nás a víťazstvom nad smrťou. Cez túto neprevýšiteľnú obetu sa nám vo svätej omši otvára prístup k Otcovi v Duchu Svätom, v jednote ich spoločného života, otvára sa nám účasť na tomto živote, ktorý nazývame životom milosti.

Svätá omša je i sviatosťou nášho sociálneho zjednotenia v tajomstve Kristovej lásky, je našou spoločnou rodinnou slávnosťou – zhromažďujeme sa okolo stola, prikrytého obrusom, na ktorom je chlieb a víno, dary našej rodinnej hostiny, kde úlohu otca vykonáva kňaz, poverený pri vysviacke: sacerdotem oportet praeesse – kňaz má predsedať eucharistickej hostine. Svätá omša je slávnosť spoločenstva, zjednotenia mnohých. Nie je súkromnou pobožnosťou kňaza. Preto kňaz nemá morálne slúžiť svätú omšu sám. Svätá omša je zhromaždením pokrstených. Modlitby vyjadrujú toto spoločenstvo, počnúc od stupňovej modlitby. Prví kresťania chápali veľmi živo a hlboko toto stmeľovanie v Kristovej láske cez svätú omšu, ako o tom krásne svedčia prvokresťanské eucharistické modlitby. Ako zrno rozličných polí, zjednotené v jedinom chlebe, chceli byť aj oni, roztrúsení po celom svete, zjednotení v Kristovi.

A tak celý život Cirkvi v dejinách i v prítomnej chvíli vrcholí v jedinom bode – v Eucharistii. Všetky teologické práce a školy, všetok výskum Svätého Písma, všetky knihy a knižnice a celá naša veda, všetky kázne, konferencie a katechézy, všetky sviatky a celá liturgia - všetko smeruje k jedinému cieľu: priviesť človeka k osobnému stretnutiu s Kristom, pomôcť mu, aby nadviazal styk so živým Ježišom, ktorý žije medzi nami v Eucharistii

Cez celý liturgický rok slávime tajomstvá Kristovho života, vrcholiace tajomstvami smrti a zmŕtvychvstania. Každá nedeľa je osobitnou slávnosťou týchto tajomstiev. Cirkev si veľmi želá, aby ani ostatné pobožnosti neboli izolované, lež aby sa zbiehali do slávenia svätej omše, aby v nás prehlbovali lásku k eucharistickému tajomstvu vykúpenia. Aj všetky sviatosti, ako pramene milosti a zbožštenia nášho života, majú svoje zavŕšenie v Eucharistii. Krst je začiatok, Eucharistia vrchol, ponad ktorý nemožno ísť v tomto živote vyššie. Krst nám dáva schopnosť i právo zasadať za rodinný stôl Eucharistie. Eucharistické spoločenstvo nám potom umožňuje ustavičnú obnovu krstných sľubov a ustavičnú premenu života. Eucharistiou sa oživuje sviatosť kňazstva i manželstva, ňou sa prehlbuje sviatosť birmovania, ona je oddávna zavŕšením sviatosti pomazania chorých, najmä keď sa podáva v hraničnej situácii ako ”viaticum”, ako ”pocestné” pri prechode do večnosti.

Živé kresťanstvo, to nie sú ani katedry, ani kancelárie, ani knižnice a konferencie, ale predovšetkým spojenie s osobným a žijúcim Kristom. Kresťanstvo sa zrodilo medzi ľuďmi premenou zmýšľania. Táto premena zmýšľania nebola len dielom ľudí, ale sa rodila z dotyku s Kristom. A dotyk s Kristom sa uskutočňoval chápavým počúvaním evanjelia, stykom so živým Kristom stretnutím s ním ako s človekom za jeho pozemského života, po jeho vzkriesení stretnutím s ním pod spôsobmi chleba a vína v Eucharistii, ktorú on sám ustanovil. On sám si týmto stretaním vychováva a formuje kresťanské osobnosti, ktoré potom pretvárajú svet.

Kresťanský život sa nevyhnutne musel rozvinúť v dejinách. Sformovali sa rozličné okruhy inštitúcií a činností – od univerzít až po charitu. Ale stred kresťanského života, stred Cirkvi je jeden, prameň je jeden i cieľ je jeden – živý Kristus a spojenie s ním. A živý Kristus je v Eucharistii. V nej sa s ním spájame. Všetky inštitúcie Cirkvi a celá činnosť veriacich je požehnaním len vtedy, ak sa pohybuje po špirále, ktorá vrcholí v živej Kristovej prítomnosti v Eucharistii a v našom spojení s ním.

Preto má v Eucharistii svoje žriedlo i všetok apoštolát. Len z osobného styku s Kristom a v spojení s ním môžeme vydávať o ňom účinné svedectvo. Zo svätej omše odchádzame do denného života ako ”poslaní”, ako apoštoli. Keď kňaz na konci svätej omše hovorí celému zhromaždeniu ”Omša sa skončila, iďte v pokoji”, posiela nás ako svedkov Božích tajomstiev do života. A toto ”iďte!” vnútorne súvisí s poslaním apoštolov, ktorým Kristus povedal: ”Iďte a učte všetky národy!” Zo svätej omše odchádzame ako poslaní, ako apoštoli.

Veriace kresťanské generácie chápali vždy toto vrcholné postavenie Eucharistie v osobnom živote každého z nás i v celom živote Cirkvi. Jedna z najvzácnejších kníh kresťanského života, Nasledovanie Krista, vyjadruje túto neprevýšiteľnosť Eucharistie v našom živote. Vidí v nej spásu duše i tela, liek, ktorý uzdravuje slabosť, proti vášne, mierni pokušenia, upevňuje vieru, dvíha nádej, množí lásku a vlieva milosť, lebo je milosť sama...

Kto pochopí aspoň do istej miery, čím je svätá omša, ten pochopí aj to, že je najväčším šťastím našich životov a života sveta. Konvertita A. Frossard v knihe Boh jestvuje napísal: ”Všetko, čo mi kňaz predkladal v kresťanských pravdách, som s radosťou prijímal. Učenie Cirkvi bolo pravdivé do poslednej čiarky. Uvedomoval som si to pri každom riadku s rastúcou radosťou, tak ako tlieskame nadšením, keď strela zasiahne priamo stred terča. Jedine Eucharistia ma prekvapila. Nie v tom zmysle, že by sa mi bola zdala neuveriteľnou. Práve naopak! Udivovalo ma, že Božia láska si zvolila taký neslýchaný prostriedok na to, aby sa rozdávala. A nadovšetko ma prekvapilo, že si na to vybrala chlieb, ktorý je pokrmom chudobných a obľúbeným jedlom detí. Eucharistia bola najkrajším zo všetkých darov, ktoré mi kresťanstvo v takej hojnej miere predložilo.”

Cirkev toto všetko vie. Preto v Konštitúcii Svetlo národov hovorí, že svätá omša je ”zdrojom a vrcholom kresťanského života (11) Cirkev to však nespoznala len dnes, vie to odpradávna, vie to stáročia, od Poslednej večere. Vedela to cez celé svoje dejiny. A pri pohľad na ňu si to uvedomovali aj mnohí iní, ktorý boli mimo nej .- až po mohamedánov. V knihe o živote trinásteho storočia uvažuje moslim nad kresťanmi, ktorých stretol a pozoroval, a hovorí si, že viera kresťanov má čosi zvláštne, čím sa nemôže pochváliť nijaká iná viera – je to blízke spojenie s Bohom, možnosť čerpať plným priehrštím z pokladnice Božej milosti. Kresťania môžu, kedy len chcú, prichádzať do styku so svojím Bohom,

Na koniec slová sv. apoštola Pavla:

Amen.

Ján Chryzostom kardinál Korec

nitriansky diecézny biskup

M o d l i t b a

Ježišu v roku Veľkého jubilea si Ťa pripomíname nielen v knihách a časopisoch, nielen v príhovoroch a mnohých podujatiach od Ríma až po končiny Zeme. My sa v Jubilejnom roku s Tebou predovšetkým stretáme! My sa pred Tebou skláňame v Eucharistii, lebo tu si medzi nami živo a osobne prítomný. Každý z náš veriacich z celej duše hovorí: ”Adoro te devote! – Klaniam sa ti vrúcne!” –

Ježiš do Tvojich rúk zverujem celú Nitriansku diecézu ale aj celú Cirkev na Slovensku. Zverujem Tvojmu Srdcu všetkých kňazov, deti, mládež, otcov a matky, všetkých učiteľov a vychovávateľov. Chráň a vlievaj dôveru našim robotníkom i nezamestnaným.

Tu prebývaš na oltári,

baránok ty nebeský,

Nech nás ruka tvoja vodí,

daj nech vlasti neuškodí

ku blahu všetkých nás

zošli nám pravdy jas,