Aloš Stankovský
KRÚŽENIE NAD DEJINAMI
(Torzá z nepublikovaných povojnových básní)
TÝCH STIGMÁT NEZMYSELNÝCH VOJEN!
V troskách sutín, zapadaných
čiernym prachom pamäti,
vo vlhkých zákopoch pod rachotiacim nebom,
v bunkroch, premenených na krypty,
ako vo féerickom divadle.
Len bezcenné rekvizity
dohranej megadrámy
za kulisami,
za kulisami.
A biele lebky s prázdnymi jamkami,
z ktorých oči,
vidiace strach a hrôzu
na vlastné oči,
zrútili sa do útrob
šialenstva.
VYSTRI SA, PRIŠLIAPNUTÁ KONVÁLIA,
biely kvet nehy,
a rozvej vôňu jari
do zadymeného vzduchu.
Nech sa prebudí vtáctvo,
zakliate do otrasených hzniezd,
nech zvonia zvony na oslavu života,
vracajúceho sa z hekatomb
do rozjasaného volania
SLÁVA, SLÁVA!
Nech žije večná éra mieru!
HOSANA!
AJ ZEM, AJ ZEM,
prastará pramať pamäti,
presiaknutá krvou miliónov mŕtvych,
aj zem,. z jari do leta cez pramene,
v treskúcich mrazoch cez prieluhy,
aj zem preberá sa z osuhliny
a vstupuje do stýranej trávy
ako kosorie.
Kým čas odhalí
minulosť vyhasnutých kráterov
a lejaky zmyjú krvou zafŕkané úšusty,
riavy zaplavia výmole
a rieky opäť rozvlnia
rozjasané malé rybky.
AJ OBLÚK DÚHY NAHÝŇA SA K VODÁM,
kým na rany zeme padá ranná rosa.
Pane, dožič nám, živým, deň,
ktorý nám patrí ako chlieb,
rozkrájaný láskou k mŕtvym,
ako mlieko z materinho prsu
na pamiatku počatia,
ako pečať mlčania na zámke chrámu,
ako soľ, čo soľou je tejto zeme,
z nejž kypí cesto cez stokrásne korytá,
cez jasky a úvaly, cez struhy a hrádze riek,
ako voda prameňov z horských bystrín,
čo steká pod okná
hájovní,ako vzduch obývaný vtákmi, motýľmi a hmyzom,
ako slovo, ktorým sa vyznáva láska
do zunovania,
ale aj vzdor, sťa trepot vtáčích krídel,
proti mrežiam klietok.
Zmiluj sa nad nami, Pane.
ŽIVOT SA VRACIA DO ŽÍL
cez otvorené rany.
Ako miazga napĺňa riečiská
a núti k zmŕtvychvstaniu.
Život sa odovzdáva
ako matkina uspávanka,
z úst do úst, s každodenným chlebom,
z rúk do rúk, s každodennou prácou,
z pokolenia na pokolenie,
z rodu na rod
znovuzrodu.
Až keď sa vrátia vtáky z teplých krajín
a neúprosný čas
z pŕs mladých žien sníme labutiu pieseň
a vločkami snehu poprikrýva oči vdov,
spálené slanými slzami,
kým smrť potme v rade krížov
pospletá pascu zákona,
dosku na dosku,
kameň na kameň,
vrátia sa všetci domov,
zanechajúc za sebou prach ciest,
puknutú vázu žiaľom, aj oblúk dúhy,
na slnomračnom obelisku života.
Panta rei,
panta rei...
VZDOROVAŤ
Ešte sa vzňať, plameňmi proti ohňu!
Ešte sa pozrieť slnku na zuby
a nociam na chvosty hviezd!
Ešte tiecť, ešte tiecť
proti vzdoročasu
a dotiecť až do prístavu
!Až potom, po tom uplývaní
splynúť s tečúcim časom
na veky vekov.
SVITANIE
Tajomstvá mŕtvych. Z agónie tmy
vdýchnuté do povetria,
ako hmla z bažín,
utajujúca pahrebu noci,
z ktorej sa iskrí deň
a život s ním a v ňom.
Tajomstvá rána. Priepasti stúpajú
k nohám a (aj lákajúc k pádu)
dvíhajú ich z prachu ciest,
ta hore, hore vozvysok,
ako na krídlach.
Hmla a dym.
Hmla dymu v dyme hmly
nad spáleniskom svitania.
Slnko ho podpálilo
a noc v ňom do tla zhorela.
LETNÉ POLUDNIE V ZEMI BLÍŽNÝCH
Š.
HLAHOL ZVONA... Kovovým bitím rozochvieva vzduch a vánok ho
roznáša krajom, obostretým poludním. Je to kraj vresu, piesku,
kraj borovíc a ticha. Tu počuť ticho, ako sa plazí, vlní, zvoní
v sluchu neslyšným tikotaním, akoby sa nite navíjali na
ihličnatú vetvičku
...TICHO na pokraji lesa má vôňu materinej dúšky. V hlahole zvona
nadnáša včelí bzukot a pri včelíne má vôňu tmelu. Pri kaplnke
vonia tymianom, v brázde má vôňu králičieho spánku. V piesočnom
náveji vonia pieskom a keď sa nadránom túli k spiacim slnečniciam,
vonia rosou – ticho tu, v zemi blížnych.