V tme myslíš, že si zo svetla.

Až keď sa rozvidní

v piesni, čo nevzlietla,

pochopíš, že si – z tmy.

Si ruža z oltára,

v slnečnom jantári,

no smrť ťa závratom

pečatí na tvári.

Polnočný vietor hrá

ktorú ti z tela, hľa,

vyňal boh márnosti.

krkavce vpúšťaš dnu.

Vďačný i za bolesť,

Keď prestierala na stôl, trikrát prežehnala

čierny chlieb nožom,

zodratým až takmer po črienku,

na bielom mieste na členku.

že večer, keď sa ovál

mesiaca na oblohu vykotúľal

z kríža

ako na železničnom zvršku zbiera uhlie,

nemohol brávať Boh,

Nečistým silám slúžila, veď ešte

aj dnes, keď na prsiach jej rastie otava,

Mária, Božia matka, plakáva.

Jožino

do seba hľadí, zasnený.

zadržať pohľad na zemi.

násadou práve vyťal ranu,

Neuhýba sa, neútočí,

len zúfalo si dlaňami

chráni tie svoje slepé oči

Iný je čas a dávno tomu,

ako si ľahol pod tuje.

Ale vždy jeho nevidomú

tvár vidím, ako žaluje.

ho však na milosť pre mňa.

Páli prudšie než aloe

keď ho už duša tuší.

strže ísť – aký prepych!

No božie oči bodajú

kľaká si na kolená

a čistá, čistejšia

než bronz a pieskovec

milosť umyť jej tvár a rúcho

voľne liať po kameni.

Že pokorou, nehou a vôľou

sochu tak obmäkčí,

až – sama bezcitná –

dá sa s ním do reči.

Júlový vietor má čelo

Pannu Máriu, mňa a dážď

takto v trojici uvoľniť nebo z pút

ani len nepohnúť.

Je ešte čosi viac

než perla na dne mora

či lety na mesiac,

to mám už zistené,

svedčiť, i dosvedčím:

je čosi väčšmi isté

než Dachou, Osvienčim,

väčšmi než zjari lístie,

ako spln, isteže,

i ako to, že vládol

tvojim snom, keď si mi

očami vďačil za ne.

za srdcom, za životom:

Jas, čo ťa dojíma

Tajná večera

na jedno by sa ťažko zabudlo,

a za svitu sviec kľakol pred oltár –

Desiatu bilo hore na veži.

Kto? Na tom teraz sotva záleží.

Kňaz pozdvihoval... A ja s hlavou dolu

počul som, ako z rímsy ospalo

Kňaz vravel, že viac báť sa nemusím.

Tomu, čo bedlí v našom strede

a oči nahor upiera,

tomu, čo ťažko pero vedie

po živej koži papiera;

ďaleko prv než od detstva;

než vesmír s hviezdnou oblohou,

tomu ktorý sa v hlase vzprieči

ako kosť, ak znie úboho;

nepridáš čo len hlásku k menu,

o vlastnú česť, sám netušiaci,

že on je hrdosť človeka;

tomu, čo mesiac po mesiaci

ruženec času odrieka;

náleží tvoja námaha.

Do seba uviaže tvoj záprah,

sám pritom drží opraty.

aký je krásny na pohľad.

Závidia nám... A čo my? Čo my?

Nevieme ani ďakovať.

V pšeničnom poli poznám jeden strom.

Ak by som nemohol byť človekom,

nádheru vetra piť, piť med

oblohy, čo sa ľudským slovám prieči.

Ako ten strom by som chcel onemieť

a každým lístkom vnímať plnosť reči,

kde počuť pukot zeme napoludnie.

Sial by som na tvár chládok ženičkám

pokoja a milosť do pokorných tvárí.

bol by som šťastný, veľmi šťastný vari.