Teodor Križka

Slovenská zem

Nenašiel som ťa v tráve, ako rubín

či smaragd nachádzajú lakomí a mocní,

ale viem: Slovenská zem,

aspoň tak ťa ľúbim,

ako ťa ľúbia doráňaní o sny.

Chodidlá som si porezal i prsty

o tvoje skaly, keď som si bral na štít

nádheru tvojej výšky,

ale dosiaľ šuští

mi v ušiach spev, čo tebe pery krášli.

Ak myslíš, vyskúšaj ma bičom,

na daždi drž ma o zime a hlade,

nepoľavím však, namôjdušu, v ničom,

čo na jazyk mi tvoja krása kladie.

Uraz ma, poníž, vyplať pohŕdaním,

keď na rohu si smidku chleba pýtam

od detí Krista sledujúcich za ním,

úbohý ako bosý karmelitán,

ale ma nechaj žalovať sa stenám

tatranských brál

a vyznať pred všetkými,

že veru na tom svete nič viac nemám,

len teba, tvoj spev, tvoje rýmy.

 

Viezli nás včera cestou pod Poľanou

na voze celkom naloženom slamou,

na voze naloženom biedou samou.

Nemajúc strechy nad hlavou a vlasti,

spievali sme si cestou o láske a šťastí

na voze naloženom slamou. Všetci jedenásti.

Spievali sme si, ako krídla rastú

tomu, čo pieseň zdiera ako chrastu

z boľavej duše pre vás, pre dvanástu.

Do diaľky hľadeli ste úpenlivo, mlčky.

Nás jedenásť vám v duchu bozkávalo rúčky,

splietajúc potme slamu do obrúčky.

Boli ste krásna ako Božia matka

a na tú krásu bola cesta krátka.

Zostala nám len v diaľke biela šatka.

Zostal tu iba krátky biely ošiaľ,

každý z nás potom guľku do pŕs dostal,

desiati padli, ja som živý dosiaľ.

Na cintoríne medzi hrobmi prievan

prehŕňa steblá trávy. Mlčky spievam,

vy plačete. Ste krásna. Smutno je vám.

Odkiaľsi z diaľky komín úzko dymí.

Ste plná lásky, ktorá nepatrí mi.

Ach, keby som bol radšej padol s nimi...

 

To nie je dakde na severe fjord

a v tesnom fjorde plachty blízkych lodí,

ku ktorým skáčeš, berúc po tri schody

odrazu –

to po krajine tiahne zástup cudzích hord,

akoby všetko zlo k nám zišlo z obrazu.

Preháňajú sa na koňoch i bez nich,

so zbraňami i celkom bezo zbraní,

no jediní, čo sú tu v tejto zemi väzni,

sme my, už od vekov.

Každučké druhé dieťa má tu stigmu v dlani,

krvavú stigmu nárekov.

Pod slamou týchto utrápených striech,

kde je dosť miesta hoci pre otcovho vraha -

zlodeja,

nie, neprebýva pomsta ani iný hriech,

len láska, čo sa nádejá.

Matička Božia hebkou rukou hmatká

po tejto zemi, štedro požehnanej nehou.

Dám vám to čierne na bielom:

sedembolestná je tu každá matka.

A oni zasklievajú rieky ako obloky,

nech po nich kráča suchou nohou,

kým v poli porodí,

a oni za ruky ju vodia, krásni, hlbokí,

a oni dovolia jej rodiť bohov,

znak pravej úrody.

(Úryvok z pripravovanej básnickej skladby)