Andrej Žarnov:

Slovenský žiaľ

Z vlčieho hniezda stalinského mieru,

z ostnatej hrôzy jeho obrancov,

oponou hraníc prevŕtal som dieru

za tvrdou kôrkou rodných vyhnancov,

v úzkostnom srdci pašujúc len vieru,

poslednú mincu z kraja trestancov,

z krajiny sĺz a hrobového zmieru

cez svorku drábov, psov a financov.

Z bôt som si striasol poníženie prachu,

vyrovnal šiju z kŕčov pokory

a hľadel spiatky po šírinách strachu

tam do ďaleka, až ta pod hory,

kde z blčiaceho súmračného nachu

po strechách padal oheň na dvory,

a ja som stál a cítil závan pachu

sťa zo zhorenísk tiahnuť cez bory.

Bezmocne stál a pozeral som spiatky,

nemý jak balvan v starom cmiteri,

jak vydedenec zhavranelej matky,

tiahnúci s prázdnou dlaňou od dverí

a hluchom lesov ako spod oprátky

doliehal k ušiam z drapov príšery

posledný pozdrav mojej rodnej chatky,

circumdederunt sladkých materí.

Dych sa mi zovrel, hľadiac po oblasti,

i pýtal som sa ťažkých oblakov:

Čo sa to stalo, Bože, z našej vlasti,

skropenej potom hrdých sedliakov?

Čo sa to stalo, Bože, z našej vlasti,

že sa jej deti v kŕdľoch tulákov

nocami kradnú po lesoch a chrastí

s palicou biedy, kapsou žobrákov?

Čože tak stíchli piesne tohto kraja,

o ktorom zvonia slávou dejiny,

o ktorom šumia staré duby hája,

bystriny hôr a žito roviny?

V ktorom sa krása s velebnosťou spája,

z ktorého, ach, môj Bože jediný,

v hrôze dnes tlčie o prah Tvojho raja

krvavým srdcom národ nevinný?

Čo sa to stalo z kruhu usadlosti,

akýže brloh, doba kamenná?

Kdeže je obraz ľudskej dôstojnosti,

kdeže je česť a právo plemena?

Čože ten úškľab mrzkej ohavnosti

nad krížom pravdy, Bože znamená?

Kam vás to vedie hviezda zúfalosti,

strašlivé kostry desu bez mena?

Kdeže sa podel úsmev našich polí?

Kto to tam strežie kroky za nocí?

Kto to tam stonie v lomoch po údolí?

Akí to tiahnu z baní otroci?

Kde vás to ženú z temníc, apoštoli?

Kde je váš jazyk, boží proroci?

Kto to tam kvíli v nevýslovnom bôli

nad šibeňou a nad jej ovocím?

Ach, des aj vravieť, bratia moji, o tom,

aká to úzkosť, aká žaloba,

ako sa úži hrtan poza drôtom,

ako sa tlačí k dverám poroba,

ako sa rúti chalupa i s plotom,

ako sa škerí z kútov chudoba,

ako tam švihá kosák s ostrým hrotom,

ako sa život smrti podobá.

Lež čo spev zmôže, žalujúci v pále,

keď jeho slovo ledva šelestí?

Čo zmôže srdce narodené v mále,

keď sa doň viacej smútku nevmestí?

Keď naše žiale, podtatranské žiale,

z komínov fabrík, veží, námestí

deň čo deň vyjú na najvyššej škále

najšerednejšiu pieseň bolesti?

Mať aspoň hluché skaly miesto uší

a miesto srdca hrudu olova,

žeby tak neznel v rozdrvenej duši

zavše a všade ako nákova,

do ktorej nocou hrana kladív búši,

mrazivý brinkot želiez domova,

a jeho obraz, čo i vo snoch ruší,

nepálil ako rana morová.

Lež neutečieš, kliatba nepokoja

nedá ti usnúť v čujnom svedomí,

ni hory zlata žiaľ tvoj neukoja,

márne sa vzpieraš: v plnom vedomí,

aj keď si ušiel s polkou srdca z boja,

s druhou sa budeš v kraji pohromy

pod ťažkým jarmom na reťazi oja

trhať jak zubor v prachu priedomí.

Hlbokou nocou nad krajinou desu,

keď nad ňou tichý vetrík zavanie,

v húštinách hôr a po cestách tam k lesu

šelestí z diaľav krídel švihanie:

to i tú prvú polku srdca nesú

plačlivé túžby domov oddane,

aby s tou druhou ako zo závesu

ťažkého zvona bili svitanie.

Höchst, Nemecko, 1952

 

Domovina

Si ako večne krásna jar,

ako si bola na počiatku,

keď nadšením nám vzbĺkla tvár

a hlahol zvonov znel ti k sviatku,

keď krok nám zdunel odvahou

a hrdosť hnala ruky k dielu

do hôr a polí s rozvahou

sformovať z bludísk cestu k cieľu,

i zovrúc dlane dohodne,

objali sme ťa, drahú matku,

a prisahali rozhodne

vytrvať s tebou do ostatku.

A tak sme išli jar čo jar,

tak jak sa kvetmi vánok vznáša,

ako sa dvíha úsvit z pár,

a v tebe vrela mladosť naša,

živúca miazga jarných túh,

nepokoj krvi po rozkvete.

závratných výškach, čare dúh,

navretých klasoch v plodnom lete,

a tak sme hnali kolesá

cez mrak a blesk i cestu vratkú

a stvárňovali čudesá,

do vyhne lejúc mladosť sladkú.

A tak sme išli rok čo rok

s hlbokým vdychom do priedušok,

ohnivou piesňou zunel krok

po križovatkách ťažkých skúšok,

kde prudká sila vzopätia

oblúkom hnala do úžasu

prešvihnúť mŕtve stoletia

pre tvoju večne jarnú krásu,

i pevnela si ako tvŕdz

a pružila si do zveľatku,

živená krvou smelých sŕdc

a večnou vierou v rodnú matku.

I hnal sa víchor útočný

i švihol mráz a tvoje čary

zahalil prápor smútočný,

prelestnú krásu našej jari,

bolesť sa vryla do vlások,

v temniciach striebriac bujné

vlasy,

ale tvoj svätý obrázok

o jari spieval večnej krásy,

prehlušiac pušiek otvory

a derúc sa aj cez oprátku,

že nad Slovenskom zazorí

tak ako vtedy, na počiatku.

Preto si hvízdam radostne,

keď puká ľad a jar sa blíži,

bo každou jarou slávnostne,

tak ako Jeho na tom kríži,

vidím ju lámať okovy,

víťazne vstávať z útrob zmaru

a pukať pancier kôrový

a pod ním klíčiť z hlbín varu

tú neskonalosť odvekú,

ohnivo ducha do poriadku,

čo káže dúfať človeku

od počiatku až do ostatku.

Hľa, tak sme zrástli naveky

s najkrajšou jarou našich jarí,

v piesne sa menia náreky

a vytekajú spod fujary

do nových čias a nových krás,

žeby až vek nás k hrobu zrazí

ich nový hlas a nový jas

vyznával mocne, bez reťazí,

ten odkaz hrdý, horúci:

za česť a slávu, rodnú matku,

s prísažnou rukou na srdci,

tak ako my raz, do ostatku.

Wingdale, N. Y. 1964

 

Moja vlasť

Ó, zem ty, krásna, sladká mati moja,

za tichých nocí v mojich snoch sa vežíš,

živičný pozdrav nesie vánok z chvoja,

mesačnou cestou v ústrety mi bežíš,

kde naše malé rodné chaty stoja

sťa hniezda teplé, krásna mati moja.

Ó, zem ty, krásna, sladká moja mati,

ruky si spínam, v srdce si ťa skrývam –

a keď ťa zrána žhavé slnce zláti,

k tatranským obrom uprene sa dívam,

po stráňach čujem koscov v inovati

a tlkot zvonov, sladká mati moja.

Ó, zem ty, krásna, moja mati sladká,

oráčom tvojim kývam v rodnom poli,

kde Váh sa perlí, šuhaj ovce hladká,

kde klasov spev sa vlní po údolí,

kde u nôh kríža kľačí moja matka,

to ty si, moja domovina sladká.

Ó, zem ty, krásna, sladká mati moja,

čujem tú pieseň v chráme k vysokosti,

obrazy dávne v duši sa mi roja,

zriem z hrobov svietiť otcov našich kosti,

vidím, jak bdele strážnym duchom stoja

nad tvojou hlavou, sladká mati moja.

Ó, zem ty, krásna, sladká mati naša,

keď mrak sa zbúri, blesky švihnú k rane,

vedz, že ti synov v boji nezastrašia,

na jeden povel celý národ vstane,

zástava naša vysoko sa vznáša,

to tvoja sláva, večná mati naša.