Svetloslav Veigl
Nebeské kráľovstvo
I
Nebeské kráľovstvo
je vo vás.
Ako je láska v milujúcej matke,
úsmev v dobrom srdci,
pieseň v kríži,
odovzdávanie sa v lúčení.
Láska, čo
oslobodzuje od vecí
i od seba samého.
Dáva zdarma
a nevie komu.
II
Kráľovstvo Božie
je v nás,
keď máme otvorené okná,
ktorými prúdi čerstvý vzduch
a nikdy sa ho nemôžeme nasýtiť,
lebo studňa je nekonečná.
III
Keď v dome našom ustavične žiari
dobrý deň a jeho oheň sa šíri
na všetky strany.
Keď medzi kameňmi sa chytí semiačko
trávy a rozrastie sa v zelený sen.
Keď horčičné zrnko v nás
vyrastie v košatý strom,
na konároch ktorého hniezdia vtáky.
Keď z hĺbok zeme
vyťahujeme staré i nové,
obstúpené pokojom.
Buď Bohu chvála
na večné veky.
IV
Každý má dvojaké oči,
pozemské a nebeské.
Dvojité videnie, ktorým
preniká za vonkajšok sveta,
do jadra celosti.
V
Kráľovstvo Božie
je v nás.
Neviditeľné, ale cítime ho
v sebe.
Ktosi múdry povedal
DOBRE VIDÍME LEN SRDCOM. TO, ČO JE
PODSTATNÉ, JE PRE OČI NEVIDITEĽNÉ.
Z hĺbok bytia vyrastá
najkrajší a najkošatejší strom,
na ktorom najradšej hniezdia
pelikány.
VI
Nerozborná skala,
na ktorej stojí zem, vesmír,
a naše každodenné sny.
I vesmírna diaľava.
VII
Kráľovstvo Božie
je v nás.
Z hĺbky vyviera rieka, ktorá
ústi do nadhviezdneho mora.
Kade tečie, všetko rozkvitá
- vŕby, tamarišky
i zlomené ľudské srdcia.
VIII
Svet, vesmír topí sa v kráse.
Zvieratká, kvety, všetka zeleň.
Po ceste neznámej
kráča osamelý pútnik.
Po ceste hviezd
i rannej rosy.
Ani jej kvapôčku celkom nepoznáme
v mikrokozme.
Odkrýva nám len malý zárez
z večného bytia.
Ty si krása, Ty si krása celá,
vzdychal František
pri nohách Trpiteľa.
IX
To nie je všetko,
to nie je všetko,
to nie je všetko,
čo v ochmelených dňoch
dvíhame telom.
Všetko je
kvapka rosy v tráve.
X
Perla, ktorú
nosíme hlboko v sebe.
Nik nám ju nemôže vziať,
ak si ju sami neodhodíme.
Spieva nám, keď sa
nad nami mračí.
Zhrieva, keď páli mráz.
Keď vášeň reže,
chladí nám prah.
Keď trápi strach
a útočia modly,
mení sa v ružový ker.
XI
Hlboká hora
skrýva svoje tiene.
Vzdávam sa slova
v znamení lásky.
Otvára skrýše,
poklady svoje
príroda Božia.
Viem, prečo
na úbočí tráva rastie
Duša sa chvie.
V ohni beznádeje keď syčia nože,
cítim pri sebe
Božie ruky.
XII
Lúč, ktorým
zostupujeme až na dno úzkosti
,kde sa stretávame s Kristom.
Jeho dotyk dáva istotu,
že On je TEN, KTORÝ JE.
Alfa a Omega.
Kde nemusíme
zažíhať. Kde noci niet,
ani tmy, lebo On sám je
Svetlom.