/Zimné listy Lenke/

básničku.

Veľký ohník vzbĺka z malej pahreby.

Ohník vstúpi dobrým ľuďom do srdca –

po jedličke budú skákať opičky.

žirafa sa k tebe milo nakloní,

pekné veci večer do uška

Celý život budú samé tajomstvá,

samá krása so začiatkom,

Ujo

Čo? Že rovno do kuchyne soľ?

Čoby! Vrece. Ťažké, preťažké...

Zanechal mi po topánkach špinu na dlážke.

nikde nič, len ťarcha po ňom na pleci.

Vrece, kde si! – kričím. Hútam: mohlo by sa zísť!

Na dlážke však popri špine vidno iba list.

Rýchlo pozriem, čia je na ňom pečiatka.

Dubnica! To nie je možné! Píšu zvieratká

z izby, v ktorej býva Lenka, dievka neveľká,

Píšu za ňu opička a žltá žirafa,

že by prišli za mnou, ale netrafia.

Vraj nech prídem. Či mi nie je smutno za nimi.

Vlastne, počkať! Veď som u vás už dva mesiace.

nezmenil sa na kaluže ako prvý sneh.

Nájdete ma ráno na stoličke v kuchyni -

raňajkujem s vami. Veru, chutí mi.

Som tu, aj keď potom odchádzate do školy.

Nemôžem vám nakázať a ani nanútiť,

že keď u vás kvapká vodovodný kohútik,

sú to slzy z môjho oka, z mojej smutnej dušičky.

Ešte vždy ma nevidíte? Viem, som maličký,

prším z neba v daždi, bielunkými guľôčkami zadočkov

usmievam sa na vás vločka za vločkou,

nadpriasť vetu, čo ma bude ešte dlho hriať:

”Ujo, príďte, ak nás máte rád!..”

a počúvaj mamu.

A ja tvrdím: najviac je to, čo tu nikto nevníma.

Aj keď nie sú, vždy sú s nami.

Jedna ruka ráno nežne pohladká

strapatú a dobrú hlávku dievčatka,

druhá ruka možno večer zamak potrestá

dcérku, z ktorej časom bude nevesta.

Jedna podá svetrík, ďalšia zaviaže

čo ti visí nad postieľkou. Jedna navarí,

To sú ruky mamy. Na všetko vždy schopné,

Ruky mamy, tie nás všetkých ľúbia.

Bez nich by sme sotva boli ľudia.

keď už sčerveneli prvé jabĺčka.

Z Jeho vôle býva v zime čiapka teplučká.

Počúvaj Ho, Lenka, spolu so mnou. Poďme rýchlo

navštíviť Ho. Koho? Predsa Ticho,

A vraj Boha nieto! Veď Ho srdce tuší!

kým sen hlukom náš svet celkom nezráňa.

Ticho. Doň sa ako do slúchadiel privráva

Ten, čo veje v srdci dobrých ľudí

O Bohu vie mnoho ľudí spod slovenských Tatier.

Za to ručí vlastnou hlavou

A ja na to: ”Pošli aspoň škriatka,

nech mi rukou po bradičke hmatká,

Báseň, ktorá ako monokel ti naviera

v srdci, báseň – požehnanie radosťou a šťastím.”

”Ja som pastier, som pán Božích pastvín,

teda slova... Slovo, to je čin.

keď sa brali za Ježišom, i keď bdeli s Ním.

Ver svedomiu, ver srdcu, čo ti šepká.

Srdce, to ťa neoklame, a ak, iba zriedka –

keď mu vnútiš čosi, čo mu nepatrí.

Počúval som, nepohol sa z miesta.

To je príbeh z tohto rána, možno z rána pred rokom,

zmenilo sa u mňa na verše.

Odvtedy už nechcem inšie,

iba báseň – nech mi tečie z pera von.

Čím je horšie, čím je vonku zimšie,

pretože si pritom spievame,

aj keď smutní sme a na dne.

Nádhera je všade. Čaká, kto ju privinie.

Krásu treba ľúbiť – hoci povinne.

tvoj priateľ z Bratislavy

Bola si už v hore? Pila z prameňa?

Spýtala si sa ho, čo to znamená,

keď sa voda valí spod kameňa stráňou?

Prečo človek musí, ozaj musí za ňou?

Kto je smädný, pozná, že je nádhera,

keď je miesto, na ktorom vždy žriedlo vyviera,

keď sa môže skloniť, v studni omočiť si ústa

Prameň tryská, premieňa sa v diaľke na rieku,

rieka oblažuje zem, zem ďalekú

a keď splní, na čo bola povolaná, splynie s morom,

premení sa na oblaky, na dážď, v ktorom

Volajú nás túžiť po zázračnej premene.

Nepramenia v žiadnom kraji ďalekom,

bez nich nemôže byť človek ozaj človekom.

chápem, že som človek - len keď ľúbim,

len keď opakujem ako dieťa za nimi

kto nič nechápe.

Prameň, ktorý na lásku je súci,

Lenka, hľadaj Lásku. Lásku! A čím skôr,

ak chceš stretnúť šťastie.

Ujo

Otázky sa v ľuďoch bijú, a nie obrazne,

Kto som? Odkiaľ? Načo? Komu náležím?

Pre koho sa túlam zimným nábrežím?

Sme my vôbec? A ak, čím to sme?

Koľko trvá skala? Koľko inovať?

Koľko zázrak, že viem milovať?

Pane Bože, koľko dní a koľko nedelí

porazia v nás pýchu, kým my nevďační

za ten zápas odprosíme: Pane, prepáč mi...?!

Kým sa jedna skončí, iná otázka

že ma otázkami vytesávaš do skaly,

až ožívam v slovách, aby po mne zostali,

cítil ktosi ďalší, že si a si Boh.

Pánboh, veď je veľký, dobre o nás dbá.

Otázka je preňho krásna modlitba.

Jedno o čom – o daždi či o mame,

o boľavom prste... Jedno akú,

len klaď otázočku Tomu na oblaku.

Budeš počuť slová - jasné, Otcove.

Prv než slnko zájde za kopce a z hôr

Ujo

Tma je iba naša nevedomosť, naša slepota.

aby si si u Boha vždy ukradla

šťastie ako tváre zo dna zrkadla.

Skúšaš, čo sa zo zrkadla vylúpne,

tmou a tma má výzor zvieraťa.

V Bohu nemôžeme báť sa.

predsa v Bohu sme vždy jedno v mnohom,

a to značí, že Ho máme radi, že nás On má rád,

že sme jeden pre druhého blížny, sestra, brat.

Boha, čo sa zahaľuje nimi.

Ty máš k všetkým menám Boha kľúč,

preto spievaj, alebo len svieť a mlč.

Osvieť smiechom u vás celučičký dvor,

veď si zo svetla.

Tvoj ujo

Lenka, premýšľal som, či ti miesto básne

očká – koho vlastne?

Očká prvých vločiek na zvedavom kabáte.

Čo ten tára? Vari má ten ujo o koliesko menej?

Kto je zvedavý, má predsa kabát taktiež zvedavý!

Ak chceš kabát veselý, nuž veselou vždy buď mi.

Ja som si však neobliekol kabát veselia či nádeje,

Prekvapený vykríkol som po prvý raz, možno po stý:

Padáte si, vločky, chasa zbabraná,

a ja neviem o tom, že už od rána,

i že nielen vo sne, ale naozaj!

Vločky, nezbednice, dievky chichotavé

ďalšie si mi posadali na hlavu i na nos.

Smiali sa, no tíchli, ako som im hrozil päsťami,

báli sa, že nakoniec sa každá bitky dočká.

mali také čistulinké, nevinnučké očká,

že ma zaraz prešiel hnev a hoci nie som nadaný,

nakresliť som ich chcel, poslať expresne

do Dubnice, aby som ťa potešil ich očkami.

zdá sa mi však vhodná pre dievčatká

ako si ty. Že má málo slov,

Končím, aby list bol u vás ešte skôr,

Tvoj ujo

Keby ľudia radšej vyrábali sánky,

ako by sa mali vadiť vzájomne,

kaličiť si deti vo vojne.

Veď je krásne, keď sa do zbláznenia vrieska

keď sa v snežnej bitke ”zabíjajú” decká

nevinnými bielučkými zbraňami.

už ich nikto ani neráta.

ako ona sú aj všetky dievčatá.

Krajina je biela, oslepuje oči,

čierne sú len tie jej havrany,

čierne sú len kríže vzadu na úbočí,

Každý dostal ružu na tvár, na hruď,

ružu, ktorá bolí na duši.

Za čo? Nikto ani netuší.

Tou sa bite, len tou strieľajte sa, chlapci.

Dnes som, Lenka, brnkal na smútočnej lutne,

preto odpusť, list môj tiež znie smutne.

Veď to ani nijaký list nie je.

Je to pieseň, jedna z takých balád.

Sľubujem, že zajtra smiech už príde na rad.

Sľubujem, že zajtra prehovoria

uja

ak sa prizná, že svet je len jeden oceán,

voda hore, voda dole a v nej veľryby:

Moja pieseň síce bude bez rýb,

nieto ešte s dákou veľrybou,

ale pre istotu, Lenka, do mňa nerýp,

Naša Zem spočíva na troch veľkých vrchoch,

a to nie je žiadna náhoda,

a to veru nie je žiaden Boží vrtoch,

na nich stojí dvojkríž – veľké znamenie.

Národ, ktorý pod tým krížom modlí sa,

Dvojkríž, ten je v celom svete povestný

slávou našich predkov, čo je večná.

mocnejšia než múry hradu Strečna.

Každučký kvet stonku za stonkou

a s ním všetkých ľudí chráni,

preto si ľud Božiu Matku nazval Patrónkou,

uctieva ju, odovzdaný do jej čistých dlaní.

Našej Zemi ani iného už netreba,

žiadnych bohatstiev, len večné vykúpenie,

len ten vrúcny pohľad rovno do neba,

ktoré je jej odvždy prisľúbené.

Keď ma niečo raní, nepýtam si náplasť

ani lieky, iba na sestričky zavolám,

že sa túžim z okna dívať na vlasť,

Vidím Dunaj, ako tečie mocným prúdom,

pohľad ešte k Hradu zabrúsi,

a zas patrím k celkom zdravým ľuďom,

opäť mi je dobre pri srdci.

Odporúčam všetkým prikladať si miesto náplaste

na rany i na hruď, len tak pre šťastie,

pripnúť si ho k srdcu ako trikolóru.

Lenka, keď to čítaš, priveľmi sa nehýb,

čo ak naozaj Zem stojí na chrbtoch troch veľrýb,

a Slovensko nespočíva na vrchu,

To nič, bol to jeden z rozprávkových podvodov.

Nech sa naša nálada už skrútne,

nech už zahrám na veselšej lutne.

Ujo

vždy si najskôr zložím z hlavy klobúk,

po tráve, zvlášť po tej, čo je plná rosy,

zmy si hriechy vo mne, v krstiteľnici.

Ak je práve zima, až mráz rúbe do kostí,

Počúvaj reč kvapiek za odmäku,

Namáčaj si ukazovák a s ním prostredníček

do tisícok drobných lesných sväteničiek.

v zime je tiež plný mnohých zázrakov.

Čítaj písmo nádeje a pokory,

má ho vryté hlboko, až do kôry.

Rozumie mu každý boží tvor.

A čo ty? Ty taktiež?

Ujo

Kto do kraja s láskou v samej úcte vkročí,

zaiste hneď za zákrutou naďabí –

na čo? Predsa na genia loci.

Ktože to je? Ujo pochabý?

Čoby ujo! Je to čosi väčšie, čosi krajšie,

čosi, čo sa nikdy nestráca,

nie tak ako šťava z nedopitej čaše,

Je to duša, veď aj kraj má dušu,

páry spriezračnených koní klušú

Myslia naňho, na genia loci

maliari i básnici, keď tvoria nádheru,

Každý rukou, zavše hrubou, drzou,

Ak ti krása zastrie oči slzou,

Povedie ťa za krásou.

pomodliť sa zaňho – hoci

ale zašpiní sa krásnou čistotou,

znojom našich predkov a ich životov.

hruda o tom vraví, aj keď neodpovedá

na otázky, čo jej kladieš, čo ťa na hrudi

ťažia, neraz hroznejšie i väčšie ako obludy.

Každá hrsť je posvätená obetou,

preto kráčaš zemou presvätou.

Preto smieme iba celkom čistými

rukami vždy siahať na zem, do hliny.

Vravíš, je ti smutno? Rýchlo pokľakni,

zem ťa rozveselí slávičími zobákmi,

Zaspievaj, veď patríš k tým jej slávikom.

Vyspievaj zem, nebo, modrú diaľku hôr.

Aj vzdialenú počujem ťa.

Ujo

Dotýkaj sa mažiarika, lampy na stole.

Veci vedia o lieku - i na úzkosť, i na bôle.

žltých snímok dotýkaj sa prstami,

rovno na pery (a nielen na diaľku či cez stenu)

komusi až veľmi blízkemu.

tiež tak bude dotýkať sa vecí,

tiež si bude brávať po večeroch do dlane

hračky po tebe – aj mrzké, porozbíjané.

v podobe už inej, ale v sile nemalej

v hĺbke prostých vecí žije naďalej.

každý, koho zmáha strach

Všetko, čo ho deptá, čo ho desí,

Nič nehynie. Les, ulica i dvor,

Ujo

Ako väzeň do cely?

Nejeden z nás veľkých býva čudný tvor,

o čom vedia deti, a omnoho skôr.

Hľadá na mape

všetkých, čo len sucho rátajú,

koľko stojí pätnásť minút na nebeskej výsosti,

koľko cesta ku Raju.

na tom už nič nezmenia

či mi duša nechladne,

či mi niekam do priepasti nespadla.

za úlohu, mám to navždy na písme.

že my básnici, len pokým deťmi sme,

Do večera, kým sa nezatvoria

tvoje oči plné mieru,

vedz, že oči uja

bdejú s tebou, namôjveru.

Lenka, odkiaľ sme my dvaja?

žehná hlasom obrím.

Tečie, bez prestania

opája sa slasťou

čerstvej medoviny,

čoraz úchvatnejšie.

čajka rozvírila

Sto košelí prepoť,

buď však ako Metod.

Každý musí dorásť

Ako na to, poraď,

svätý Boží – Svorad!

Dunaj, ďalší svätý.

Tečie rovno zhora

do každého dvora.

Ak si čosi súca,

krič, a nepopusti!

až na veky vekov.

zaživa si v Raji.

z hmoty, v ktorej ktosi nechal narásť

Kým v ňom vznikne báseň, onemie,

iba číta, číta, číta písmo pod nohami,

porozhadzované ležia básne,

akých dosiaľ nebolo.

Veruže, my umelci, keď niečo tvoríme,

len trovíme, čo Tvorca pre nás nachystá –

čo ležala v lese zabalená do lístia.

nechá opisovať všetko do písmena.

každý človek býva umelec,

a nemusí písať básne,

tesať sochy z kameňa.

Veď najkrajšia socha sme my vlastne,

duša, ktorú láska premieňa.

ak ju máme ako izbu pre priateľa.

pre Boha, pre ľudí – i pre mňa.

zhŕňame ich rovno do duše.

Zhŕňame ich rovno do srdca,

No aj potom, v jednu chvíľu krátku,

zopakujeme dej znova od začiatku.

Takže vždy sa iba niečo začína –

ako táto knižka, ktorá nebola,

dvoch rúk, čo ju držia nad hlavou,

chodievam doň k Bohu s obavou.

Chodievam doň k Bohu s nadšením,

(príď aj ty a spolu so mnou pokloň sa)