Začnem citátom z knihy Vyvolený otrok od Gilberta Sinoué ”Mestá chudobnejú, bane sa vyčerpávajú, počet roľníkov sa znižuje a pôda leží úhorom. Všetky úrady, vrátane konzulátu, sú na predaj. Dane sa ustavične zvyšujú a boháči radšej investujú na vidieku, akoby sa mali zúčastňovať na verejnom živote. A na dôvažok sa opäť ohlásil mor.”

Takáto je charakteristika hospodárskeho života Rímskej ríše z roku 190 n. l., krátko po smrti Marka Aurélia, ktorého légie rozšírili svoje pôsobenie až za Dunaj.

Podobnosť s dnešnou dobou iste nie je náhodná. Veď za všetkým je človek so svojím konaním. Za 2000 rokov sa radikálne zmenil spôsob života, ale mnohé problémy zostali.

Zmenil sa človek, ale nezbavil sa svojich závislostí, napr. od moci, bohatstva, peňazí, slávy, drog, hazardných hier. Ak sa i k niektorej niekto neprizná, tak od jedného je človek vtedy i dnes bez výnimky závislý určite - od potravín.

Tak ako ľudí pribúdalo – potrebovali prácu a chlieb. Jedno i druhé im poskytovala pôda. V záujme jej získania, ale aj udržania bola hojne skropená nielen potom, ale aj krvou.

Ešte na prelome 19. a 20. storočia takmer 70 % obyvateľstva Rakúsko-Uhorska pracovalo v poľnohospodárstve. Po druhej svetovej vojne na Slovensku jedna polovica obyvateľstva živila tú druhú. Dobrá žatva ostávala teda hospodárskym faktorom číslo jeden!

Dnes, keď v našom poľnohospodárstve pracuje sotva 6 % aktívne činného obyvateľstva, celý rezort sa odsunul akoby na vedľajšiu koľaj. Politický aj hospodársky význam roľníka sa blíži k nule. Aj tu sa život zmenil.

Vráťme sa však do starého Ríma. Prácu v poľnohospodárstve považovali Rimania po stáročia za jedinú fyzickú prácu, ktorá sa zlučuje s dôstojnosťou slobodného občana. Neskôr dávali mnohí z nich prednosť práci síce menej dôstojnej, zato však výnosnejšej. Poľnohospodárstvo tým však na cti ani význame netratilo.

Pokrok vo výskume, vede a vzdelanosti v uplynulom storočí umožnil nebývalý rozvoj zdravotníctva a poľnohospodárstva, čo viedlo k potlačeniu dovtedy známych infekčných chorôb a zamedzeniu hladomoru.

Toto konštatovanie má i svoj konkrétny dôkaz blahodarného pôsobenia na ľudskú populáciu, keď priemerný vek 45 rokov v 19. storočí sa koncom 20. storočia zvýšil vo vyspelých krajinách Európy na 75 rokov.

Tento postoj sa nám môže ešte počas života tejto generácie tragicky vypomstiť.

Stačí sledovať súčasnú spoločenskú, politickú a hospodársku situáciu vo svete, ale aj v našej bezprostrednej blízkosti a zmocní sa nás pocit neistoty, až beznádeje.

Záplava lokálnych krvavých konfliktov, prejavy etnickej a náboženskej neznášanlivosti, neliečiteľné pandémie, narastajúce počty nezamestnaných, hladných, bezdomovcov, bezvládnych, týraných, opustených, utečencov, narkomanov sú očividne nad sily mocných tohto sveta.

Ani živelné pohromy ako dôsledok globálnych klimatických zmien nevyriešia politici, ale len ich osvietený prístup k vede a veľkorysosť k správcom krajiny: k poľnohospodárom, lesníkom a vodohospodárom.

Ale nemýľme sa, veď i dnes jedna pätina obyvateľov Zeme hladuje a trpí nedostatkom vody. A kto bude hladovať, keď sa počet obyvateľov našej planéty približne o 20 rokov zdvojnásobí ? Slovensko by nemuselo, lebo pri racionálnom hospodárení na pôde dokáže uživiť až 10 miliónov ľudí

Dnes obyvatelia našej krajiny nemôžu byť hrdí na to, že síce potravín sú plné obchody, ale ich spotreba, najmä mäsa a mlieka, klesla za posledných 10 rokov takmer na polovicu.

Spomeňme si, veď u nás už pred 30 rokmi sa tento systém nazýval kooperácia, koncentrácia a špecializácia a začal i fungovať!

Každá krajina, ktorá nedokáže racionálne využívať svoj pôdny fond, neprodukuje základný sortiment domácich potravín a surovín, stáva sa závislou a nesvojprávnou a sen o lacných potravinách z dovozu končí likvidáciou domácich producentov. Lenže sny sú krátke, ale hlad trvá celý život!

Pôdohospodár však nie je len producentom potravín, pitnej a úžitkovej vody a obnoviteľných surovín, napr. dreva, ale aj najvýznamnejším spolutvorcom prírody, životného prostredia a správcom krajiny.

Mimoprodukčné funkcie pôdohospodárstva trojnásobne prevyšujú tie produkčné. V prípade lesného hospodárstva je to napr. viac ako 15 miliárd korún. To sú reálne a nepriznané skryté rezervy, ktoré spoločnosť nedoceňuje.

Zeleň – pre roľníka symbol a prísľub budúcej úrody, ktorú vydá zem. Roľník nikdy nemá istotu, či jeho drina a vynaložený kapitál sa mu vráti, a preto potrebuje pre svoju existenciu veľa statočnosti, odvahy a často aj odriekania.

Citlivý človek stojí v obdive nad každoročne sa opakujúcim zázrakom rozmnoženia chleba. Zázrakom, ktorý je predpokladom jeho života, ale aj prosperity.