Fázy, ktorými humanizmus prechádzal v druhej polovici devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia, korešpondujú s definitívnym úpadkom renesancie, definitívnym vyčerpaním jej tvorivých síl. Slobodná hra nadbytočných ľudských síl sa skončila. Nenachádzame viac renesančného ducha. Všetko, čo je duchovne významné a tvorivé, sa obrátilo k náboženským, skutočne kresťanským zdrojom. Pohanské prúdy tohto obdobia sú povrchné, bolo by odvážne hľadať v nich ducha antiky. Človeka, presýteného kultúrou, nemožno viac charakterizovať adjektívom renesančný, ale dekadentný. Dekadencia je jednou z foriem zániku renesancie. Človek dospel na vrchol kultúry novej histórie vyčerpaný a rozorvaný, vzdychajúci pod ťarchou histórie, ktorá sa stala príliš komplikovaná, pretože stratila svoje náboženské centrum. Človek nevládze zniesť izoláciu, do ktorej ho uvrhla humanistická epocha. Táto samota ho vedie k dezintegrácii: pokúša sa nájsť náhrady duchovného spoločenstva a duchovných zväzkov, buduje si falošné cirkvi. Krajný sociologizmus (teória, podľa ktorej sociológia stačí na vysvetlenie sociálnych faktov bez psychológie a fyziológie – pozn. prekl.) je len rubom separácie a veľkej samoty človeka. Atómy znútra separované sa chcú zvonka spojiť. Krajný sociologizmus je iba druhou stránkou krajného individualizmu atomizácie ľudskej spoločnosti. Renesancia podčiarkovala individualitu, ale človek tých čias bol začlenený v duchovných spoločenstvách, žil z nich. Nebol ešte izolovaným atómom. Slobodne sa hral, tvoril mal, ešte duchovný základ. Nebol odkázaný na socializáciu ako prostriedok proti samote, proti duchovnému a materiálnemu rozkladu. Socializácia zmenená na náboženstvo je nepochybne degeneráciou renesancie, popretím tej individuality, ktorú vynašla renesancia. Krajný individualizmus a krajný socializmus sú iba dve formy tej istej degenerácie. Jedno i druhé kompromituje individualitu, zatemňujú ľudskú identitu. Abstraktný humanizmus oddelený od náboženského základu života, bez duchovnosti nutne vedie k deštrukcii človeka a jeho individuality.

Ľudskú identitu, ako ostatne každú autentickú realitu, možno obsiahnuť len v duchovnosti, ktorá vtláča na ľudskú mnohosť pečať božej jednoty. Dnes sme však svedkami, ako sa stráca v abstraktnosti a izolácii. Moderný humanizmus, to je prechod od duchovnej konkrétnosti, kde je všetko organicky pospájané, k rozdeľujúcej abstraktnosti, kde sa človek mení na izolovaný atóm. V tomto prechode od konkrétneho k abstraktnému dúfal moderný človek nájsť svoje oslobodenie, chcel upevniť svoju individualitu a nájsť tvorivú energiu, Chcel sa vyhnúť božej milosti, oslobodiť sa od nej, tej milosti, ktorá dotvárala jeho obraz a ktorá ho duchovne sýtila. Abstraktný humanizmus je rozchod s milosťou, je jej negáciou. Ale v skutočnosti je život konkrétny iba v milosti, mimo milosti je život abstraktný. Tu je koreň všetkých ilúzií. Všetko, čo sa človeku vidí ako oslobodenie, rozvoj osobnosti a tvorivej energie, je iba podriadenie jeho duchovnej bytosti víru prírody, je to rozklad osobnosti. Dôkazom toho je moderná história. Humanizmus chápal človeka nekonkrétne, bez jeho duchovných zväzkov, abstraktne, akoby išlo o atóm uzavretý sám v sebe. Táto tendencia sa nepresadila naraz. Nakoniec nutne viedla ku krajnému socializmu a krajnému individualizmu, čo sú iba dve formy atomizácie, dekompozície spoločnosti a osobnosti.

Tieto dve formy autonegácie a autodeštrukcie humanizmu s geniálnou intenzitou ilustrovali dvaja muži, ktorí hrajú vedúcu úlohu vo filozofii nových čias – Friedrich Nietzsche a Karol Marx. U Nietzscheho sa humanizmus deštruuje vo forme individualizmu, u Marxa vo forme kolektivizmu. Abstraktný individualizmus a abstraktný kolektivizmus majú tú istú príčinu, a to že sa človek vzdal božích základov života, rozchod s konkrétnosťou. Nietzsche je dieťaťom moderného humanizmu i jeho obeťou. Platí za jeho hriechy. V Nietzscheho osude sa stáva humanizmus svojím opakom. Nietzsche cíti, že človek je hanba a poníženie. Túži aby sa pozdvihol. Jeho vôľa smeruje k nadčloveku. Nietzscheho morálka nepripúšťa, že by ľudská osobnosť mohla mať hodnotu. Skoncoval s ľudským, k človeku zaujíma tvrdý postoj, a to všetko v mene nadľudských cieľov, v mene budúceho a vzdialeného, v mene nádherného. U Nietzscheho je nadčlovek náhradou za strateného Boha. Nemôže, nechce sa pohybovať v ľudskom, iba v ľudskom. A v individualizme nadčloveka sa obraz človeka stráca...

Podobne sa stráca človek v kolektivizme, ktorý presahuje človeka. Marx duchovne vychádza z humanistického náboženstva Feurbachovho. Ale uňho tiež, i keď iným spôsobom, sa humanizmus stáva svojim opakom, mení sa na antihumanizmus. Marx chápe ľudskú individualitu ako dedičstvo starého buržoázneho sveta, a chce, aby sa prekonala v kolektivizme. Marxova morálka neprisudzuje ľudskej osobnosti hodnotu: aj on skoncoval s ľudským, zaujíma k človeku tvrdý postoj v mene kolektívu, v mene budúceho štátu, štátu socialistického. U Marxa kolektívnosť nahrádza strateného Boha. Ani on sa nemôže a nechce pohybovať v ľudskom. V Marxovom kolektivizme je čosi nehumánneho, antihumánneho. Osobnosť človeka sa stráca, jeho identita sa zatemňuje. Marxov kolektivizmus nepripúšťa ľudskú individualitu so svojím nekonečným vnútorným životom, ktorú len krátko predtým pripúšťal a glorifikoval humanizmus Herdera a Goetheho.

Marx podobne ako Nietzsche je zákonité dieťa moderných dejín. V jednom i druhom sa dovršuje koniec renesancie, i keď odlišne. Nietzsche sa obracia k renesancii, chce prežívať jej tvorivý impulz, ale dostáva sa na pôdu, kde už nemôže čerpať z jej pôvodných zdrojov. Marx sa navždy od renesancie odvracia ako od sveta buržoázie, túži po novom kráľovstve, v ktorom už nebude možné ani snívať o nadbytku tvorivosti. Ani dielo Marxa ani dielo Nietzscheho neboli triumfom človeka, iba odhalili humanistické ilúzie. Po nich už nemožno v humanizme vidieť opojný ideál, naivná viera v ľudské je nemožná. Človeka poprel aj Max Stimer, ktorý zasadil humanizmu ďalší tvrdý úder. Kráľovstvo človeka, ktorý si sám sebe postačuje sa rúca. Ukázali sa medze – je nemožné pohybovať sa len v ľudskom. Takto sa končí renesancia, ten výron ľudských síl s nárokom vytvoriť perfektný, šťastný život v humanistickej ríši. Dnešok našiel túto ríšu v rozklade. Rozšírenie a zväčšenie humanistickej ríše, jej demokratizácia sa stali pre ňu osudnými. Tvorivý humanizmus môže prežiť iba na selektívnom princípe. Tak to bolo v renesancii. Osvietenstvo a francúzska revolúcia zaviedli do humanistickej ríše nivelizáciu a takto spôsobili jej vnútorný rozpad.. Renesancia bola založená na nerovnosti a bola mysliteľná iba ako dôsledok tejto nerovnosti. Túžba po rovnosti, ktorá opantala moderného človeka, neznamenala koniec renesancie. Aj v spoločenskom živote je entropia.