I.

Klasické rozdelenie na tri historické obdobia – starovek, stredovek a novovek onedlho vypustíme z učebníc ako zastarané. Končia sa moderné dejiny a začína sa nová éra, ktorej ešte len bude treba dať meno. V skutočnosti sme vystúpili z rámca histórie. Tento fakt si ľudia veľmi jasne uvedomili po vypuknutí svetovej vojny (prvej). Pre tých najjasnozrivejších bolo zrejmé, že niet návratu do buržoáznej a pokojnej predvojnovej minulosti. Rytmus dejín sa zmenil na katastrofický.

Ľudia, ktorí mali cit pre budúcnosť, už dlho predvídali katastrofickosť a pod pokojným zovňajškom zabehaného života rozoznávali jej duchovné symptómy. Veď udalosti sa najprv odohrávajú v realite ducha a až potom sa prejavia vo viditeľnej realite dejín. V duši moderného človeka bolo čosi otrasené a mŕtve skôr, ako sa zničili historické hodnoty. A skutočnosť, že je dnes svet v rozklade, nemôže nijako prekvapiť tých, ktorí vedia vnímať hnutia ducha.

Zdá sa, že staré, sekulárne základy Európy sú otrasené. To, čo bolo obyčajne stabilné, je v pohybe. Chodíme akoby po sopečnom teréne, kde sú možné všetky materiálne erupcie. Starý svet – stredná Európa sa dala dostihnúť novým svetom, či už ide o ďaleký Západ alebo Ameriku, ďaleký východ alebo Japonsko (pre nás záhadné a tajomné), alebo Čínu. A z lona starej Európy vystupujú rozbesnené živly, ktoré rúcajú základy, čo na nich stála chorľavá kultúra stále nadväzujúca na antiku.

Bolo by krátkozraké popierať, že európska civilizácia prekonávala krízu, ktorá mala v historickom zmysle celosvetový význam a ktorej dôsledky sa strácajú v ďalekej a neurčitej budúcnosti. A bolo by naivné predstavovať si, že by sa tento závratný pohyb ničenia dal zadržať vonkajšími prostriedkami (náš starý hriešny svet mu je vydaný napospas) a že by sa dal prinavrátiť – s malými úpravami – svet spred vojny a spred ruskej revolúcie. Vstupujeme do ríše neznáma, do ríše ešte nežitého a vstupujeme tam bez radosti a bez žiarivej nádeje. Budúcnosť je temná. Už nemôžeme veriť teóriám pokroku, ktoré tak vzrušovali devätnáste storočie a podľa ktorých blízka budúcnosť musela byť lepšia, krajšia a príjemnejšia ako to, čo práve pominulo. Sme skôr naklonení veriť, že lepšie, krajšie a príjemnejšie sa nenachádza v budúcnosti, ale vo večnosti a že sa to nachádzalo práve tak aj v minulosti, pokiaľ minulosť presakovala do večnosti a spolupracovala na večnom.

Vrcholky kultúry a všetkej ľudskej aktivity, či už v umení alebo v myslení, už dávno naznačujú, že renesancia je sama v sebe vyčerpaná a že sa končí celá jedna svetová epocha. Vášnivé hľadanie nových spôsobov tvorby bolo skutočne dôkazom konca renesancie. Ale to, čo sa odohráva na vrcholkoch, má svoju paralelu dolu. Aj na dne spoločenského života sa pripravoval koniec renesancie. Pretože renesancia predstavovala ucelený ”pocit univerza” a kultúry, a nielen súhrn najlepších diel. Život človeka, život národov je ucelený hierarchický organizmus, v ktorom sú neoddeliteľne späté najnižšie i najvyššie funkcie. Medzi tým, čo sa odohráva na vrcholkoch duchovného života a čo na materiálnej úrovni spoločnosti, existuje istá korešpondencia. A koniec renesancie je koniec jednej celej epochy, celej súčasnej histórie, a nielen zanechanie tých či oných tvorivých postupov.

Koniec renesancie znamená predovšetkým koniec humanizmu, ktorý jej slúžil ako duchovná báza. Pretože humanizmus nebol iba znovuzrodením antiky, novou morálkou a novým pohybom vo vede a v umení; bol aj novým pocitom života a novým vzťahom k univerzu, ktorý sa zrodil na úsvite dneška a ktorý podstatným spôsobom ovplyvňoval históriu. Lenže tento nový pocit života a nový vzťah k univerzu sa zrodili v čase pre ne príhodnom, dnes už sú všetky ich možnosti vyčerpané. Dospeli sme na koniec humanizmu a renesancie, ďalej po tejto ceste nemožno ísť.

V podstate celá moderná história bola imanentnou dialektikou autorevelácie a potom autonegácie tých istých princípov, ktoré stáli pri jej zrode. Humanistický princíp už dávno stratil svoj lesk a nepresadzuje sa tak pateticky ako v svojich počiatkoch. V lone humanizmu vznikli deštruktívne protirečenia a jeho energiu rozkladá morbídny skepticizmus. Až do základov je otrasená viera v človeka a v jeho autonómne sily. Táto viera režírovala modernú históriu, lenže moderná história si zaumienila zmiesť ju zo scény. Bezprizornosť človeka, ktorý nepozná nijakú vyššiu autoritu, neupevnila vieru v neho samého, naopak, nenapraviteľne túto vieru oslabila a otriasla vedomie o jeho vlastnej identite.

Európan vstupoval do moderných dejín plný dôvery v seba a vo svoje tvorivé sily. Na úsvite tejto epochy sa mu zdalo, že všetko závisí od jeho schopností, ktorým nepoznal hraníc. Dnes na konci týchto dejín vstupuje vysilený do neznámej epochy. Z jeho viery vo vlastné sily a schopnosti ostali len žalostné zdrapy a hrozí mu, že navždy stratí jadro svojej osobnosti. Kdeže je ten skvelý človek! Aká tragická nepodobnosť medzi začiatkom a koncom modernej histórie! Rozbilo sa priveľa nádejí. Obraz človeka sa zatemnil. A duchovia obdarení intuíciou sa radi vracajú do stredoveku, aby tomuto obrazu vrátili samého človeka. Náš čas je čas duchovnej dekadencie, nie rastu. My nemôžeme zopakovať slová Ulricha Huttena, ktoré vyslovil na začiatku moderných dejín: ”Duchovia sa prebudili. Je dobre žiť!” Moderná história je podnik, ktorý neuspel, ktorý nepovzniesol človeka, ako to na začiatku sľuboval. Humanizmus nedodržal svoje sľuby. Človek pociťuje veľkú únavu a je hotový hľadať poľahčenie v nejakom kolektivizme, kde by sa definitívne stratila ľudská individualita. Človek nevládze uniesť svoju opustenosť, svoju samotu.