III.

Ľudská tvorivá aktivita už našla svoje naplnenie v katolicizme. Celá veľká európska civilizácia, predovšetkým latinská, bola v svojej podstate kultúra kresťanská a katolícka. Čerpala z kresťanského kultu. Katolicizmus bol nasiaknutý antikou, vieme, do akej miery je vlastne adaptáciou latinskej kultúry. V stredoveku latinská kultúra žila v katolicizme a prostredníctvom neho sa zachovala do dnešných čias. Preto bola renesancia vôbec možná. Renesancia sa nestavala, ako reformácia, proti katolicizmu. Katolicizmus predstavoval nesmiernu ľudskú aktivitu, ktorá sa prejavovala pápežovou mocou, dominantným postavením katolíckej cirkvi vo svete a vytvorením obrovskej stredovekej kultúry. Katolicizmus nechcel človeka iba priviesť do neba, ale vytváral krásu a slávu aj na tomto svete. V tom je jeho veľké tajomstvo. Nasmerovanie k večnému životu plodí krásu a dáva tvorivú silu v tomto časnom živote. Asketizmus stredovekého katolíckeho sveta bol výbornou prípravou na tvorbu. Zachovával a koncentroval tvorivé sily. Stredoveká askéza bola výbornou školou, zakalila človeka. A moderný Európan žil z toho, čo v tejto škole získal. Za všetko vďačí kresťanstvu. Nijaká iná škola ho nemohla lepšie zdisciplinovať a zakaliť. Európan premrhal svoje sily, mnohé vyčerpal, premárnil. A ak ostáva duchovne živý, je to jedine vďaka kresťanskému fundamentu jeho duše. Kresťanstvo v ňom žije v sekularizovanej podobe a aspoň takto ho chráni pred rozkladom.

Humanizmus vo svojich počiatkoch bol ešte kresťanstvu blízko, živil sa z dvoch zdrojov – antiky a kresťanstva. Vo svojich výsledkoch bol tvorivý a žiarivý len do tej miery, do akej bol blízky kresťanstvu. Keď sa nechal vytrhnúť z duchovného základu, keď sa dal zlákať povrchnosťou, začal degenerovať. Humanizmus vo svojich počiatkoch nehlásal človeka bez Boha, nestaval ho proti Bohu. Humanizmus Picca de la Mirandolu, Erazma a iných mysliteľov renesancie nebol taký. No skrývalo sa v ňom semienko negácie, a práve z tohto semienka vyklíčil moderný humanizmus, ktorého ovocie dnes zberáme – totiž popretie, negácie človeka.

Jedine humanizmus zakorenený v kresťanstve, humanizmus, ktorý vystupuje ako dokonalejšie vysvetlenie kresťanského zjavenia, upevňuje človeka a tvorí krásu. Jedine ten je zviazaný s antikou. Humanizmus, ktorý skoncoval s kresťanstvom, skoncoval zároveň aj s antikou a ničí človeka dvakrát, nahlodáva jeho kresťanskú i antickú podstatu. Dokazujú to posledné prejavy humanizmu. Posvätná tradícia kultúry je na tisíckrát zviazaná s posvätnou tradíciou cirkvi a totálny rozchod s touto tradíciou vedie k pádu kultúry, k zhoršeniu jej kvality. Vyčerpanie renesancie, oslabenie jej tvorivej energie sú dôsledkom vzdialenia od kresťanstva i od antiky a všetky tie čiastkové renesancie v našich dejinách sú aj návratom ku kresťanstvu a k antike. Moderný Európan alebo ťaží z antiky a stredoveku, alebo sa vyčerpá, vyprázdni a hynie. Hlavnou témou modernej histórie je rozdvojenosť, vnútorná rozoklanosť, ktorou trpel renesančný človek. A táto história zachytáva sled faktov a ideí, na ktorých vidíme, ako sa humanizmus rúca znútra, pretože človek bez Boha a proti Bohu, popretie obrazu Božieho v človeku a podobnosti na Boha vedie k negácii a deštrukcii človeka. Podpora pohanstva proti kresťanstvu vedie k negácii a deštrukcii antiky. Obraz človeka, jeho duše a tela je spoločné dielo antiky a kresťanstva. Humanizmus modernej epochy, ktorý skoncoval s kresťanstvom, sa vzďaľuje i antickému obrazu človeka a tento obraz mení.

Reformácia bola druhým aspektom tohto procesu novodobej histórie, ktorý vznikol v renesancii, tiež je plodom humanistického hnutia, revoltou nového človeka modernej histórie. Ale reformácia je determinovaná temperamentom inej rasy, je to germánsky temperament, nordický, ktorý sa musí uspokojiť s málom slnka, ktorý nemá rád malebnosť a plastickosť, ale je duchovne obdarený originálnou hĺbkou. Germánska rasa exportovala do európskej kultúry nové ponímanie spirituality. Renesancia nebola revoltou, protestom, ale prejavom tvorivého ducha. V tom je krása renesancie, v tom je jej večný význam. Naproti tomu reformácia bola skôr revoltou, protestom ako náboženskou tvorbou, bola namierená proti náboženskej tradícii. Nemecká mystika bola tvorivá, je nádherným prejavom ducha, ale reformácia bola nábožensky sterilná. Na začiatku bolo v reformácii mnoho katolíckeho, bola to udalosť, ktorá sa odohrávala v lone katolicizmu. Luther bol vzbúrený katolícky mních, kolovala v ňom katolícka krv. To, čo bolo na reformácii hlboké, autenticky náboženské, bolo späté s večnými pravdami kresťanstva – bola to túžba po očiste, obnove, regenerácii v lone katolíckej cirkvi. Luther mal jediný, ale skutočne jediný pravdivý moment – túžbu po duchovnom oslobodení. Nanešťastie negativizmus ho zviedol z cesty.

Revolta a protest, ktoré so sebou prinášala reformácia, stočili vývoj na tie cesty, ktoré viedli k ”osvietenstvu” osemnásteho storočia, k racionalizmu, k francúzskej revolúcii a napokon k pozitivizmu, socializmu a anarchizmu. ”Osvietenstvo” je iba slabým odleskom renesancie, poslednou formou humanistickej autoafirmácie. Chýba mu však už tvorivý duch, renesancia vyschla. Čo sa týka racionalizmu devätnásteho storočia, ten je ešte spätý s renesanciou. Osvietenstvo je časný trest za renesanciu, odplata za pýchu humanistov, za tú autoafirmáciu, ktorá v človeku zanešvárila božie pramene. Bolonská škola bola odsúdením Michelangela a Rafaela, pretože v šestnástom storočí panoval duch, ktorý prinášal smrť. Takýmto spôsobom sa tvorivý duch vyčerpáva. Savonarola bol výstrahou na bludných cestách renesancie. Renesancia vyčerpala svoje tvorivé sily a uvoľnila miesto prudkému historickému pohybu, v ktorom už nemohli vznikať silné diela. Francúzska revolúcia, pozitivizmus a socializmus devätnásteho storočia sú jednak dôsledkami humanizmu a zároveň symptómom. ktorý ukazuje, že už nemá tvorivých síl.

IV.

Aby mohlo dôjsť k renesancii, bolo treba, aby sa nahromadil veľký nadbytok tvorivých síl. Najprv je to nádherný vzlet, ktorý strhne celú modernú históriu. Za takýto nadbytok však vďačí stredovekej askéze. A predsa moderný človek je nevďačný duchu, ktorý zachoval jeho sily. Moderná doba žila z tohto nadbytku, ktorý sa postupne zmenšoval. No moderný Európan musí vyčerpať všetky humanistické ilúzie, aby dospel k vrcholu svojej histórie, totiž k autodeštrukcii, k otraseniu samotnej ľudskej identity.

Ukazuje sa, že naša pozemská cesta predstavuje len duchovnú skúšku, prípravu na druhý život. Všetko, čo sa v histórii uskutočnilo, predstavuje obrovské množstvo neúspechov. Renesancia neuspela, reformácia neuspela, osvietenci neuspeli. Rovnako neuspeli revolúcie, ktoré osvietenci inšpirovali a nádeje, ktoré so sebou niesli, sa nikdy nesplnili. Aj socializmus zlyhal, keď sa začal uskutočňovať. V dejinách sa nikdy neuskutočnilo to, čo si človek zaumienil urobiť. Na druhej strane sa však bez jeho úmyslu vytvorili obrovské hodnoty, o ktorých nikdy ani nesníval. Renesancia neuspela, nedosiahla dokonalosť pozemskej radosti a krásy, keď sa pokúšala vzkriesiť antiku. No aj tak hodnoty, ktoré vytvorila, sú obrovské a dokonca aj jej neúspechy nesú pečať nesmrteľnej krásy. Hovoríme o quatrocente, epoche rozdvojenia, ako sme ju boli nazvali.

Renesancia bola štartom do moderných dejín. Ale reformácia, osvietenstvo a francúzska revolúcia a pozitivizmus devätnásteho storočia, socializmus a anarchizmus predstavujú rozklad renesancie, ukazujú vnútorné protirečenia humanizmu a rastúce ochudobňovanie tvorivých schopností človeka. Čím je Európan ďalej od renesancie, tým sú jeho tvorivé schopnosti menšie. Najlepšie okamihy jeho tvorivého vzopätia ostávajú späté s návratom do stredoveku, privádzajú ho k zdrojom kresťanstva, ako sa to stalo napríklad začiatkom devätnásteho storočia pri romantizme a koncom toho istého storočia pri neoromantizme a symbolizme. Máme silné dôvody nazdávať sa, že tvorivé schopnosti človeka sa môžu zregenerovať a znovu môže získať svoju identitu len v novej epoche náboženského asketizmu. Jedine takýto návrat k duchovným zdrojom môže skoncentrovať ľudské sily a zabrániť, aby sa jeho identita celkom nerozpadla. Ľudstvo musí k tomu dospieť, lebo teraz sa dostalo do konečného bodu svojich nových dejín a zo všetkých strán mu hrozí nebezpečie, že sa rozsype na prach. Nedá sa už počítať s nijakou novou renesanciou po vyčerpaní duchovných síl, po toľkom blúdení púšťou života, po takom ohrození ľudskej identity. Ak by sme sa mali obrátiť k analógii museli by sme povedať, že nespejeme k renesancii, ale k temnému začiatku stredoveku a že budeme musieť prejsť novým civilizovaným barbarstvom, novou disciplínou, novým náboženským asketizmom a až potom uvidíme úsvit novej a nepredstaviteľnej renesancie.

Ale v histórii je už všetko také ošúchané, že sa natíska otázka, či sa tvorivé sily človeka tentokrát neupriamia na druhý svet. Prirodzené sily majú svoje hranice, dôvera v seba priviedla prírodného človeka k pádu, pretože zradil zdroje života. Prírodný človek odtrhnutý od duchovného človeka si vytvára vymyslený život, zvádzajú ho iluzórne dobrá. Treba uznať, že platí zákon, ktorý hovorí, že človek počas tejto pozemskej existencie, obmedzenej a relatívnej, je schopný tvoriť krásu len vtedy, ak verí v inú existenciu, neobmedzenú a absolútnu, nesmrteľnú. Výlučná orientácie na túto smrteľnú a obmedzenú existenciu má za následok, že sa ľudská tvorivá energia nahlodáva, človek sa uspokojuje so sebou, stáva sa márnivý a povrchný. Jedine duchovný človek môže byť ozajstný tvorca – usiluje sa zakotviť v nekonečnom a večnom. Ale humanizmus zradil duchovného človeka, vydal napospas večné časnému uväznil človeka na ohraničenom povrchu zeme. A tak bytosť. ktorá sa chcela spoliehať len na seba, je zrazu bezbranná. Človek nemôže brániť svoju identitu prostriedkami prírodného človeka, vyžaduje si to duchovného človeka. Bez náboženského asketizmu, ktorý rozlišuje, ktorý upozorňuje na vzdialenosti, stavia lepšie nad horšie, si nemožno

Moderná história splodila individualizmus, lenže individualizmus bol v skutočnosti hrob pre ľudskú individualitu, dnes sme svedkami krízy individualizmu. Individualizmus vyprázdnil ľudskú individualitu, zbavil ju formy i obsahu, premenil ju na prach. Možno vysloviť názor, že ľudská individualita je silná a prosperujúca vtedy, keď príjme skutočnosti a hodnoty nadindividuálne a presahujúce človeka. Ľudská individualita ochrnie, vyprázdni sa, zvädne, keď to popiera. Individualizmus zbavuje každé ľudské snaženie akéhokoľvek zmyslu, smeruje ho k ničomu, zbavuje ho cieľa a to je ten mylný humanizmus, ktorý priviedol človeka k tejto prázdnote. Avšak humanizmus nastolil jeden problém - problém človeka. Tento problém sa v priebehu modernej tragickej história čoraz väčšmi obnažoval. Objavenie sa humanizmu nemožno považovať len za porážku, čisté zlo. To by bolo statické hľadisko. Humanistická skúsenosť je aj kladná. Bolo osudom človeka, že ju musel zažiť. Človek musel spoznať slobodu a slobodne prijať Boha. To bol zmysel humanizmu.