Čím intenzívnejšie pociťujem úctu a vďaku za príslušnosť k slovenskému národu, tým nástojčivejšie ma prenasleduje vedomie, že z tela národa trčia suché ratolesti ochudobnené o duchovný rozmer, vlastný človeku od prvých fáz jeho vývoja.

Nejdem nad týmto stavom lamentovať. Cítim však potrebu vyznať sa, že je povinnosťou každého súdneho Slováka takýto nepriaznivý stav zmeniť. Pesimisti by povedali, že už je neskoro, optimisti vravia, že nikdy nie je neskoro. Patrím medzi tých druhých. Viem, je to dlhý proces, akiste sa rátajúci na generácie, ale ak ide o blaho národa, nič nie je také neprekonateľné, aby sme sa nepodujali to uskutočniť. Čím skôr, tým lepšie.

Nezaobídeme sa pri tom bez pravdivého poznania daného stavu. Všeobecné konštatovanie, že je neuspokojivý, je nedostatočné. Potrebuje to hlbší prienik do problému., pod kožu, ako sa hovorí, aby sme našli príčiny status quo, ktoré sú jeho nositeľmi. Ani to však nie je dosť. Je to len prvý stupeň na ceste hľadania, lebo konečným riešením musí byť odpoveď na otázku, ako ďalej, aby sme boli schopní daný stav zmeniť. Pôjde teda neraz o bolestnú katarziu, ktorú však treba podstúpiť

Nebudem vyratúvať všetky príčiny, ktoré podmienili vznik problému, o ktorom hovoríme. Dve však nemožno obísť. Prvým sú historické podmienky vývoja a rozvoja slovenského národa od jeho začiatkov, druhým je osobnostné uspôsobenie slovenských ľudí, ktoré je, spolu s ostatnými znakmi, nositeľom národného spoločenstva. Bol by som rád, keby ste so mnou súhlasili so spomínanými fenoménmi a aj s tým, že sa často nielen podmieňujú, ale aj prelínajú.

Často sa zvykneme pýšiť, podotýkam oprávnene, že naši predkovia na dnešnom Slovensku boli v týchto priestoroch už v piatom storočí. Niektorí tvrdia, že aj skôr. Nebolo im ľahko, museli odrážať nájazdy cudzích kmeňov, ktoré si ich chceli podrobiť. Treba povedať, že obdobie sťahovania národov, to bolo aj obdobie vojen. Proti nim, ako obranná inštitúcia, vznikla Samova ríša, ktorá bola akýmsi zárodkom pre pokojnejší život staroslovanských kmeňov. A skutočne, po skončení avarských nájazdov, vzniká obdobie rozkvetu hmotnej i duchovnej kultúry. Už ani Rimania, keby tu boli, by nemohli hovoriť o Barbariku, pretože na ľavej strane Dunaja žil na tie časy kultúrne vyspelý ľud, ovládajúci nielen lov rýb a zveriny, ale aj poľnohospodárstvo a remeslá. Tomuto ľudu nechal Pribina postaviť prvý kresťanský kostolík.

Korunou jej rozvoja bola cyrilo - metodská misia, ktorá priniesla šírenie kresťanstva v reči ľudu aj jej prvé písomné znaky a prvé bohoslužobné, ale aj svetské knihy. Tak sa našim predkom dostáva do rúk, ale najmä do duší a do myslí Evanjeliár s pamätnou prvou vetou Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol Slovo...

Spolu s ním aj z byzantského jazyka preložený zákonník Zákon sudnyj ljudem. To sú základy, na ktorých sa rozvíjala duchovná kultúra našich predkov, ale aj odkaz, či výstraha, podľa všetkého Konštantína-Cyrila, v ním zloženom Proglase - predspeve, ktorým uvádzal Evanjelium. Z neho vyberám úryvok, pretransponovaný do súčasnej slovenčiny:

”...čujte všetok ľud slovanský,

čujte slovo, od Boha prišlé,

slovo kŕmiace ľudské duše,

slovo posilňujúce srdce i rozum,

slovo umožňujúce poznanie Boha.

Lebo ako bez svetla radosť nebude,

aj keď oko vidí dielo božie,

lenže všetko nie je ani krásne ani zrejmé,

tak je to i s každou dušou bez kníh,

ktorá nepozná zákona božieho,

zákona knižného a duchovného,

zákona raj boží zjavujúceho.”

”Veď ústa, ktoré necítia sladkosti,

Najmä však duša bez kníh

v ľuďoch mŕtvou sa javí.

Ak k tomu prirátame ešte aj cieľavedomú výchovu desiatok učeníkov z radov domácej mládeže, počiatky nášho národa musia v každom objektívnom človeku budiť úctu voči nemu samému i voči tým, ktorí toto všetko osnovali.

Faktom však zostáva, že ich z vlasti vykázal cudziak Viching, pôsobiaci v tom čase na biskupskom stolci, ale väčšina historikov sa zhoduje v názore, že Svätopluk, v tom čase už kráľ, bol pri tom. Nezakrývajme pred dejinami vlastnú vinu len preto, že bola slovanská.

Druhé tisícročie nezačalo pre náš národ šťastne. Vidieť to aj na už len sporadickej tvorbe nových textov. Nezanikli však. Došelci len vtedy začali prijímať kresťanstvo, a tak sme ešte vždy mali priestor pre vlastný cirkevný, teda aj kultúrny život. Ta k mohla vzniknúť Legenda o svätom Svoradovi a Benediktovi a ďalšie literárne pamiatky spojené s krajom okolo Nitry. Netreba vyratúvať všetky a všetkých ich tvorcov. Slováci ich mali na konci stredoveku i v prvých storočiach novoveku dostatok a narastali. Zrejme preto, že vzdelanosť sa šírila latinčinou. Tou bola napísaná aj prvá zachovaná právna listina na našom území, ktorá vznikla už po zániku vlastnej štátnosti, roku 1111. Aj najstaršia Maurova legenda o svätom Svoradovi a Benediktovi, mimochodom, tiež spätá s Nitrou, bola roku 1064 napísaná po latinsky. S týmto jazykom je spojená aj prvá slovenská univerzita, Academia Istropolitana, založená roku 1465 v Bratislave a Trnavská univerzita, založená roku 1635.

Také bolo teda dianie na kultúrnom fronte. Zákonite sa natíska otázka, ako to bolo s postavením slovenského národa? Odpoveď nemôže byť jednoznačná. Isté je, že v bojových stretoch uhorských panovníkov s cudzincami sa slovenskí ľudia prikláňali na stranu vlastných kráľov. Tí ich potom odmieňali povyšovaním do zemianskeho stavu, prideľovali im rôzne privilégiá, vrátane majetkov. Bol to najlepší spôsob, ako si nielen upevňovať moc, ale aj ako si kupovať ich oddanosť. Zároveň to bola najlepšia cesta k odnárodňovaniu. Podľahli mu mnohé rodiny, nie však všetky. História však pozná aj opačný príklad. Matúš Čák Trenčiansky, pán Váhu a Tatier, bol vysokým dvorným hodnostárom, ktorý dospel až tak ďaleko, že zjavne prestal rešpektovať kráľa a na území celého Slovenska utvoril svoju dŕžavu, so svojimi zákonmi, peniazmi i vojskom. Dnes by sme povedali – autonómiu. Paradoxom je, že k porážke mu prispel človek vzišlý zo slovenského prostredia, v ňom narodený, najskôr spojenec, potom protivník, rytier Dônč. Aj on si však vynútil od Karola Róberta nebývalé výsady, aké nemali ostatní uhorskí šľachtici. To všetko nasvedčuje, že slovenský živel nebol v tom čase bez šancí ani v naprostej presile Maďarov.

zriadenie Generálneho seminára na bratislavskom hrade Jozefom II. Na základe tohto rozhodnutia presídlil sem z Viedne aj Anton Bernolák, zapálený národovec. Netreba vyratúvať jeho bohatú jazykovednú tvorbu. Pre nás je najcennejšie poznanie, že bol tvorcom prvej spisovnej slovenčiny. S tým je však spojený zaujímavý poznatok. Tak ako bol jazyk predmetom vrcholného sporu v čase Konštantína a Metoda s franskými biskupmi, ktorý riešili pápeži, tak aj teraz horel spor o jazyk medzi katolíckymi farármi. Bernolák sa pustil do sporu s Bajzom, pridal sa Fándly, hoci všetci traja boli členmi Slovenského učeného tovaryšstva.

Takáto situácia sa opakovala o štyridsať rokov neskôr medzi evanjelikmi. Evanjelickí štúrovci nemali spory s katolíkmi, hoci prví sa chystali rušiť bernolákovčinu, ale s evanjelikom Kollárom a ďalšími. Príkladom konfesionálneho zjednotenia v mene správnej veci bolo Čachtické zhromaždenie Tatrína za účasti 70 účastníkov v roku 1847. Na pltiach naň sa vedno plavili katolíci aj evanjelici, hoci v tých časoch boli konfesionálne rozdiely oveľa vyhranenejšie ako dnes.

Drastická maďarizácia, ktorá nastala po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní, tieto zväzky ešte upevnila. Zmenili sa len metódy boja proti maďarskej svojvôli. Do popredia nastúpil politický boj nielen na domácej, ale aj na zahraničnej pôde. Pomocné ruky, ktoré podávali zahraniční Slováci a humanisti európskych národov, najmä Nór Bjorstjerne Bjornson a Angličan Sven Vatson, znamenali neoceniteľnú pomoc slovenskému národu.

Aj rozpad Rakúsko-Uhorska a konštituovanie martinskej Slovenskej národnej rady, tvorba a prijatie jej Deklarácie sa niesli v podobnom duchu. V úsilí o vznik Česko-Slovenskej republiky spolu stáli evanjelik Dulla s katolíkom Hlinkom, majúc jasný príklad v postojoch amerických Slovákov.

Treba so všetkou rozhodnosťou povedať, že ani Hlinka, ani Tiso neboli rozbíjačmi Československej republiky. Chceli len republiku takú, o akej sa hovorilo v Clevelandskej a v Pittsburskej dohode, teda republiku dvoch rovnoprávnych národov.

Druhá svetová vojna, tak ako každá vojna, prevrátila mravné hodnoty a jej dôsledky doteraz rozdeľujú najmä staršiu generáciu. Povojnový vývoj nastolil v politike iné kritériá, pre slovenský národ zväčša neprijateľné. Ani zrútenie socializmu neprinieslo očakávanú hojivú masť na všetky rany spôsobené predchádzajúcim spoločenským systémom. Naopak, popri nesporných kladoch z nastolenia demokratických princípov v štátnej správe a samospráve a voľného trhu v ekonomike otvoril nové rany, ktoré sužujú našu spoločnosť týchto dní.

Ak 40 rokov socializmu bolo semeniskom internacionalizmu, posledné desaťročie sa predháňa v plodení apoštolov svetoobčianstva a jeho variantu - európanstva. V ich očiach je národovectvo znakom myšlienkovej zaostalosti, div nie barbarstva, celkom isto spiatočníctva, ktoré bráni spoločenskému pokroku a nášmu vstupu do NATO a EÚ. Takíto apoštoli nie sú ojedinelí. Hoci v neveľkom počte, sedia v parlamente a majú mocné pozície najmä v niektorých nie bezvýznamných novinách a časopisoch. Ich úsilie podporuje komerčná televízia a rozhlas, takže možno povedať, že majú výborné podmienky pre šírenie ich zhubných teórií.

To však nie je všetko. Na Slovensku sa podarilo úplne skomercionalizovať dramaturgiu divadiel a kín, rozbiť sieť osvetových zariadení, prefiltrovať učebné osnovy na základných a stredných školách a najmä rozkošatiť sieť tzv. tretieho sektora, z ktorého mnohé vetvy sú v službách neslovenských záujmov. Prienik úpadkovej kultúry je očividný, zabijacké a erotické filmy nahradili film ako umenie. Drogy a sexuálna neviazanosť sa dostali na program dňa. Národné a kresťanské hodnoty prijíma časť mládeže takmer ako niečo opovrhnutiahodné. Láska k národu a národnému sa stáva anachronizmom.

Sú to neradostné konštatovania, ale pravde sa musíme vedieť pozrieť do očí. To nás musí viesť k protiopatreniam na všetkých úrovniach. Pokúsim sa ich špecifikovať.

dávne deje slovenské, o ktorých som už hovoril, oboznamovať žiakov o postavení Slovenska na konci stredoveku a v prvých storočiach novoveku v ťažbe rúd a o nositeľoch technického pokroku v tomto procese, najmä o tých, ktorí majú neodškriepiteľne slovenský pôvod. Musí vzbudzovať lásku k slovenskej piesni i k celej hmotnej kultúre. V literatúre a umení sme vždy boli plnohodnotní s inými národmi a mnohí naši literáti boli a sú porovnateľní s tými, ktorí pochádzajú z veľkých národov. Takýto prístup je neodkladný. Nestačí upraviť učebné osnovy od reformy, ktorá bude zavedená o päť rokov, potreba zmeny štýlu je žiadúca odzajtra.

Ministerstvu kultúry sa podarilo rozbiť sieť osvetových zariadení a torzo, ktoré ešte zostalo, nasmerovať na kupčícke formy činnosti. Sme svedkami, že táto štátna inštitúcia nezastáva záujmy štátu, ktorého moc pochádza od ľudu, ale v naprostej väčšine záujmy skomercionalizovaných skupín a jednotlivcov. Viem oceniť a uznávam umenie niekoľkých predstaviteľov šoubiznisu, dobre, že ich máme, ale pod touto egidou preniká do vedomia, najmä mladých ľudí, bezduchá pakultúra, cudzia národnej mentalite, zato provokujúca prízemnú pudovosť a neviazanosť. Čas potvrdil, že tzv. ”záchrancovia kultúry” slovenskú kultúru nezachránili. Jediné, čo dokázali, je obsadenie dobre platených miest pre seba. Rád by som sa mýlil, ale domnievam sa, že ministerstvo kultúry, v súčasných podmienkach nie je tou inštitúciou, ktorá by vyšla na pomoc úsiliu za zvýšenie národného povedomia našich občanov.

Na záver teda kladiem otázku: dá sa daný neutešený stav rýchlo zmeniť? Rýchlo nie, ale so zmenou treba rýchlo začať. Možnosti sú v našich rukách. Odpoviem aj otázkami, ktoré som si dal na začiatku. Slováci mali historické dôvody na to, že sa ich národné povedomie nerozvíjalo tak intenzívne a tak kontinuálne, ako u iných národov, aj keď minulosť nebola ani voči Čechom, ani voči Poliakom priaznivá. Bola však priaznivejšia. Tisícročie pod maďarskou nadvládou, trištvrte storočia spoločného života s Čechmi, aj keď v porovnaní so spomínaným tisícročím išlo o národné vykúpenie, neprialo práve národnému povedomiu.

Ak v mojom vystúpení zaznelo priveľa chmúrnych konštatovaní, na záver som si nechal optimistické.

Július Binder