Prof. Vojtech Bucko (16.4. 1911 - 18.2. 1993)

Na Slovensku, ale aj v tomto regióne uzrelo svetlo sveta viacero vynikajúcich osobností, ktorým však nebolo dopriate z rôznych príčin na rodnej hrude prežiť svoj pozemský život, ba mnohých životný osud zavial ďaleko a nepriazeň zla im zabránila na toto miesto celé roky, ba desaťročia aspoň občas zavítať. Medzi mnohých, s takouto neblahou životnou cestou, patrí aj rodák z Libichavy, kňaz nitrianskej diecézy, pápežský prelát Prof. ThDr. PhDr. Vojtech Bucko.

Februárové udalosti 1948 neveštili totiž nič dobré pre mladého, ambiciózneho kňaza-historika, ktorý si nechcel pokriviť svedomie nastávajúcou totalitnou ideológiou a preto, hoci s veľkou bolesťou v srdci sa rozhodol hľadať slobodu inde. Toto rozhodnutie však nebolo ľahké. Mikuláš Šprinc v  knihe K slobodným pobrežiam, kde opisuje osudy vysťahovalcov zo Slovenska po II. svetovej vojne, medzi ktorých patril aj on píše, ”Ľahko sa to povie: odísť. Odtiaľ, kde ste sa narodili, kde matka vám spievala nad kolískou; kde ste sa učili so svojimi mladými zmyslami poznávať svet; kde prvý raz a potom znovu a znovu ochutnávali ste sladkosť ľudského života; kde ste sa ako chlapec preháňali po jarkoch, rozkvitnutých pažitiach a voňavých stráňach; kde ste rástli a svojím rastom zapúšťali korene do zeme... do ktorej vyprúdila vaša sila, vaša láska, vaša oddanosť ...” Sám sa z toho vyznáva: ”Rád by aj dnes doma učil, ale nepriazeň osudu ma nútila odísť do cudzieho sveta. A v cudzom svete človek musí mať veľa síl, aby neklesol! Život exulanta nie je na ružiach vystlaný, ale aj pre mňa platilo slovo nášho velikána Milana Rastislava Štefánika: Kto sa chce prebiť, prebije sa!”

Pochádzal zo siedmich detí.  Narodil sa ako štvrtý v rodine Matúša a Anny rod. Hriadelovej. Sám spomína po rokoch: ”Vyšiel som z chudobnej rodiny. Myslím, že nás bolo viac detí ako rodičia hektárov mali, ale nám predsa nič nechýbalo, lebo v tejto rodine vládla láska a vzájomná pomoc. To sú tie najkrajšie spomienky...”

Ľudovú školu navštevoval v rodnej obci. Keďže v sebe cítil povolanie ku kňazskej službe vstúpil do Malého seminára v Nitre, kde navštevoval gymnázium, a tu r. 1930 zmaturoval. Teologické štúdiá začal v Nitre a pokračoval v štúdiu v Olomouci. Už ako bohoslovec prejavoval svoj vzťah k cirkevným dejinám a uverejňoval príspevky s historickými námetmi v náboženských a odborných časopisoch, ako napr. Katolícke noviny, Kultúra, a v dennej tlači. Za kňaza ho vysvätili 16. 6. 1935 v Nitre.

Pedagogická činnosť sa rozvíjala na viacerých vysokých školách Roku 1939 sa stal suplentom cirkevných dejín na Bohosloveckej fakulte v Bratislave. R. 1940 začal pôsobiť ako mimoriadny profesor cirkevných dejín na Vysokej škole bohosloveckej v Nitre aj ako lektor knihovníctva i archívnictva na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave.

Popri pedagogickej a kňazskej činnosti bol literárne činný. Jeho prvou knižnou monografiou bola publikácia Význam sv.  Metoda pre Slovákov (1935), za ktorú dostal cenu Slovenskej ligy v Amerike. O stigmatizovanej Terézii Neumannovej vydal brožúrku Čo sa deje v Konnersreuthe? (1936).

Bol prvým slovenským historikom, ktorý sa venoval systematickému výskumu náboženských pomerov na Slovensku v 16. storočí. Je autorom troch základných diel o tomto období: Reformné hnutie v arcibiskupstve ostrihomskom do r. 1564 (Trnava 1939), Mikuláš Oláh (1493-1568) a jeho doba (Bratislava 1941) a K náboženským dejinám vo Zvolenskej župe okolo r. 1560 (Bratislava 1941).

Napísal aj prehľadnú príručku cirkevných dejín Kristova Cirkev v dejinách (Bratislava 1944).

Osobitnú pozornosť venoval postave pápeža Pia XII., ktorého predstavil na Slovensku dvomi prácami: Prekladom knihy Pius XII. – pápež pokoja (1940) a príležitostnou publikáciou Pápež Pius XII. – 25 rokov biskupom (1942). Zostavil tiež zborník Dr. Karol Kmeťko – 25 rokov biskupom v Nitre. 13. II. 1921-1946 (Nitra 1946), do ktorého napísal úvodné slovo.

R. 1949 odišiel do emigrácie. Uchytil sa v americkej zóne Nemecka a venoval sa pastoračnej činnosti. Spočiatku pôsobil ako kaplán v bavorskom Rudingu, potom vypomáhal na fare v Bayerbrunne a vyučoval náboženstvo na gymnáziu v Ickingu. Od r. 1957 až po odchod na dôchodok bol správcom a katechétom v Kláštore Dobrého Pastiera v Glonn-Zinnebergu pri Mníchove.

V r. 1950 ho vymenovali za sekretára katolíckej misie pre slovenských utečencov s platnosťou pre celé Nemecko. Roku 1952 sa stal riaditeľom tamojšej slovenskej katolíckej misie. Veľkú pozornosť venoval najmä utečencom spomedzi slovenskej akademickej mládeže a umožňoval im dokončiť vysokoškolské štúdiá.

Spomedzi jeho obsiahlejších štúdií treba uviesť Academia Istropolitana – päťsté výročie založenia univerzity v Bratislave. (Vyšla v časopise Most, r. 10, 1965, č. 2). Táto práca bola publikovaná aj po nemecky ako osobitná brožúrka Academia Istropolitana (Kolín nad Rýnom 1965; vyšla nemecky a anglicky). Bratislavskej a Trnavskej univerzite venoval štúdiu Dve významné jubileá slovenských univerzít (Slowakei, r. 3, 1965, č. 1. nemecky).

O prenasledovaní katolíckej cirkvi na Slovensku napísal štúdiu, ktorá vyšla nemecky - Krížová cesta katolíckej Cirkvi na Slovensku; so správou o gréckokatolíckej cirkvi na Zakarpatskej Ukrajine (Südost-Stimmen, 1954, č. 6.). Prácu medzi slovenskými utečencami opisuje v štúdii Pastorácia medzi slovenskými utečencami v Spolkovej republike Nemecko, ktorá vyšla tiež v nemeckom jazyku (Slowakei, r. 1, 1963, č. 1.).

Ústredie slovenských katolíckych intelektuálov ho roku 1987 vyznamenalo Zlatou cyrilometodskou medailou za prácu na poli cirkevnej tvorby.

Treba azda pripomenúť, že život v emigrácii nebol ľahký. V jednej zo svojich poviedok sa Pavol Hrtus-Jurina, ktorý mal podobný osud vyhnanca – žil v Austrálii - sa vyznáva aj za všetkých svojich krajanov: ”My sme, chvalabohu, nepodľahli hladnej, nenásytnej oblude cudzoty ... Nehovorím, že všetkým Slovákom... narástli archanjelské krídla a zjavila sa im okolo hlavy svätožiara. Kadečo sa postávalo aj medzi Slovákmi, aj nejaké to Božie prikázanie sa podrúzgalo ... No predsa dá sa povedať, že táto austrálska bosorka nás nepremenila na svine, aspoň nie mnohých” – takto uvažuje a obhajuje Slovákov. To že si Slováci zachovali vieru, mravy aj vzťah k národu je zásluha mnohých kňazov, ktorí medzi svojim krajanmi obetavo pôsobili, medzi nimi má svoje čestné miesto horlivý kňaz V. Bucko.

Prof. M.S. Ďurica zhodnotil život V. Bucku v nekrológu nasledujúcimi slovami: ”... Odchodom do večnosti pápežského preláta Mons. Prof. Dr. Vojtecha Bucku slovenský národ stratil jedného z tých svojich synov, ktorí doma i v zahraničí ostali vždy verní svojej slovenskej vlasti a vykonali pre ňu veľa tak ako na poli náboženskom, vedeckom, kultúrnom, ako aj v úlohe oboznamovania nemeckej a širšej svetovej verejnosti s jestvovaním, utrpením, túžbami a právami slovenského národa.”

Naozaj v dielach a v činnosti Vojtecha Bucku možno cítiť hlbokú lásku k Cirkvi a k národu. A to k Cirkvi  všeobecnej, ako to môžeme čítať aj v úvodných slovách jeho diela Mikuláš Oláh a jeho doba, keď situáciu v období reformácie hodnotí takto: ”Tí, ktorí si boli vedomí slov Kristových – Brány pekelné ju nepremôžu – vedeli, že nie náboženstvo, nie Cirkev v jej Božskom prvku treba opravovať, ale že treba zvýšiť mravnú úroveň všetkých ľudí v Cirkvi, lebo chyby a preto aj zmeny je schopný len ľudský prvok v Cirkvi. Toto mal pred očami aj vynikajúci kazateľ Aegidius z Viterba” – hovorí Prof. Bucko – ”keď vo svojej reči na Lateránskom koncile r. 1512, teda pred revolučným vystúpením Lutherovým, povedal vetu: ”Náboženstvo musí zmeniť ľudí, nie ľudia náboženstvo.” Tejto pravdy si boli všetci tí horlivci za reformu, ktorí nezatvárali oči pred smutnými pomermi v Cirkvi a v celej spoločnosti, ale boli si vedomí aj toho, že nie v náuke Cirkvi, ale v ľuďoch samotných je chyba. Preto títo hlásajúc potrebu obrody, zostávali pevne na pôde cirkevnej náuky a ňou sa usilovali naprávať chybujúcich, keď prv zmenili seba aby mohli byť príkladom aj iným. Takto bola dosiahnutá skutočná a pravá obroda v Cirkvi ...”

Podobne to vyjadruje aj v spomínanom diele Cirkev Kristova v dejinách: ”Keď sa aj niekedy zdalo, že slabosť ľudská a zloba nepriateľov privedie Cirkev na okraj záhuby, vždy chránená Duchom Svätým, vedela povstať zo svojho poníženia k novej sláve, istá v záruke svojho zakladateľa, že ani brány pekelné ju nepremôžu. Sotva je výstižnejšie prirovnanie pre život Cirkvi ako obraz lodičky na rozbúrenom mori. Divoké vlny dorážajú na ňu so všetkých strán, ale statočnou prácou svojich kormidelníkov pláva istá do pokojného prístavu.

Prejavoval často úprimný vzťah aj k materskej diecéze kde ako kňaz patril, hoci pochádzal z diecézy inej. Vyjadril to aj v úvodných slovách už spomínanom zborníku z príležitosti 25 výročia biskupskej konsekrácie Dr. K. Kmeťku v Nitre. Ale aj po celý svoj život sa cítil byť kňazom Nitrianskej diecézy. Veľmi šľachetne to prejavil aj tým, že svoju vzácnu knižnicu (v počte vyše tisíc kníh) venoval Kňazskému semináru sv. Gorazda v Nitre. Nachádzajú sa tu mnohé tituly, týkajúce sa predovšetkým dejín Slovenska a Cirkvi na Slovensku, ktoré mnohé vyšli v zahraniční a na Slovensko sa pre známe príčiny nemohli dostať. Všetky tieto tituly sú v knižnici označené signatúrou, ktorá hovorí o tomto vzácnom darcovi. Takto celé desaťročia budú môcť návštevníci knižnice, predovšetkým seminaristi - študenti teológie sa stretávať s jeho tvorbou i spôsobom a bohatstvom jeho práce.

Naozaj z každého jeho riadku, z jeho životného postoja a odkazu zaznieva tón láskavej pozornosti, pochopenia, prosby a výzvy pre nás – čerpať z jeho životnej múdrosti prehlbovať sa v láske k Bohu aj k národu. To pozýva ale aj zaväzuje: Slovenské srdcia ešte neochladili. Priatelia slovenskí, nedajte zahynúť krásnej myšlienke ... ! To by nám iste povedal, keby mohli prehovoriť jeho ústa. Preto aj spomienka na neho touto formou nás zaväzuje, aby sme nedali zapadnúť prachom zabudnutia hodnotám, pre ktoré žil, pracoval i trpel. Nášmu oslávencovi želáme, aby mu bol Vzkriesený Pán tou najväčšou odmenou!

Viliam Judák