Na úvod si zhrňme skromný písomný materiál dotýkajúci sa tejto témy. Stredoveké kroniky, naše hlavné pramenné zdroje, sa na viacerých miestach dotýkajú poľsko-uhorských vzťahov za vlády Boleslava Chrabrého a Štefana I., ako aj Boleslavovej expanzie smerom na juh. Najstarší odkaz na teritoriálne výboje poľského panovníka, zasahujúce naše územie, máme z poľskej Kroniky Galla Anonyma: (Boleslav Chrabrý) Uhrov (viackrát) úplne v boji premohol a celú ich zem až k Dunaju podrobil svojmu panstvu. Správu Galla Anonyma v istom zmysle dopĺňa Uhorsko-poľská kronika z tridsiatych rokov 13. storočia, ktorá popisuje uhorsko-poľskú hranicu za Boleslava Chrabrého: Keď zhromaždil (Boleslav Chrabrý) svoje vojsko, prišiel ku kráľovi pred Ostrihom a tu na hraniciach Poľska a Uhorska postavili svoje stany. Lebo hranice Poliakov siahali k brehu Dunaja k hradu ostrihomskému. Odtiaľ šli k hradu jágerskému, potom k rieke, ktorá sa nazýva Tisa, ustupujúc, skrúcali sa vedľa rieky, ktorá sa nazýva Cepla (Topľa) až k hradu Salis a tu medzi Uhrami, Rusmi a Poliakmi mali koniec. O čosi ďalej sa nachádza ďalšia veľmi dôležitá zmienka, dokresľujúca teritoriálne pole pôsobnosti poľského Boleslava a budúceho svätca Štefana, jeho uhorského náprotivku: Keď všetko takto šťastne splnili (mierové rokovania v Ostrihome), všetko poľské vojsko od väčšieho k menšiemu bolo odmenami naplnené i kniežaťu sa dalo darov. Po tomto sa však rozlúčili. Knieža Poliakov sa pobral k Soľnému hradu (Salis) a kráľ Uhrov ponáhľal sa do svojho milého Stoličného Belehradu. Po Gallovi Anonymovi a Uhorsko-poľskej kronike nachádzame prevzaté informácie o územnom rozsahu, respektíve o južnej hranici poľského štátu i v diele majstra Vincenta Kadlubka i u neznámeho autora Veľkopoľskej kroniky, ktorý ako oporné hraničné miesta Boleslavovho Poľska uvádza Kyjev a uhorské rieky Tisu a Dunaj. Ďalším prameňom je kronika merseburského biskupa Thietmara († 1018). Tento kronikár síce priamo nespomína Boleslavove výboje v Uhorsku, ale hovorí o akomsi jemu patriacom hrade na hraniciach jeho ríše s Uhorskom, ktorého strážcom urobil Prokuja – ujca Štefana I. Našu pozornosť si vyžadujú aj iné druhy prameňov – stredoveké listiny, i pápežské buly. V dokumente pražského biskupstva hlásiacom sa do roku 1086 je spomenutá ”provincia Váh” a jej teritoriálne vyčlenenie. Za zmienku stoja i pápežské buly Hadriána IV. (1155) a Innocenta IV. (1245) pre vratislavské biskupstvo, ktorých pramennú hodnotu však vyčerpávajúco podal nestor poľskej historiografie G. Labuda.

Problematika formovania stredoeurópskych štátov Čechov, Poliakov a Uhrov je stále zahalená rúškom mnohých nejasností, a preto si vyžaduje ešte veľa historického bádania. Najspornejšími ostávajú otázky týkajúce sa predovšetkým presného teritoriálneho vymedzenia a periodizácie. Podobne je to aj v prípade začlenenia územia dnešného Slovenska na prelome 10. a 11. storočia. Tieto ”temné miesta” sú veľmi úrodnou pôdou pre vznik rozličných hypotéz. Z nášho pohľadu je zvlášť zaujímavé oboznámiť sa s rôznorodosťou interpretácií, akú nám ponúka maďarská, poľská a slovenská historiografia. Určitá skupina historikov totiž zastáva názor, že územie Nitrianska (väčšina dnešného Slovenska) bolo od pádu Veľkej Moravy súčasťou uhorskej moci. Iní sa domnievajú, že pripadlo Čechom. Ďalší ho vidia ako súčať Bieleho Chorvátska. Ešte iní podporujú domnienku o tejto krajine ako súčasti Vislianskeho kniežatstva a z toho prameniacom neskoršom pripojení aj k poľskému štátu za vlády Boleslava Chrabrého (najmä staršia slovenská historiografia). Všetky pohľady sa výrazne rozchádzajú najmä v otázke časového vymedzenia týchto udalostí. Prvé pevné historické fakty sa objavujú až v poslednej tretine 10. storočia a z nich je isté len jediné, že v čase, keď sa Piastovci ujímajú moci nad Vislanskom (988?), Nitriansko, ako územie hraničiace s týmto kniežatstvom vstupuje do zorného poľa rodiacej sa poľskej politiky.

čase, priestore a za určitých historických súvislostí a zákonitostí. Nás budú zaujímať práve tieto historické súvislosti, a preto skôr než prejdeme k samotnej analýze vyššie uvedených prameňov, je potrebné bližšie si charakterizovať medzinárodnú situáciu v stredoeurópskom priestore, do ktorého Slovensko patrilo a ktoré ho ovplyvňovalo. Na prelome 10. a 11. storočia dochádza v danej oblasti k výrazným pohybom a zmenám. Konštituujú sa nové štátne celky. Konkrétne máme na mysli štáty Poľanov, Čechov, Uhrov a z toho sa formujúci trojuholník vzájomných vzťahov, ktorý sa menil v závislosti od Rímsko-nemeckej ríše, alebo druhého mocensky silného elementu (cirkev a pápežstvo). Snaženie všetkých týchto rodiacich sa štátnych formácií boli orientované na získanie a následné upevnenie si vlastnej suverenity – a to najmä prostredníctvom samostatnej cirkevnej organizácie a dedičného kráľovského titulu. Avšak tieto priority, ktoré sa mohli ľahko premeniť v jablko sváru, boli bezprostredne späté s rivalitou, diplomatickou, ale i expanzívnou politikou. Politická situácia a vzájomné prepojenia medzi už spomenutými tromi štátmi takéto tendencie, zdá sa, vykazujú.

K problematike česko-uhorských vzťahov sa na rozdiel od vzťahov česko-poľských či poľsko-uhorských hlási pomerne málo pramenných dokladov. Česko-uhorské kontakty sa i z tohto dôvodu považujú za viac-menej neutrálne. Česko-poľský pomer je podstatne viac štruktúrovanejší a prechádza mnohými vývojovými etapami a zmenami. Dynastické prepojenie Přemyslovcov s Piastovcami je doložené manželstvom (965) Dúbravky, sestry českého kniežaťa Boleslava II. Pobožného, s poľským kniežaťom Mieškom I. Avšak neskôr (985) dochádza k obratu a vzťahy možno charakterizovať ako otvorene nepriateľské. Poľsko-uhorské vzťahy završujú tento susedský trojuholník a v súvislosti so zaujatím Slovenska Boleslavom Chrabrým sa javia ako rozhodujúce a smerodajné. Takisto sú umocnené matrimoniálnou politikou, ktorá bola silnou zbraňou každej zahraničnej politiky. Sobášne zväzky medzi príslušníkmi vládnucich dynastií preto nepriamo, ale verne odzrkadľovali politické ciele a tendencie samotných štátov. No i napriek tomuto prepojeniu, ako sa to napokon aj ukáže pri dôkladnom rozbore prameňov, sú piastovsko-arpádovské postoje v latentnom rozpore a rýchlo sa v danom období menia na nie príliš priateľské.

Vidíme teda, že v našom vymedzenom priestore dochádza k vzájomným prepojeniam nielen dynastického, kultúrneho ale i politického charakteru, čo výrazne ovplyvní i náš pohľad na Boleslavovu expanziu. Analýza spomenutých prameňov nám totiž odkrýva mnohé zaujímavé súvislosti. Východiskom vzťahu poľského kniežaťa (kráľa) Boleslava Chrabrého k Slovensku bude najstarší poľský prameň – Kronika Galla Anonyma. Gallus Anonymus hovorí o vojnovom konflikte medzi Boleslavom Chrabrým a Uhrami (t. j. Štefanom), pričom zdôrazňuje, že ich niekoľkokrát porazil (frequencius in certamine superavit). Možno sa teda domnievať, že zo strany poľského kniežaťa išlo o plánovanú a za istým účelom organizovanú akciu. Ďalšia dôležitá správa sa týka rozsahu výboja. Boleslav mal podľa Galla ovládnuť celú zem Uhrov až po Dunaj. Tento údaj je nesmierne cenný, pretože nám jednak čiastočne územne ohraničuje Boleslavove útoky a jednak dokazuje, že Slovensko (totamque terra eorum usque Danubiam) do svojho obsadenia Poliakmi patrilo uhorskému Štefanovi. Avšak Gallus Anonymus sa nezmieňuje o príčinách konfliktu, časovo nevymedzuje túto udalosť a ani podobne nešpecifikuje celkový rozsah Boleslavom dobytého územia.

Chýbajúce informácie dopĺňa Uhorsko-poľská kronika. Dozvedáme sa z nej o spoločnom stretnutí Boleslava Chrabrého so Štefanom I. na hranici obidvoch štátov, pri Ostrihome. Ďalej nachádzame detailne zaznamenanú južnú hranicu Boleslavovej krajiny, ktorá mala opisovať líniu: Dunaj – Ostrihom – Jáger – rieka Tisa – rieka Topľa – Soľný hrad (Salis). Čiastočné potvrdenie takto zachytenej hranice je i vo Veľkopoľskej kronike (Dunaj – Tisa).

Analýza uvedených prameňov v mnohom potvrdzuje naše hypotézy. Krajina nad Dunajom, odňatá Uhrom (Gallus Anonymus) je totožná s územím vymedzeným poľsko-uhorskou hranicou z Uhorsko-poľskej, či Veľkopoľskej kroniky. Vo všetkých prípadoch toto územie, ktoré ovládlo poľské knieža Boleslav Chrabrý, nemôže byť ničím iným ako väčšou časťou dnešného Slovenska.

Našli sme teda oporu pre našu domnienku o poľskom ovládnutí Slovenska. Ak vychádzame z tohto predpokladu, potom sa ďalšími kľúčovými otázkami stáva datovanie expanzie, ako i jej príčiny. Gallus Anonymus, ako sme už spomenuli, nám odpoveď na tieto otázky nedáva. Viac informácií opäť nachádzame v Uhorsko-poľskej kronike. V súvislosti s časovým vymedzením udalosti kronika uvádza, že stretnutie (alebo zmierenie) Boleslava Chrabrého a Štefana I. pri Ostrihome sa konalo tri mesiace po Štefanovej korunovácií. Predpokladá sa, že prvý uhorský kráľ bol korunovaný ostrihomským arcibiskupom niekedy začiatkom roku 1001. To znamená, že ostrihomské arcibiskupstvo, ktorého diecéznym územím sa stalo Nitriansko, bolo zriadené ešte pred korunováciou. Aké závery nám vyplývajú z uvedených faktov? Slovensko (Nitriansko) bolo pred a počas Štefanovej korunovácie územím Uhorska. Avšak už o tri mesiace neskôr bola hranica ustálená na línii: Dunaj – Ostrihom – Jáger – rieka Tisa – rieka Topľa – hrad Salis. Obsadenie Slovenska Boleslavom Chrabrým by sa potom udialo ešte v tom istom roku. Predchádzajúca analýza nám teda opäť viac poodokryla chýbajúce súvislosti okolo obsadenia Slovenska.

Uhorsko-poľská kronika čiastočne odhaľuje i motivačné pozadie Boleslavovho útoku (útokov) voči svojmu južnému susedovi. Nachádzame tu správy o snaženiach sa obidvoch panovníkov o kráľovský titul (podobne ako niektoré varianty života svätého Štefana). Kronika udáva, že štvrtý rok po smrti svojho otca Gejzu, vyslal Štefan k pápežovi do Ríma poslov so žiadosťou o kráľovskú korunu a zriadenie vlastného arcibiskupstva. V tom istom čase však s podobnou žiadosťou išli do Ríma aj poslovia poľského Boleslava (tu nazývaného Mieško). Neskôr sa dozvedáme, že korunu, pripravenú pre Boleslava, dostal Štefan. Nasledujúce správy hovoria o stretnutí oboch vládcov na hranici pri Ostrihome. Čo nám z toho vyplýva?

Na základe doterajšieho bádania a overovania našej hypotézy odpoveď už viac-menej poznáme. V priebehu roku 1000 sa obaja, Boleslav Chrabrý i Štefan, uchádzali u pápeža v Ríme prostredníctvom svojich poslov o kráľovskú korunu. Tú však, napriek Boleslavovmu zákonitému očakávaniu, dostalo uhorské veľkoknieža. Boleslavove snahy vyšli teda naprázdno. Zdá sa, že korunu získal na jeho úkor Štefan, ktorý bol následne vyhlásený za kráľa. Toto vyvolalo hnev obídeného Boleslava, ktorý z pomsty zaútočil na Štefanove kráľovstvo a zmocnil sa časti jeho územia po Dunaj, Ostrihom, Jáger, rieku Tisu a hrad Salis.

Ďalšie problematické miesto v otázke obsadenia Slovenska súvisí s časovým vymedzením poľskej nadvlády usque Danubiam. Avšak ani v tomto prípade v prameňoch nenachádzame presné datovanie opätovného ovládnutia Slovenska Uhrami. Nevieme ani za akých okolností došlo k tejto zmene. Historické interpretácie týkajúce sa dĺžky panovania Boleslava Chrabrého na Slovensku sú veľmi rozmanité. Dôkladná analýza prameňov nás utvrdzuje v domnienke, že navrátenie Slovenska Uhorsku nebolo sprevádzané ďalším vojnovým konfliktom. Kronikári v tejto súvislosti totiž žiadne krviprelievanie nezaevidovali. Je teda veľmi pravdepodobné, že vzájomný poľsko-uhorský spor bol vyriešený akýmsi kompromisom. Viaceré indície to aj potvrdzujú.

Ako znovu uvádza Uhorsko-poľská kronika, obidve strany začali vyjednávať prostredníctvom svojich poslov tri mesiace po Štefanovej korunovácii. Poľský posol (Lambertus) ponúkol (respektíve pripomenul) Štefanovi I. mier a priateľstvo (corroboracione pacis et amicicie). Následne sa obaja ”rivali” stretli, ako už bolo viackrát uvedené, na poľsko-uhorskej hranici v Ostrihome a hľadali vyhovujúce mierové riešenie. Samotný priebeh stretnutia, ako i ukončenie stretnutia nasvedčuje, že ku spoločnému konsenzu naozaj došlo: Na druhý deň, keď vyšlo slnko, zišli sa (Štefan a Boleslav) zároveň a prijali bozk mieru a so zopätými rukami prišli ku ostrihomskej katedrále, ktorá bola vtedy novo postavená k úcte svätého mučeníka Vojtecha, apoštola Poliakov a Uhrov... Potom vyhlásili potvrdenie mieru (no nie priateľstva) medzi oboma národmi, osem dní búrlivo oslavovali a nakoniec: Keď všetko takto šťastne splnili, všetko poľské vojsko od najväčšieho k menšiemu bolo odmenami naplnené i kniežaťu sa dalo darov. Po tomto sa však rozlúčili. Knieža Poliakov pobral sa k Soľnému hradu a kráľ Uhrov ponáhľal sa do svojho milého Stoličného Belehradu. Avšak za akých okolností došlo k zmiereniu oboch vládcov? Čo bolo náplňou spoločného mieru, dohovoreného pomocou Astrika-Anastázia? Naša teória (v súlade s riešeniami, ktoré ponúkli F. Hrušovský a M. Homza) je postavená na predpoklade, že na stretnutí bolo dohodnuté navrátenie Slovenska (Nitrianska) Štefanovi I. Keďže išlo o kompromisné riešenie museli byť uspokojené i požiadavky druhej strany – Boleslava Chrabrého. Domnievame sa, že Boleslav sa síce stiahol z Nitrianska, ale do jeho záležitostí voľne zasahoval prostredníctvom ”svojich ľudí” – Ladislav Lysý, Vazul, Prokuj. Takýmto postupom si jednak zachoval svoj vplyv v tejto oblasti, jednak mal chránenú južnú hranicu svojej ríše. Na druhej strane takéto riešenie mohol akceptovať i Štefan I. Veď Nitriansko, formálne pričlenené k Uhorsku, spravovalo knieža z arpádovského rodu.

Z uvedenej interpretácie nám vyplýva, že vláda Boleslava Chrabrého na Slovensku trvala najviac tri mesiace. Pre toto riešenie máme poruke i iné dôkazy. Naddunajskú hranicu by Boleslav nebol schopný dlhodobejšie udržať z viacerých dôvodov. Predovšetkým dlhodobejšie sa už angažoval najmä v Milčiansku, Čechách a na Morave, ktoré viazali jeho rozsiahle vojenské sily. Obsadenie ďalšieho územia by teda bolo na úkor akcieschopnosti Boleslavovej armády. Správnosť tohto riešenia sa Boleslavovi potvrdila aj v rokoch 1002–1018, keď viedol permanentné, vyčerpávajúce vojny s nemeckou ríšou. Ak by bol Štefan I. jeho nepriateľom bol by logicky využil každú príležitosť na oslabenie a porazenie Boleslava Chrabrého, veď ako švagor nemckého kráľa a rímskeho cisára Henricha by určite v spomínaných vojnách bojoval na jeho strane, sledujúc pritom vlastné ambície – pripojenie Slovenska. My však vieme, že uhorský kráľ zachovávajúc si neutralitu sa v poľsko-nemeckých vojnách neangažoval. To, že neintervenoval v prospech svojho príbuzného podporuje domnienku o trvalom mieri, či predchádzajúcom vyrovnaní medzi ním a Boleslavom Chrabrým.

Iné potvrdenie našej hypotézy môžeme nájsť v súvislosti s osobou Prokuja. Boleslav Chrabrý prijal z Uhorska unikajúceho Prokuja, Štefanovho ujca, a usadil ho na akomsi svojom hrade v uhorsko-poľskom pohraničí. Thietmar túto správu uvádza k roku 1018. Iné pramene spomínajú analogickú udalosť v spojení so sedmohradským Ďulom (Gyulom). Keď stotožníme Ďulu s Prokujom (slovanský variant mena), potom sa táto udalosť udiala okolo roku 1002-1003. O čom to svedčí? Medzi Boleslavom Chrabrým a Štefanom I. bolo napriek ”concordia pacis” latentné napätie, ktoré sa prejavilo i tým, že poľské knieža prijalo uhorského utečenca, ktorý na Štefanovom území vykonával nejakú činnosť, ktorá nebola v súlade s uhorskými záujmami. Vieme totiž, že Prokujova dŕžava sa nachádzala niekde na poľsko-uhorskom pohraničí (confinio regni suimet). Kde bolo asi situované toto Boleslavove mocenské ”predpolie”? Pri našich úvahách sa vrátime späť k správe o ostrihomskom stretnutí, v ktorej sa hovorí o tom, že Boleslav sa po jeho ukončení pobral na svoj hrad Salis. Salis, čiže Soľný hrad sa teda musel nachádzať niekde na území Slovenska. Najpravdepodobnejšie nám pritom vychodí vysvetlenie (v súlade s názormi Varsika, Grzesika, Homzu), že ide o nejaký zaniknutý objekt niekde pri Prešove (Šariš). V tom prípade by sme potom mali ďalší doklad o tom, že v roku 1002–1003 patrilo Slovensko už Uhorsku.

Posledný dôkaz, hlásiaci sa k domnienke o mieri z roku 1001 dohodnutom v Ostrihome medzi Boleslavom Chrabrým a Štefanom I., nachádzame opäť u Thietmara. Roku 1018 tiahlo v poľskej výprave proti Kyjevu aj 500 uhorských bojovníkov. Účasť tejto jednotky potvrdzuje, že nepriateľstvo medzi Boleslavom Chrabrým a Štefanom I. v tom čase už nebolo.

Uvedená interpretácia, založená na kritickom rozbore dostupných prameňov, stavia udalosti súvisiace s postavením Slovenska na prelome 10. a 11. storočia do staronového svetla. Postupnými analýzami a úvahami sme totiž dospeli k domnienke, že územie dnešného Slovenska bolo naozaj obsadené Boleslavom Chrabrým. Dôvodom k expanzii bola odveta Štefanovi, ktorý získal kráľovskú korunu na úkor poľského kniežaťa. Boleslav opanoval územie usque Danubiam i s pomocou príslušníkov arpádovského rodu, ktorí boli znepriatelení so Štefanom (najskôr kvôli Gejzovej bratovražde na údelnom kniežati Michalovi). Michalov syn, Ladislav Lysý tak mohol spravovať niekdajšie otcove panstvo, uznávajúc pritom poľskú zvrchovanosť. Už tri mesiace po Štefanovej korunovácii však došlo k uzavretiu mieru medzi oboma rivalmi v Ostrihome. Kompromisným riešením bolo Slovensko pripojené opäť k Uhorsku, i keď ostalo ponechané v správe Arpádovcov (Michalových synov) sympatizujúcich s Boleslavom Chrabrým.

Nora Verešová

Obrázky

1. Wiślica, jedno z centier Vislianskeko kniežatstva – motív dvoch gryfov držiacich kríž
2. Slávne gniezdnianske dvere – investitúra svätého Vojtecha
3. Wiślica, kostol svätej Panny Márie – motív modliaceho sa muža