Valentín Beniak

Keď sledujem udalosti v posledných rokoch, ktoré sa na Slovensku dejú, na um mi prichodia znova tieto Beniakove slová z Igrica. Slová, ktoré ma prenasledovali dlhý čas po príchode do exilu. Emigrant, vyhúkaný všetkým tým novým navôkol, objavil som nielen nový svet, ale aj nové Slovensko. Slovensko v diaspore, ktoré sme tam doma nepoznali. Žasol som nad množstvom osobností, ktoré boli udalosťami na Slovensku od roku 1945 prinútené jesť horký chlieb emigranta. V emigrácii som spoznal svet Dilonga a Šprinca, Žarnova i Strmeňa. Do môjho života vkročili jezuiti Michal Lacko, Felix Litva, no a samozrejme osobnosti ako prof. Milan S. Ďurica, Ján Okál a Dr. Jozef Cincík. Všetci títo, ale aj mnohí ďalší ho natrvalo poznačili. To neboli suché ratolesti emigrácie, ale košaté duby s korunami plnými bohatých a vzácnych znalostí, nesmiernych talentov a hlavne hlbokej lásky k svojeti. To bola tá dubovina, ktorú si národ doma vyťal.

Žeby znovu prichodil čas vyrúbavania duboviny? Zdá sa, že nikdy neprestal. Nuž možno aj preto mi práve teraz prichodí na um Dr. Jozef Cincík. Aj on sníval o chráme. Nie o Templum Europae. On sníval o slovenskej národnej svätyni. On sníval o katedrále nielen duchovnej, ale aj národnej. Myšlienka svätyne podobnej stredovekej katedrále ako obrazu ducha slovenskej komunity ho prenasledovala už od študentských čias. Vedel, že katedrály boli a aj sú piliere zeme, presne tak ako ich nazval anglický spisovateľ Ken Follett. Preto sníval o katedrále, ktorá by bola pilierom Slovenskej zeme. Cincík však vedel aj to, že v dvadsiatom storočí sa musí táto idea zhmotňovania ducha vyjadriť iným spôsobom ako v stredoveku. Spôsobom svojským, moderným, bez toho, aby bola pôvodná idea porušená. Cincík vedel aj to, že takáto katedrála sa musí stavať nepretržite, bezprestania. Lebo len katedrála vo výstavbe je katedrálou živou, plnou tvorivého nadšenia. Dokončené katedrály, i keď plné nostalgie, stávajú sa často len múzeami a tvorivý duch sa z nich vytráca.

V čase štúdií práva na Karlovej univerzite sa Jozef Cincík postretal v Prahe s mnohými Slovákmi. Veď ich tam v tom čase študovalo veľa. Možno pre jeho veľký výtvarný talent, veď Cincík kreslil od detstva, najviac ho priťahovali výtvarníci. Boli to umelci ako Ľudovít Fulla, Mikuláš Galanda, Janko Alexy, Miloš Bazovský, Martin Benka a mnohí ďalší. Zo všetkých ho však najviac očaril práve Benka. V ňom videl majstra na vyjadrenie slovenskej epopeje slávy, ale aj poníženia. Benkov zmysel pre heroickú predstavu slovenského človeka v monumentálnej scenérii slovenskej krajiny ho k tomu sťaby predurčovali. Samozrejme, Benka nesmierne inšpiroval Cincíka aj v jeho výtvarných snahách a časom vznikol medzi nimi hlboký priateľský vzťah. Bol to však práve Martin Benka, ktorý v rokoch budovania komunizmu Cincíka najviac ranil.

Cincík bol človek mnohotalentový. Po habilitácii na fakulte práva v Prahe nastúpil ako referent umeleckého odboru Matice slovenskej v Martine, s ktorou už ako študent často spolupracoval. Zároveň sa zapísal aj na štúdium archeológie a dejín umenia na bratislavskej univerzite. Písal sa rok 1932. V tom čase Martin bol kultúrnym centrom Slovenska. V Matici už dlhší čas prebiehal prudký boj o slovenskosť tejto inštitúcie. Ľudia, ktorí milovali Slovensko, cítili potrebu jej prispôsobenia sa potrebám nového, moderného Slovenska. Štefan Krčméry cítil, že vo všetkých odboroch Matice musí prísť obnova a modernizácia, rozšírenie a prehĺbenie doterajšej práce. Krčméry cítil, že už nestačí, aby bola len zberateľkou folklóru, ale aj nositeľkou slovenského povedomia. Nikto si ale neuvedomoval, dokonca ani sám Krčméry, že s plánovaným obrodením a opieraním sa viac o národ dostane sa Matica do krízovej situácie a do priameho konfliktu nielen s vládou v Prahe, ale priamo s prezidentom Masarykom. Veď mnohí pracovníci Matice ako napríklad Plicka a Vážny boli priam dosadení do nej prezidentom. Keď sa rozsypal prezidentov plán na úplné ovládnutie Matice nasadenými pracovníkmi Hradu, táto stratila štátne podpory a rozličné privilégiá (žeby to bola podobnosť čisto náhodná s dneškom?). A keď cenzor skonfiškoval Slovenské pohľady, Štefan Krčméry nevydržal napätie. Duševne sa zlomil.

Napriek tomu našli sa v Matici mladí ľudia, ktorí sa nebáli vstúpiť na bojisko. Medzi nimi bol aj nový referent umeleckého odboru Dr. Jozef Cincík. On priniesol nové, moderné formy do všetkých umeleckých sfér Matice. Časopisy vydávané Maticou pod jeho vedením dýchali nielen novotou v kresbe, ale aj nesmiernou farebnosťou, ktorú dovtedy nepoznali. Práve v tom čase sa dokončovala výstavba novej budovy Slovenského národného múzea, v ktorej bolo aj sídlo čerstvo ustanovenej Slovenskej národnej galérie. Cincíkovou zásluhou sa tak po prvý raz v tejto novej, skutočne národnej galérii sprístupnili diela vynikajúcich slovenských umelcov XIX. storočia. No jeho aktivita sa nekončila. Bol to on, čo zapojil do aktívnej spolupráce s Maticou súčasných umelcov a touto cestou ich aj predstavil verejnosti. Jeho priatelia zo štúdií v Prahe dostali nesmierne dôležitú možnosť predstaviť svoje talenty. Cincík organizoval aj ich výstavy. Nuž teda zásluhou Cincíkovou vydavateľská činnosť Matice a umelecká tvorba aj ďalších umelcov, ktorým dával možnosť publicity, zapríčinila prudký rast slovenského kultúrneho povedomia a slovenské umenie v tom čase predstavovalo vysoký európsky štandard. K týmto akciám pristupovali ďalšie v oblasti divadelného umenia, ba dokonca i novej oblasti vizuálnej umenia, filmu. Bol to Cincík, ktorý bol aj pri kolíske Fričovho filmu Jánošík.

Dr. Cincík bol aj pri kolíske modernej slovenskej archeológie. Nuž a práve nové objavy inšpirované práve ním a Belom Kričkom v Turčianskom Sv. Martine a Liptovskom Sv. Mikuláši vyvrátili teóriu profesora Chaloupeckého tvrdiacu, že na východ od Moravy a časti západného Slovenska boli len neprístupné ”hvozdy”. Dr. Cincík pomohol vyvrátiť falošné tvrdenia, že Slováci nemajú minulosť, lebo ako národ neexistovali pred vznikom ČSR. (Dnes sú to marxisti ako D. Kováč, ktorí sa snažia presvedčiť národ, ale aj vonkajší svet, že Slováci nemajú minulosť ako národ.) Všetky tieto aktivity inšpirované Dr. Cincíkom boli akoby prvé kamene základov slovenskej národnej svätyne, o ktorej neustále sníval.

Vznik Slovenskej republiky v roku 1939 navŕšil pred Dr. Cincíka nové, nesmierne zodpovedné úlohy. Bolo treba vytvoriť nové mince, nové bankovky, výsostné znaky, poštové známky a mnoho ďalších dôležitých vecí, pred ktorými stála novovzniklá republika. Inštitúcie sa obracali s prosbou o pomoc na neho. Len vďaka jeho nesmiernej všetalentovanosti a bohatej znalosti Cincík aj tieto úlohy zvládol veľmi dobre. Bol to on, čo sa pričinil, že mnohí dobrí umelci dostali šancu a aj zvládli tieto úlohy, aj keď nemali v tých oblastiach žiadne skúsenosti. Samozrejme tu zohrala veľkú úlohu aj nová tlačiareň Neografia, ktorú Cincík vybudoval a práve jeho pričinením ešte aj dnes patrí medzi najlepšie na Slovensku.

Po smrti banskobystrického biskupa Mariána Blahu jeho nástupcom nielen na biskupský stolec, ale aj v úrade presedu Matice slovenskej sa stal profesor Msgr. Andrej Škrábik, ktorý sa oboch funkcií ujal s energiou. V tejto situácii sa Cincík rozhodol, že prišiel čas, aby sa jeho sen stal realitou. Sen o národnej katedrále predebatoval s biskupom Škrábikom. V spolupráci biskupa a Cincíka vznikol oficiálny návrh na Slovenskú národnú svätyňu, ktorý valné zhromaždenie Matice slovenskej jednohlasne prijalo. Táto svätyňa nebola nikdy projektovaná ako stredisko cirkevnej organizácie. Aj katedrála, ktorá mala v celom komplexe vyrásť ako kulminačný bod, bola navrhnutá len principiálne, lebo jadrom mal byť ústav na štúdium najstarších slovenských dejín s dôrazom na štúdium cyrilometodskej tradície a problematiky jak náboženskej, tak aj kultúrnej, politickej a nie na poslednom mieste diplomatickej. Tento projekt bol vlastne základom pre vznik novodobého vedeckého ústavu. Bola to tiež snaha vytvoriť centrum so silne ekumenickými prvkami, dávno pred Druhým vatikánskym koncilom, so snahou viac spájať národ okolo dedičstva sv. Cyrila a Metoda, ako ho deliť podľa vierovyznaní súčasnosti. Sám Cincík v snahe objasniť a upresniť dôležitosť misie našich vierozvestov, ale aj slovenských kniežat a ich ríše v Strednej Európe, strávil veľa času výskumom archeologických pamiatok v Maďarsku v príprave na tento projekt. Žiaľ, bohaté poznatky tohto výskumu už nemohol na Slovensku spracovať. Skončením vojny sa Cincík dostal do exilu a veľkolepý plán Slovenskej národnej svätyne stále čaká na svoju realizáciu.

Ani v exile neprestal vo výskume, i keď podmienky preň boli nesmierne komplikované. V prvej fáze, počas pobytu v Bad Hale, sa sústredil na štúdium raných slovenských dejín. Veď terén, v ktorom sa pohyboval, mu tieto možnosti priamo ponúkal. Opátstvo v Kremsmuenstri po porážke Avarov sa stalo v ôsmom a deviatom storočí šíriteľom kresťanstva aj medzi Staroslovákmi. Tam Dr. Cincík postretal aj ďalších utečencov zo Slovenska. Pretože situácia v Bavorsku sa ale pre slovenský exil zo dňa na deň zhoršovala a hrozilo im vydanie do rúk agentov Beneša, Cincík spolu s ďalšími sa rozhodli prekročiť tajne Alpy a dostať sa do Ríma a nadviazať kontakt s Karolom Sidorom, ktorý bol stále vo Vatikáne. Cez Alpy a Bolognu, kde sa určitý čas zdržali, sa nakoniec predsa len dostali do Ríma. Aj tam Cincík pokračoval v štúdiách. Rozhodol sa pre Britskú Akadémiu, ktorá bola najaktívnejšia a popri propagácii tradičného styku medzi Veľkou Britániou a Talianskom mala na starosti spracovanie nálezov, ktoré objavila britská armáda počas vojny. Bolo to náhodou, že pri jednej Cincíkovej návšteve u majora Perkinsa, archeológa, ktorý mal na starosti predbežné vyhodnocovanie a konzerváciu nálezov, priniesli tomu lepenkovú škatuľu, v ktorej boli dve prilbice, ktoré našli v Kartágu. Major Perkins bol bezradný, lebo sa vymykali klasifikácii, nuž sa viac-menej rozpačito opýtal Cincíka, čo si o tom myslí. Major Perkins rozhodne nečakal okamžitú odpoveď. Cincíkovi stačilo poprezerať narýchlo zvyšky prilbíc, všimnúť si technológiu kovového vystuženia, zvyšky ozdôb pozláteného plechu, aby povedal, že ide o prilbice vyrobené v Horných Semerovciach na Slovensku a prekvapenému Perkinsovi rozpovedal drámu vojenského oddielu, ktorý zo slovenského územia prešiel až do severnej Afriky, bojujúc pod orlami Rímskej ríše. Táto udalosť zohrala dôležitú úlohu v ďalšom Cincíkovom pobyte v Ríme.

V tom čase život v Ríme, popritom, že bol veľmi biedny pre utečenca, pre Slováka bez vlasti bol aj nebezpečný. Preto Cincík s viacerými uvažoval o možnosti vycestovania do USA. To bola túžba všetkých slovenských emigrantov. Živili ich nádeje a dávka fantázie o možnostiach a ochote amerických Slovákov pomôcť utečencom. Cincík si podal žiadosť na konzuláte Spojených štátov v Neapole. Keď videl ale nesmierne rady pred konzulátom, veľa nádejí ani nemal. Otec Štefan Kaššovič, farár slovenskej farnosti v Spring Valley v štáte Illinois, bol jedným z tých, čo pomáhali ako mohli. Keď sa dozvedel, že Dr. Cincík je v Taliansku, hľadal možnosť, ako urýchliť vydanie jeho affidavitu na príchod do USA. Keď sa dozvedel, že na College St. Mary hľadajú profesora dejín umenia a posvätnej archeológie, odporúčal im Dr. Jozefa Cincíka. A tak 1. mája 1946 lietadlo, ktoré pristálo na letisko v New Yorku, priviezlo Cincíka do Spojených štátov. Koncom štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov bolo katolícke školstvo v Amerike rozsahom kolosálne, ale jeho úroveň veľmi kolísala. Učiteľský zbor tvorili väčšinou mníšky a rehoľníci, lebo za nízky plat nebolo možné získať laikov. Cincík nenastúpil na College St. Mary, ale začal vyučovať dejiny cirkevného umenia na St. Beda´s College. Pretože sa cítil zaviazaný O. Kaššovičovi, ktorý nielenže ho dostal do USA, ale bol ochotný sa s ním deliť aj o poslednú košeľu, spravil pre jeho farnosť sochársko-architektonickú kompozíciu betlemskej skupiny. Túto obdivovali nielen farníci, ale celé mesto sa chodilo na ňu dívať. Keď sa biskup z Peórie dozvedel, akého má umelca vo svojej diecéze, poveril maľbou veľkého oltárneho obrazu pre kaplnku sirotinca sestričiek J. Cincíka. Tu sa začala nová, doteraz ani nie dostatočne ocenená, tobôž nie katalogizovaná epocha Cincíkovej výtvarnej tvorby v exile.

Až do príchodu do Ameriky Cincík používal svoj výtvarný talent len okrajovo. V USA akoby odrazu zmenil poradie dôležitosti svojej činnosti. Stal sa v prvom rade aktívnym výtvarníkom. Zásluhou Dr. Jozefa Cincíka slovenské sakrálne umenie v Spojených štátoch prežívalo renesanciu. Keď sa Cincík presťahoval do Clevelandu, lebo z platu v Spring Valley nemohol vyžiť, Msgr. František Dubosh, farár osady Sv. Cyrila a Metoda v Lakewoode, Ohio, čo je predmestím Clevelandu, mu napomohol tento výtvarný rozlet. Poveril ho výzdobou kostola v Lakewoode, lebo tejto stavbe 20. storočia chcel dať charakter slovanskej svätyne. Cincík ju vyzdobil motívmi veľkomoravských dejín, s dôrazom na cyrilo-metodskú epopeju. Nuž a od toho momentu to išlo veľmi rýchlo. Výzdoba chrámu v Lakewoode bola akoby jeho dizertačnou prácou. Po nej nasledovali mnohé výzdoby kostolov, a nielen pre slovenskú komunitu, ale aj pre iné národnosti, najmä Chorvátov, Slovincov, Poliakov a ďalšie. V Clevelande sa zoznámil s architektom Potterom a spolupráca s ním a jeho firmou bola nesmierne plodná.

Cincíkova výtvarná tvorba dokonca prekročila hranice Spojených štátov. Podieľal sa na výzdobe Ústavu Sv. Cyrila a Metoda v Ríme a spolupracoval aj na výzdobe Kultúrneho a spirituálneho centra slovenských Jezuitov v Cabridge (Gate) v Ontáriu v Kanade. Popri sakrálnej tvorbe venoval sa hodne aj knižnej ilustrácii. Nezabudol ani na svoje ostatné talenty. Po podrobnom výskume pripravil sériu článkov o Jánovi L. Polereckom, ktorý bol slovenského pôvodu, a bol dôstojníkom francúzskej expedičnej armády, ktorá pomáhala Američanom v revolučnej vojne.

Keď pápež Ján XXIII. zvolal druhý vatikánsky snem, veľká aktivita rozvoja cirkevného umenia v USA tak nečakane, ako v päťdesiatych rokoch začala, tak koncilom nečakane skončila. Naviac architekt Potter zomrel a jeho nástupca vo firme o sakrálnu tvorbu neprejavoval veľký záujem. Tak sa odrazu Cincík ocitol bez zamestnania. Našťastie pomocou slovenskej komunity dostal zamestnanie v roku 1965 ako katalogizátor knižnice v Clevelande. Bolo to vlastne východisko z núdze. V roku 1978 predsedníctvo Svetového kongresu Slovákov udelilo Národnú cenu za celoživotné dielo Dr. Jozefovi Cincíkovi pri príležitosti jeho sedemdesiatych narodenín.

Bohužiaľ o Cincíkovej tvorbe v Amerike neexistujú žiadne podrobné profesionálne záznamy. Nuž a tak tieto jeho kamene slovenskej svätyne ešte stále čakajú na objavenie národom doma pod Tatrami. Pevne však verím, že napriek všetkým snahám našich neprajníkov znečisťovať myslenie Slovákov raz sa podarí uskutočniť Cincíkov sen a národ vybuduje a neustále bude zveľaďovať nádhernú národnú svätyňu.