Krížová cesta
Paul Claudel
Preložil Karol Strmeň
Prvá stanica
Odsúdili sme Boha, koniec! a oddáme ho do rúk kata.
Obídeme sa bez Krista, prekročil našu mieru.
Nemáme kráľa, cisára máme, krv je náš zákon, krv a kopa zlata!
Ukrižujte ho, vaša vec! hlavné, že sa ho strasieme! Nech ho už berú!
Obetujte ho, tak mu treba! preč! a Barabáša von!
I sadol Pilát na Gabatu, na kamenný trón.
Pýta sa: ”Ty sa nebrániš?” Ježiš mu neodpovedal.
”Nie je on vinný”, vraví Pilát, ”no na veci to nemení,
nate si ho a zabite! Hľa, to je on! váš kráľ!”
On je to – s vencom tŕňovým a v šarlátovom kepeni.
Tie oči plné sĺz a krvi nás premerali napo
sledy,A čo si počneš? nechať si ho? niet ako ani kedy.
Bol pohoršením pre Židov, pre nás je bájkou prvej triedy.
A potom, ortieľ odznel, tu je v troch rečiach, aká krása!
Pilát si ruky umýva a pozrite len, reve masa!
Druhá stanica
Vrátia mu šaty, nesú kríž a Ježiš vraví”
”Veľmi som túžil po tebe, vitaj mi, drevo slávy.”
Pozeraj, kresťan, chvej sa! v tejto chvíli.
Na Krista po prvý raz večný kríž položili.
Dnes dozrel rajský strom; ó jabloň čistá!
Poď, hriešnik, pozeraj, čo tvoja vina chystá.
Niet už viac hriechu bez Boha a ani kríža bez Ježiša Krista.
Hej, človek je len biedny tvor, no zbytočný je žiaľ,
keď Boha máme nad sebou, čo prišiel, aby všetko splnil, nie aby filozofoval.
Prijíma Ježiš kríž a nám tak treba prijímať Chlieb živý.
Predpovedal to prorok Jeremiáš: ”Drevo mu dáme miesto skyvy.”
Ach, dlhý, veľký je ten kríž a ako berie dych,
preťažká, tvrdá, drvivá je ťarcha hriechov zbytočných!
Ako len ťažko niesť a vliecť krok za krokom ten ťažký trám!
Ty ho chceš uniesť, Pane sám?
Daj mi kríž znášať trpezlivo, keď príde na mňa rad,
lebo kríž treba niesť, aby nás mohol vzniesť – a udržať.
Tretia stanica
Vpred na Kalváriu! Všetko sa hrnie, obeť, kat i vláda.
Mykajú Boha za hrdlo a on sa potkne, padá.
Čo povieš, Pane, na ten prvý pád?
Už si ho skúsil. Čo si myslíš o ňom? Tak je to, hľaď,
vložia ti náklad na plecia, prechýli sa a padáš s celý telom.
A ako sa ti páči zem? Ty si jej Stvoriteľom
Ach, nie je na nej hrbolatá cesta len cesta spravodlivá,
aj cesta zla je závratná a ľstivá.
Nemožno kráčať stále rovno, treba ju poznať, skúsiť pádom na skaly,
často len srdce vytrvá, keď nohy zlyhali.
Ach, Pane, skrze kolená, dve kolená, čo odrazu ti klesli,
a skrze náhlu umdletosť a nástup desný,
skrze ten úspech nástrahy a poznávanie tvrdej zeme,
zachráň nás všetkých od prvého hriechu, do ktorého nás sotí prekvapenie!
Štvrtá stanica
Vy matky, ktorým umrelo jediné dieťa, pravý kvet,
rozpomeňte sa na tú noc a na ten nárek, jeho nárek naposled
a ako ste mu dávali lyžičku vody, teplomer a ľad
a ako sa smrť blížila a nedala viac nezbadať!
Chytro mu obuť črievičky! dať čisté biele šaty!
Voľakto mi ho ide vziať a pod čiernu zem pochovať a viac sa nenavráti.
Sbohom buď, telo z tela môjho, sbohom buď, syn môj zlatý!
Stanica štvrtá, to je Matka, ktorá sa celkom podrobí.
Čaká tu konča ulice na Poklad všetkej chudoby.
V očiach jej slzy nevidno, v jej ústach nieto slín.
Nepovie slova, len sa díva, ako sa blíži Boží syn.
Prijala prv i teraz všetko príjme.
Ešte aj výkrik prehltlo jej srdce: prísne a silné.
Nepovie slova, len sa díva, na Krista Pána pozerá.
Mária vidí Synáčka a Cirkev Vykupiteľa.
Jej duša k nemu letí ako výkrik, bolestný výkrik vojaka, čo umiera!
A rovno stojí pred Bohom, jej duša je sťa kniha otvorená.
Jej srdce mečom preťaté nič neodmieta,
všetko príjme a všetko zaznamená,v ňom každé vlákno súhlasí, že s Kristom Pánom obeť koná.
Prítomný je tu Boh, prítomná je aj ona.
Prijíma, hľadí na Syna, ktorého v lone mala.
Nepovie slova, len sa díva na presvätého Kráľa.
Piata stanica
Nastáva chvíľa bezmocnosti. Dopredu sa už človek nedostane.
Tu si už pomôcť musíme a odpusť teda, Pane,
aby sme niesli tvoje drevo, aj keď si neprajeme,
ako ten Šimon z Cyrény, čo nechce, ale musí niesť bremä.
Veru ho mocno uchopil a za Kristom sa uberá,
len aby sa kríž
nevliekol, nezbavil ani ívera.
Šiesta stanica
Zdupkali všetci učeníci a rázne zaprel dokonca
aj Peter! a tu v húšti posmešníkov a v strede smrti davom sa
prederie žena, nájde Pána a tvár mu chytí do dlaní.
Ó Veronika, nauč nás odvahe v posmeškovaní!
Veď komu Kristus Pán je obrazom, zmýšľaním a činom,
u ľudí je hneď nepríjemným a podozrivým podivínom,
opačne žije, ináč koná, neprijíma ich motívy,
je na ňom niečo záhadného, čo každému sa protiví.
Dospelý muž, a ruženec sa modlí, ba dodržuje piatky,
nehanbí sa ísť na spoveď, na omšu medzi babky,
veď je to niečo smiešneho, ba celkom bezočivého!
Nechže sa dobre ostríha, čo robí: každý sa díva na neho!
Nechže sa dobre ostríha, kam ide: je znakom pre pohanov!
Veď každý z nás je nehodný, no pravý obraz Pánov
o naša tvár je odblesk Božej tvári
zohyzdenej a víťaznej, ktorá nám v srdci žiari.
Ó Veronika, ešte raz posvätné plátno do rúk vezmi
a ukáž nám tvár presvätého Pútnika,
tvár Vincúra v deň oberačky, keď ostal celkom triezvy,
tvár zachytenú do čistého ručníka,
aby sme mali naveky ten obraz smutný
zaslzený a skrvavený a ochrchľaný ľuďmi!
Siedma stanica
Ani nie skala pod nohou, nie pošklbnutie povrazu
pôsobí tento druhý pád: tu duša klesla odrazu.
Prostredie nášho života! ó pád, čo dobrovoľný bol!
keď viera strá
ca nebesá a magnet tratí pól,pretože cesta dlhá je, cieľ ešte stále ďaleký,
pretože človek je len sám a nenachádza útechy!
Ten dlhý čas, to tajné znechutenie, ktoré sa ešte zvýši
nemeniteľným príkazom a účasťou na neprestajnom kríži!
Preto on vystrel obe ruky sťa plavec, keď už zeme nemá.
A teraz padá na obličaj, nie iba na kolená.
Upadlo telo, pravda je, lež i tá duša súhlasí, že padli chabé údy.
Zachráň nás všetkých od druhého hriechu, dobrovoľného, zrodeného z nudy.
Ôsma stanica
Prv ako Ježiš naposled na Kalvárii vystúpi,
obráti sa a zdvihne prst, ešte raz učí zástupy:
pár uplakaných ženičiek, čo držia malé deti.
A my sa iba nedívajme, počujme jeho strašné vety!
Veď to nie človek dvíha prst v tom chudobnom a slabom svite,
ale Boh, ktorý trpel za nás, naozaj trpel, nielen na tom terajšom drevoryte!
Hej, za nás trpel Boh, sám večný Boh! len pomyslite!
Sám všemohúci Boh za nás podstúpil muky potupné!
Čo nám teda hrozilo, že treba toľké výkupne?
Je hračkou celé vykúpenie, keď Syn, čo obeť koná,
musel sa pre nás vytrhnúť z Otcovho lona?
Keď toto platí o nebi, koľko má peklo múk a trestov?
Čoho sa dočká suché drevo, keď toto robia s živou ratolesťou?
Deviata stanica
”Padol som zas a tento raz sa už môj koniec priblížil.
Vstal by som ešte, nemám síl.
Šliape ma vincúr priťažký a prešuje ma ako strapec hrozna.
Zhrešil som a tá mŕtva vina je pre mňa neúnosná
Zomrime. Ležať dolu tvárou je ľahšie ako stáť,
ťažšie je hynúť na kríži než opustiť sa pod ním, ťažšie žiť ako umierať.”
Zachráň ná
s, Pane, od tretieho hriechu, od zúfalosti, Pane!Kým ešte smrť je nedopitá, nič nie je premeškané!
A ja som drevo donosil, no do rúk ešte oceľ sa mi vryje.
Tretí raz padá Kristus Pán, no padá na štít Kalvárie.
Desiata stanica
Na tejto holohumnici sa mláti rajská raž.
Opona chrámu roztrhnutá odhalený je Otec náš.
Podvihli ruku na Boha, trasie sa Telo Tela
a vesmír, v srdci trafený, zachvieva sa až do útrob a vajatá zem celá.
A keďže ho už obrali o plášť i o šaty,
osmeľme sa a pozrime: Ježiš je celkom nah
atý.Všetko ti, Pane, zobrali a držia v dlani
každý kus rúcha s tvojho tela, priam ako dnešní páni,
čo mníškam závoj stŕhajú a mníchom kuklu s tyla.
Neostalo mu kúska šiat. Zberba ho celkom olúpila.
Je nahý ako dážďovka a ničomu sa nebráni.
Vydal sa ľudu n
apospas o všetko pookrádaný.Čo? To je ten váš Ježiš? Smiešne. Rany mu špina jatrí.
Postarajú sa o neho policajti a psychiatri.
”Obsadli si ma tučné voly.
Zachráň ma zo psej tlamy, Pane veleby!”
A veď to nie je Mesiáš! to nie je Boh!, vraj Syn človeka! kdežeby!
Klamná je jeho blahozvesť, nemá on Otca na nebi!
Podvodník! blázon! ozvi sa! nie, čuš, ty čudná postava!
Annášov sluha oflinkuje, Reman ho bozkáva.
Vzali mu všetko, ale rana ostáva celá jagavá,
ukryl sa Boh, no ostal človek, čo v mukách musí zomrieť.
Ukryl sa Boh, no ostáva môj stonajúci brat.
Skrze tú svoju hanbu. Pane, skrze ten rumeň pokorenia
poľutuj slabých, porazených, keď víťazi im domy plienia!
Skrze tú hrôzu, že ti berú posledné rúcho, zmiluj sa
nad tými, ktorých na trhanie primusia,
nad chlapcom, keď ho tretí raz režú a lekár ledva poteší,
nad raneným, keď odkmasia mu obväzy,
nad pokoreným manželom, nad synom, keď mu hynie mať,
i nad láskou, čo zo srdca si človek musí vyrezať!
Jedenásta stanica
Hľa, Boh už nie je medzi nami. Spočíva
dolu na zemiZa hrdlo ako jeleňa lapili ho psí cvičení.
Prišiel si teda naozaj! Tu, tu je tvoja veleba!
Srdce ti tlačia kolenom, posadili sa na teba.
Pravicou Všemohúceho je táto ruka katom vykrútená.
Baránka viažu za nohy, Všadeprítomný priputnaný stená.
Šírku a dĺžku jeho telá si značia na kríž kúskom kriedy.
Ký naše klince okúsi, prizrime sa mu naposledy!
Večný Syn, iba nekonečno je tvojou medzou odvekou,
a tu si u nás na ploche dvoch vytúžených, celkom úzkych papekov!
Hľa, zmierajúci Eliáš, čo vystiera
sa bez slova!Pozrite, prestol Dávidov a sláva Šalamúnova!
Hľa posteľ našej lásky k tebe, mocná a tvrdá, samé skoby!
Všemohúci sa k našej miere len ťažko prispôsobí.
Ťahajú. Telo vychýlené praská a v mukách kvíli.
Dorezali ho príšerne, jak lis ho pritlači
li,len aby prorok pravdu mal do všetkých podrobnosti:
”Prerazili mi ruky – nohy, porátali mi všetky kosti.”
Neujdeš, Pane, klepec tvoj je trvalý.
I za ruky i za nohy na kríž ťa priklincovali,
S heretikom a šialencom nemám čo hľadať v domovine neba.
Boh medzi štyrmi klincami je všetko, čo mi treba.
Dvanásta stanica
Pred chvíľou ešte trpel, teraz ho hynúť uvidíš.
Boh dýcha, vo tme zachvieva sa veľký kríž.
Všetko sa končí. Už len hrot do boku sa mu vrazí
a z jednoty dvoch jeho prírod, z duše a tela, z hypostázy
bez vyčerpania vycedí, odoberie a sníme
budúcu možnosť utrpenia: viac ho už trpieť nezočíme
Je celkom sám, je ako Adam, keď sám bol v rajskej záhrade.
Tri hodiny je celkom sám. Steká mu víno po brade.
Víťazí hlúposť človečenstva, čo Boha poznať
nevedelo.Omdlieva božský Hostiteľ a pomaly mu klesá čelo.
Nevidí ani Matičku, aj Otec ho už necháva.
Vypíja smrť a horký kalich, v ktorom sa perlí otrava.
To trpké víno, pomiešané s vodou, Ti, Pane, nedostačilo,
že na bok si sa odvrátil a voláš ešte” S i
t i o ?Stále si ešte zasmädnutý? Chceš blenu z mojej dlane?
Mňa si to volal v úzkosti? Chceš mňa a moje hriechy, Pane?
Ježišu Kriste, ja ti chýbam, a všetko bude dokonané?
Trinásta stanica
Utrpenie sa skončilo a trvá iba útrpnosť.
Kristus už nie je na kríži, u Matky leží ako hosť.
Prijala ho pri zasľúbení i zabitého prijíma ho spiatky.
Kristus Pán trpel verejne, teraz je opäť v lone svojej matky.
Objíma Cirkev Miláčka, navždy ho drží v náručí a chváli.
Čo je v ňom božie, čo je z matky, aj čo mu ľ
udia vykonali,má ona večne pri sebe, všetko to plášťom halí.
Drží ho, hladí, obdivuje, narieka, prosí, vzýva.
Je hrob i myrha pre neho, voňavá masť i plachta sivá.
Je kňaz i oltár obetný, večeradlo i hostina
Kríž sa tu končí, svätyňa sa začína.
Štrnásta stanica
Do hrobu kladú božské telo, ktoré už dotrpelo.
A tento jeho tmavý nocľah, kút odtrhnutých pečatí,
z ktorého vstane prebodnutý a k Otcovi sa navráti,
to nie je iba nový hrob, ale aj moje telo,
aj človek hlbší ako zem, Stvoriteľovo dielo!
Teraz, keď ruky prepichli mu a keď má srdce dokorán,
nieto viac kríža, na ktorom by nevisel aj Kristus Pán.
A jeho rana zodpovedá každému hriechu bedára.
Spasiteľ sveta, neskrýval sa! priblíž sa, zostup z oltára!
Pane, tvoj tvor je hlboký a dokorán sa otvára!