Ešte nikto neurobil toľko pre to, aby vyniesol na svetlo božiu pravdu ohľadne charakteru a kariéry Billa Clintona, ako R. Emmett Tyrrell ml. so svojím časopisom The American Spectator. Tyrrell v tejto zrozumiteľnej biografii, ktorá je vôbec prvá, aká bola kedy o úradujúcom americkom prezidentovi napísaná, využíva všetky známe fakty o Clintonovi spolu s nezverejnenými skutočnosťami. Dozvedáme sa veci, ktoré by o ňom nepovedala ani jeho manželka Hillary. Prinášame jednu ukážku z tejto knihy.

II

Niekoľko mesiacov po voľbách, keď som sa rozhodol obrátiť svoju pozornosť na Clintonov život, vzal som znovu do ruky správy vo Washington Times a v londýnskych Sunday Times. Rozhodol som sa, že sa na tie jeho výlety za Železnú oponu pozriem. Moje dotazy ohľadne Clintonovej cesty do Moskvy priniesli len málo ovocia. Ľudia sa stále ešte dohadovali, kto jeho cestu financoval. Niektorí si mysleli, že za tým bola KGB. Iní podozrievali dokonca CIA, lebo nezabudli, že v 60-tych rokoch študenti prijali akési financie od CIA - konkrétne Gloria Steinemová a Asociácia národných študentov. Keď som však skúmal Clintonov výlet do Prahy, urobil som zaujímavý objav. Clinton tam býval u Bedřicha Kopoldu, spolupracovníka III. správy komunistickej tajnej polície Štb (armádna zložka) a jeho ženy Jiriny Kopoldovej, spolupracovníčky II. Správy (boj proti vnútornému nepriateľovi). Mám nejaké kontakty v Prahe – samí bývalí disidenti. Tí mi oznámili, že Kopoldovci boli od začiatku členmi tzv. ”vládnucej triedy” komunistickej strany. Niektorí z nich dokonca pomáhali českú komunistickú stranu zakladať. Okamžite som začal plánovať, že si ich vypočujem. Prišiel som tam presne rok potom, čo na jeseň roku 1992 vyšla správa o Clintonovej ceste v roku 1969. Na moje počudovanie som bol po reportérovi zo Sunday Times prvým západným reportérom, ktorý s Kopoldovcami hovoril. Až o ďalších pätnásť mesiacov prejavila oň tlač akýsi záujem, čo bolo však len z  toho dôvodu, že Clinton sa na svojej ceste na summit s ruským prezidentom Borisom Jeľcinom zastavil v Prahe a Kopoldovcov pozval, aby si s ním a s českým prezidentom Václavom Havlom dali pivo. Svetovej tlači unikol ďalší fascinujúci príbeh z Clintonovho života. Na západného žurnalistu v Prahe čakal zvieravý príbeh týkajúci sa Clintonovej duše, príslušníkov jeho generácie, politikov studenej vojny a nemeniaca sa mentalita utopického ľavičiara, ktorú si z Oxfordu priniesol po ceste trvajúcej štvrť storočia do Washingtonu.

III

Praha je malým Parížom toho, čomu sa historicky hovorí Stredná Európa, napriek tomu behom studenej vojny ju poznáme ako Východnú Európu. Králi a vládcovia, kardináli a mnísi, mešťania a umelci ozdobovali po stáročia jej kopce a vrchy nádhernými architektonickými pokladmi; zámkami, kostolíkmi, verejnými budovami, tu a tam nejaký hrad, inde zas zvonica – všetko v zmesi architektúry od baroka po klasiku a neoklasiku. Behom neskorého obdobia marxizmu-leninizmu komisári postavili toľko oceľových a sklenených ohavností, že sa im podarilo predviesť, že i ten najslabomyseľnejší Habsburg či trafený kardinál bol v porovnaní s politickými architektmi poschodových králikární podľa Dr. Marxa Christopherom Wrenem. Starobylým mestom svižne preteká rieka Vltava, ktorá je preklenutá jedným z najkrásnejších mostov v Európe - Karlovým mostom zo štrnásteho storočia. Praha je mesto umelcov a muzikantov. Hovorí sa, že Mozart Prahu miloval, ale nedávne dejiny nie. Keď som ju navštívil prvýkrát, krátko po páde komunizmu, väčšia časť z krásy mesta bola ukrytá pod jednotvárnosťou komunistického života. Komunistické hospodárstvo zanechalo mesto v ruinách a v špine a ľudí v ňom v pochmúrnosti. Komunistické Česko-Slovensko bolo dlho spájané s celosvetovými komunistickými intrigami - tajnou políciou, medzinárodnou špionážou, kupčením so zbrojným materiálom a výrobou semtexu, čo je plastická výbušnina obľúbená medzi teroristami. Komunistické Československo bolo taktiež výcvikovou oblasťou pre medzinárodných teroristov.

Takzvaná Pražská jar, ktorá mala Česko-Slovensko oslobodiť od tyranizujúceho komunizmu bola v roku 1968 prevalcovaná sovietskymi tankami. Predtým tu vládli komunisti rôzneho razenia. Pred komunistami tu vládli nacisti, ktorí mali po Mníchovskej dohode voľnú ruku. Vtedy Angličania a Francúzi Čechy predali. Keď som sa do Prahy vracal v októbri 1993, aby som navštívil rodinu Kopoldovcov, mesto sa prebúdzalo k životu. Špina bola odstránená. Česi opäť nadobúdali svoj zmysel pre obchod a umelecký prejav, znovu sa začínali učiť svoju úlohu slobodných občanov. Mohli bez strachu z polície vysloviť nahlas svoje názory. Pražská inteligencia sa tešila z voľného trhu a demokracie. Rakúsky ekonóm Friedrich Hayek bol pre nich bohom. České chápanie jeho práce im prinieslo potrebnú dávku katolíckej morálky. Žasol som nad tou zmesou, i keď sa to snáď dalo očakávať. Zločinnosť nacistov a komunistov ukázala Čechom po dlhé roky brutálnu stránku ľudskej povahy. Táto doba sa pre bežného občana musela zdať nekonečná. V tomto elegantnom meste pokračovali konfiškácie, vraždy a mučenie až do konca 80-tych rokov. K svojmu rozhovoru s Kopoldovcami som pristupoval opatrne - i v roku 1993 sa mi zdalo, že nebezpečenstvo totálnej minulosti číha v každom tmavom podchode. Vedený svojimi pocitmi som sa rozhodol, že žiadosť o rozhovor s členmi komunistickej ”vládnucej triedy” budem držať v najprísnejšej tajnosti. Ktovie? Starý komunista si ma za to môže aj vážiť. Zatelefonoval som pánovi Kopoldovi, aby som si s ním dohodol rozhovor, pričom som sa vydával za idealistu zo 60-tych rokov, ktorý píše knihu podávajúcu svedectvo o ušľachtilých protestoch tej doby. Bol pravdepodobne potešený. Jeho naivita mi mala naznačiť, že tento člen komunistickej ”vládnucej triedy” bol iný ako tí ostatní komunisti, ktorých som poznal. V zoologických termínoch poznám dva typy, pričom ani jeden nie je veľmi príjemný. Jeden typ je sladkastý, chytrý krásavec, ktorý sa roztopašne raduje z kapitalistického blahobytu. Ten druhý je baran s tlstým krkom, vždy panovačný a zvyknutý mať okolo seba pätolizačov. Je očividne brutálny a prihlúply.

Kopold na mňa čakal na chodníku, pretože na výťah k jeho bytu na poslednom poschodí nebolo spoľahnutie. Vo vnútri bola budova rovnako ošumelá ako zvonku. Prach ležal všade a betónové schodisko bolo pošliapané ako schodisko v nejakom starom zámku. Pre členov komunistickej elity muselo toto miesto byť ako Ritz. Vo svojom byte ma Kopold predstavil svojej žene a dcére. Obe boli celkom milé. V obývačke mi ponúkli kávu a nejaké ovocie z veľkej misy. Pes štekal a vrtel svojím neopísateľným chvostom. Kopoldovci boli okúňavé trio. Už dlho nikto o nich neprejavil veľký záujem.

V obývačke sa to hemžilo fotografiami, na ktorých boli Kopoldovci zvečnení s bývalými predstaviteľmi komunistickej strany, vrátane Alexandra Dubčeka. Dubček bol hrdinom Pražskej jari. Svoju stalinskú mladosť mal za sebou a koncom 60-tych rokov bol vodcom osobností striedmych komunistov, ktorí chceli režim podľa sľubu revolučných predchodcov nejako poľudštiť. Ich snaha však bola beznádejná, pravdu povedané, nebezpečná. Keď prišli sovietske tanky, Dubček bol z verejného života odstránený.

Kopoldovci mali podobný osud, aj keď nie tak dramaticky. Tí, ktorí robili Clintonovi v roku 1969 hostiteľov, očividne nepatrili ani k jednému z vyššie opísaných typov komunistov. Clinton býval u ďalšej nemožnej kreácie ľavicovej teórie - stalinistu, z ktorého sa vykľul Noam Chomsky. Presne v tomto bode, kedy sa títo komunisti vyvíjali smerom k viere v pokrok, so západnými zástancami pokroku vyvíjali smerom k marxistickému svetonázoru. Bola to konvergencia politických tupcov! Obe strany by urobili dobrý skutok pre celý svet, keby nechali politiku v rukách Richarda Nixona alebo Lyndona Johnsona a kultúru časopisu Reader As Digest. Keď vtedy Clinton vošiel do bytu Kopoldovcov, mohol si od Bedřicha Kopoldu vypočuť jednu zo svojich oxfordských lekcií, i keď Kopold mal zrejme lepšie maniere. Ozajstní majstri komunistického režimu vnucovali odpudzujúce mravy i idealistom, ktorí boli naivnými vierozvestami. Americkým ľavičiarom by iste prospelo, keby boli v dobe studenej vojny nútení žiť pod režimom, ktorý toľko vychvaľovali. Koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov bolo na oboch stranách Železnej opony mnoho pokrokových profesionálov podobných Kopoldovi. Nemôžem ani presne povedať, čoho bol profesorom. Jeho chaotické vysvetľovanie učiteľskej praxe ma vždy položilo na lopatky. V jednej chvíli sa jeho práca zdala veľmi akademická, inokedy mi zase pripadalo, že viedol miestne vzdelávanie šoférov. Komunistický režim mal svoje cesty k udeľovaniu akademických titulov svojim verným, ktorých hlavným talentom bola podpora strany. Poznal i cestu, ako odstrániť skutočne nadaných ľudí zo vzdelávacieho procesu či zo zodpovedných pozícií smerom k robotníckym profesiám. Stačila ideologická neopatrnosť. Rodina Kopoldovcov patrila k tým verným, ale Kopold prešiel mnohými nudnými zamestnaniami. V rokoch 1950-56 mal to najnudnejšie - celu v komunistickom väzení. Napriek tomu žiadna nepríjemná skúsenosť nebola natoľko nepríjemná, aby ho vyburcovala z jeho snívania o štátnej utópii - dokonca ani skutočnosť, že dnes, v roku 1993, kedy celý svoj dospelý život prežil vo svojom drahom komunistickom štáte, mohol uviesť len dve ”dobré obdobia”, 1945-1946 a 1964-1968. ”A čo súčasnosť,” opýtal som sa. ”Čo teraz od pádu komunizmu v roku 1989?” ”Nič moc”, odpovedal Kopold unavene. Patril medzi marxistov, spolupracovníkov komunistických tajných služieb, ktoré mohol východoeurópsky režim za studenej vojny poslať na Západ, aby tu miestnu inteligenciu zhromažďujúcu sa na medzinárodných konferenciách na podporu toho či onoho vizionárskeho úsilia, utvrdili v tom, že za železnou oponou sú snívajúci intelektuáli, rovnakí ako oni - vizionári, ktorí by s radosťou zavítali na medzinárodné sympóziá na tému medzinárodného bratstva, mierového využitia Mesiaca, účelu šlapacích kolies v hlavných mestách a trebárs i na tému, ako zabrániť CIA v rozširovaní vírusu AIDS. Popíjali by cappuccino alebo vychutnávali jogurt, zrejme v univerzitnej kaviarni v Oxforde alebo v Yale. Pri týchto požehnaných príležitostiach by títo akademickí Kopoldovci hlásali nadradenosť socializmu, povedzme napríklad v liečbe kazivosti zubov alebo úspešného riešenia hromadnej dopravy. A v tom istom čase v Prahe vychádzali z výrobnej linky tanky a semtex a doma, v rodnej matke socializmu, sa v koncentračných táboroch nachádzali milióny podobných Kopoldovcov, z nich väčšina mala rovnejšiu chrbtovú kosť ako môj hostiteľ.

To bola studená vojna, behom ktorej marxistickí profesionáli za železnou oponou zdieľali nadradenú trúfalosť so svojimi západnými protivníkmi. Clinton sa určite zoznámil so sebavedomými výrokmi profesorského zboru, že štát môže ľuďom pomôcť od všetkého ľudského nešťastia a prekážok. V dobe, keď Clinton navštívil rodinu Kopoldovcov, vyšla v oxfordských študentských novinách Cherwell správa, v ktorej sa uvádzalo, že 10 % ľudí na oxfordskej univerzite sú alebo marxisti, trockisti, alebo inakšie zameraní komunisti. Väčšina profesionálov patrila medzi socialistov. Niet teda divu, že z Clintona sa stal sentimentálny miništrant Pokroku. Zarážajúce je, že svoj postoj vlastne nikdy nezmenil, i keď je treba priznať, že na ľavičiackom náhľade na normálny život a v jeho sľuboch lepšieho zajtrajšku je niečo, čo môže byť i znesiteľne zvodné. Táto myšlienka mi napadla, keď som počúval Kopoldove výlevy o posledných rokoch komunizmu a jeho spomienky na návštevu Clintona. Nadradená trúfalosť bola v tomto starom mužovi už potlačená, napriek tomu sa však v jeho očiach zaiskrilo, keď mu z jazyka vykĺzli heslá typu ”moderné” a ”idealizmus”. Alebo ”racionálny!” ”Pokrokový!” ”Vzdelanosť!” ”Umenie” - veľmi pekne znejúce tieto slová. Ľavičiari majú i zvláštny vzťah k prospechu. Z ich predstáv sa potom vyvíja i to, že očakávajú tie svoje prospešnejšie zajtrajšky. Tento rys zdieľajú so stálymi zákazníkmi pri hracích stoloch.

Kozmopolitná rodina Kopoldovcov žila politikou celý život, a napriek tomu v roku 1993 zostali nepoučenými politickými idiotmi. Keď som sa Kopoldovi zmienil o svojich posledných knihách s názvami Liberálni chvastúni a Konzervatívni chvastúni, zhlboka si povzdychol. ”Tak vy tiež veríte v tretiu možnosť.” Po našom rozhovore ma so svojím psom odprevadil ku stanici metra. Zdal sa byť duchom neprítomný - možno si vybavoval tú mladú generáciu v roku 1968, a tú tak vzdialenú Pražskú jar. Ukázal na akúsi monštruóznu vežu v diaľke a navrhol mi, že ma tam na druhý deň zavedie. ”Najvyšší bod v Prahe,” vyhlásil a dodal, že by to bola taká istá prechádzka, akú pred dvadsiatimitromi rokmi uskutočnil s Clintonom. Mal som toho starého Kopolda aj rád. Popravde povedané, začínal som mať rád aj Billa Clintona. Nadchli sa pre myšlienky a kultúru, ktoré boli v 60-tych rokoch toľko populárne. Jeho návrh na prechádzku som však neprijal. Mal som melancholický pocit. Cez všetku jeho láskavosť som vedel, že jeho hodnoty toto historické mesto odsúdili k záhube. A keby bola teraz pravda na jeho strane, pokračoval by v tom.

O Clintonovi som sa vôbec nezmienil. Sami Kopoldovci naňho zaviedli reč. Clinton na oxfordskej univerzite poznal ich jediného syna Jána a v januári 1970 bol hosťom v tomto skromne zariadenom byte. Keď som sa tak rozhliadal po tých blednúcich fotografiách komunistických velikášov na stenách, prišlo mi na rozum, že v tomto byte za celých 23 rokov sa nič nezmenilo! Na fotografiách urobených v byte bol úplne rovnaký nábytok, ktorý bol teraz už ošúchaný a vyblednutý. Boli na nich mladší Kopoldovci a ani jeden z pohlavárov nevyzeral tak schátrane ako celá Praha v dnešnej dobe. Kam sa vyparilo to všetko chvastúnstvo a nehanebnosť? Kedy prestala ideologicky a špionážne vyškolená inteligencia Východnej Európy vysielať také trúfalé figúrky na medzinárodné konferencie?