Ešte nikto neurobil toľko pre to, aby vyniesol na svetlo božiu pravdu ohľadne charakteru a kariéry Billa Clintona, ako R. Emmett Tyrrell ml. so svojím časopisom The American Spectator. Tyrrell v tejto zrozumiteľnej biografii, ktorá je vôbec prvá, aká bola kedy o úradujúcom americkom prezidentovi napísaná, využíva všetky známe fakty o Clintonovi spolu s nezverejnenými skutočnosťami. Dozvedáme sa veci, ktoré by o ňom nepovedala ani jeho manželka Hillary. Prinášame jednu ukážku z tejto knihy.

Ako študent som ja i Clinton počul svojich profesorov spievať chválu na štatistikami plánované hospodárstvo. Ako vzor nám neustále omieľali ekonomiku východného Nemecka, Maďarska a Česko-Slovenska. O ľudských právach sa nezmienili nikdy. Pokrokoví fanatici boli v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch presvedčení o nezrovnateľných kvalitách kolektivizácie. Ako typické uvádzam vyhlásenie Paula Samuelsona, ktorý bol autorom ekonomických skrípt v minulej dobe. V roku 1976 napísal, že ”je hrubou chybou sa domnievať, že väčšina ľudí vo Východnej Európe je nešťastná.” Desať rokov po tom, teda v roku 1986 tri roky pred zrútením sovietskeho komunizmu, populárny mediálny ekonóm John Kenneth Galbright vyhlásil, že Sovietsky zväz robí obrovské hospodárske kroky dopredu. ”Človek to spozoruje zo spokojných tvári ľudí v uliciach, z hustej dopravy, z úžasnej rýchlosti, ktorou okolo vyrastajú mnohoposchodové paneláky a s celkového aspektu reštaurácií, divadiel a obchodov. Ruský systém zvíťazí, lebo na rozdiel od západného priemyslového hospodárstva plne využíva ľudskú pracovnú silu.”

V skutočnosti sa táto ľudská pracovná sila vyplytvala. Prázdne tváre starších občanov Východnej Európy nedávajú najavo žiadnu radosť ani po páde komunizmu. Ich deti sa môžu dočkať lepšieho života. Pre päť- a šesťdesiatnikov v Prahe alebo v Budapešti život skončil. Zostali vyčerpaní a smutní. Keď skončila druhá svetová vojna, boli ešte mladí. V Prahe mali vzdelaní Česi rovnaké nádeje ako ich proťajšky na územiach, ktoré oslobodili vojská Anglicka, Francúzska a Spojených štátov. Napriek tomu mohla mládež Západnej Európy svoje ambície uskutočňovať, ale Česi zostali v akomsi útlme, keď s nimi ich vláda jednala ako s deťmi. A v Prahe týmto občanom marxistického experimentu neostáva na konci produktívnych rokov žiaden čas na to, aby si uvedomili skutočnosti, ktoré im poskytuje sloboda. So svojimi smutnými tvárami sa títo starí muži a ženy ťahajú tichými uličkami Prahy. Snáď najsmutnejším miestom zo všetkého bola obývačka Kopoldovcov.

Koncom šesdesiatych rokov bol ich byt nádejným miestom. Keď Clinton sa posadil možno na to isté miesto, kde teraz sedím ja ”osvietení” ľudia na Západe zdieľali Kopoldovo nadšenie pre kolektivizáciu. Napriek tomu boli toho názoru, že by sa obišli bez tajnej polície. Západný kapitalizmus a liberálna demokracia museli zaujať obranné pozície. Nová ľavicová kritika sa stala módou na univerzitách. Študentské demonštrácie ohrozovali 5. republiku Charlesa de Gaulla. Takéto demonštrácie - často podporované komunistickou stranou - patrili k hlavným večerným správam v celej Západnej Európe a Severnej Amerike. Mick Jagger spieval svojho ”Pouličného bojovníka” ako orakulum. ”Všade počujem zvuk pochodujúcich, dupajúcich nôh.” Na Západe ľavica otriasala samotnými základmi liberálneho kapitalizmu. V Prahe Dubčekova ”mäkká ľavica” otriasala samotnými základmi stalinizmu. U Kopoldovcov som znovu pozrel na blednúce obrázky z tých významných dní. Byt sa pre túto rodinu stal múzeom. Boli tu dokonca aj Clintonove dopisy z roku 1970 - úhľadne založené v zošite. Po návšteve reportéra zo Sunday Times ich znovu prečítali s obnoveným rešpektom. Prv ako u nich tento reportér zaklopal na dvere, vôbec netušili, že ich hosť z minulosti kandiduje na post prezidenta.

Clinton prišiel z Moskvy 5. januára 1970. Bolo to šestnásť mesiacov po tom, ako sovietske tanky priviedli do tejto zeme päť armád Varšavskej zmluvy, ktoré mali potlačiť Dubčekovu reformnú vládu. Na Dubčeka mierili súdruhovia pištoľou a uniesli ho do Moskvy, kde bol prinútený prijať sovietske požiadavky. Keď však Clinton navštívil Prahu, štyri mesiace po brutálne potlačených masových protisovietskych demonštráciách 21. augusta 1969 sa už situácia upokojila. V meste sa dalo relatívne dýchať. Clinton tu zostal do 12. januára. Kopold hovoril, že sa všetko zhoršilo až keď Clinton odišiel späť do Oxfordu. Neexistuje žiaden dôkaz o tom, že by jeho návštevu organizovala ruská rozviedka. Je však jasné to, že Clinton nebol len horkokrvným americkým študentom. Bol pevne spätý so sentimentálnou ľavicou. Patrila sem jeho rozsiahla sieť kamarátov, ktorých mal i za železnou oponou. Rodina Kopoldovcov síce mohla mať obdivuhodné úmysly, rovnako ako ich priateľ Dubček, avšak nedokázali sa poučiť z histórie, nakoľko práve tá ich uvrhla do komunistických väzení. Prežitá skúsenosť pre nich nič neznamenala. Keď v roku 1993 Dubček zomrel, jeho posmrtne vydané pamäti odhalili, že zostal socialistom. Mladosť prežitá v stalinskom Rusku, nikdy nepoznamenala jeho svedomie. V dobe exilu na Slovensku mal čas rozmýšľať, lenže on len sníval. Ten sen sa nikdy nezmenil. Praha 1970: Mládenec Clinton je ďaleko od domova. Je ďaleko i od Oxfordu. Napriek tomu tu u Kopoldovcov nachádza ”pokrokovo” zmýšľajúcich ľudí. Behom studenej vojny bol Kopold väznený a bol mu znemožnený pracovný postup, napriek tomu sa rozhodol pracovať i pre svoju komunistickú ŠtB. Jeho syn, Clintonov priateľ, vyslaný ako prominent študovať na Západ, bol zrejme zavraždený, ako ďalej poznáme. Ale i na konci studenej vojny zostáva Kopold tak isto ako Dubček marxistom. Rodina Kopoldovcov, s ktorou som sa v roku 1993 zoznámil, nemala jediné dobré slovo na osobu Václava Havla - disidentského dramatika, ktorý sa stal prvým prezidentom Českej republiky.

Clinton na univerzite študoval politické vedy, filozofiu a ekonomiku. Bola to séria ľahkých kurzov, kde chýbali dejiny a ich odkazy. I v ekonomike sa jednalo o jej jednoduchšiu verziu. Pre niektorých profesorov bol nádejným študentom, pre iných len oportunistom. Začal trocha panikáriť v období blížiacej sa povinnej vojenskej služby, ktorej sa však dokázal vyhnúť. Aj tak bol však plný energie, plný nepokoja. O španielskej občianskej vojne vraj prečítal okolo tridsať kníh a údajne pozná posvätné miesta. Do Španielska sa vydal na jar roku 1969. V zime toho istého roku odchádza do Oslo, Moskvy a Prahy.

Keď sa tento vysoký fešák objavil za dverami u Kopoldovcov, prišiel pochopiteľne neskoro a jeho doklady neboli v poriadku. Zákon vtedy vyžadoval, že sa musí prihlásiť na cudzineckej polícii, s čím sa vôbec neobťažoval. Prirodzene, chcel všetko vidieť a chcel hovoriť a hovoriť. ”Strašne sa zaujímal o politiku”, tvrdila mi pani Jiřina Kopoldová. Jej matka Marie Švermová, zakladateľka Československej komunistickej strany a kedysi členka ÚV KSČ, v ňom našla zaľúbenie. ”Bol to typický americký študent otvorený a priateľský, oduševnený, sympatický,” pokračovala pani Kopoldová, pričom ich pes striedavo štekal a skučal na koberci. Jej manžel sa prechádzal ” s ich Billom”- tak ho teraz nazývali - tichými uličkami Prahy. A samozrejme ”hovorili a hovorili”. Jedného večera išli okolo americkej ambasády a pán Kopold vraj veselo poznamenal: ”Bill, keď sa tak o Československo zaujímaš, bolo by pekné, keby si k nám o niekoľko rokov prišiel ako kultúrny atašé.” ”Prečo nie?” odpovedal Clinton. Pán Kopold ešte dodal, že podceňoval ”Billov politický talent”.

Pri poslednej prechádzke Prahou zašiel Clinton s pani Švermovou na Strahov. Cestou sa mladý Američan zveril starej komunistke, že po návrate do Spojených štátov má v úmysle ”obetovať” svoj život politike. Obetovať svoj život politike? Žene, ktorá za politiku takmer zaplatila svojím životom, sa jeho vyhlásenie muselo zdať ako statočné gesto solidarity. Viem si ich spolu predstaviť ako dvoch vzdorovitých idealistov, ako si to mašírujú dolu po Václavskom námestí, s tajnou políciou v pätách. Mal niekto z nich tušenie, že už prebieha ďalšie komunistické potlačovanie ľudských práv? Napadlo ich vôbec, že Česko-Slovensko by na tom bolo omnoho lepšie, keby sa pani Švermová a jej pokrokoví priatelia bývali nikdy nenarodili? Tá príjemná zem Mozarta a plzenského piva, ktorú premenili na policajný štát, mala po druhej svetovej vojne veľké nádeje. Avšak politické zásady pani Švermovej viedli k ďalším tridsiatim rokom represií a korupcie silných a civilizovaných ľudí.

Na Clintonovom pobyte u Kopoldovcov je čosi dojemné. Jeho nadšenie a charizma ich dokázala omámiť, rovnako ako neskoršie omámila ľudí v Amerike. Rodina Kopoldovcov si robila starosti okolo jeho odchodu. Obávali sa, že mu jeho nepotvrdené dokumenty spôsobia na hraniciach problémy. Ručne písaný list z konca januára ich obavy rozptýlil. Nezavreli ho. Ten list mali i po 23 rokoch. Priateľský prejav chlapca, ktorého o osem rokov nato zvolili za guvernéra Arkansasu a o dvadsaťdva rokov sa stal americkým prezidentom, mal u nich stále svoje miesto.

Mal dátum 23. januára a stálo v ňom: ”Drahý pán Kopold a pani Kopoldová. Pred štyrmi dňami som sa vrátil do Oxfordu a odovzdal som Janovi všetky veci, ktoré ste mi pre neho dali. Potom sme išli na večeru a dlho sme sa rozprávali. Je v poriadku a bol rád, že som mu od vás odovzdal všetky novinky. Mnohokrát vám ďakujem, že som mohol u vás bývať a že ste si urobili čas so mnou sa porozprávať a previesť ma Prahou. Som veľmi vďačný za príležitosť, že som s vami mohol stráviť niekoľko dní. Mám krásne spomienky. S pozdravom Bill Clinton.” Boli tu i ďalšie dopisy. V jednom Clinton sľuboval, že zoženie pani Kopoldovej knihy o sociológii, v inom Clintonova matka ďakovala za ich pohostinnosť a vyjadrila svoje obavy o synovu bezpečnosť za železnou oponou. A potom tu bol veľmi smutný dopis od Clintona, ktorý písal po zahájení štúdia na právnickej škole v Yale. Písal z Milfordu, Connecticut, 14. októbra 1970: ”Drahý pán Kopold a pani Kopoldová. Len včera som obdržal smutnú správu o Jánovej smrti. Vaše oznámenie bolo poslané z Anglie a trvalo to veľmi dlho, než som ho dostal. V posledných 24-hodinách som si znova preberal všetky chvíle svojho krátkeho priateľstva s vašim synom. Vybavoval som si jeho úsmev a zvláštny spôsob, ktorým pokyvoval pri rozhovore hlavou hore, dolu. Najviac mi však utkvela v pamäti jeho vytrvalosť pri hľadaní pravdy. Túto vlastnosť som na ňom veľmi obdivoval. Mal v sebe tie najväčšie nádeje človeka. Všetci, čo sme ho v Oxforde poznali, sme hrdí na to, že sme mohli byť jeho priatelmi. Som s vami vo vašej bolesti. Prijmite moju najhlbšiu sústrasť. S pozdravom Bill Clinton.”

Keď som list čítal do svojho diktafónu, pán Kopold zamyslene vyhlásil: ”Vidíte. Boli skutočnými priateľmi.” Kedykoľvek niečo povedal, každá jeho veta bola plná melanchólie. Po Clintonovom odchode sa rodina Kopoldovcov opäť točila vo víre represívneho režimu. Kopold musel opäť pracovať na nejakom podivnom mieste. Odkázali Janovi, aby sa nevracal. Mali obavy o jeho bezpečnosť. Do leta Jana vylúčili z komunistickej strany. (Rovnako ako Jana ”Kato” Kavana - poz. red.)Tu sa pamäti Kopolda zdali byť takmer neuveriteľné. Napriek tomu, že Jana vyhodili zo strany, robil si nádeje, že otec od vlády zoženie peniaze na to, aby mohol cestovať. A viete, kam mal namierené? Do Moskvy!!! Ako môže byť niekto ”vyhodený” zo strany a ešte očakávať, že mu strana zafinancuje výlet do Moskvy? A prečo by tam človek cestoval, keď nemá pred tajnou políciou zabezpečenú bezpečnosť ani v Prahe?

Zaplietol sa Clintonov priateľ Jan do nejakej medzinárodnej intrigy, o ktorej nemali jeho naivní rodičia ani tušenie? Život v komunistickom režime bol určite pretkaný kompromismi a intrigami. Nech už v tom bolo čokoľvek, Janovi veľa času neostávalo. V tom lete sa s dvoma americkými dievčatami a európskym kamarátom vypravil do Turecka, kde chceli navštíviť ruiny Tróje. V Turecku sa mu prihodila záhadná ”nehoda”. Keď išiel po streche jednej budovy, spadol dolu a zabil sa. Opýtal som sa Kopoldovcov, či nie je možné, aby v tom mala prsty tajná polícia. Dvojhlasne mi odpovedali, že v žiadnom prípade. ”Bola tma,” povedal Kopold. ”On nevidel dobre v tme.”

Kopold zostal verný svojmu presvedčeniu. Desil sa všetkých tých strašidiel, pred ktorými ho strana varovala - bohatí, cirkev, aristokrati atď. Po všetkých tých rokoch spolu sme sedeli v jeho obývačke - z Berlínskeho múru neostalo nič, žiadni disidenti neboli väznení, žiaden ostnatý drôt na hraniciach, žiadne ďalšie ”komplikácie”. Rodina Kopoldovcov však stále tvrdohlavo oponuje Havlovi, mojim priateľom, ktorí mi o nich vlastne vyzradili ich minulosť, i všetkým ostatným demokratom, ktorí riadia Českú republiku. Sú ”neotrasiteľní”. Väčšina západných intelektuálov označuje bývalých študentov z Oxfordu a im podobných pokrokovo zmýšľajúcich za ”saramantných snilkov”. Môžeme ich však takto pomenovať? Môžeme ľudí ako Kopold a iní, ktorých názory sa od sedemdesiatych rokov vôbec nezmenili, prosto zamrzli v utópii, nazvať ”samarantnými snilkami?”