Na činoch tohto presláveného muža v Carihrade a na Morave sa máme ako potomci poúčať a povzbudzovať. Vtedy nad Dunajom sa okolo spojeného Moravského kniežatstva prihodilo viacero udalostí: tlak Frankov na Slovienov moravských, rozbroje v ríši a na juhu Bulhari. Po Franskej intervencii na Morave namiesto Mojmíra I. dosadili Rastislava. Ten poučený neprestajnými intrigami spoza hraníc, rozhodol sa po porade so svojou kniežacou radou pokúsiť sa o samostatnosť na cirkevnom poli. Moravania aj Nitrania poznali svoje dejiny lepšie ako súčasníci v treťom tisícročí. Ústne podanie veľmi dobre fungovalo a o to sa starali nielen kmeti rodov ale aj krajoví speváci – igrici.

Postup si museli premyslieť, aby bol úspešný. Misionári z Akvileje a Dalmácie dobre poznali dejiny cirkvi v Podunajsku. Skriptóriá – vtedajšie ”minitlačiarne” – fungovali a odpisy kolovali po Európe. Benediktíni boli v tomto majstri. Toto poznanie dejín slovienskych kmeňov najlepšie vidíme v liste, poslancom do Ríma ako pokus o vyslobodenie arcibiskupa Metoda zo zajatia u Frankov: ” Veď naši otcovia prijali vieru od sv. Petra”. Pritom rímskeho biskupa pomenúvajú ”Apoštolikom”. A to sa viaže na prastarú tradíciu už v tej dobe. Príchod našich predkov na Dunaj nik doteraz nezdokumentoval z dobových zápisov ani spomedzi Grékov ani Rimanov. Je to Herderov výmysel. ktorý do našich učebníc nezaviedli Slováci, ale ich ”manuduktori”. Iste viete, ktorí. Je to zámer, ako malý národ rozbíjať a používať na zväčšenie kolonizátorského národa, či národov. Dnes nie je to tajomstvom napriek novým janičiarom vo vede a kultúre.

Moravania po vzájomnej porade vysielajú poslov do Ríma vediac, že tam ich územie patrilo od počiatku bez ohľadu na zmeny od 4. storočia (ariánstvo) a príchod Avarov. Išlo im o zriadenie misií na svojom území s povereným biskupom z Ríma. Cez misionárov z juhu už vedeli, že nový pápež Mikuláš I. tvrdo si nárokuje právomoc nad Iyrikom, ktorý si za obrazoborectva cidári pripojili pod Carihrad – svetský a cirkevne. Moravania sa svojím posolstvom pokúsili o obrátenie jeho pozornosti na starú Panóniu (in genere). V pápežskom archíve bolo o tomto území dostatok materiálu. Zničilo ho až vojsko Barbarosu (Lacko). Je pravda, že na území pod právomocou Ríma nežili nijaké slovanské kmene, spravované cirkvou. Takí žili len v Dalmácii (glagoláši, monachi graeci secundum ritum). Preto aj misia ” iz Griek” len odtiaľ prišla: Nakoniec aj benediktínske glagolské pramene to dokladujú, že už v 7. storočí robili medzi ariánskym obyvateľstvom Podunajska svoje misie (Panónia a Dácia). Mikuláš I. takého muža na čelo misie nemal: Mal byť znalý slovienskeho jazyka a biskup učiteľ. Podľa prastarého cirkevného zvykového i neskôr dekretálneho práva len biskup je učiteľom evanjelia a mravov. Kňazi sú len jeho pomocníkmi, a preto mu musia prísahať poslušnosť. V Ríme sa dohodli o ďalšom postupe a pokuse o to isté v Carihrade. Vyplýva to aj z listu, ktorý pápež poslal Michalovi III. V ňom prejavuje preveľkú radosť, že v Carihrade takého muža našli a posielajú na Moravu( Migne, PL). Nikto nemohol bez povolenia na cudzom cirkevnom území misionárčiť. To sa v miestnych cirkvách rešpektovalo. Výnimky pod tlakom cisárov (synoda na brehu Dunaja a Bulharsko) to len potvrdzujú. A nad Dunajom i pod ním boli napočiatku biskupstvá, ktoré boli rozvrátené Hunmi, Avarmi a pod nimi ariánmi.

Fócius po odstránení patriarchu Ignácia ako laik bol protikanonicky ordinovaný na diakona, a kňaza a hneď konsekrovaný na biskupa - a to za 4 dni. To bol neslýchaný precedens v Cirkvi. A Michal III. ako ” prvý diakon v Cirkvi a zástupca Boha na zemi” musel sa postarať o konsekráciu Konštantína. Keď pápež získal informáciu o vyhovení Moravanom, bol postavený pred hotovú vec. Kanonický platilo pravidlo, že cudzí misionári nemôžu zriaďovať nové biskupstvo ani svätiť – ordinovať za kňazov bez povolenia toho, komu patrila právomoc. Nakoniec to vo svojej reči zdôrazňuje aj Hadrián II. Aj Metod pred Frankami to potvrdzuje, že je to územie sv. Petra a že naň nevstúpil, keby vedel, že patrí Frankom. Nakoniec už v Carihrade sa dohodol postup ich činnosti na Morave. Neišlo o misiu v právnom zmysle, len o vytvorenie teologickej školy, na ktorej misia mala vyškoliť nové kádre a staršie preškoliť či doškoliť. Franská misia neprerušene pokračovala vo svojej činnosti, iste pobadala, čo sa chystá. Nová byzantská misia bola ochranou Rastislava. Mikuláš I. iste sa dal informovať o činnosti – vysvitá to zo spomínaného listu. Vedel, že nakoniec prídu do Ríma. Obidvaja Solúnčania boli muži nerozdelenej cirkvi. V Ríme vedeli, že ostatky – relikvie pápeža Klimenta, rímskeho rodáka, doviezli do Carihradu a že pod Klimentovou ochranou je aj ich misia. Každá misia si volila patróna ako nebeskú ochranu. Aj to vedel, že ich donesú do Ríma. To bol nepísaný zákon a navyše bazilika už stála niekoľko storočí bez relikvií patróna (San Clemente). Pritom chýr, že Konštantín prepustil franských zajatcov – niekoľko stovák na slobodu – bol neslýchanou reklamou. Z tých storočí (7., 8., 9.) v Rímskom martyrológiu o takom dačom niet zmienky. To

spravidla už zaživa bolo atribútom svätca. A to privítanie celého Ríma v procesii mimo múrov mesta – to sa nedostalo nikomu v Ríme – ani predtým ani potom. Do večného mesta došli na začiatku zimy a  nečudo, že vlhkosť a chlad Konštantínovmu zdraviu nepridali. Nevieme presne, čo okrem potvrdenia liturgickej reči a vysviacky dovedených bohoslovcov, vykonali. Okrem toho im priťažila aj aféra s tlmočníkovým synom a unesenou pápežovou dcérou. V tom čase bol celibát dobrovoľný. Aj v Ríme ordinovali za kňazov ženatých mužov.

Konštantín cítil, že dni sa mu krátia, preto vstupuje do kláštora. Zložením večných sľubov (veľká schima) rehoľník podľa učenia Otcov získaval novú krstnú nevinnosť. A tam sa dozvedáme ďalšie potvrdenie, že bol biskupom: pred oblečením čierneho mníšskeho odevu zobliekal ”slávnostné rizy” – a to je biskupský odev. Keď zakrátko zvoláva k smrteľnému lôžku celé posolstvo a rozlúči sa s ním, modlí sa ešte v ich prítomnosti modlitbu, ktorou expresis verbis potvrdzuje svoju biskupskú hodnosť: ”Bože, stádo, ktoré si mi zveril, vraciam Ti naspäť.” Z toho vysvitá, že sa nemali vrátiť do Carihradu, ale na Moravu. A ”moravské stádo” mu mohol len rímsky biskup zveriť. V terminológii vtedajšieho dekretálneho práva sa potvrdzovalo toto kanonické pravidlo. V opačnom prípade by sa mu zverovalo riadenie územia. Ďalší dôkaz – nepriamy – že ho konsekroval Fócius pre moravskú misiu, je v tom, že iba jeho a nie brata Metoda balkánske slovanské cirkvi ctili ako biskupa a tak je aj vyobrazený v bazilike sv. Sofie v Ochride z 11. storočia (Objavené v r. 1953-6).

Po odvolaní anatém vo sv. Zemi (Pavol VI. + Atenagoras) obidvoch bratov byzantská cirkev zapísala do zoznamu svojich svätých a v rodnom Solúne im postavila prekrásnu baziliku, kde pred ich ikonu na hlavnom oltári horí neprestajne večné svetlo. Solún po patrónovi mesta – sv. Demetrovi má svojich svätých rodákov v úcte.

múdrosť a cnostný život. Pomohol Moravanom i Zadunajcom a svojim zjavom i radami šokoval Rimanov. Dnes ho oslavujeme ako spolupatróna Európy s jeho bratom sv. Benediktom, ktorý začal pokatoličťovať ariánsku Európu a zato si ho ctí aj Východ ako ”velikago archomandrita zapada”.