Polstoročné memento troch krížov

Keď si pripomíname 50. výročie potupnej smrti troch martýrov – bývalých abiturientov Trenčianskeho gymnázia, považujem si za povinnosť, ako jeden z ešte žijúcich spolusúdených 59-člennej skupiny, aby som priniesol viac svetla a pravdivých svedeckých výpovedí o tejto tragickej udalosti, ktorá je iba jednou z viacerých výkričníkov z časov najtvrdších stalinských represálií. Predstavitelia diabolskej moci zasiahnutí zvrátenosťou komunizmu ničili nielen životy ľudí, ale chceli ovládnuť aj ich myslenie, aby udusili už v zárodku sa rozmáhajúci odpor proti diktatúre proletariátu.

Medzi touto početnou skupinou obžalovaných a súdených bolo aj 7 vyšších dôstojníkov armády a l vojak prezenčnej služby. Z tohto dôvodu hlavným súdnym obžalobcom bol štátny prokurátor, vtedy ešte plukovník JUDr. Anton Rašla. Asi z toho istého dôvodu bol zostavený polovojenský senát Štátneho súdu na čele s predsedom senátu podplukovníkom justície JUDr. Ladislavom Breuerom. V priebehu procesu Rašla si počínal veľmi suverénne a v obžalobnom prejave jemu vlastným nenávistným spôsobom zveličoval obsah inkriminovaných skutkov na základe zápisníc, ktoré obžalovaní boli donútení podpísať vyšetrujúcimi orgánmi ŠtB pod hrozbou týrania, mučenia, ohrozovania zdravia, ba aj straty vlastných životov.

Sám Rašla zdvihnutou päsťou sa vyhrážal, že vystupuje ako predĺžená ruka ”rodnej strany”. V prestávkach iniciatívne zahriakoval obžalovaných, aby sa nemohli vzájomne dorozumievať, aj keď justičné stráže prejavovali určitú benevolenciu.

Po skončení pojednávania na Najvyššom súde v Prahe v septembri roku 1950 v rozsudku je výslovne uvedené, že senát Najvyššieho súdu vyhovuje žiadosti štátneho prokurátora Rašlu a vyniesol rozsudky v nasledovnom zvýšení: 3 tresty smrti, l doživotne a pre ostatných zvýšenie do konečného úhrnu na 442 rokov a 6 mesiacov (viac ako o 100 %). Tieto rozsudky boli najpodlejšími justičnými vraždami, pretože senát Najvyššieho súdu v Prahe vyniesol tieto 3 hrdelné rozsudky bez osobnej prítomnosti hlavných súdených Púčika, Tunegu a Tesára. Ich osobná účasť na tomto pojednávaní nebola povolená veliteľom väznice Leopoldov, aby sa títo traja hlavní obžalovaní nemohli brániť pred Najvyšším súdom a odpovedať na dotazy súdneho senátu. Tu je treba opäť pripomenúť, že po skončení pojednávania oslovil istú skupinku odsúdených pomerne mladý právny obhajca (určený ex offo) a ospravedlňoval sa v tom zmysle, že celý procesný materiál bol mu doručený iba v predvečer pojednávania, a preto sa nemohol dôkladne pripraviť na obhajobu (hoci vraj celú noc nespal). Aj tento fakt je veľavravný a nasvedčuje, že celý proces bol iba inscenáciou už vopred určených rozsudkov, a preto ich nemožno označiť inak ako zločinné justičné vraždy vynesené predsedom senátu Dr. Wagnerom v Prahe dňa 16. septembra 1950.

Keď sa zamyslíme nad zvrátenosťou diabolského totalitného režimu a temer 44-ročné (polstoročné) vtĺkanie totalitných doktrín do hláv obyvateľstva vo všetkých jeho oblastiach a keď to porovnáme s iba jedenásťročným odstupom od novembrovej tzv. ”nežnej revolúcie”, musíme si uvedomiť, že tu je treba veľa úsilia a veľa času na to, aby sme nielen poodkrývali pravdu v úplnej nahote, ale aj ozdravili ľudstvo od bacila ”červeného moru”, ktorý sa bude ešte dlho prejavovať v rôznych zakuklených formách a odtieňoch.

Zmeniť myslenie ľudí trvá obyčajne dlhší čas. Tu je treba všetko prehodnotiť od filozofie, histórie až po praktické pretváranie nového slobodného života vo všetkých dimenziách. Hneď po novembri 1989, keď sme prežili svojich sudcov, prepálili svoje okovy a zbúrali železnú oponu, členovia založenej Konfederácie politických väzňov (KPVS) ako reprezentantky protikomunistického odporu sme si uvedomili, že je potrebné sa oslobodiť od všetkých balastov predošlého režimu. Tešili sme sa, že došlo k naplneniu našich snov. Potom sa však prihlásila tvrdá realita života so všetkými pozitívnymi, ale i negatívnymi sprievodnými javmi. Toto konštatovanie nás núti, aby sme si položili otázku, kde sme, kam kráčame a aká je naša budúcnosť. Aj toto 50. výročie troch popráv by malo byť výstražným mementom a signálom na vážne zamyslenia. Paradoxom súčasnosti je aj skutočnosť, že prívlastok zločinný sa používa iba pre označenie fašizmu, ale pre komunizmus sa na tento prívlastok zámerne zabúda.

V tejto súvislosti chcel by som upozorniť na 700-stranovú publikáciu kolektívu zahraničných autorov ”Čierna kniha komunizmu – zločiny, teror, represálie”, ktorá bola preložená do slovenčiny z francúzskeho originálu ”Le livre noir du communisme – crimes, terreur, répressions” a vydaná v slovenskom vydavateľstve ”Agora” roku 1999, z ktorej citujem: ”Táto kniha je nepochybne jedným z prvých pokusov o preskúmanie zločinného rozmeru komunizmu ako základného a zároveň globálneho problému. Naším cieľom nie je predložiť nejakú hrôzostrašnú porovnávaciu aritmetiku, či stanoviť hierarchiu krutosti. Fakty však hovoria jasnou rečou a ukazujú, že komunistické režimy sveta spáchali zločiny týkajúce sa približne 100 miliónov osôb oproti približne 25 miliónom obetí nacizmu”. Toto jednoduché konštatovanie musí viesť aspoň k zamysleniu nad podobnosťou medzi režimom, ktorý bol v roku 1945 pokladaný za najzločinnejší režim storočia, a preto aj súdený medzinárodným súdom v Norimbergu.

Typickým príkladom vyzúvania sa zo zodpovednosti je kniha Antona Rašlu ”Zastupoval som československý štát – vyznanie”. Obsahom celej knihy podobne ako v predchádzajúcich jeho bulvárnych pamfletoch a článkoch v časopise ZPB Bojovník je plno nenávistnej protislovenskej demagógie, kde mieša provokatívne výmysly z obdobia svojej činnosti pred Národným súdom s nepravdami a alibistickými nezmyslami zo svojej činnosti v procesoch pred Štátnym súdom. Už sám osebe titul tejto knihy nasvedčuje, že pocit viny súdnych tribunálov prenáša na bývalý česko-slovenský štát, ako keby nejestvovala žiadna zodpovednosť osobných súdnych orgánov. Hlavný obžalobca – prokurátor Rašla sa nepriamo vyhovára, že svoje odvolanie proti rozsudkom doživotia a žiadosť ich zvýšenia na trest smrti urobil proti svojej vôli a z donútenia, len aby si zachránil svoju kariéru. Cynickému Rašlovi sa nemohlo stať, aby mu zlyhali nervy a dohnali ho k samovražde, ako to urobil predseda senátu pplk. Ladislav Breuer po poprave odsúdencov Púčik a spol. Neobstojí ani výhovorka Rašlu, že tento proces s Bielou légiou prebiehal v období vyvrcholenia hystérie bdelosti a ostražitosti v strane. Pravdou je, že neúmerné tresty smrti sa na štátnych súdoch odohrávali až do obdobia smrti Stalina a Gottwalda do roku 1953.

Ďalej vo svojej knihe Rašla uvádza nepravdy a výmysly v súvislosti s mojou osobou, keď tvrdí, že som bol neskôr po svojom procese vypočúvaný orgánmi ŠtB (VKR) ohľadom osoby pplk. Breuera a aj Rašlu, čo nie je vôbec pravda. Rašla síce pritom pripúšťa, že to mohol byť iba eštebácky trik. Aj tu je dôkaz klamstva, pretože neuvádza nič konkrétne z archívnych dokumentov, o ktorých hovorí, že ich nečítal. Skôr sa tu natíska podozrenie, že tragický osud života pplk. Breuera je v spojitosti s osobou Rašlu. Aj takto sa dá odvádzať pozornosť od pravdy.

Na záver nemožno nespomenúť nešťastné nedopatrenie, keď medzi nedávno vyznamenávanými prezidentom SR sa ocitlo aj meno Rašlu. Na protestný dotaz Konfederácie politických väzňov prišla odpoveď, že dotyčný bol vyznamenaný za hrdinstvo ako účastník SNP. Aj o týchto Rašlových ”hrdinstvách” je ešte dostatok žijúcich svedkov, ktorí môžu hodnoverne potvrdiť jeho zbabelé počínanie po jeho úniku z Banskej Bystrice.

Pavol Cintavý