V príslušných archívoch a literatúre sa zachovali dva listy biskupa Vojtaššáka, ktoré napísal po druhej svetovej vojne: prvý 29. decembra 1945, adresovaný poľskému prímasovi Hlondovi v Poznani a v odpise arcibiskupovi Sapiehovi v Krakove, a druhý 7. januára 1964, adresovaný prímasovi Wyszyńskému vo Varšave.

List z decembra 1945 bol publikovaný v slovenskom znení v knihe A. Bielovodského pod titulom ”Severné hranice Slovenska” (Bratislava 1946). Ako zistil univ. profesor Jozef Čongva, pôsobiaci na Sliezskej univerzite v Katowiciach, ktorý je tiež predsedom Spolku Slovákov v Poľsku, kópia listu sa nachádza v archíve poľského prímasa Hlonda v Gnieźne (Hnezdno), no odpoveď prímasa biskupovi Vojtaššákovi sa nepodarilo nájsť. Za povšimnutie ešte stojí skutočnosť, že J. Čongvovi vďačíme za zistenie, že v pôvodnom latinskom znení tohto ”prvého listu” sa našla veta, vynechaná v Bielovodského slovenskom preklade: ”e cativitate et incareratione per septem mensis durante, reduci ad Cathedram” (vrátivšiemu sa do svojho sídla zo sedemmesačného zajatia a uväznenia). Štátna bezpečnosť totiž biskupa Vojtaššáka uväznila 5. 5 . 1945 a po 7 mesiacoch ho prepustila. J. Čongva tiež zistil, že tento list vyšiel r. 1984 v anglickom preklade Irene Matuschakovej v Kanade.

Druhý list zo 7. januára 1964 napísal biskup Vojtaššák v Senohraboch pri Prahe, kde mal po prepustení z väzenia po 14 rokoch nútený pobyt, nesmel sa vrátiť na Slovensko. Ani na tento druhý list nedostal biskup Vojtaššák odpoveď od poľského prímasa.

List z r. 1964 uverejnil mons. Viktor Trstenský v monografii ”Sila viery, sila pravdy” (Život a dielo najdôstojnejšieho otca biskupa Jána Vojtaššáka, mučeníka cirkvi a národa, Bratislava 1990).

Čo sa týka tvrdenia historika Jelinka, že spišský biskup požiadal Vatikán, aby sa územia, ktoré patrili ku krakovskej diecéze, navždy pripojili do spišskej diecézy a Svätá stolica vraj súhlasila iba s tým, aby boli jej súčasťou iba počas vojny, čitateľ si môže urobiť vlastný názor na túto problematiku na základe listov biskupa Vojtaššáka, ktoré uverejňujeme v plnom znení. Len pre lepšiu orientáciu čitateľa poznamenávame, že severný Spiš a horná Orava patrili do juridisdikcie nitrianskeho biskupstva, resp. ostrihomskej diecézy, od začiatku osídlenia (lepšie povedané od prijatia kresťanstva) až po rok 1776, keď bola zriadená spišská diecéza. Spišský a oravský dekanát pripadol krakovskej diecéze až po pripojení tohto územia k Poľsku r. 1920, resp. po uzavretí konkordátu medzi Sv. stolicou a Poľskom 10. februára 1925. Z hľadiska cirkevnej administratívy Spiš a Orava dovtedy nikdy nepatrili krakovskej diecéze.

Preklad z latinskej pôvodiny

Od biskupského úradu spišského.

Spišská Kapitula 29. XII. 1945

Jeho Eminencii Najdôstojnejšiemu Pánu Augustinovi kardinálovi Hlondovi, arcibiskupovi-prímasovi poľskému v Poznani

V najhlbšej úcte podpísanému biskupovi spišskému, vrátivšiemu sa do svojho sídla zo sedemmesačného zajatia a uväznenia, bol doručený prípis Vašej Eminencie z 24. októbra tohto roku, ktorým ”vzhľadom na okolnosti a potreby najnovšieho času”, dekrétom zo dňa 21. b. m. farnosti dekanátov oravského a spišského, ktoré v mesiaci septembri roku 1939 boli podriadené dočasnej jurisdikcii biskupa spišského, od dňa 1. novembra 1945 majú byť podriadené riadnej jurisdikácii krakovského arcibiskupa a vyňaté spod správy biskupa spišského.

Čo keď s úctivou poníženosťou beriem na vedomie a ”vzhľadom na okolnosti a potreby terajšej doby” kvôli terajšiemu politickému stavu veci v tejto veci z cirkevného hľadiska rozhodnutie Vašej eminencie za správne, jedine možné a potrebné uznávam a prijímam. Čo však v texte rozhodnutia Vášho o dočasnej jurisdikcii biskupa spišského a riadnej jurisdikcii arcibiskupa krakovského sa nachádza, dáva mi podnet – s dovolením – niektoré spomenutia – hodné veci podotknúť takto:

Ide tu o 9 farností oravského dekanátu asi so 17 000 veriacimi a o 9 farností spišského dekanátu asi s 10 000 veriacimi na území Slovenska, patriacich z 99 % k slovenskému národu a slovenskú národnosť priznávajúcich. V domácom rozhovore používajú spôsobu takzvanej horalskej reči, v rozhovore však mimo domácnosti a v písme vždy a všade používajú čistú slovenčinu. Podobný spôsob reči nachádza sa všade na rozhraní rozličných národov a jazykov; z čoho však nenasleduje, že musí to byť jedna a tá istá národnosť. Medzi jazykom českým a slovenským je príbuznosť oveľa väčšia ako medzi jazykom poľským a slovenským, nikomu však nepríde na rozum tvrdiť, že Čech a Slovák patrí k tomu istému národu.

Takéto absurdum sa začalo šíriť v roku 1900 a nasledujúcich niektorými študentmi a profesormi horalskými na pohraničí Slovenska a Poľska, prostredníctvom novín ”Gazeta Podhalanska” a periodického spisu ”Co my za jedni”. Všetci títo kúpení za peniaze alebo pokazení (skorumpovaní) touto svojou činnosťou slúžili politickej akcii maďarsko-poľskej ku oslabeniu povedomia národnosti a národa slovenského. To je historický fakt, u nás každému Slovákovi dobre známy. To zrodilo smutnú otázku umele pripravenú, ktorá našla u niektorých málo jednotlivcov, majúcich osobný záujem, ohlas v roku 1919 po prvej svetovej vojne zrodila povestnú otázku plebiscitu na hornej Orave a Spiši, ktorý však nikdy nebol uskutočnený, lebo vtedajším politickým a diplomatickým hodnostárom bolo by nepríjemné počuť mienku slovenského obyvateľstva na plebiscitnom území. Preto bolo pohodlnejšie, aby toto územie a jeho obyvateľstvo proti svojej vôli len na jednoduché rozhodnutie veľvyslaneckej konferencie v Paríži 28. júla 1920 bolo pripojené k Poľsku. To však sa stalo na úkor Slovenska, lebo Poliaci boli odškodnení za územie na Tešínsku, ktoré ustúpili Čechom. Nie dlho po tom, 10. II. 1925, bola spravená slávnostná dohoda medzi Svätou stolicou a Poľskom (ktorú dnešná poľská vláda nedávno vypovedala). Pri tejto príležitosti oravský dekanát a spišský dekanát boli právne (de iure) včlenené do krakovskej arcidiecézy. Len z toho ohľadu možno dnes hovoriť o ”riadnej” iurisdikcii arcibiskupa krakovského nad farnosťami menovaných dekanátov.

Roku 1939 územie hornej Oravy a Spiša sa vrátilo k materinskej slovenskej zemi a bolo jej pričlenené zákonom Slovenskej republiky. V tom čase – môžeme dnes povedať – ” vzhľadom na okolnosti a potrebu času” farnosti oravského a spišského dekanátu boli podriadené ”dočasnej” jurisdikcii spišského biskupa. Právny stav medzi Cirkvou a Poľskou republikou, uvedený slávnostnou dohodou a dovtedy ešte trvajúci, prekážal, aby Svätá stolica ohľadom správy farností Slovensku vrátených roku 1939 právne ináč ako dočasne rozhodnúť mohla. Ale faktom a zákonom Slovenskej republiky farnosti slovenského územia menovaných dvoch dekanátov materinskej a pôvodnej spišskej diecéze boli vrátené.

Roku 1939, keď pre Poľsko a pre našich bratov Poliakov sa začali najsmutnejšie časy, poľský Horali skrz svojich zástupcov obrátili sa na vládu slovenskú, aby územie poľských Horalov dovolila pripojiť k Slovenskej republike. Slovenská vláda, súc pamätlivé duševných bolestí a krívd, ktoré zažili Slováci násilným odtrhnutím svojich pokrvných na hornej Orave a Spiši, zástupcov poľských Horalov bratsky prijala, ale tiež bratsky prepustila s poznámkou: Čo nechceš, aby ti druhý robil, nerob ani ty druhému. Slovenská vláda, pamätlivá na veľkú duševnú bolesť a krivdy, ktoré Slovákom zapríčinila vláda poľská roku 1920, odrežúc z tela brata Slováka územie hornej Oravy a Spiša, nechcela podobnú bolesť a krivdu zapríčiniť svojmu bratovi Poliakovi, alebo, ako sa to hovorí: Odplatiť podobné podobným. Slovenská republika roku 1939 len to si vyžiadala z Poľska, čo vlastníckym právom vždy patrilo Slovensku.

Poľská vláda ani hrôzami najstrašnejšej najnovšej svetovej vojny nie dosť poučená a potrestaná, sotva sa zložili zbrane, upadla do tých istých chýb, ako v roku 1919 a 1920, zapríčiňuje tie isté krivdy bratovi Slovákovi, siahajúc rukou po cudzom, totiž na časť hornej Oravy a Spiša. Keby bratia Poliaci vedeli, ako veľmi rania srdce svojho brata Slováka týmto činom, pravdepodobne raz navždy by učinili koniec hnusnej propagande agentov, ktorá prekáža dobrým vzťahom medzi najbližšími bratmi Slovanmi.

Sám predmet nedorozumenia, vzhľadom na veľké Poľsko, nemá významu a je ničím. Naproti tomu pre malého a chudobného brata Slováka aj také okyptenie znamená mnoho.

Vpád Poliakov, nanovo obsadzujúc roku 1945 časti hornej Oravy a Spiša, vyženúc slovenským obyvateľom ich vodcov a učiteľov, neľudsky, ba kruto zaobchádzajúc s každým, kto si bráni svoje prirodzené národné práva, u tamojšieho ľudu všeobecne spravil tak nenávideným poľský národ, že tisíce týchto obyvateľov radšej opúšťa svoje rodné krby, cez stáročia úzkostlivo chránené a radšej sa vysťahujú, ako by – ako sa všeobecne vyslovuje – boli nútení znášať poľské bremeno. Od toho času – pod stálym tlakom poľskej polície – čo aj slovenskí dušpastieri museli opustiť svoje farnosti, položenie veriacich je na zaplakanie.

Eminencia, knieža kardinál! Čo som tuná uviedol, je písané viac krvou ako atramentom. Krvou, tečúcou zo srdca obyvateľov a veriacich hornej Oravy a Spiša, ktorí nás stále prosia, aby sme ich, odtrhnutých, nenechali ich osudu. Krvou, tečúcou z môjho vlastného srdca, lebo vo veci odtrhnutých a proti vôli obsadených pokrvných Slovákov sa musím zastať.

Eminencia, knieža kardinál! Čo som hore načrtol, má presvedčiť Vašu Eminenciu, že je potrebná nejaká intervencia u poľskej vlády zo strany Vašej Eminencie, ktorá by bola bezpochyby veľkej váhy, aby nedovolila ďalej sa rozrastať nepriateľským vzťahom medzi Poľskom a Slovenskom – medzi väčším a mocnejším bratom Poliakom a medzi bratom menším, skromným a chudobným Slovákom pre takú maličkosť, ako je v pomere k veľkému Poľsku kúštik hornej Oravy a Spiša – dvoch dekanátov, spolu len 18 farností, naproti tomu toľké tisíce nešťastných a nespokojných obyvateľov.

Nech vráti Slovensku historické hranice od stáročí rešpektované na hornej Orave a Spiši. Nech vláda poľská je pamätlivá slov vlády slovenskej, povedaných zástupcom poľských Horalov: Čo nechceš, aby ti druhý robil, ani ty mu nerob. Rozdiel je len v tom, že poľskí Horali roku 1939 chceli byť pripojení k Slovenskej republike, ale slovenskí Horali hornej Oravy a Spiša, ktorí sú slovenskej národnosti, chcú opätovne a definitívne ku svojmu materinskému Slovensku. Ich túžba je spravodlivá a obidvom bratom veľmi záleží na tom, aby sa splnila.

Odporúčajúc sa do láskavosti Vašej Eminencie, s úctivou oddanosťou v Kristu.

Ján Vojtaššák v. r.

biskup spišský.

Spiš 5. jan.1946

Jeho Eminencii

najdôst. pánovi

Adamovi Štefanovi kard. Sapiehovi

arcibiskupovi Krakovskému

Spišská Kapitula 29. XII. 1945

p. Spišské Podhradie

s výrazom zvláštnej oddanosti Vašej Eminencii v Kristu oddaný

Ján Vojtaššák v. r.

biskup Spišský.

Senohrady pri Prahe 7. 1. 1964

Eminencia,

Z rozhlasu sa dozvedám, že sv. Otec pápež Pavol VI. poslal Vašej Eminencii z Jeruzalema posolstvo. Za Sv. Otcom prichádzam k Vašej Eminencii aj ja skromný so svojim zvláštnym posolstvom.

Som kompetentný menom Slovenska Vašej Eminencii prezradiť, že svojím úspešným zásahom do veci na patričných miestach získala by si Vaša Eminencia u Slovákov nehynúce zásluhy, nikdy nezapomeniteľnú vďačnosť, ktorá by zanechala stopu viazanú k Osobe Vašej Eminencie i v dejinách.

Dejú sa veľké veci. Cirkev Západná s Východnou nadpriadajú styk zjednotenia. Rímsky pápež s patriarchom Cirkvi Východnej schádzajú sa v Jeruzaleme a vo vzájomnom objatí dávajú bozk pokoja na snahy zjednotenia. V tomto obraze vidím obraz svojej spišskej diecézy.

V rokoch 1919-1925 neprajníci Slovenska utrhli z tela Slovenska kus územia na Orave a na Spiši. Na Orave je to ani nie celý bývalý politický okres trstenský; na Spiši, nie celý okres staroveský. Cirkevne je to 9 farností na Orave a práve tiež toľko na Spiši.

Politický tieto územia boli v roku 1920 versailskou dohodou v Paríži za ”tešínske uhlie” Poľsku pridelené. Na tých územiach mal sa uskutočniť plebiscit, ale sa neuskutočnil, hoci vyše roka formálne kupovali sa duše plebistickými komisiami na úkor Slovenska.

Niekoľko malicherných jednotlivcov Nowého Targu, królewská Warszawa iste o tom vtedy nevedela, a niekoľko maďarónskych zapredancov, aby sa Slovensko a Slovákov oslabili voči Maďarsku, tento čin na Slovensku spáchali. Telo malého Slovenska preto ešte stále krváca z tej rany. Ľud takto odtrhnutých území na Orave a Spiši viac ráz podnikal všetko možné u čs. vlády, aby tie územia boli Slovensku späť prinavrátené, ale jeho kroky, podnikané v tom smere, neboli vyslyšané. I to sa vie, prečo neboli úspešné.

Veľké Poľsko urobilo by voči malému Slovensku veľkorysé gesto, keby si dnes povedalo, ako kedysi Hyram Šalamúnovi, že je to ”Chabul”, čo núka za Cédry odvezené z Libanonu. Veru, územie Oravy a Spiša je ”Chabul” za odňaté Tešínsko a jeho uhlie. A preto taký darúnok Veľké Poľsko radšej odmietne, alebo sa ho zriekne, aby dopomohlo k zahojeniu rany stále krvácajúcej na tele malého Slovenska.

Roku 1940 – bolo to za Slovenského štátu – kraj Podhalia, Dunajca a Nowého Targu, v deputáciách podnikal kroky u prezidenta Slovenského štátu, no, tam bolo povedané deputáciám, že Slovensko nič cudzieho nechce, aby sa vrátili odkiaľ prišli a ostávali tam kde sú.

Aké by to bolo krásne gesto, keby aj krakovský biskupský Ordinárius farnosti toho územia vrátil spišskej diecéze, aby ich už mala, keď v blízkej budúcnosti príde na Slovensku k novému ohraničeniu cirkevného územia diecéz.

Keď toto skromné posolstvo končím, ostávam Vašej Eminencii v Kristu oddaný:

+ Ján Vojtaššák, v. r.

biskup spišský.

Eminencia

arcibiskup,

Warszawa.