Ešte niečo o svätom Svoradovi a Benediktovi

Je to totiž len zlomok pravdy. Obaja nitrianski svätci totiž skutočne časom ”degradovali” na miestnych, nitrianskych svätcov. Prečo však ich kanonizácia roku 1083 predbehla kanonizáciu svätého Štefana a Imricha? A prečo vôbec toľko svätorečení v jeden jediný rok uhorskej histórie? Skôr než si odpovieme na dané otázky, povedzme si niečo o dobovej politickej situácii a mieste oboch svätcov v nej. Roku 1081 v Uhorsku (v niektorom z kláštorov?), vo vyhnanstve a za neznámych okolností zomiera poľský kráľ Boleslav II. Štedrý, muž, ktorý vyše dvadsať rokov určoval ako najmocnejší stredoeurópsky panovník politický vývoj v tomto geopolitickom priestore. V uhorských záležitostiach to znamenalo najmä angažovanie sa vo veciach príbuzných (Bela I., Gejzu I. a jeho brata Ladislava. Ako o tom píše Gallus Anonymus v prvej tretine 12. storočia: ba sám (Boleslav II. Štedrý) kráľa Šalamúna svojimi bojovníkmi zahnal na útek. Iný poľský kronikár Wincenty Kadłubek o storočie neskôr toto tvrdenie ešte umocňuje, keď píše, že Ladislav sa stal kráľom z ”Boleslavovej milosti”. Potvrdzoval by to aj opis jedného z posledných stretnutí Boleslava s Ladislavom od Galla Anonyma, podľa ktorého, napriek tomu, že Boleslav už bol v značnej tiesni, nezosadol ani z koňa, ale ako iným kniežatám chcel dať Ladislavovi osculum pacis (bozk mieru) z koňa. Veľkopoľská kronika z konca 13. storočia Šalamúnovu porážku opisuje takto: Kráľ Šalamún pokladajúc sa za porazeného zanechal nielen vojny, ale aj časť svojho kráľovstva medzi spomínanými riekami (Dunajom a Tisou) považujúc sa za šťastného, že môže zostať v druhej časti kráľovstva za Dunajom. Všetky poľské kroniky sa teda zhodujú na dvoch veciach, že oblasť v ktorej sa Boleslav II. Štedrý angažoval je zhodná z Nitrianskom (medzi riekami Morava, Dunaj a Tisa) a, že na vojvodský stolec v Nitre pomáhal dosadiť Bela I., Vazulovho syna, neskôr jeho vnukov Gejzu I. a Ladislava I. Z uhorskej strany ako jediná poľské ”angažovanie sa” v prospech svojej uhorskej rodiny (Boleslav II. bol švagrom Bela I.) potvrdzuje Uhorsko-poľská kronika (z prvej tretiny 13. storočia), ktorá s veľkou pravdepodobnosťou čerpala zo zaniknutých Ostrihomských análov. Podľa kvetnatého opisu, ktorý poskytuje, Boleslav II. motivoval svoju družinu, statočných mužov (viri fortes) tak, že je pre nich lepšie zomrieť za spravodlivú vec, ako strpieť vydedenie príbuzných. Jednoznačnosť týchto opisov však naráža na takmer úplnú ignoráciu podobných informácii v ďalších uhorských kronikách. Vieme však o nich, že sa odvodzujú od zaniknutého archetypu najstaršej uhorskej kroniky Gesta Hungarorum vetera napísanej s veľkou pravdepodobnosťou práve na dvore a pre potreby Ladislava I. Ako je ale možné, že tento panovník, ktorý sa sám narodil v Poľsku, z poľskej matky a podľa svedectva Galla Anonyma mal byť svojím vychovaním i spôsobmi vlastne Poliakom, nechal odignorovať (ak nie priamo účelovo zatajiť) poľské súvislosti svojho nástupu na trón, o ktorých dôveryhodnosti nemožno ani dnes pochybovať?

Bol azda takýto postup diktovaný práve spomienkou na, z uhorského pohľadu, azda až prisilné väzby, ktoré spájali jeho severnú časť, to jest Nitriansko, teda Slovensko, s Poľskom v predchádzajúcich desaťročiach? Nemotivovali azda práve tieto väzby Ladislava, už ako uhorského kráľa, k postupnému zrušeniu Nitrianskeho údelného vojvodstva? Ladislav sa totiž i vďaka vlastnej skúsenosti mohol presvedčiť aký destabilizujúci prvok v rámci Uhorska môže byť údelné Nitrianske vojvodstvo s vlastným vojskom, osobitnou domácou i zahraničnou politikou. Skúsený panovník, napríklad, celkom právom mohol predpokladať aj to, že niekedy v budúcnosti sa takýto útvar mohlo stať nepríjemným nástrojom v rukách poľskej zahraničnej politiky. (Čo sa v rokoch 1132–1134 stalo, keď poľské knieža Boleslav III. Krivoústy podporoval ašpirácie Borisa Kolomanoviča na uhorský trón.)

Ale čo s tým majú spoločné svätí Svorad a Benedikt? Poľský kontext. Z Legendy biskupa Maura o svätom Svoradovi a Benediktovi (spísanej niekedy 1064–1070, podľa R. Marsinu) sa totiž dozvedáme, že v časoch kráľa Štefana svätý Andrej-Svorad prišiel z Poľska. Väčšia legenda svätého Štefana z 12. storočia potom dopĺňa, že z Poľska prišli vlastne obaja svätci (prišli aj iní dvaja z poľskej krajiny). Odhliadnuc od toho, či tomu tak skutočne bolo, alebo nie, treba pripomenúť, že v Poľsku (napríklad Tropie v Malopoľsku a inde) je dodnes živý aj ich kult (najmä Svorada). Ešte dôležitejšia je však skutočnosť, že obaja svätci sa hneď po svojej smrti stali patrónmi nitrianskej línie Arpádovcov, ktorej väzby s Poľskom a miesto v koncepte poľskej zahraničnej politiky v päťdesiatych až sedemdesiatych rokoch 11. storočia sme naznačili vyššie. Dokresľuje to tak miesto ich pochovania, v bazilike svätého Emeráma na Nitrianskom hrade, teda v najhlbšom srdci Nitrianskeho údelného vojvodstva, ako aj táto zmienka: Polovicu tej reťaze (z tela svätého Svorada), ktorú som (päťkostolský biskup Maurus) od toho opáta (Filipa zo Zobora) vypýtal a podnes opatroval, dal som najkresťanskejšiemu vojvodovi Gejzovi, ktorého prosbe, keď ju túžobne odo mňa žiadal, odoprieť som nemohol. Načo však Gejzovi I. Veľkému bola polovica reťaze z tela svätého Svorada?

Reťaz je relikvia. A relikvie svätcov, od čias rímskeho cisára Konštantína Veľkého, vždy posväcovali svetskú moc a boli tiež neuveriteľne mocnými zbraňami v domácej i zahraničnej politike európskych vládcov. Pripomeňme si v tejto súvislosti hoci integračný význam relikvií svätého Martina pre spoločenstvo starých Frankov, alebo ostatkov svätého Emeráma pre Bavorov, či relikvií svätých Piatich bratov mučeníkov pre Poľanov. Svätá reťaz z tela svätého Svorada teda, rovnako ako ostatky oboch svätcov Svorada a Benedika na Nitrianskom hrade, mali dodať Gejzovi presne to, čo mu chýbalo, legitimitu jeho postavenia uhorského vládcu (Gejza sa na uhorský trón presadil v konfrontácii s právoplatným dedičom trónu Šalamúnom). Svätí Svorad a Benedikt však boli predovšetkým svätcami nitrianskej línie Arpádovcov. Keď ale títo získali uhorský trón, stali sa, popri svätom Vojtechovi-Adalbertovi, aj oficiálnymi najstaršími uhorskými svätcami. Kanonizácia, ku ktorej došlo roku 1083 bola len logickým zavŕšením tohto procesu. Nelogické z tohto pohľadu je však neskoršie svätorečenie prvého uhorského kráľa Štefana. Ale len na prvý pohľad.

Svätí Vojtech, Svorad a Benedikt totiž vytvorili najstaršiu vrstvu uhorskej hagiografie a tým zároveň aj tú úroveň ideovej stavby Uhorského štátu, ktorá sa vytvorila pred rokom 1083 (svätí Svorad a Benedikt boli síce tiež oficiálne kanonizovaný až v tomto roku, avšak elevatio – vyzdvihnutie, translatio – prenesenie ostatkov, spolu s novým slávnostným pochovaním, napísanie ich legendy, uctievanie ich ostatkov a nakoniec prvé zázraky, teda všetky podstatné znaky svätosti týchto mužov sa hlásia do staršieho obdobia). Načo teda ešte svätorečenie kráľa Štefana, jeho syna Imricha, a biskupa Gerarda? Veď, paradoxne, práve Ladislav I., ako uhorský kráľ a budúci svätec, sám vyšiel z prostredia, v ktorom úcta k Vojtechovi, Svoradovi a Benediktovi bola viac ako živá. Čo teda primälo tohto rytiera na uhorskom tróne k tomu aby pristúpil ku kroku, ktorým, jemne povedané, ”doplnil” dovtedajší počet uhorských svätcov?

Z pragmatického hľadiska ho k tomu viedla snaha o právnu legitimizáciu jeho kráľovského titulu. Svätý Ladislav pochádzal z  Michalovej, teda nitrianskej vetvy Arpádovcov. Jeho dedo bol nitriansky Vazul. Ten istý, ktorého nechal Štefana I. oslepiť. Panónska vetva Arpádovcov však vymrela Imrichom, synom Štefana I. To by však nakoniec nevadilo, problémom bolo, že o svoju kráľovskú hodnosť sa musel zúrivo biť so svojím bratrancom Šalamúnom, korunovaným synom a nástupcom kráľa Ondreja I. Prípadov právnej legitimizácie svojho postavenia pomocou svätorečenia bývalého odporcu pozná história viac. Takým je príklad Boleslava I., českého, ktorý si svoje nástupníctvo na českom kniežacom stolci ideovo zabezpečil svätorečením brata Václava, ktorého mimochodom nechal zavraždiť, alebo obdobný prípad ruského Jaroslava Múdreho, ktorý pravdepodobne niečo veľmi podobné urobil na Kyjevskej Rusi, keď nechal podľa vzoru Václava, vyhlásiť za svätých svojich bratov Borisa a Gleba. (O tom, že bratov odpratal práve on sa však odvážil hovoriť až vzdialený škandinávsky prameň.) Známe sú aj iné prípady. Ide však o to isté, svätorečením svojho odporcu – ”uzurpátor” oslaboval ideové ostrie možnej opozície a tak si zabezpečoval pokojné vládnutie.

Iným motívom, ktorý mohol viesť Ladislava I. k ”doplneniu” dovtedajšieho počtu uhorských svätcov, mohla však byť aj naznačená prisilná ideová závislosť Uhorska od Poľska. Veď svätí Andrej-Svorad a Benedikt, ba i svätý Vojtech boli rovnako ctení v Poľsku i Uhorsku. Spomenuli sme rodinné zázemie Ladislava, ktorý sa narodil počas exilu svojho otca v Poľsku. Popísali sme politické pozadie celej veci. Opakujeme, svätorečenie prichádza len dva roky po smrti poľského kráľa Boleslava II. Štedrého († 1081). Jeho miesto hegemóna stredoeurópskej politiky preberá práve Ladislav. Iniciatíva so svätorečením vzdialeného predka, navyše nepriateľsky nakloneného k jeho rodine, však nepriamo problematizovala oboch našich svätcov. Ich priame odvrhnutie totiž nebolo možné. Kráľ by riskoval konflikt s cirkvou a domácou tradíciou. Preto na ich ”odstránenie” zvolil omnoho rafinovanejší spôsob. Najprv ich kanonizoval aby o pár mesiacov neskôr, urobil to isté so svätým Štefanom. Týmto spôsobom však ich funkciu krajinských svätcov de facto substituoval, nahradil. Pri svojej návšteve na Kyjevskej Rusi mal totiž na vlastné oči vidieť, akým mocným a pre krajinu dôležitým stavebným kameňom kráľovstva je kult svätcov pochádzajúcich z vládnucej dynastie.

Zaujímavý je v tejto súvislosti aj počet nových svätcov, ich etnické i funkčné zloženie v porovnaní s analyzovanou, staršou vrstvou uhorskej hagiografie. Traja starší svätci, boli doplnení troma novými. Traja Slovania, troma Neslovanmi. Dvaja mnísi prostého pôvodu, dvoma vládcami. Biskup Vojtech, biskupom Gerardom.

Na záver teda možno povedať, že hoci sa kult svätých Svorada a Benedikta nakoniec v Uhorsku nerozvinul tak, ako kult svätého Martina vo Franskej ríši, či svätého Emeráma v Bavorsku a skĺzol skôr do lokálnej úrovne, ich funkcie sú navzájom typologicky spojené. Istotne nie je náhoda, že sa ich kult začal práve v Nitriansku. Veď opát Filip, či neskorší päťkostolský biskup Maur boli učení benediktíni, ktorým súvislosti okolo kultov franského i bavorského patróna museli byť jasné. Politické spojenectvo Nitrianska s Poľskom a zložitá vnútropolitická situácia v Uhorsku, však nakoniec Ladislava I. viedli k tomu, že tento kult nahradil z dobového hľadiska modernejším a mocnejším kultom svätých vládcov. Ako však nakoniec dokazuje história sama, tento jeho čin sa neskôr ukázal nielen prospešný pre neho, ale predovšetkým pre celú uhorskú štátnosť ako takú. Idea svätých uhorských apoštolských kráľov na čele so svätým Štefanom sa totiž stala stabilizujúcim prvkom uhorskej štátnosti až do jej konca roku 1918. Po mnoho storočí totiž dokázala mocne integrovať aj tie najprotirečivejšie sily krajiny.

Martin Homza