(Peter Mulík)

Obrodné snahy a veľkolepé sociálne ideály svätého Františka z Assisi (1182–1226)sa už za jeho života rozšírili aj pod Tatrami, v našej vlasti. Františkáni teda už vyše 700 rokov nepretržite účinkujú aj medzi slovenským ľudom. Ako apoštolovia širokých vrstiev ľudových regrutovali sa poväčšine zo sedliackeho a remeselníckeho stavu a tú svoju spolupatričnosť so slovenským ľudom dali najavo verejne hájením svojich národných práv. Tak v prvej polovici 17. storočia postavili sa energicky proti rozpínavosti svojich bratov maďarskej národnosti a už roku 1653 vydobyli si právo alternatívy, ktorá spočívala v tom, že ich kláštory boli uznané za zvláštnu čiastku provincie ako ”pars slavonica” a vo voľbe hlavného predstaveného provinciála a jeho poradcov mali právo, že raz bol zvolený provinciál a jeho dvaja poradcovia zo Slovákov, druhý raz z Maďarov. Koncom 17. a začiatkom 18. storočia dokonca chceli si utvoriť samostatnú provinciu svätého Jozefa, chceli sa úplne oddeliť od Maďarov, ale prefíkaná diplomacia maďarských členov rádu našla si oporu vo vysokej cirkevnej hierarchii, ba u samého panovníka, a všetky plány slovenských františkánov prekazila v Ríme. Slovenskí františkáni vo svojich kláštoroch nedali sa veľmi rozťahovať a vypínať ani spolubratom Čechom a Moravanom, ktorých príliv na Slovensko od privtelenia kláštora v Uhorskom Hradišti na Morave k Salvatoriánskej provincii na Slovensku (1605) bol s roka na rok väčší, ba povážlivý. Bratia spoza Moravy pomocou Maďarov dostávali sa na popredné miesta v ráde a zatlačovali Slovákov do úzadia. Slováci sa nedali. Kde len mohli, energicky si hájili svoje práva. Ich boje trvali dobrých päťdesiat rokov, až konečne roku 1765, z Ríma prišlo definitívne vyriešenie celého národného sporu v prospech Slovákov.

Odblesk týchto národnostných bojov odzrkadľuje sa veľmi pekne aj v bohatej literatúre františkánskej týchto čias. Odzrkadľuje sa ako prejav národného povedomia slovenského u členov tohto populárneho rádu v dávnej minulosti. Tak slávny kazateľ Páter Imrich Terchovič vo svojich slovenských kázňach zo 17. storočia v Kremnici vari prvý zo Slovákov uvádza názov Slovenská krajina v zmysle samostatného štátu slovenského. Medzi Dunajom a Tatrami bola slávna slovenská krajina, Veľkomoravská dŕžava, ktorú znivočili ukrutne, divé, kočovné hordy neľudských Maďarov: Zanecham jine krajiny, pohlednu toliko do tejto někdy Slavnej našy krajiny Uherskej, do kterej kdižby bil prišiel Vudce Attila s krajiny Sczitie s množstvim velikim lidu ukrutného, hned sobje tu obidleni učinil z lidem svim ukrutnim, takže zatím a od teho času nejmenovala se krajina Slovenska, než Uhorska... (Prejavuje sa tu náhľad starých, ktorí Hunov stotožňovali s Maďarmi a Atilu považovali za vodcu Maďarov. Porov. Dr. Vš. J. Gajdoš, Slovenské pohľady, 1942, s. 643.) Vrstovník Terchovičov, slovenský spisovateľ františkánsky, P. Ján Abrahamffy, vo svojich kázňach zo 17. storočia v Hlohovci, medzi bojmi, ktoré zúrili v jeho časoch v Uhorsku, spomína aj národnostné rozbroje: Ale ach nešťastna Krajina spolu Zobivately, nebo kolik jest národuv v nij, tolik rozdilnosti, tupy a hany jeden narod druhy. Je to prejav národného vedomia, národných treníc, ktoré už v tých časoch oslabovali Uhorsko.

Roku 1713 Rošindolčan Páter Dionýz Šneider prekladá a v Trnave uverejňuje františkánsku regulu v reči svojej vlasti: Regula Bratruv Menšych Svateho Otca Franciška Na rozumitedlny vedle vlasti našej Jazyk obracena / z Usylovanjm Otca Dionysiusa. O tridsať rokov neskôr v latinskom spise Series, originis, nativitatis, educationis, studiorum, vocationis, religionis et totius vitae decursus P. F. Paulini Bajan, Ordinis Minorum S. Francisci dočítame sa o celej kalvárii utrpenia pre hrdé slovenské povedomie veľkého hudobného skladateľa a homiletického spisovateľa, slávneho kazateľa P. Pavlína Bajana, rodáka zo Skalice. Človek by ani veriť nechcel, že aj v zátišiach kláštorných múrov panoval už v tom čase krutý maďarský šovinizmus, ktorý neľudsky prenasledoval svojich duchovných spolubratov slovenskej národnosti. Latinský text spisovateľa citujem v slovenčine: Bajan už ako klerik pre svoje hudobné vlohy dostal sa za organistu do kláštora v čisto maďarskom prostredí v Jágri (r. 1741), kde ako Slovák pretrpel mnohé ťažkosti od svojho predstaveného Maďara: V tom čase predstaveným kláštora bol veľadôstojný páter A. Farkass, rýdzi Maďar a Slovákom natoľko neprajnej povahy, že nie kláštorným menom, ale prívlastkami, ako Nebulo alebo Mardochej, a inými maďarskými menami ma privolával, na chodbe som sa mu často útekom vyhol, kedykoľvek som sa mal s ním stretnúť, aby som príležitosť podobných výjavovo nerozmnožoval. Po vysviacke za kňaza roku 1748 predstavenstvo poslalo ho zasa medzi Maďarov do Vacova, neskôr do Sečian za učiteľa spevu pre klerikov-novicov. Ako Slovákovi neľúbilo sa mu veľmi účinkovať v čisto maďarských krajoch, preto prosil predstavených, aby ho zadelili na slovenské. Bol to hlas volajúceho na púšti. Dostal sa medzi Maďarov do Jágru, kde: bol ustanovený za pána a pátra gvardiána veľadôstojný páter Anton Utassy, ktorý síce moju prácu pri organe a v chóre radostne prijímal, ale preto, že som bol Slovákom, nehľadiac na moje kňazské postavenie, despotickými slovami ma kŕmieval, strkal nos do hudobných a chorálnych mojich povinností, aby som mu na spôsob trpezlivého osla spolu s klerikmi podriadený bol a pre ktorúkoľvek ich chybu v speve aj ja som trestom postihnutý. Ó, ako sa protivieval proti tomuto človekovi bez citu môj vyspelejší duch... Raz verejne pred celou kláštorskou rodinou adresoval mi tieto nerozmyslené slová, aby som nežral maďarský chlieb. A toto sú vlastne slová, ktoré zapríčinili, že som sa rozlúčil s Maďarskými krajmi. Napísal som totiž dôkladnú prosbu a poštou poslal do Hlohovca na provinciálnu kapitulu, kde ju poriadne preosiali, udeliac P. Antonovi Utassymu dôkladné mravné poučenie, načo ctihodné predstavenstvo preložilo ma ku Slovákom. Chvíľu, v ktorej sa Bajan dostal medzi Slovákov, považuje za svoje znovuzrodenie: Prešovský kláštor konečne po deviatich rokoch bol mojou bránou do našich slovenských krajov, do ktorého len čo som sa navrátil po toľkých opovrženiach a útrapách. Celý som znovu ožil a dobrorečil som svojmu osloboditeľovi, veľadôstojnému P. Antonovi Schwabovi, lebo tento muž, ako predtým v Pruskom, v úrade magistra ma pre sv. rehoľu zrodil, tak teraz ako provinciál tu, on jediný svojou námahou, dal mi možnosť, aby som okrial, aby som slobodne mohol chválievať Boha v materinskej reči spevom a slávnostným organom a na väčšiu česť Božiu spevy a hudbu komponoval, čo všetko mi bolo zakazované v maďarských kláštoroch... Poznamenávam, že Bajan v jedenástich hudobných zborníkoch zanechal prebohatý repertoár slovenskej duchovnej piesne a hudby a v štyroch kazateľských zborníkoch nevyčerpateľný prameň krásnych slovenských kázní.

Vrstovník Bajanov P. Hugolín Gavlovič, vrcholný zjav básnický v barokovej literatúre slovenskej, štyridsať rokov pred Bernolákom a sto rokov pred Štúrom, bol si vedomý, že svoje diela píše po slovensky. Tak roku 1746 prekladá latinské dielo do slovenského jazyka: Žyvot Svateho Petra Regalata z Menologium Trech Raduv Svateho Otce Fratiška Serafinskeho na Slovensky jazyk preloženy. R. 1746. O rok neskôr preložil do slovenčiny celé slávne dielo: Menologium z latinskeho jazika na slovensky preloženy Roku Pane 1747. Roku 1782 dáva slovenskej mládeži: Pet sto Naučenj o Dobrych Mravoch, ktere od starodavnych Učyteluv v Latinskem jaziku popýsané, niňi ale ku užitečnemu čytani Školskej mladeži na Slovenske Verše obratene a napisané su. Podobne aj spisovateľ P. Anton Presl roku 1777 vydáva v Skalici: Správu Duchovní... na slovenský jazyk preloženú...Roku 1765 zasa P. Damascen Chorvát vydáva spis: Fractio Panis In Refectionem Fratrum Minorum, Neb Lámaní Chléba k Poživáni Bratruv Menšých... k duchovnimu Užitku Bratruv Laikuv Slovanského Jazika v reči slovanské (rozumej slovenskej)...

Traja slávni členovia Slovenského učeného tovarišstva v Trnave (1792) P. Vojtech Gazda, P. Anton Benčič a P. Vojtech Šimko už celkom otvorene a zrejme píšu o slovenskom národe a slovenskej reči. P. Vojtech Gazda, prastrýčik Hviezdoslava, najväčší kazateľský spisovateľ v bernolákovských časoch, svoje spisy Zahrada Kvetná, Zrelé Ovocá a iné venuje k duchovnému Prospechu Národu Slovenského. Gazda oživuje aj pamiatku slovenských svätcov Andreja a Benedikta, keď im venuje spis Extraordinariae Conciones. Slávny apologéta P. Anton Benčič prekladá latinské a maďarské spisy do reči slávneho našého národu slovenského. Slovenská reč je mu milá, ľúbezná, materinská: L. S. mohel by som tuto (v úvode ku prekladu Hodeguša) mlúviť o rozličném Spusobe Slovenskéj reči; nebo dobre mi je známo, že jináč v Slavnej Prešpurskéj Stolici v Osade Vištuk rečenej hovorí muj premilý Krajan; jináč v Slavnéj Nitránskej Stolici Skaličan; jinač v Slavnej Abaujskej Stolici Košičan; každý sveho mluveni Spusob chváli: nebo jemu materinský jest. Pravda syce jest, že slovenská reč mne jest materinská, pravda jest, že uherskú reč v mém devátem roku som sa naučil... jest obojá pekná, ve svych Slovách hojná, ale materinská milejša, nebo libežnejšá. Benčič, vidiac rozdvojenie slovenského národa, ktoré zapríčinil blud Lutherov, vystríha Slovákov, aby sa nedali ľahkomyseľne zviesť z pravej cesty, po ktorej ich vedie Cirkev svätá, katolícka, prosí Boha, aby mu všetci Slováci v jednote viery a učenia Kristovho slúžili: Neidiťe, premilí Slováci, nemúdro, jako za Roch uvázaní dobitek do Jatki večného Zatraťeňa. Neverťe slepo jazičnim Predikantom: otvorte Oči své na Duše své pozorujťe: nebo veru do Jami Vás vedú novi Učiteli. Nech dá Neba, Zeme Stvoriťel Bóh, skrze zásluhi Prostredňika Krista Ježiša, abi sme všetci v jednom Ovčinci, v jednéj vire a v jedném Viznáňu slúžili jeho svatéj Velebnosti. (V Epilogu ku spisu Za tmavú dennicu blúdicích Lutheránov Voditeľ, v r. 1795). Ako krásne vyznievajú slová staručkého provinciála P. Kajetána Šalamona na rekreácii v Košiciach, ktoré povedal svojim spolubratom roku 1769: My našej Krajini obivatele z jiných Národov sa smejeme preto, že sa jim slovenská reč na jazik nešikuje, a predsa od jiných Národov v latinskej reči na svetlo vidané knihi za drahé peníze kupujeme: Ked by muj starý vek dovolil, položíce ruku na prsá, veru bich k ozdobe slovenskéj reči a Reholi jednu knihu na svetlo vidal...

Tieto slová povzbudili Benčiča prekladať latinské a maďarské knihy do slovenčiny. P. Kajetán nebol ojedinelý predstavený ktorý takto oduševňoval svojich spolubratov pestovať slovenčinu. Keď Benčič preložil do slovenčiny Mannu spasitelnú, všetci bratia tešili sa jeho úspechom, a Šalamunov nástupca, P. Vincent Blaho, takto oduševňoval mladého nadšenca: ...své ruky složil a se svú reholnickú pokoru počal ma pre Boha prosit, abych dar vedomosti Jazika slovenského a uherského od Všemohúcyho Boha mi udelený k Cťi, a Sláve Božéj, k ozdobe našéj Serafínskej Rehole, a k Užitku Slávneho našého Národu slovenského obráťil; ano pridal y to, že jestli nic jinšého neučinym k ozdobe našej Rehole, len toto prenesenj knihy K Pravde vedúcy Kalauz, už bude dostastečné k téj ozdobe; nebo ešče nenalezen takoví muž, který by se byl opovážil téjto prácy počátek učiniť.

Slovenský básnik P. Vojtech Šimko v oslavnej básni Verše Kňížaťi Aleksandrovi z Rudného... na večnú Památku ze slovenskích Strán obetúvané na Alexandra Rudnayho, kardinála, veľkého Slováka oduševňuje slovenský národ, aby sa radoval, že mu Rudnay dopomôže ku knihám v reči čisto slovenskej. I keď miluje Čechov ako bratov, predsa si žiada knihy v reči slovenskej, lebo v českej naša mládež si iba hlavu láme, nerozumie jej dobre:

V rokoch (1804–1809) bol Šimko slávnostným kazateľom v Nitre. Tu rozjímajúc nad stratenou slávou Slovákov zložil siedmu slohu pre historickú báseň Nitra, milá Nitra, v ktorej prorockým hlasom predpovedá vzkriesenie slovenského národa:

Šimkove slová sa splnili, slovenský národ ožil v samostatnom štáte slovenskom, žije si v slobodnej Republike, k čomu v nemalej miere prispeli aj naši františkáni, pracujúc nezištne už od dávnych vekov na dedičnej roli svojho rodu.

Obrázok: