Ak by sme sa podujali niekoľkými slovami zhrnúť 74 rokov slovenskej spoluúčasti a jej prínos v Československu (alebo 68, podľa toho, aký postoj máme k 1. Slovenskej republike), mohli by sme to urobiť úvodnými riadkami Dickensovej novely Príbeh dvoch miest: ”Boli to najlepšie časy, boli to najhoršie časy, bol to vek múdrosti, vek pochabosti, epocha dôvery, epocha nedôvery,...”

Zo slovenského hľadiska Československo reprezentuje fázu slovenského národného vývinu, v ktorom boli blízko spojené dva historické procesy, rozvinutie ktorých predurčilo osud spoločného štátu s Čechmi. Jeden z procesov sa týkal sociálneho-ekonomického rozvoja obyvateľov Slovenska, presnejšie slovenského národa; druhý bol politický a zameral sa na česko-slovenské vzťahy a na ich pôsobnosť na slovenský národný vývin. Obidva procesy sú integrálnou súčasťou dvoch hlavných období v dejinách slovenského spolužitia s Čechmi. A v každom z nich možno nájsť ozvenu Dickensových slov.

Prvé obdobie súvisí s 1. ČSR (1920–1938) a reprezentuje demokratickú fázu, zatiaľ čo druhé obdobie (1948–1989) je komunistické. Sú tu aj štyri kratšie obdobia, dve z nich sú prológmi a dve epilógmi. Prvý prológ (od 28. októbra 1918 do 20. februára 1920) je obdobím definovania štátu. Podľa tejto definície sa tento štát udržuje dovtedy, kým v dôsledku vonkajšieho zásahu nedôjde ku geografickým zmenám a kým sa pôsobením domácich faktorov ústavne nezmení na podobu kvázifederácie. Obdobie 2. ČSR (od 6. októbra 1938 do 14. marca 1939) je epilógom 1. ČSR. Potvrdzuje jej úpadok ako národného štátu, ale aj medzinárodne. Podľa slov Věry Olivovej tento štát sa stáva obeťou ”zatratenej demokracie”.1 Druhý prológ, ktorý trvá asi 3 a pol roka (29. augusta 1944–28. februára 1948), predstavuje obdobie, kedy sa pripravuje nová definícia štátu, ale aj nastolenie komunistickej nadvlády. Napokon je tu ešte tridsaťsedemmesačný epilóg odo dňa, keď sa presadila ”nežná revolúcia” po zánik spoločného štátu Čechov a Slovákov (24. november 1989–31. december 1992). Charakterizujú ho nové ústavné rokovania, verejné rozhovory a voľby, ktorých výsledkom nebolo iba odhalenie komunizmu, ale aj uzavretie experimentu, ktorý sa začal pred 74 rokmi. Prológy boli významovo dôležitejšie ako epilógy, lebo jednako určovali vzťahy Slovákov a Čechov a ich postavenie v spoločnom štáte, jednako ovplyvnili ďalší priebeh slovenského národného vývinu.

Sformovanie Česko-Slovenska (s pomlčkou) bolo napriek počiatočným nejasnostiam a neistote, všeobecným rozpakom, neurčitému a neefektívnemu politickému riadeniu, ťažkostiam, ktoré poznala pražská reprezentácia na Slovensku, Vavro Šrobár a Pavol Blaho, pri formovaní ”slovenskej vlády”, napriek maďarskej invázii, krátkemu trvaniu Slovenskej republiky rád a dokonca aj napriek hľadaniu alternatív, prevažne u amerických Slovákov, veľmi rýchlo prijaté väčšinou slovenského národa. Po skúsenostiach s maďarskou nadvládou, s následkami maďarizácie, ako aj v dôsledku nedostatočnej administratívnej a politickej skúsenosti, väčšina Slovákov videla spolunažívanie v štáte s iným slovanským národom, s ktorým v predchádzajúcich storočiach udržiavali síce sporadické, ale intenzívne vzťahy, životaschopné a prijateľné riešenie. V skutočnosti sa to pociťovalo ako príležitosť upevniť tak národný, ako aj individuálny vývin, čiže to, čo v spoločnom štáte s Maďarmi nebolo vždy možné. Ideál byť súčasťou štátu vytvoreného z dvoch slovanských národov sa rýchlo stál silným cieľom, ktorý mnohým Slovákom poskytoval štátnu legitimitu, za ktorú sa ochotne a s dôverou zasadzovali.

Ako to už býva, ani v tomto prípade sa ideál nezhodoval s realitou. Kultúrne, demografické a sociálne rozdiely prejavujúce sa medzi Slovákmi a Čechmi vytvorili situáciu, v ktorej nový štát nemohol plniť očakávania prevážnej časti Slovákov. Nový štát ich nepovažoval a neprijímal ako rovnocenného partnera. Českí i niektorí slovenskí vedúci politici totiž trvali na tom, že idú budovať národný štát. Tomuto bolo treba vytvoriť spoločný národ, československý národ. To nielen definovalo politiku nového štátu, ale zapríčinilo aj nesplnenie slovenského ideálu. Jedným z neveľkého počtu prezieravých komentátorov, ktorý včas spozoroval tento vážny rozpor bol Ferdinand Peroutka. Vo svojom komentári k deklarácii českého politika na Parížskej Mierovej konferencii o medzinárodnom mandáte na vytvorenie československého národa s premenou slovenského na súčasť českého politického národa napísal: ”Bola to pravda, no na druhej strane ostatné pravdou nebolo. Ak ste pozorne čítali citáciu, bolo vám zrejmé, že tu neexistoval žiadny československý národ. Nasledujúce prekvapenie zo slovenských udalostí vychádzalo z faktu, že sa na to zabudlo.”2 Nielenže Slováci vstúpili do Česko-Slovenska s určitou požiadavkou svojej úlohy v štáte, ale československý národ, ktorí sa českí politici snažili vytvoriť, bol definovaný na základe českých záujmov. V štáte sa vytvorila centralizovaná forma vlády, ktorá umožnila ústavným činiteľom uchopiť moc a vytvoriť inštitúcie na presadzovanie týchto záujmov, ktoré – ako sa zdalo – tiež naplňovali princíp národného sebaurčenia a tým legitimizovali existenciu nového štátu.

Rozdielnosti v ideáloch a v chápaní riadenia štátu vyvolávali počas demokratickej fázy československých dejín medzi Slovákmi polemiku pripomínajúcu Shakespearovu otázku: ”Byť, či nebyť Čechoslovákom?” Tí, ktorí v tejto situácii nevideli pre slovenský národný vývin nijaký prínos a chceli sa proti tomu brániť, volili Slovenskú ľudovú stranu Andreja Hlinku (HSĽS) alebo Slovenskú národnú stranu Martina Rázusa (SNS). Obidve strany proklamovali autonómiu Slovenska, ktorá bola vytýčená v Pittsburgskej dohode nielen ako hlavný cieľ svojej volebnej platformy, ale aj ako základňu prístupu k politike spoločného štátu. Stali sa a počas 1. ČSR zostali opozičnými stranami. (Krátka účasť HSĽS vo vláde od roku 1927 do roku 1929 len potvrdila základné rozdiely medzi stranou a československou vládou vo svojom prístupe k slovenskému národnému vývinu.) Voľba HSĽS a SNS však neznamenala odmietanie československého štátu, ale bola výrazom snahy naplniť ideál, ktorý Slováci chceli presadiť do politického programu štátu. Volebné úspechy týchto dvoch strán medzi slovenskými voličmi vo voľbách (1925, 1929 a 1935) svedčili o sile tejto snahy.

Politický život v Česko-Slovensku sa však nesústreďoval iba na otázku slovenskej autonómie. Boli tu aj iné strany, slovenské filiálky československých strán a mnohí Slováci ich volili. Bola to predovšetkým možnosť podporovať špecifickú politickú platformu so sľubným sociálnym a ekonomickým programom. Podporovať tieto strany znamenalo odmietať autonómiu, na druhej strane to však nebolo prejavom súhlasu s existenciou československého národa. Naznačovalo to však ochotu prijať realitu centralizovaného riadenia štátu. Slovenskí vedúci Agrárnej a Sociálno-demokratickej strany, Milan Hodža, Vavro Šrobár a Ivan Dérer, podporovali vládu, aby v nej zaistili slovenskú reprezentáciu. Pred slovenskými voličmi vyhlasovali, že Československo (bez spojovníka) definované v Ústavou z roku 1920 ponúka Slovákom najväčšie možnosti pre ich rozvoj. Úspech tohto tvrdenia bol však závislý na schopnosti vlády zabezpečiť plynulý rozvoj Slovenska. V polovici tridsiatych rokov – ako následok prechodnej ekonomickej depresie – bol takýto rozvoj spochybnený a niektorí agrárnici sa začali orientovať na autonómiu Slovenska. Zmeny a vývin, ktorými prešli Slováci od roku 1918, ako aj pôsobením svetovej ekonomickej situácie, mali vplyv aj na slovenskú politiku. Na scénu sa dostávala nová generácia, vzdelávaná na slovenských školách (neovplyvnená spomienkami na maďarskú minulosť), ktorá sa aktívne zapojila do politiky a dôrazne presadzovala právo na formovanie slovenskej svojbytnosti a na jej účasť na riadení štátu. Otázka nezávislosti Slovenska spoločne s čechoslovakizmom a autonómiou sa stávali dôležitou súčasťou slovenskej politickej agendy.

Koncom tridsiatych rokov vonkajšie udalosti nedovolili rozvinúť tieto úvahy. Ani ich riešiť. Na Československo to malo negatívny dopad. No najmä na vládny mandát vytvoriť československý národ. Až dovtedy 1. ČSR priamo i nepriamo podporovala slovenský národný rozvoj v kultúre, ekonomike, politike a sociálnych otázkach, a svojou vládnou politikou sa pozitívne zapájala do obidvoch strán tejto debaty. Pražská vláda však tvrdošijne odmietala akékoľvek ústupky v otázke definovania štátu. To bola jej základná chyba. Týmto vlastne i chyba celého tohto obdobia československých dejín. Zo slovenského pohľadu nebol tento štát postavený na základoch rovnocenného partnerstva dvoch národov. Rovnako jasné bolo pre mnohých Slovákov to, že Česi sa maximálne stotožnili so štátom. Na druhej strane prejavovali len minimálne, alebo žiadne porozumenie pre požiadavku slovenskej autonómie. Preto je pochopiteľné, že v momente, keď bolo Československo v Mníchove západnými veľmocami vydané napospas nemeckej expanzii, mnohí Slováci si položili otázku, či pražská vláda bude schopná zabezpečiť ich ďalšiu existenciu. Takto Mníchov umožnil vedúcim autonómnych strán, aby vzali do rúk budúcnosť svojho národa. Najprv prostredníctvom vyjednávania autonómiou zo 6. októbra 1938, no už o 6 mesiacov neskôr aj formou požiadavky, aby sa Slovenský snem hlasovaním vyslovil za oddelenie a nezávislosť Slovenska. Ako je známe, hlasovanie sa uskutočnilo 14 marca 1939. Slovákom teda znovu pomohol vonkajší zásah uskutočniť ich rozhodnutie.

Zodpovednosť za udalosti spojené s deklarovaním slovenskej nezávislosti, ako aj s otázkou legitimity 1. SR súvisiace s rozpadom spoločného štátu budú témami polemiky ešte dlho. Polemika však nemôže očistiť politických predstaviteľov 1. ČSR od zodpovednosti za osud, ktorý stihol tento štát. Stal sa totiž obeťou rovnako vonkajšieho zásahu, ako aj vnútorných napätí, ku ktorým v ňom dochádzalo vďaka jeho nesprávnemu sebadefinovaniu. Aj nemecká otázka, ktorá sa prezentuje ako vonkajšia intervencia, mala v politike 1. ČSR svoje miesto. Nepriamo sa spájala s otázkou Slovenska. Nemecká menšina v tomto štáte (Nemcov tu bolo viac ako Slovákov) bola jednou z hlavných príčin, pre ktorú centralistická vláda odmietala požiadavku autonómie Slovenska. Pre mnohých Slovákov a určite pre predstaviteľov opozičných strán, však bolo postavenie a štatút slovenského národa, ako jedného zo zakladateľov štátu, zásadné pre jeho sebaurčenie. V tomto ohľade teda demokratické Československo nezabezpečilo Slovákom ich národnú identitu (iba ak sa hlásili za Čechoslovákov) a neposkytlo im ani možnosť vlastnej vlády. Oproti tomu im prinieslo isté výhody ekonomicko-sociálneho rozvoja a parlamentnej vlády. V dôsledku vývoja európskej politiky koncom tridsiatych rokov, ktorá ohrozila prežitie českého a slovenského národa, niektorí slovenskí predstavitelia prijali myšlienku nezávislosti Slovenska nielen ako jedinú možnosť obrany proti jeho rozdeleniu medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko (bola to reálna hrozba, ktorú nemohli brať na ľahkú váhu), ale aj ako možnosť získať konečne vlastnú vládu. Udalosti nasledujúcich šiestich rokov pripravili scénu na omyly aj úspechy druhej fázy československých dejín, fázy, v ktorej sa znovu dostali do popredia ideály 1. ČSR. Sprevádzali ich nové radikálne ekonomické a sociálne experimenty na obidvoch národoch.

Treba však povedať aj niekoľko slov o 1. SR. Jej dejiny sú súčasťou dejín Československa iba v tomto zmysle, ako tento štát pomohol určiť postavenie Slovákov v povojnovej ČSR. Miera dôležitosti 1. SR teda nie je iba v spôsobe, akým ju vidí historiografia, oveľa podstatnejší je jej dopad na určenie povojnového Československa. Slogan rovný s rovným bol propagovaný tými, ktorí spustili ozbrojené povstanie proti Slovenskej republike ako pojem, ktorý mal určiť a usmerniť vzťahy v štáte medzi dvoma zakladateľskými národmi. Zároveň poslúžil ako dôkaz o rozpade 1. SR. Inými slovami, kameňom úrazu nezávislosti Slovákov bola nielen samostatná vláda Slovenska, ale aj ich partnerstvo vo vedení štátu. Povojnové Československo čelilo nielen volaniu oživených ideálov 1. republiky a získanej národnej legitimity, ale ich pomocou aj presvedčeniu, že skúsenosti slovenského národa so samostatnosťou neboli ničím, iba, ako to poznamenali dvaja Kanaďania: ”aberáciou (odchýlkou) minulosti, ktorá čím skôr bude zabudnutá, tým lepšie.”3 Komunistický režim sa snažil, podporovaný marxistickým prístupom k spoločenským vedám, toto obdobie slovenských dejín strčiť do Orwellovmu výpadku pamäti s cieľom vyhnúť sa nielen porovnávaniu, ale zabezpečiť, aby sa nikto k otázke legitimity povstania roku 1944 nevracal. Ako naznačilo obdobie liberalizácie v šesťdesiatych rokoch a obdobie v postkomunistických deväťdesiatych rokov, 1. SR nebola iba odchýlkou a nemohla byť zrušená. Hoci medzi historikmi stále prechovávajú kontroverzné nálady ohľadne jej hodnotenia, faktom zostáva, že 1. SR reprezentuje prvý moderný štát Slovákov a predstavuje nezávislosť ako voľbu, na ktorú majú právo.

Druhé obdobie v dejinách Česko-Slovenska trvalo dvakrát dlhšie ako prvé. Taktiež tu prebiehali vyššie spomenuté procesy. V ústavnom chápaní sa komunistické Československo, narozdiel od 1. ČSR, snažilo uistiť naplnenie slovenských ideálov spoločného štátu najprv v asymetrickom modeli. Neskôr v dvojnárodnej federácii. Uľahčila to aj absencia nemeckej menšiny (po vojne bola vysídlená z krajiny). Československo sa v skutočnosti stalo dvojnárodným štátom. Ale politicky sa opäť prax nestotožňovala s ideálom. Mocenský monopol Komunistickej strany obral Slovensko o akúkoľvek aktivitu samosprávnej vlády, čo bolo evidentné najmä v asymetrickom modeli. Ako bolo zdôraznené v diskusii o federalizácii, predovšetkým v súvislosti s textom memoranda, ktoré pripravila Československá národno-socialistická strana Eduarda Beneša ešte v roku 1946 a ktoré sa týkalo asimilácie Slovákov (publikovanom v Pravde 1968) režim bol obvinený, že nasledoval body odporúčané v tomto memorande. Takto sa prehlbovala priepasť medzi realitou Komunistickej strany a slovenskými ideálmi štátu. Aj preto mohli byť slovenskí komunisti úspešní transformovať štát na dvojnárodnú federáciu, cieľ, o ktorý sa snažili ich predchodcovia počas povstania roku 1944 a po vojne a za ktorý platili väzením. Ale aj federácia bola vzdialená od slovenských ideálov. Je paradoxné, že Gustáv Husák, v skutočnosti ”pôvodca” federácie, jeden z organizátorov povstania z roku 1944, bol ten, ktorý zbavil federáciu jej podstaty i obsahu zavedením ”normalizačnej” politiky po invázii vojsk Varšavského paktu do Československa v auguste 1968. Na druhej strane federalizácia pomohla Slovákom mutatis mutandis uskutočniť rekonštrukciu štátnej infraštruktúry a inštitúcií, ktoré 1. SR na konci vojny zanedbala a ktoré tri Pražské zmluvy z rokov 1945 a 1946 zbavili účinku a premenili na formálne inštitúcie. Jednako však, ako sa ukázalo, ústavná zmena neovplyvnila podstatu komunistickej politiky a v dôsledku toho ani česko-slovenské vzťahy.

Povojnové Česko-Slovensko bolo väzňom nielen komunistickej politiky, čo znamenalo, že politická sila bola primárne v rukách českej politickej elity podporovanej slovenskými súdruhmi, ktorí sa s týmito cieľmi stotožňovali, ale aj pod vplyvom sociálno-ekonomického experimentu, do ktorého bolo tlačené Sovietskym zväzom. Je ďalším paradoxom, že Slováci mohli týmto experimentom úspešne premostiť ekonomickú priepasť medzi českými krajinami a Slovenskom. Ak 1. ČSR dala Slovákom chuť, ako aj isté skúsenosti s demokratickou politikou, povojnové Československo im poskytlo ekonomický rozvoj, industrializáciu a komunistickú modernizáciu. Nakoniec ani pomocou dvoch ústavných riešení sociálno-ekonomický proces, ktorý komunistickí predstavitelia pochopili ako kľúč k riešeniu česko-slovenských vzťahov, nebol schopný priniesť také riešenie, ktoré by naplnilo slovenské ideály spoločného štátu. Navyše hneď po kolapse komunizmu bolo jasné, že industrializácia Slovenska bola vedená tak, aby slúžila štátu a strategickým záujmom komunistickému bloku ďaleko viac, než záujmom Slovenska. Keď boli tieto záujmy centrálnou vládou prehodnotené, ekonomická produkcia Slovenska sa sproblematizovala a mnohé výrobné oblasti boli postihnuté nezamestnanosťou. Táto skutočnosť neostala bez vplyvu na slovenských voličov. Hoci v postkomunistickej ére bezpečnosť štátu nebola ohrozená takým spôsobom ako to bolo v roku 1938, prevážna časť Slovákov si kládla otázku, či Československo bude môcť zabezpečiť Slovensku ekonomický a sociálny rozvoj. Táto otázka bola spojená s významom a hodnotou ekonomickej transformácie, s procesom demokratizácie, ako aj s inými otázkami, ktoré sa týkali budúcnosti stredoeurópskeho regiónu. Odpovede na dané otázky boli hnacou silou diskusií o budúcnosti Československa.

Bol to druhý epilóg, ktorý v postkomunistických rokoch viedol k ”nežnému rozchodu”, ako sa o druhom rozdelení Československa hovorí. Tento čas bol bohatý na intenzívne ústavné debaty a politické rokovania (písal o nich napríklad Eric Stein 4). Na Slovensku však predovšetkým na verejné diskusie o spoločnom štáte a o tom, čo môže poskytnúť Slovákom. Rozhovory postupne veľmi málo ukázali. Dokázali však, že Československo vždy chcelo naplniť, respektíve hľadalo možnosť ako naplniť ideál česko-slovenských vzťahov. Nastolené tiež boli otázky týkajúce sa pražských záväzkov voči sociálno-ekonomickému rozvoju Slovenska. Neznamená to tiež, že rozdelenie bolo vopred dané, alebo že nebolo možné nájsť iné riešenie česko-slovenských vzťahov. Skôr sa ukázalo, že veľká časť Slovákov cítila, že podmienky, ktorými bol štát v roku 1918 vytvorený a dokonca definovaný sa nezmenili a, že rozdielnosť ideálov a chápania definície, organizácie a cieľov štátu naďalej trvala. Zaujímavé je poznamenať, že slovenská politická elita bola rozčlenená do spektra nielen podľa spôsobu riešenia česko-slovenských vzťahov, ale aj ciest rozvoja Slovenska. Bolo potrebné nájsť východisko medzi centralizovanou federáciou Václava Klausa a decentralizovanou konfederáciou Vladimíra Mečiara. Ako napísal Karl-Peter Schwarz: ”štátna idea, ktorú (Československo)... doteraz udržiavalo, stratila svoj význam” 5. Stále tu pôsobili dve rozdielne predstavy, dva odlišné ideály štátu, ktoré sa nevedeli a nemohli stretnúť.

Československo kedysi aj vzniklo ako odpoveď na špecifické strategické a geopolitické podmienky a vzťahy v strednej Európe. V dôsledku toho v dvadsiatych rokoch a v povojnovej ére tento štát ponúkol slovenskému národu ochranu; ale keď bola hrozba príliš veľká, ako napríklad v tridsiatych rokoch, a naopak, keď sa nijaká potencionálna hrozba necítila, ako v deväťdesiatych rokoch, táto pomoc stratila svoju raison d’ętre. Pre túto príčinu nakoniec myšlienka rozdelenia v roku 1992 nenarazila na medzinárodné prekážky. To asi znamená, že medzinárodné spoločenstvo bolo pripravené akceptovať, že Československo sa prežilo.

Keďže sa neopakovala situácia z rokov 1918 a 1945, ktorá umožnila, respektíve prinútila slovenský národ žiť v spoločnom štáte s Čechmi, časť slovenskej politickej elity pochopila, že slovenský národ sa ocitá v pozícii, v ktorej môže starostlivosť o národný rozvoj vziať do svojich rúk a čeliť výzve svojej ochrany a rozvoja ako nezávislý člen rodiny národov. Hoci voľby v roku 1992 neboli myslené ako prejav túžby po nezávislosti, ich výsledok naznačil, že nezávislosť bola jediná zmysluplná alternatíva. Spolužitie Slovákov a Čechov v spoločnom štáte stratilo opodstatnenie. Rozdelenie bolo dohodnuté civilizovaným a právnym spôsobom medzi dvoma vládami. Akt rozdelenia bol uzákonnený Československým národným zhromaždením. Spolužitie sa skončilo 31. decembra 1992. Toto rozhodnutie bolo na Slovensku všeobecne akceptované a časovo zavŕšené. Oľga Gyarfašová napísala: ”Myšlienka Česko-Slovenska sa po rozdelení prekvapujúco rýchle ukázala ako zastaralá.”6

Československo prinieslo Slovákom veľa výhod tak priamych, ako aj nepriamych. Spoločný štát Čechov a Slovákov, zrodený z búrlivých politických zmien v strednej Európe, zažil v značnej miere striedanie období šťasteny, a snažil sa zaistiť rozvoj všetkých svojich občanov. Vplyv, ktorý mal na slovenský národný vývin nakoniec rozhodol o jeho rozdelení. Keďže to bol štát definovaný a organizovaný ako centrálne riadený, tento štát nebol schopný integrovať tento vývin spôsobom, ktorý by neuprednostňoval jednu zložku pred druhou, či už v zmysle potrieb rozvoja štátu alebo jeho potierania. Československo tiež malo svoju identitu, čo mnohí Slováci videli ako výzvu pre ich vlastnú identitu. Mocne to signalizoval už boj o ”pomlčku” (spojovník) v názve Česko-Slovensko v dvadsiatych, tridsiatych a deväťdesiatych rokoch, ako aj to, že pojem Čechoslovák naozaj neznamenal ”nič iného ako Čech”.

Na záver, je tu ešte jedna téma, ktorej sa historici musia ujať iným, než jednoduchým opisným spôsobom: Československo niekoľkokrát prísne potrestalo slovenských politikov, o ktorých sa zdalo, že prejavili viac záujmu o slovenský národ ako o štát. Začalo to ešte roku 1919, keď bol uväznený Andrej Hlinka pre jeho neschválenú cestu na Parížsku mierovú konferenciu. Potom nasledoval súdny proces s Vojtechom Tukom kvôli miernemu článku v denníku Slovák o Martinskej deklarácii, čo v tej dobe vyvolalo veľkú senzáciu (dôkaz, že obdržal finančnú podporu z Maďarska bol použitý iba na súdnom procese a nebol príčinou zadržania). Neskôr prišli povojnové súdne procesy a popravy vedúcich činiteľov a osobností 1. SR, procesy, popravy a väznenia slovenských buržoáznych nacionalistov, čistky v rokoch 1957–1958 a postihy v postinváznom ”normalizačnom” období. Poukazuje to na fakt, že Československo sa vo svojich dejinách uchýlilo k praktikám politického násilia na Slovensku, čím poškvrnilo mnohé zo svojich predností.

Zanechalo Československo nejaký odkaz v postkomunistickej slovenskej politike? Kedysi Slovensko opúšťalo Uhorsko bez politickej a štátnej skúsenosti. Je teda tiež možné, že problémy, s ktorými slovenská politika po roku 1993 zápasí v snahe o dosiahnutie demokratických politických atribútov sú do určitej miery spôsobené miestom slovenskej politiky v Československu po 2. svetovej vojne. Lesk demokratických skúseností 1. ČSR, ktorý je pre niektorých historikov a komentátorov stále veľmi príťažlivý, je totiž prevrstvený skúsenosťami povojnovej totalitnej politiky. Sú to jej deti, ktoré vládnu v súčasnosti, a nie deti 1. ČSR. Ako však ukazujú dejiny Československa, súčasná slovenská generácia je tiež dedičom dávnych slovenských tradícií a túžob po samostatnosti, ktorú môže zaistiť národný rozvoj. Československo nebolo schopné prijať túto tradíciu. Ak by bolo bývalo schopné akceptovať slovenský prínos do spoločného štátu – často prezentovaný v menej ako pozitívnom zmysle – spoločný štát by sa bol udržal.

Stanislav J. Kirschbaum

Poznámky

1) Věra Olivová, The Doomed Democracy,. Czechoslovakia in a Disrupted Europe 1914–1938, Trans. George Theiner, Montreal, McGill-Queen‘s University Press, 1972.

2) Ferdinand Peroutka, Budovaní státu, Praha, F. Borový, 1934–1936, 1. diel, s. 213.

3) John Gellner a Jan Smerek, The Czechs aand Slovaks in Canada, Toronto, University of Toronto Press, 1968, s. viii.

4) Eric Stein, Czecho/Slovakia. Ethnic Conflict, Constitutional Fissure, Negotiated Breakup, Ann Arbor, The University of Michigan Press, 1997.

5) Karl-Peter Schwarz, Tschechen und Slowaken: der lange Weg zur friedlichen Trennung, Wien, Europaverlag, 1993, s. 222.

6) Olga Gyarfašová, ”Slovakia after the Split: Dilemmas of the New Citizenship” in André Liebich and Daniel Warner with Jasna Dragovic, eds., Citizenship East and West, London, Kegan Paul International, 1995, s. 180.