Pohľady amerických a západoeurópskych slavistov

(Pokračovanie z predchádzajúceho čísla)

Západoeurópski slavisti, aj keď u niektorých sa vplyvom použitých prameňov zjavili podobné miskoncepcie o slovenskom jazyku a literatúre ako aj v amerických knihách a periodikách, prejavili správnejší pohľad na vznik, vývoj a miesto slovenského jazyka a literatúry medzi slovanskými jazykmi a literatúrami.

Kým slavisti v amerických knihách a zborníkoch nevenovali takmer žiadnu pozornosť používaniu slovenského jazyka v slovenskej literárnej tvorbe pred 19. storočím, alebo ju podceňovali, vrátane literatúry bernolákovcov, západoeurópski slavisti v značnej miere korigovali miskoncepcie o Bernolákovi a Štúrovi.

Robert Auty z University of Cambridge v prednáške na VIII. kongrese Medzinárodnej federácie moderných jazykov a literatúr v Liege, v auguste 1960, zdôraznil, že ”Anton Bernolák kodifikoval roku 1870 jazyk, ktorý bol už užívaný a v nasledujúcich 50 – 60 rokoch značný počet literárnych a iných diel bolo publikovaných alebo písaných v tej forme slovenského jazyka” a odvolal sa na Kotvanovu Bibliografiu bernolákovcov (Martin). Český jazyk bol podľa Autyho ”používaný sporadicky, s istými lokálnymi modifikáciami pre administratívne potreby a príležitostne pre literárne ciele.” Autyho pohľad na Štúrovu reformu je v súlade s historickou pravdou a názormi slovenských jazykovedcov a literárnych historikov po druhej svetovej vojne.

”Štúr pri viacerých príležitostiach chválil dielo Bernoláka – píše Auty – a nadovšetko poéziu Hollého”... (”Dialect, Koiné, and Tradition in the Formation of Literary Slovak” in The Slavonic and Literary Review, vol. 39, Nr. 93, London, 1961).

Prispievatelia do Encyclopedia Britannica uverejnili niektoré správne a niektoré nesprávne pohľady na slovenský jazyk a literatúru, ale v podstate zachytili základné diferencie medzi českým a slovenským jazykom. Hlavný prispievateľ, prof. C. A. MacCartney, poukazuje na lepšie vybranú bibliografiu, než akú používali prispievatelia do amerických zborníkov sympózií a o slovenskej literatúre, keď píše, že ”slovenská literatúra, ktorá predtým mala len lokálny význam, zasluhuje prevziať dôstojné miesto popri známejšej českej literatúre”. (Encyclopedia Britannica, vol. 20, 1959, str. 799-800.)

R. G. A. de Bray v knihe Guide to the Slavic Languages (London-New York 1951) vidí slovenský jazyk a jeho miesto medzi slovanskými jazykmi podobne ako Czambel a iní slovenskí jazykovedci. ”Slováci si zachovali podľa neho ”krásne mäkký a hudobný jazyk, ktorý by dobre mohol slúžiť za ,spoločný slovanský jazyk‘ alebo lingua franca medzi Slovanmi dnes. Lebo moderná slovenčina je najzrozumiteľnejšia spomedzi slovanských jazykov všetkým Slovanom a tiež ich jazyk v jeho základných formách je najbližšie celkovému kompromisu medzi rozličnými slovanskými jazykmi svojimi črtami, ktoré ho robia zrozumiteľným tak južným a východným ako aj iným západným slovanským jazykom.”

R. W. Seton-Watson v knihe A History of Czechs and Slovaks (London, 1943) prejavuje istú konfúziu v názoroch na slovenskú literatúru. Hoci spomína Macsayovú kázeň v západnom dialekte z roku 1617, datuje používanie slovenčiny ako literárneho jazyka rokom 1783. Jeho hodnotenie Bernoláka je však pozitívnejšie ako v amerických zborníkoch. O Kollárovi a Šafárikovi píše ako o ”dvoch najdistingvovanejších Slovákoch, ktorých spisy mali veľký význam (capital importance) v celom slovanskom obrodení minulého storočia a tvoria čudné sentimentálne ohnivo medzi západnou romantickou školou a panslavizmom.” Kollára však dáva do českej literatúry tvrdiac, že ”hoci bol Slovák, písal po česky” a bol ”prvým skutočne vynikajúcim mužom českého obrodenia”. Šafárik bol ”ďalší Slovák” a ”jeho veľké dielo, na ktorom sa zakladá jeho povesť, bola kniha Slovanské starožitnosti, vydaná po česky roku 1837.”

Pokiaľ ide o francúzskych slavistov, treba vopred poznamenať, že v anglicky písanej literatúre je oveľa viac českých vplyvov ako u slavistov francúzskych, ktorí problém Slovákov a panslavizmu bližšie poznali, lebo slavistika má v Paríži viac než storočnú tradíciu. Je to však prirodzene v súvislosti s panslavizmom, kde sa stretáme s referenciami o Slovákoch a slovenskej literatúre.

Louis Léger, ktorý venoval panslavizmu najobšírnejšie štúdium, v knihe Le panslavisme et l’ intéręt français (Paris, 1917) v úvahe o Slovanskom zjazde v Prahe píše: ”Ľudovít Štúr bol Slovák, tak ako Kollár, ako Šafárik. Vidno, akú úlohu hrali Slováci, u nás často zabudnutí, ak nechcem povedať neznámi, v živote slovanskej rasy v 19. storočí.” A pokiaľ ide o Kollára, Léger píše: ”Najoriginálnejším a najkompletnejším reprezentantom v každom zmysle slova – slovanskej myšlienky bol slovenský básnik Ján Kollár.” Šafárika však Léger zahrnul do kapitoly ”Les Tcheques et le panslavisme scientifique” a píše, že ”tromi dielami Šafárika profesori slovanských štúdií, pripojac vlastný výskum, mali základ seriózneho vyučovania.”

Ernest Denis v knihe La quesion d’ Autriche – Les Slovaques (Paris, 1917) píše, že ”myšlienka slovanskej vzájomnosti sa vyvinula celkom prirodzene s pozoruhodnou intenzitou u Slovákov”. Ale zároveň píše, že ”Slovensko sa môže pokladať do veľkej miery za matku českej literatúry, lebo Kollár i Šafárik patria Slovensku a Palacký je napoly Slovák”.

Denis, profesor na Sorbonne, kladie počiatky slovenskej národnej renesancie do 17. storočia a spojuje ju s Trnavou. ”Pomaly spolu s horúčkou náboženskej propagandy začalo rásť národné cítenie. Rastúci nacionalizmus sa prejavoval v pozornosti venovanej historickým a filologickým štúdiám”. Nachádzame uňho však aj pokusy hodnotiť literárne diela slovenských spisovateľov v nasledujúcich obdobiach. J. I. Bajza, G. Fandly a Ján Hollý boli vyzdvihnutí nielen pre ich patriotizmus, ale zvlášť pre literárnu hodnotu ich prác. Bernoláka Denis nemal rád pre jeho ”separatistické tendencie”, no uznal, že ”dal systematickú formu pre už existujúce tendencie stvoriť slovenský literárny jazyk.”

Albert Mousset v knihe Le monde slave (Paris, 1946) na doplnenie významu Slovákov vo všeslovanskom hnutí píše, že slovenský spisovateľ Herkel použil roku 1826 v latinskom diele slovo verus panslavizmus a je ”otcom výrazu, ktorý v politickom zmysle nadobudol od roku 1848 svetovú ozvenu.”

Zo západoeurópskych slavistov najbližšie názorom slovenských literárnych historikov predstavujú slovenskú literatúru slavisti talianski. V obsiahlom diele (1273 str.) Storia universale della letterature (Vol. VII. Torino, 1961) od Giacoma Trampoliniho slovenská literatúra začína v XVI. storočí a nechýba pripomienka, že oneskorenie v národnom jazyku je zapríčinené medzi iným aj tým, že vzdelanci na Slovensku užívali latinčinu, češtinu, maďarčinu a nemčinu pre literárnu tvorbu.

Prehľad slovenskej literatúry v tomto diele začína kapitolou ”Slovenská literatúra po romantizmus”, pokračuje kapitolou ”Slovenskí spisovatelia obdobia 1970-1920” a končí prehľadom ”Posledných 40 rokov”, čiže do roku 1961. Končiac predstavenie slovenskej literatúry svetu Trampolini píše: ”Dnes je slovenská literatúra bezpochyby na tej istej estetickej úrovni ako literatúra česká...”

Správnejší pohľad majú talianski slavisti aj na panslavizmus. Wolfgang Guisti v knihe Il Panslavismo (Milano 1941) a Bruno Merigi v diele Storia delle letterature ceca e Slovacca (Florence 1959). Podľa Guistiho ”slovenskí panslavisti boli najvýznamnejšími predstaviteľmi” slavizmu kultúrneho, prudentného a profesionálneho, ktorý hľadal pomocou archeológie a filológie stopy starej slávy priviesť bližšie štúdiom lingvistiky rozličné slovanské národy a vzbudiť záujem o konkrétne problémy prázdnej frazeológie.

Z nemeckých slavistov v univerzitných knižniciach treba spomenúť hlavne knihu historika Alfreda Fischela Der Panslavismus bis zum Weltkrieg (Berlín, 1910). Podľa Fischela panslavizmus Šafárika a Kollára bol ”ideou kultúrnej komunity”. Diela týchto Slovákov, zvlášť Šafárika a Kollára ”robili myšlienku slovanskej vzájomnosti medzinárodne známou a dali jej širokú základňu, z ktorej sa dala na triumfálny pochod ako ”Helsbotschaft” – (posolstvo záchrany) všetkých členov slovanskej rodiny.”

Záverom pokladám za potrebné zdôrazniť, že tento prehľad si nijako nenárokuje úplnosť. Nielen preto, že mojou úlohou bolo podať ”krátky podklad na diskusiu,” ako som bol na to upozornený, ale hlavne preto, že bol zostavený na základe prípustných prameňov na kanadských univerzitách: francúzskej v Montreale, dvojjazyčnej v Ottawe a anglickej v Toronte, kde som o slovenskej literatúre a jazyku prednášal, okrem ročných schôdzí učených spoločností na rozličných univerzitách, na ktorých bol záujem o Bernoláka, Kollára, Šafárika a Štúra, ktoré prednáškovo vyšli v sérii Slavistica.

Postoje v jednotlivých knihách a zborníkoch boli odvislé od použitej literatúry. V amerických knihách a zborníkoch boli to pramene prevažne české z doby pred druhou svetovou vojnou a autori alebo zostavovatelia zborníkov a pojednaní o slovenskej literatúre boli tiež českí intelektuáli (Rádl, Bušek, Rouček), alebo ruskí a ukrajinskí slavisti, ktorí študovali alebo pôsobili v Prahe (Jakobson, Strakhovský). Aj niektoré antológie, posielané po druhej svetovej vojne univerzitám na severoamerickom kontinente v akcii výmeny kníh v tomto smere skôr škodili ako pomohli k správnemu pohľadu na slovenský jazyk a literatúru. Napríklad antológia The Linden Tree – an Anthology of Czech and Slovak Literatures (vydala Artia spolu so Spolkom slovenských spisovateľov roku 1962) rozhodne objektívnemu pohľadu neprispela.

Podrobné a odborné spracovanie tejto témy by bolo zaiste želateľné.