Uránový cár a rodoľub

K nedožitým 79. narodeninám Štefana B. Romana

Slovenskú históriu poznačil zvláštny zjav: Slováci vynikali v lone cudzích národov, spomedzi nich najmä kňazi alebo vedeckí pracovníci a literáti. V osobe Š. B. Romana Slovensko však dalo americkému kontinentu priemyselného magnáta, ktorého životná púť z malej dediny na východnom Slovensku, kde sa vo Veľkom Ruskove narodil l7. apríla l921, do radov medzinárodne uznávaných hospodárskych a finančných činiteľov, stala sa legendou.

Bol to prípad v súčasnej dobe výnimočný aj na kontinente, kde ”všetko bolo možné”. ”Farmer boys” - sedliacki chlapci , ktorí prišli bez znalosti reči a prostredia z neznámych ďalekých krajín, sa nestávajú často ”Empíre builders” a pritom rešpektovanými osobnosťami vo verejnom živote svojej novej vlasti len svojou schopnosťou, húževnatosťou a vytrvalosťou, a to ani na americkom kontinente.

Kým veľké hospodárske úspechy Štefana B. Romana, čestné doktoráty od troch kanadských univerzít, Order of Canada a vysoké vyznačenie Vatikánu (KCSG ) slúžia ku cti nášho národa, uznanie jeho zásluh na našej strane mu patrí z mnohých iných dôvodov. Lebo tak, ako bola výnimočná jeho životná cesta – jeho ”life story, – ktorá v mnohých rečiach a na viacerých kontinentoch bola už opísaná a znova a znova publikovaná, tak je zriedkavým prípadom, že úspešní priemyselníci a finančníci preukážu toľko záujmu, obetavosti a lásky k národu, z ktorého vyšli, ako to bolo vyše štyri desaťročia u  Š. B . Romana.

V dobe, keď Slovákom v zahraničí pripadla znova historická úloha hovoriť v mene svojho národa a formulovať jeho politické ciele v zápase demokracie so svetovládnymi chúťkami komunizmu, v Štefanovi B. Romanovi mal slovenský národ a slovenská vec predstaviteľa, ktorý svojou prestížou, schopnosťami ,rozsiahlymi medzinárodnými stykmi mal všetky predpoklady predstaviť slovenskú otázku na vysokej úrovni a úspešne brániť právo slovenského národa na slobodu a vlastnú štátnosť.

Postavenie slovenského národa v sovietskom impériu priam ukladalo Slovákom v zahraničí morálnu povinnosť hľadať riešenie slovenskej otázky a tlmočiť pred svetom ašpirácie slovenského národa po slobode a rovnoprávnosti. Boli jedinou časťou národa, ktorá mala možnosti slobodne hovoriť a konať. V situácii, v ktorej sa Slovensko ocitlo po druhej svetovej vojne, napriek manifestačnému hlasovaniu za demokraciu nebolo subjektom medzinárodného práva, medzinárodne nejestvovalo. Bolo dokonca odrezané aj od kultúrnych stykov so západným svetom, ktorého súčasťou bolo po celé storočia. Vo sfére vplyvu Sovietskeho zväzu ho reprezentovala Praha, ktorej cieľom mohlo byť len také riešenie slovenskej otázky, ktoré vyhovovalo záujmom českého národa. Ako v prípade iných významných verejných činiteľov - slovenských alebo cudzích - pre Štefana B. Romana bolo samozrejmým, že má právo a mravnú povinnosť pracovať za slovenskú vec a nemal azda nikdy pochybnosti o tom, či zahraniční Slováci majú právo alebo povinnosť hovoriť v záujme slobody a rovnoprávnosti slovenského národa.

V nasledujúcich niekoľkých rokoch Š. B. Roman začal podnikať a budovať vo svete známe ”Roman Empire”- veľké priemyselné a finančné podniky nielen v Kanade, ale aj v mnohých iných krajinách a svetadieloch.

Neprestal sa však zaujímať o Slovensko a jeho osudy. Bol v úzkom kontakte so slovenskými exilovými organizáciami a ich predstaviteľmi v slobodnom svete. Najprv so Slovenským oslobodzovacím výborom (SOV), na ktorého čele stál bývalý minister zahraničných veci Slovenskej republiky Dr. Ferdinand Ďurčanský, od roku 1951 aj v kontakte so mnou ako predsedom Zahraničnej komisie Slovenskej národnej rady v zahraničí (SNRvZ), na čele ktorej stál bývalý minister a vyslanec SR vo Vatikáne Karol Sidor a ktorá bola uznaná ako reprezentantka Slovákov v zahraničí Slovenskou ligou v Amerike, Kanadskou slovenskou ligou, fraternalistickými organizáciami amerických Slovákov a slovenskými spolkami v Európe, Južnej Amerike a v Austrálii. Roku 1951 vyvinul aj úsilie o zjednotenie týchto exilových organizácií, nakoľko obidve mali za cieľ slobodné, demokratické a samostatné Slovensko. No zjednotenie roku 1951 sa nepodarilo. To však nijako nezmenilo záujem Š. B. Romana o slovenskú otázku a zoznamovanie medzinárodných kruhov so situáciou na Slovensku. Roman zároveň podporoval činnosť exilových pracovníkov a mal zásluhu na vydaní obsiahlej zbierky dokumentov zo slovenskej politiky, ktorú pod názvom ”Biela kniha” zostavil Dr. Ferdinand Ďurčanský.

Vrodený záujem o medzinárodnú politiku a ideologické rozdvojenie terajšieho sveta viedli Š. B. Romana od stykov s predstaviteľmi kanadskej vlády a kanadských politikov k nadväzovaniu známostí v medzinárodnom svete, vrátane Vatikánu. K tomu ho viedla aj jeho vrodená nábožnosť a snaha pomôcť riešiť náboženské otázky na rodnom Slovensku. Moskvou nanútený režim od roku 1948 sa pokúšal všetkými prostriedkami nahradiť náboženstvo ”ateistickým svetonázorom” a eliminovať zo života Slovákov najmä rímsko-katolícku cirkev a jej integrálnu časť byzantského obradu, ktorej veriacich prinútil prijať ortodoxnú cirkevnú organizáciu. Ako člen ”gréckokatolíckej cirkvi” Š. B. Roman vyvíjal zvlášť intenzívnu činnosť, aby Slovensko v 20. storočí nebolo zemou najbarbarskejšieho prenasledovania náboženstva, cirkevnej hierarchie a veriacich a  aby bola obnovená cirkevná organizácia slovenských gréckokatolíkov.

Styky Š. B. Romana s Vatikánom sa zintenzívnili najmä po veľkolepých cyrilometodských slávnostiach, ktoré z jeho iniciatívy a jeho zásluhou sa konali v Toronte 6. a 7. júla 1963 pri príležitosti 1100-ého výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na Slovensko. Bola to udalosť medzinárodného dosahu a slávnosti v Toronte ďaleko presahovali slovenský rámec. Medzi hlavnými účastníkmi bol apoštolský delegát pre Kanadu, neskorší kardinál Sebastian Baggio, 13 arcibiskupov a biskupov rozličných národností, minister zahraničných vecí Kanady Paul Martin, guvernér Ontaria Rowe, predseda vlády Ontaria J. Robarts a mnohí iní.

Účasť na niekoľkých zasadnutiach Koncilu Š. B. Roman využil na nadviazanie rozsiahlych stykov s predstaviteľmi Cirkvi z rozličných krajín ako aj s vatikánskou hierarchiou. Okrem priateľského pomeru s bývalým apoštolským delegátom v Kanade a neskorším kardinálom Sebastianom Baggiom získal si aj priazeň kardinála Testu, bol pozvaný na recepciu ku kardinálovi Tisserandovi, mal rozhovory s Msgr. Casarollim, s osobným tajomníkom pápeža a inými významnými osobnosťami. Na recepciách počas niekoľkotýždňových pobytov v Ríme, ktoré Š. B. Roman s manželkou usporadúvali štedro a elegantne, obyčajne sa zúčastnilo 50-60 arcibiskupov a biskupov, často aj kardináli a poprední reprezentanti kurie. Bola to reprezentácia Slovenska a Slovákov, akú by počas takej významnej historickej udalosti akou je Koncil, sotva urobil lepšie akreditovaný ambasádor.

Nadväzovanie stykov s Vatikánom neprekážalo Š. B. Romanovi v návšteve Sovietskeho zväzu, neskôr aj rodného Slovenska a Prahy, aby osobne videl komunizmus v praxi a mohol posúdiť, akým smerom Moskva ženie medzinárodný vývoj a akým nebezpečenstvom je pre západný svet. Moskvu navštívil s kanadskou hospodárskou delegáciou roku 1959, ale v rozhovore s Chruščovom sa identifikoval ako Slovák.

Účasť Š. B. Romana na konferencii NATO roku 1962 v Paríži, ktorej sa zúčastnil ako člen kanadskej delegácie, tiež zapadá do tohto obdobia činnosti na zahraničnom poli. Predložil na nej rezolúciu, v ktorej sa apelovalo na vlády slobodného sveta, aby podporovali a sledovali takú politiku, ktorá by účinne bojovala proti komunizmu a jeho expanzii.

Nadviazanie známostí s osobnosťou širokých medzinárodných stykov a veľkej sympatie pre národné snahy Slovákov, arcivojvodom Ottom Habsburským tiež zapadá do tohto obdobia. Zásluhou v týchto medzinárodných stykov a veľkých finančných úspechov Š. B. Romana prestíž Slovákov nielen prerástla význam a rozsah slovenskej etnickej skupiny v Kanade a Spojených štátoch, ale Slovensko dostávalo v jeho osobe aj významného reprezentanta, obrancu a tlmočníka národných ašpirácii na medzinárodnom poli. Svojimi stykmi s Vatikánom Š. B. Roman dosiahol pritom aj konkrétne výsledky - diecézu pre slovenských gréckokatolíkov a biskupa. Pápež Ján Pavol II. osobne prišiel posvätiť základný kameň katedrály, ktorú Š .B. Roman postavil na svojom veľkostatku.

Za niekoľko rokov sa Š. B. Roman stal medzinárodne známym nielen v priemyselných a finančných kruhoch, ako dokazuje celý rad kanadských a amerických publikácii a časopisov, ale aj v kruhoch politických. Zároveň sa stal hľadaným prednášateľom o otázkach ideologických a medzinárodných.

V snahách zahraničných Slovákov zoznamovať západný svet so situáciou na Slovensku a domáhať sa pre slovenský národ slobody a rovnoprávnosti s ostatnými národmi Európy, Š. B. Roman začal hrať v istom slova zmysle historickú úlohu od založenia Svetového kongresu Slovákov v New Yorku roku 1970, a to prevzatím jeho predsedníctva.

Roku 1960 dve exilové organizácie, Slovenská národná rada v zahraničí, na čele ktorej som v tom čase stál, a Slovenský oslobodzovací výbor, ktorého predsedom bol Dr. Fr. Ďurčanský, sa zjednotili v Slovenskej oslobodzovacej rade (SOR). Avšak bokom stáli ešte politickí emigranti z roku 1968 po sovietskej okupácii, poväčšine mladší a vysokoškolsky vzdelaní Slováci odchovaní už za komunizmu. Po návrate z návštevy Slovenska vlastným lietadlom, keď odletel tesne pred vstupom okupačných vojsk Varšavského paktu, v rozhovore o tom, čo by zahraniční Slováci mali robiť v novej situácii, súhlasil s mojím návrhom na zvolanie Svetového kongresu Slovákov. Po dohode s predstaviteľmi SOR a fraternalistických organizácií v USA a Kanade, bol zvolaný Svetový kongres Slovákov, ktorý po úspešnom snemovaní v New Yorku stal sa trvalým reprezentantom Slovákov v zahraničí a tlmočníkom národných snáh slovenského národa o slobodu a samostatnosť.

Založenie SKS vyvolalo veľké nadšenie a ducha spolupatričnosti medzi Slovákmi v zahraničí. A tým, že na čelo bol zvolený Š. B. Roman ako medzinárodne známa osobnosť s významnými stykmi nielen v kruhoch finančných a priemyselných, ale aj politických a cirkevných, začalo sa nové obdobie s predpokladmi na úspech slovenskej veci v zahraničí.

Nové možnosti sa utvárali najmä na poli medzinárodnom. Už v New Yorku sa zúčastnil kongresu značný počet politikov, senátorov a kongresmanov ako aj zástupcov exilových organizácií národov spoza železnej opony. Jedným z hlavných rečníkov bol známy senátor John Tower z Texasu a osobne pozdravili banket senátor Robert Taft z Ohia, kongresman Michael Feighan, kongresman Ray Maden a Paul Findlay. Prezident Gerald Ford poslal osobitný pozdrav, v ktorom sa okrem iného hovorí: ”Ciele a snahy (vášho kongresu) by mali byť vítané a prijaté slobodnými ľuďmi všade na svete. Pre Slovákov v Amerike nemôže byť lepšej veci, ktorej by sa zasvätili, ako pomáhať slovenskému národu za železnou oponou znovu nadobudnúť slobodu a samostatnosť... slovenský hlas s týmito cieľmi môže byť rozhodným prínosom pre slovenský svet.”

Ak bolo na vysokej reprezentačnej úrovni prvé zhromaždenie SKS v New Yorku, tak pokračujúce snemovanie roku 1971 v Toronte bolo po každej stránke na výške, akú Slováci predtým v zahraničí nemali a na akej sa nekonali ani podobné zhromaždenia oveľa väčších emigrácií zo Strednej Európy. Nielen kanadskí federálni ministri a  ministri provincií, ale aj americkí politici sa zúčastnili buď ako hostia alebo rečníci. Na kultúrnej konferencii, ktorá sa konala v rámci zasadania kongresu, prednášal predstaviteľ habsburgovskej rodiny, profesori amerických univerzít, kultúrni a vedeckí pracovníci z Európy, Kanady a Spojených štátov.

Už v New Yorku v deklarácii prijatej generálnym zhromaždením prevažoval zahranično-politický moment. Okrem iného sa v nej hovorilo: ”Vyhlasujeme, že slovenská otázka je otázkou medzinárodnou, preto žiadame pre slovenský národ medzinárodnú spravodlivosť, vyjadrenú plnou demokratickou štátnosťou: - staviame sa kladne k integračnému procesu v Európe a žiadame, aby sa slovenský národ mohol slobodne a bezprostredne zúčastniť na tomto procese; úprimne si želáme, aby sa situácia v Strednej a Východnej Európe vyvinula tak, aby nebola prekážkou pri nadväzovaní a udržovaní kultúrnych stykov medzi Slovenskom a Slovákmi vo svete, čo dnešný stav buď vôbec nedovoľuje, alebo len v obmedzenej miere.”

Š. B. Romana utvoril podmienky aj na publikačnú činnosť. Už k toronskému zasadnutiu SKS vydal anglickú publikáciu Historical and Cultural Background of Slovakia a z kultúrno-vedeckej konferencie bola vydaná obsiahla kniha Slovakia in the 19^th and 20^th Centuries . V rámci 3. generálneho zhromaždenia v Ríme roku 1975 bola organizovaná konferencia o slovenskej kultúre s účasťou slovenských aj cudzích kultúrno-vedeckých pracovníkov a z prednášok kongres SKS vydal obsiahle informačné dielo Slovak Culture through the Centuries. Zborníky vyšli aj z ďalších dvoch konferencií.

Vďaka porozumeniu Š. B. Romana kongres umožňoval vydanie alebo zakupoval pre univerzitné a verejné knižnice aj celý rad iných kníh a publikácií v cudzích jazykoch o Slovensku. Do týchto snáh zapadá aj štipendijná akcia ”Stephen B. Roman Award”, v ktorej kandidáti na PhDr. na amerických, európskych a kanadských univerzitách mohli dostať pomerne vysoké štipendiá. Na oboznámenie cudziny so Slovenskom malo slúžiť aj ”S. B. Roman symposium on Eastern Europe”, ktoré sa konalo na St. Francis Xavier University v Antigonish, N. S. Prednášky z tohto sym,pózia vyšli v zborníku Cooperative Movement in Eastern Europe (l980). Slovenská vec v zahraničí získala na prestíži aj vydaním knihy The Responsible Society, ktorú v spolupráci s Dr. E. Löblom napísal Štefan B. Roman a našla priaznivú ozvenu aj vo vatikánskom L´ Osservatore Romano. Na informovanie aj ako dokumentáciu pre históriu exilu SKS zásluhou Š. B. Romana vydával štvrťročne dvojjazyčný Bulletin SKS veľkého formátu s množstvom ilustrácií z činnosti kongresu.

Činnosť SKS pod predsedníctvom Š. B. Romana bola zameriavaná čím ďalej tým viac smerom k zahraničnopolitickej aktivite. Nielen generálne zhromaždenia sa konali v dôležitých svetových centrách, akým sú New York, Washington, Rím, ale aj zasadnutia predsedníctva sa zvolávali striedavo na americkom kontinente aj v Európe – v Ženeve, Mníchove, Ríme, Štrasburgu, Paríži. Na generálnych zhromaždeniach zúčastňovali sa významní politickí činitelia krajín, v ktorých sa konali, a spojené s nimi boli kultúrno-vedecké konferencie s účasťou profesorov známych univerzít. Pri príležitosti gen. zhromaždenia vo Washingtone SKS adresoval prezidentovi Spojených štátov obsiahle memorandum o porušovaní ľudských práv na Slovensku a recepcia v budove Senátu USA obrátila pozornosť na slovenskú otázku mnohých kongresmanov a senátorov. Z prejavov tých, čo prehovorili počas zasadnutia alebo banketu – Sen. R. Dole, Sen. R. S. Schweiker, Sen. C. B. Pell – jasne vyplynulo, že snahy kongresu oboznámiť Západ s ašpiráciami slovenského národa na slobodu a samostatnosť stali sa známymi a našli porozumenie na amerických politických miestach.

Medzi významné zahraničnopolitické aktivity, ktoré sa uskutočnili zásluhou Š. B. Romana, patrí aj prijatie delegácie SKS v Európskom parlamente roku 1976, kde delegácia mala možnosť rozvinúť slovenskú problematiku v obšírnej diskusii s niekoľkými členmi parlamentu. Diskusiu zo strany Európskeho parlamentu viedol Dr. Heinrich Aigner a za SKS ja. Zúčastnili sa jej prítomní členovia EP: nemeckí poslanci Klepsch, Lücker, Schwörer, Mersch, holandský poslanec de Koning a predseda parlamentu taliansky poslanec Bersani.

Nasledujúceho roku v dňoch 6. - 8. mája 1977 delegácia sa zúčastnila na čele s Š. B. Romanom Európských dní, organizovaných Paneurópskou úniou, ktoré sa niesli v duchu myšlienky odkolonizovania Európy. Počas slávnostného otvorenia Otto von Habsburg osobitne privítal Š. B. Romana a slovenskú delegáciu.

Slovensko bolo zastúpené delegáciou SKS zásluhou Š. B. Romana aj na významnom Medzinárodnom sympóziu o spoločných kresťanských koreňoch európskych národov v Ríme 3. - 7. novembra 1981.

V druhom desaťročí svojho jestvovania pod predsedníctvom Š. B. Romana SKS venoval mimoriadnu pozornosť slovenskej mládeži v západnom svete organizovaním mládežníckych festivalov a konferencií. Prvý festival slovenskej mládeže sa konal v bavorskom mestečku Waldkreiburg pri Mníchove 4. - 8. augusta 1980. Zúčastnilo sa na ňom vyše 600 mladých členov kongresu zo Severnej a Južnej Ameriky, z Austrálie, Afriky a takmer zo všetkých štátov západnej Európy. Úspech tohto festivalu viedol k II. a III. festivalu, ktoré sa konali pri New Yorku v Mt. Pocono 24. - 28. júna l983 a 27. júna – 4. júla 1986. Najmohutnejšie vyznel IV. festival, ktorý sa konal 9. - 16. júla 1989 v Semmeringu. Historické zmeny, ktoré hýbali stredo-východnou Európou, dovolili aj keď len silne obmedzený prístup mládeže zo Slovenska a došlo aj k selektívnemu informovaniu o ňom oficiálnymi médiami na Slovensku. Žiadosť, aby sa festival konal na Slovensku, bola zamietnutá.

Tento letmý pohľad na činnosť Svetového kongresu Slovákov pod predsedníctvom Š. B. Romana nezachycuje kultúrnu a politickú činnosť členských organizácií, kultúrno-vedeckých inštitúcií, vydavateľstiev, redakcií a individuálnych členov, z ktorých mnohí aj jednotlivci konali záslužnú činnosť už pred založením SKS i mimo neho. Platí to hlavne o kultúrno-vedeckých pracovníkoch na univerzitách, vedeckých konferenciách a v spoločnostiach, ktorí publikovali knihy a štúdie z histórie a politických vied v cudzích jazykoch (aj v slovenčine) v zahraničných vedeckých a akademických publikáciách, encyklopédiách a na sympóziách v spolupráci s inonárodnými organizáciami.

Zásluhy Š. B. Romana v politickej ako aj kultúrnej činnosti Slovákov v zahraničí spočívajú v tom, že nielen vo Svetovom kongrese Slovákov, ale aj mimo neho tieto aktivity podporoval, finančne umožňoval a svojou prestížou dostával slovenskú otázku aj na medzinárodné fóra a do medzinárodnej tlače. Slovensko a slovenské snahy o slobodu, samostatnosť a rovnoprávnosť s národmi Európy našli v jeho osobe vynikajúceho predstaviteľa a obrancu cti a práva slovenského národa. Má veľký podiel na tom, že zahraniční Slováci sa plne zasadzovali za medzinárodné uznanie osobitnosti aj z nej vyplývajúcej zvrchovanosti slovenského národa ako prirodzeno-právnej základne štátnej nezávislosti Slovenska.

už počas jeho života a najmä pri jeho predčasnej smrti 23. marca 1988 v knihách a časopisoch. ”Ešte aj v smrti” – napísal najváženejší torontský denník Globe and Mail – ”predstavoval obraz nadživotnej veľkosti. Multimilionár, uránový cár, bojový apoštol neprikrášleného kapitalizmu a nekompromisný antikomunista, banský magnát Štefan B. Roman zomrel na infarkt 66-ročný ako legenda a jeho pohreb mal všetky znaky štátnej ceremónie.”

V skutočnosti mal majestátny pohreb. Medzi smútiacimi účastníkmi uprostred dvojtisícového zástupu boli: premiér Ontária, manželka predsedu vlády Mila Mulroney, minister financií federálnej kanadskej vlády, Emett kardinál Carter, arcibiskup Toronta, slovenskí biskupi z Ríma, Spojených štátov a Kanady. Vatikán poslal kondolencie a 30 kňazov koncelebrovalo zádušnú omšu, na ktorej sa zúčastnili reprezentanti ekonomického a finančného sveta popri stovkách Slovákov, ktorí si ho vážili a obdivovali a zástupcov etnických skupín, ktorí boli naňho hrdí. Oblečený bol v uniforme Rytiera komandanta sv. Gregora Veľkého a truhla obkľúčená strážou v nedokončenej slovenskej katedrále Premenenia, ktorú Štefan Roman začal stavať pred svojou smrťou a dokončená má nevyčísliteľnú duchovnú a morálnu hodnotu. Finančne ju možno ohodnotiť na 24 miliónov kanadských dolárov.

Život a úspechy Š. B. Romana boli zaznamenané v knihách: D. H. LeBurdais, Canada and the Atomic Revolution, (Toronto, 1959); George Lonn, About Men and Mines, (Toronto 1962); Builders of Fortune (1963); Businessmen Around the Globe (1967) a iných. V časopisoch: Fortune ( New York. sept. 1966): Executive (Januar 1960); Monetary Times (apríl 1967); Enterpise (Paríž,1967). V slovenčine okrem množstva článkov v novinách a kalendároch vyšla aj kniha Človek v rozdvojenom svete, ktorú pri príležitosti 60.narodenín Š. B. Romana zredigoval prof. F . J. Litva.