Vladimír S. Solovjov sa narodil 16.(28). januára 1853 v rodine profesora Moskovskej univerzity. Jeho starý otec Michal (zomrel roku 1861) bol pobožným pravoslávnym kňazom. Vladimír teda vyrastal obkolesený východným kresťanstvom a otcovou vedeckosťou. Jeho otec Sergej, slávny ruský dejepisec, autor Dejín Ruska (od roku 1870 aj rektor Moskovskej univerzity) - hoci verný pravoslávny kresťan, bol skôr vedcom než starostlivým otcom. Vladimír takto rástol, čítajúc rozmanité knihy, až kým ako jedenásťročný neupadá do duchovnej krízy. Z toho obdobia sa zachoval veľavravný list, kde mladý Solovjov napísal svojmu priateľovi: ”Keď som mal 13-14 rokov, nevedel som – ako vášnivý materialista – pochopiť, ako rozumní ľudia môžu veriť v Ježiša Krista. Jediným vysvetlením sa mi zdala pretvárka, alebo určitý druh rozumového zmätku, typického pre vzdelancov...”

Po stredoškolských štúdiách na I. Moskovskom gymnáziu – ktoré ho na konci roku 1869 ocenilo zlatou medailou - ako nadaný mladík študuje najprv na fyzikálno-matematickej fakulte Moskvovskej univerzity prírodné vedy. V treťom semestri ich však zanecháva a prestúpi na Historicko-filologickú fakultu, kde sa venuje filozofii. Roku 1873 – ako dvadsaťročný uverejňuje prácu Mytologický proces v starom pohanstve – a dosiahol titul kandidát filozofie. Nasledujúci rok bol mimoriadnym poslucháčom Moskovskej Duchovnej akadémie v Sergejevom Posade (Sergejskej Lavre).

24. novembra (6.) decembra roku 1874 obhajuje na Petrohradskej univerzite magisterskú prácu Kríza západnej filozofie. Proti pozitivistom – a stáva sa magistrom filozofie. Je menovaný za docenta na svojej ”alma mater” Moskovskej univerzite. Po troch rokoch však odchádza do Petrohradu, kde sa stáva členom učenej spoločnosti pri Ministerstve národnej osvety. Prednáša na univerzite ako súkromný docent až do roku 1882 a okrem toho sa venuje štúdiu a písaniu. Počas tohto petrohradského ranofilozofického obdobia sa zrodili jeho práce – Filozofické princípy integrálneho vedenia (1877), Čítania o Bohočlovečenstve (1878-1881) a doktorská dizertácia Kritika abstraktných princípov (1877 - 1880). Za túto poslednú prácu dosiahol hodnosť doktora filozofie na Petrohradskej univerzite.

Po násilnej smrti cára Alexandra II. roku 1881 Solovjov z politických dôvodov z univerzity odchádza a pracuje ďalej ako ”slobodný spisovateľ”. Intenzívne pracuje, tvorí a študuje. Vyberie sa na zahraničné cesty po svete. Roku 1899 bol zvolený za člena novozriadenej Puškinovej akadémie vied a roku 1900 za čestného člena Akadémie vied pre odbor ruského jazyka a slovesnosti.

Roky 1875-1899 boli pre Solovjova rokmi putovania. Podnikol niekoľko zahraničných ciest na západ. V rokoch 1875 – 1876 to bola študijná cesta do Anglicka a do Egypta, roku 1886 (aj 1888/89) do Chorvátska, kde odovzdal do tlače svoje dielo – História a budúcnosť teokracie , keďže v Rusku by kvôli cenzúre nevyšlo. Roku 1888 navštívil Paríž, aby tam zase skončil svoju knihu Rusko a všeobecná cirkev, napísané po francúzsky tiež kvôli ruskej cenzúre. Roku 1893 navštívil Škótsko a Francúzsko a roku 1898 druhý raz Egypt. Posledná zahraničná cesta na jar roku 1899 ho viedla na francúzsku riviéru. Svoj plodný život zakončil Solovjov 31.júla (13.) augusta roku 1900 v dome kniežaťa Sergeja N. Trubeckého na jeho statku Uzkoje neďaleko Moskvy. Pochovaný bol 3. (16.) augusta vedľa svojho otca v Novodevičom monastieri v Moskve.

Solovjovove diela su úzko spojené s jeho existenciálnym prežívaním skutočnosti, odzrkadľujú jeho myšlienkový proces a rozvoj. Po tom, čo mladý Solovjov bytostne zakúsil krízu či nemoc dospievania – ako ju sám neskoršie nazval, keď sa dal uniesť spoločným prúdom materializmu a nihilizmu, zasvätil celý svoj život svätej obhajobe kresťanskej viery zbraňami, ktoré poskytuje civilizácia a filozofia, aby tak kresťanská viera bola znovu uvedená do ľudskej spoločnosti a nemocné ľudstvo vo vlasti i na celom svete bolo obrodené Kristom. Ba jeho métou bolo ešte niečo navyše: pretvorenie a premenenie celého sveta – vesmíru Slovom Božím.Vo svojich dvadsiatich rokoch to vyjadril takto: ”Zaväzujem sa, že celý svoj život a všetky svoje sily vynaložím na to, aby sa táto premena uskutočnila.”

Ako poznamenávajú niektorí autori, kým sa Solovjov vo svojich dvadsiatich rokoch usiloval o všeobecnú apokatastázu, pred smrťou sa uspokojil s apokalytickým obnovením sveta.

Na začiatku svojej filozofickej cesty bol presvedčený, že hlásanie kresťanstva v novej racionálnej podobe a v primeranej forme je jedinečným prostriedkom na obnovu ľudstva a sveta. Mala to byť cesta, ktorú on už osobne prešiel, keď stratil a znovu získal vieru – cesta teórie. Z tohto dôvodu sa rozhodol vypracovať pre kresťanstvo – ako pre absolútne náboženstvo - novú, racionálnu formu. Ako ukážeme neskôr, Solovjov býva právom považovaný za náboženského filozofa.

Jeho systém sa mal stať univerzálnou a integrálnou syntézou náboženstva, filozofie a pozitívnej empirickej vedy alebo syntézou slobodnej teokracie, slobodnej teozofie a slobodnej teurgie. Táto koncepcia je založená na konkrétnej všejednote a zahŕňa v sebe trojakú sféru vôle, predstavivosti a citu, aká zodpovedá trojakej idei jednej absolútnej Bytosti: idei dobra, pravdy a krásy, realizovanej v božskej Múdrosti, Sofii, ktorá sa má uskutočniť v integrálnom Bohočlovečenstve.

Solovjovova základná metafyzická idea všejednoty je poňatá ako príčina a posledný cieľ historického procesu, chápaného ako návrat človeka v spoločenstve s inými k Bohu – všejednému. Boh sa tu rozumie ako Absolútno starovekých Grékov a európskej tradičnej filozofie, a zároveň ako Osoba podľa židovsko-kresťanskej tradície. Pre Solovjova Boh nemôže byť iba postulátom prírodných vied ako napr. geometrie či fyziky, ale musí byť zároveň Bohom histórie, príčina a koniec kozmického a dejového procesu.

Tento pokus partikularizácie všeobecnej koncepcie všejednoty - cez kresťanskú ideu Bohočlovečenstva, ktorej korene siahajú až ku štvrtému všeobecnému snemu v Chalcedóne roku 451, kde boli definované dogmy o dvoch prirodzenostiach Krista. Kristus-Bohočlovek ako jedinec, ktorý sa zjavil uprostred dejín, bol začiatkom, nevyhnutným základom a centrom histórie; nebol však jej koncom a naplnením. Toto naplnenie sa uskutoční až vtedy, keď ľudstvo ako celok prejde cestou Krista, dosiahnuc status Bohočlovečenstva. Takto sa zjednotí s Bohom práve prostredníctvom Bohočloveka. Solovjovova idea Bohočlovečenstva našla svoju modifikáciu v koncepcii Sofie – ako pokus človeka pochopiť históriu. Táto idea je ideou aktívnou, ktorej výrazom je spojenie ”my s Bohom”, na rozdiel od Krista-Bohočloveka, ktorý je ”S nami Boh”. S nami Boh - predstavuje Božiu intervenciu a aktivitu, kým človek je tu pasívny. Naopak, vo výraze my s Bohom sa človek javí ako ”vôľa a duch” a Boh - ako ”telo a matéria”. V tomto aspekte možno povedať, že Solovjov sa pokúsil vysvetliť formu a podstatu dejín ľudskej spoločnosti ako živého organizmu, vedome sa rozvíjajúc podľa určitej idey.

Spoločnosť je podľa Solovjova do určitej miery výtvorom vlastného vedomia, a preto môže byť nazvaná ako slobodný organizmus - ako protiklad všetkých prírodných organizmov.

Koncom 70-tych rokov sformuloval Solovjov dôležitý postulát svojho raného obdobia historiosofie, tzv. zákon historického rozvoja. História človeka sa uskutočňuje v troch sférach: tvorba (kreativita), poznanie a praktická aktivita. Ich subjektívnym základom sú: pocit, myslenie a vôľa. Objektívnym princípom ako aj cieľom každej z nich sú: krása, pravda a všeobecné blaho. Do sféry tvorby patria: technické umenie, krásne umenie a mystika; sféru poznania konštituujú: prírodne vedy, filozofia a teológia; sféra praktickej aktivity zahŕňa: ekonomické spoločenstvo (roľníctvo), štát a cirkev.

Táto schéma mala byť pokusom pojať všetko, všetky javy, ktoré sú prítomné v procese histórie. Pripisujúc javom Hegelov zákon dialektiky, Solovjov sa snažil dokázať, že v prvotnej etape rozvoja človečenstva individuálne elementy každej zo sfér boli navzájom spojené v násilnom zväzku (téza), potom sa rozdelili (antitéza), aby sa opäť v budúcnosti znovu spojili, ale už v slobodnom zväzku (syntéza). Od nútenej teokracie cez rozdelenie cirkvi, štátu a ekonomického roľníctva vo sfére praktickej, od nútenej teozofie cez rozdelenie vedy, filozofie a teológie vo sfére poznania, od násilnej teurgie cez rozdelenie technického umenia, krásneho umenia a mystiky má ľudstvo v dejinnom procese dôjst k slobodnej teokracii, slobodnej teozofii a slobodnej teurgii. Iba takáto organizácia troch sfér života je schopná premeniť ľudstvo v slobodné Bohočlovečenstvo – časť nadhistorickej všejednoty.

Do začiatku 80-tych rokov Solovjov pripisoval túto rozhodujúcu úlohu v procese slobodného návratu ľudstva k Bohu hlavne Slovanom a Rusku; ruský národ ako slobodný od akejkoľvek ohraničenosti sa mu videl ako nositeľ Božej sily. To vyjadril v diele Tri sily (1877), kde prvá sila predstavuje moslimský Východ, druhá sila je dominancia katolícko-protestantského Západu; po nich nastúpi dominancia tretej sily, ktorej nositeľom je Slovanstvo a narod ruský. Ako islam vytvoril ne-ľudského Boha (téza), Západ zasa bezbožného človeka (antitéza), úloha Ruska spočíva v poľudštení (počlovečení) Boha a v ”oboženii”, pobožštení človeka - syntéza. V tejto koncepcii jasne badať vplyv A.Chomjakova a jeho vízie pravoslávneho spoločného zväzu (ideja sobornosti).

No už v rokoch 1883-1891 zanechal túto ideu slovanofilstva a podrobil ju tvrdej kritike. Solovjov prišiel k presvedčeniu, že to bude práve katolícky Západ, ktorý už zohral a ešte bude zohrávať v histórii svoju úlohu, rovnako pozitívnu ako pravoslávny Východ. Ideovo sa vtedy rozišiel s doktrínou Chomjakova ako aj s panslavistickou koncepciou Danilevského.

U mladého Solovjova – do roku 1881 prevláda aspekt teozofický. Roky 1882-1889 bývajú charakterizované ako teokratické obdobie. Významné spisy tohto obdobia sú: Veľký spor a kresťanská politika (1883), Židovstvo a kresťanská otázka (1884 ), Dejiny a budúcnosť teokracie. Všesvetová historická cesta k pravému životu (Zagreb 1887), Ruská idea (L´idée russe - Paríž 1888), Rusko a všeobecná cirkev (La Russie et l´ Église universelle, Paríž 1889), Duchovné základy života (1884) – 1. vydanie.; 1885 - 2. vydanie; 3. vydanie 1897.

Roku 1882, po odchode z katedry v Petrohrade, sa ťažisko jeho bádania prenieslo k snahe o uplatnenie v spoločnosti kresťanstva živého a žitého, ergo na rovinu teokratickú. Augustínovsky sa s celou vervou zaujal myšlienkou uskutočnenia Božieho kráľovstva na zemi skrze Cirkev. Táto cesta ho viedla k napísaniu Náboženských základov života v rokoch 1882-1884 – neskôr vyšli pod názvom Duchovné základy života.

V rokoch 1883-1889 sa Solovjov zaoberal otázkou správnej organizácie praktickej sféry historického procesu, partikulárne venujúc pozornosť na misiu cirkvi všeobecnej, sobornej. Z tohto obdobia pochádza jeho vrcholné dielo k tejto otázke – Rusko a všeobecná cirkev. Solovjov tu vyjadril pozitívny výklad ekumenizmu. Podľa autora jednou z hlavných podmienok realizácie slobodnej teokracie je zjednotenie cirkvi (rozumej cirkvi pravoslávnej) a katolíckej. Za spoločný a najvážnejší základ jednoty kresťanov považoval Solovjov dogmy, ktoré boli sformulované na prvých siedmych všeobecných konciloch. Schizmu r. 1054 považoval za nedorozumenie - výsledok vonkajších historických komplikácii a okolností. Mysiteľ systematicky prijímal katolícke dogmy (Filioque, Nepoškvrnené počatie, neomylnosť rímskeho pápeža v otázkach viery a morálky) tvrdiac, že nie sú v protiklade k duchu pravoslávia. V jeho ekumenických plánoch mali významnú úlohu katolícki Poliaci a Židia – ak prijímu kresťanstvo.

Solovjov sa stal zástancom jednoty cirkvi, unionistom – v našom ponímaní gréckokatolíkom. Preto Vladimír Solovjov, verný a milujúci syn ”Svätej Rusi” zo všetkých síl sa usiloval priviesť svoju vlasť k jednote s Cirkvou rímskou. No jeho snahy boli zabrzdené oberprokurátorom petrohradskej ”Svätej synody”, Konštantínom Pobedenoscevom (1880-1905). Po návrate z Paríža roku 1889, kde vydal La Russie et l´Église universelle, bol nútený uchýliť sa k iným, menej nebezpečným a ohrozujúcim témam.

Neznejú nám azda nasledujúce riadky ako Solovjovovo krédo únie?

Kým sa však Solovjov dopracoval ku katolíckemu ponímaniu cirkevnej jednoty, musel prejsť dlhú cestu. V predslove k svojej knihe História a budúcnosť teokracie. Všesvetová historická cesta k pravému životu, ktorá vyšla roku 1887 v chorvátskom Záhrebe za pomoci záhrebského kanonika Dr. Františka Radkovského, píše toto: ”Vhlbujúc sa do Božieho slova a prenikajúc pravý pojem všeobecnej Cirkvi, ktorý naši náboženskí filozofi vyjadrili v prekrásnych formulách; študujúc pramene cirkevných dejín a skúmajúc, či je správny záporný názor, ktorý je u nás rozšírený o západnej cirkvi; hľladajúc korene a príčiny súčasných vied; uvažujúc o údele našej národnej cirkvi a o rozkole, ktorý ju podlamuje: dospel som dôsledne k presvedčeniu, ktoré podrobne rozvádzam v tomto diele o dejinách a budúcnosti teokracie.

Solovjov sa zahĺbil do cirkevného podania - tradície a do Božieho slova vo Sv. Písme. Nemohol teda nenájsť ten zasnúbený chrám – pravú cirkev Kristovu. Hľa, ako to vyjadril neskôr vo svojej knihe Cirkev a všeobecná cirkev: ”..Pri zakladaní svojej viditeľnej Cirkvi Ježiš myslel predovšetkým na borbu so zlom; a aby svojmu dielu zaistil zjednotenie, ktoré dáva silu, hierarchickému poriadku postavil na čelo jedinečnú a ústrednú ustanovizeň úplne nedeliteľnú a nezávislú, ktorá má samostatne plnosť moci a prisľlúbení: Ty si Peter a na tejto skale vybudujem svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu.”

Jeho hľadanie pravdy, pravdy filozofickej a pravdy biblickej, ho viedlo k tomu, že 18. februára (podľa juliánskeho kalendára) 1896 v domácej kaplnke Panny Márie Lurdskej, v súkromnom byte zjednoteného kňaza o. Nikolaja Alexejeviča Tolstého na Ostoženke vo Vsevoložskej ulici zložil Solovjov kanonické vyznanie katolíckej viery.

V jednom zo svojich listov napísal tieto slová: ”Ja pozerám predovšetkým na veľký, svätý a večný Rím, základnú a neodlučiteľnú časť všeobecnej cirkvi. V tento Rím ja verím, pred ním sa skláňam, jeho milujem celým srdcom a prajem si zo všetkých síl jeho znovupovýšenie pre jednotu všesvetovej cirkvi.”

Spomenutá kniha – ktorá napriek tomu, že bola vydaná v Záhrebe, bola v Rusku zakázaná - zostala až do konca jeho života jeho najmilšou knihou. Keďže knižne vyšiel iba prvý zväzok - v ktorom úmyselne vylúčil dôležitú stať o primáte -– a Solovjov nevidel sľubne vydávanie ďalších pokračovaní, rozhodol sa, že prepracuje svoje dielo. Vypracoval teda zhrnutie – resumé 3-4 zväzkového diela o teokracii. Tak uzrela svetlo sveta jeho ďalšia kniha – Rusko a všeobecná cirkev (La Russie et l´Église universelle) - vo francúžštine – vydaná v zahraničí, v Paríži začiatkom roku 1889, a nie v Rusku, aby ju štátna cenzúra opäť nezakázala.

Ako píše Dr. Mastyliak v úvode k slovenskému prekladu tejto knihy, toto dielo predstavuje udalosť v cirkevnej a unionistickej literatúre. Nesmieme totiž zabudnúť, že sa píše rok 1899, 19. stor., keď myšlienky ekumenizmu ešte dlho museli čakať na svoj zrod a inkorporovanie do oficiálnej doktríny katolíckej cirkvi po II. vatikánskom koncile. Solovjov sa z tohto pohľadu ukazuje ako ozajstný prorok, ktorý ďaleko predbehol našu dobu.

Dielo sa skladá z troch častí: V prvej časti sa Solovjov polemicky a kriticky zaoberá náboženským stavom Ruska a kresťanského Východu. V druhej časti teologicky a historicky dokazuje z Písma a najstaršej cirkevnej literatúry, že základy všeobecnej jednoty, (cirkevná monarchia) a primát boli založené Ježišom Kristom. V tretej časti rozumovými a teozofickými úvahami dokazuje, ako zásada trojičnosti, daná v Bohu, sa uplatňuje aj vo svete, v ľudskej spoločnosti, vzatej historicky i prítomnostne, rovnako aj v živote jednotlivca.

Zaiste, nie náhodou vyšiel slovenský preklad tohto Solovjovovho najkatolíckejšieho diela v roku 1947 v SSV v Trnave. Boli to roky, keď práve východné zjednotené cirkvi v budúcom sovietskom bloku, na Ukrajine (1946), v Poľsku a Rumunsku (1948), na Podkarpatskej Rusi (1949) a neskôr aj na Slovensku (1950) žili – ako to napísal F. Vnuk - už len na požičanom čase. Mali podstúpiť svoju likvidáciu komunistickým štátom za pomoci ruskej pravoslávnej cirkvi, a tak vydať svoje svedectvo jednoty s katolíckou cirkvou – nie po prvýkrát vo svojej histórii. Rovnako nie je náhoda ani to, že významný slovenský gréckokatolícky redemptorista – zbožný a vzdelaný kňaz - Dr. Ján Mastyliak, CSsR práve v onej dobe preložil toto dielo. Veď ako napísal, ”naši gréckokatolíci môžu sa v tejto knihe ruského génia s radosťou znovu presvedčovať o pravdivosti svojho šťastia, že sú v lone svätej katolíckej cirkvi. Napokon zohrala svoju rolu aj okolnosť, že rok 1946 bol jubilejným rokom 50. výročia kanonického vyznania viery ”ruského Newmana”.

Dejiny väčšiny národov, ktoré mali vplyv na históriu ľudstva, potvdzovali podľa Solovjova tézu, že každý národ v epoche rozvoja budoval svoju existenciu nie na izolácii a nacionalizme, ale na kresťanskom nadnárodnom univerzalizme. Zákon a štát považoval náš mysliteľ za ohraničujúce inštitúcie, ktoré patria do oblasti zdrojov, a nie do kráľovstva cieľov. Úloha zákona nespočíva v tom, aby premenil svet na Božie kráľovstvo na zemi, ale skôr v tom, aby nedopustil, že by sa svet stal pozemským peklom.

Solovjovov systém do začiatku 90-tych rokov predstavoval optimistickú metafyzickú konštrukciu, ktorá sa nedotýkala prítomnosti zla v historickom svete. Dejiny ľudstva – to je boho-ľudský proces, ktorého cieľom je neodkladné smerovanie k božiemu kráľovstvu na zemi. Zlo považoval za nesprávne vzájomné vzťahy elementov, ktoré majú veľký vplyv na konanie človeka. Niektorí autori preto nazývajú toto obdobie myslenia Solovjova optimistickým historio-sofickým evolucionizmom.

Blížiac sa k vrcholu svojho života, Solovjov prehodnotil svoje názory v apokalypticko-eschatologickom duchu, ako to prezentoval vo svojom filozofickom dialógu Try rozgovora 1899-1900 s pripojenou Krátkou povesťou o Antikristovi.

Posledná fáza filozofickeho vývoja Solovjova – teurgická sa viaže k rokom 1889-1900. Záverečné dva roky nesú známky apokalyptickosti a eschatológie, čo vyjadril v Troch rozhovoroch a Legende o Antikristovi. Tœto svoju poslednœ prįcu Solovjov pķše v obdobķ medzi októbrom 1899 a aprķlom 1900 a publikuje ju len krįtko pred smrťou roku 1900. Z literárneho hľadiska sa toto jeho posledné dielo považuje za najdôležitejšie a možno povedať, že dodnes sa teší medzi čitateľskou verejnosťou veľkej obľube. Nie náhodou zvolil Solovjov v tomto diele formu dialógu: v tom období totiž dokončoval preklad Platónových dialógov do ruštiny.

Tento filozofický dialóg mal byť kritikou racionalizácie kresťanstva, Tolstojovej proveniencie. Redukcia a ohraničenie Ježišovej náuky a aktivity výlučne do sféry etickej (tzv. etický pozitivizmus) ako aj Tolstojove odmietnutie dogmy o božskosti a vzkriesení Krista považoval Solovjov za dôkaz sfalšovania kresťanstva.

Samotným námetom dialógu je otázka zla, jeho významu vo svete ako aj jeho konečnej porážky. Solovjov sa zamýšľa nad vážnymi otázkami – aký zmysel má vojna, čo je morálka a aké je najpodstatnejšie jadro náboženského očakávania. Dielo sa končí apokalyptickou víziou dejín ľudstva.

Účastníci v prvom rozhovore debatujú o väčšej či menšej nutnosti vojny. Zlo je pokladané za fenomén spoločný pre teológiu, filozofiu a dejiny. Táto diskusia o zle si nevyhnutne vyžaduje kritériá, ktoré sú zároveň metafyzické, morálne a duchovné. Vtelením zla sa má stať postava antikrista. Solovjov nadväzujúc na ruskú tradíciu, vykresľuje antikrista ako možný omyl mesiánskych očakávaní. Ako sám autor napísal: toto dielo ponúka iba to, čo môže Písmo Sväté, tradícia cirkvi a zdravý úsudok povedať na túto tému. Takto Solovjov stavia rozhovor do roviny teologicko-duchovnej.

Ako píše sám autor v úvode k Trom rozhovorom, predkladá tu otázku o boji proti zlu a o zmysle histórie z troch rôznych pohľadov, z ktorých jeden nábožensko-bytostný, patriaci minulosti, sa objavuje predovšetkým v prvom rozhovore v reči generála; druhý pohľad, kultúrno-pokrokový, v súčasnej dobe prevládajúci, vyslovuje a obhajuje politik, hlavne v druhom rozhovore, a tretí, bezpodmienečne-náboženský, ktorý ešte iba má ukázať svoj rozhodujúci význam v budúcnosti, je predstavený v treťom rozhovore v úvahách pána Z. a v Povesti otca Pansofija. Ona krátka povesť či rozprávanie - zapísaná z rukopisu zomrelého mnícha - je vlastne pripojená Legenda o Antikristovi. Keď túto legendu na jar roku 1900 Solovjov verejne prečítal, vyvolala v spoločnosti a tlači mnoho rozpakov a nových výkladov. Ako však autor vysvetľuje, to je len dôkazom nedostatočnej znalosti výkladu Písma svätého a cirkevnej legendy o Antikristovi.

Legenda o Antikristovi – ako píše Tenace – dáva nahliadnuť presvedčivým naratívnym spôsobom, ako ľahko je vzdialiť sa od Krista tým, že sa volí dobro, a nie Kristus, pretože definovať dobro a zlo podľa kresťanskej viery odkazuje nutne na osobu a dielo Krista.

Antikrist je vo svojom konaní a bytí postavou falošníka: falošník osoby a diela Krista. Antikrist je náboženským samozvancom, lži-prorokom, ktorý zvádza ľudí skutočnými i falošnými zázrakmi. Človek je stvorený na to, aby bol božským bytím - to je to pravé bytie. Klam pokušiteľa však spočíva vo falošnosti: pobožštenie stvorenej bytosti nie je zbožštenie seba samého, ale účasťou na božstve na základe vzťahu k Bohu.

Ako sa jasne ukazuje z Legendy o Antichristovi, zlo zmizne až po parúzii – druhom slávnom príchode Krista na svet. Dovtedy však ešte bude mnohokrát triumfovať. Solovjovovský Antikrist je postavou, ktorá podľa vzoru Veľkého inkvizítora F. Dostojevského – dáva ľuďom chlieb ako výmenu za slobodu, a po falošnom zjednotení cirkví dosiahne zároveň ideál pozemskej pseudo-teokracie (satanokracie).

V jednom z posledných rozhovorov Solovjov povedal: Napísal som o tom, aby som definitívne povedal svoj názor na cirkevnú otázku.”

Niet pochýb, že najväčším prínosom Solovjova bolo jeho rozvinutie ekumenického myslenia a dialógu medzi katolicizmom a pravoslávím. Ekumenický a katolícky svetový význam ekleziológie Solovjova spočíva práve v tom, že vedel vystihnúť a účinne ukázať jednoliatosť a súdržnosť katolíckej inštitúcie s mystickou vecnou náboženskou skutočnosťou kresťanstva a sveta Božieho vôbec. Jeho katolicizmus bol výsledkom vlastnej cesty hľadania, keď vyšiel práve z pravoslávnej cirkvi, z pravoslávneho vedomia, z rodinnej tradície - nie ako konvertita, zvonku.

V oblasti filozofie nebol Vladimír Sergejevič Solovjov nezávislým, originálnym mysliteľom. Najväčší vplyv mala naň tradícia nemecká – Spinoza a Leibniz, Kant a Hegel, Schelling. Transformoval Hegelovu koncepciu v historického vývoja od tézy cez antitézu až k syntéze. Ako píše Hlinka, originálnosť Solovjova pozostáva v novosti metódy a vo vytvorení svojskej syntézy, kde všetky poznatky vtedajších vied nachádzajú svoje organické miesto.

Čo sa týka jeho koncepcie Sofie (múdrosti Božej) – sofiológie, badať tu rozhodne vplyv novoplatonizmu Plotina, gnostikov školy Valentina, ba aj Kabaly. V pravoslávnej recepcii Solovjova sa zdôrazňuje vplyv mystickej tradície kresťanského východu na jeho metafyziku.

Solovjov je nesporne zakladateľom novej náboženskej ruskej filozofie. Ruskí myslitelia – bratia Trubeckovci, P. Florentskij, S. Bulgakov, N. Berďajev, Erna, Vyšeslavcev či Losskij – všetci patria medzi jeho epigónov. Spolu s L. N. Tolstým a F. Dostojevským patrí k vrcholnému triumvirátu duchov, akých dalo sebe a nám Rusko 19. Storočia.