Milan S. Ďurica
Priblížiť sa k pravde
Veľká Morava – či staré (stredoveké) Slovensko?
Uvažujúc nad otázkou správneho názvu krajiny treba si uvedomiť, že ani jeden prameň z čias trvania moravského štátu v 9. storočí neoznačuje tento štátny útvar adjektívom ”Veľká” (Morava). Všetci vieme, že od zlúčenia kniežatstva na rieke Morave so starším kniežatstvom na rieke Nitre (Nitrave) sa celý nový štátny útvar označoval ako ”Morava (
Moravia, Maraha, Morou, Maravia, Morauia, Moraw a pod.), ale aj ako ”Regnum Rastici”, ”Moesia” a i. Je takisto všeobecne známe, že termín ”Veľká Morava” po prvý raz použil byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenetos vo svojom diele De administrando imperio, ktoré napísal približne v polovici 10. storočia. Treba však vedieť – aby sme použili jeho častý incipit – že Konštantínovo dielo obsahuje priveľa nepresných údajov a že ho nemožno považovať bez kritického rozboru za jednoznačný prameň, tým menej kodifikovať jeho rozličné názvy. V prípade prevzatia jeho výrazu megalé Morabía išlo veľmi pravdepodobne o nedostatočné, školské znalosti gréckeho jazyka. Lebo megalé má síce ako prvotný význam náš pojem ”veľká”, ale má aj druhotný, v protokolárnej gréčtine byzanského dvora bežný význam ”vzdialená, ďaleká, tá ďalšia”, alebo ”vyšná”, na rozdiel od ”nižnej Moravy”, ako to správne interpretoval už Pavol Jozef Šafárik. Tak napríklad pomerne malá grécka kolónia v ďalekom južnom Taliansku bola označovaná ako megalé Hellas – Magna Graecia. Teda s ”veľkosťou” rozlohy alebo politickej moci toho štátu to nemalo celkom nič spoločné. A sám Konštantín v 31. kapitole celkom podobným spôsobom označuje ako Megalé Chrobatía územie niekde v severovýchodnej Bohemii, kde podľa neho pôvodne sídlili Chorváti, ktorí tam však nikdy nezaložili nijaký štátny útvar, tým menej veľkú ríšu.Ale mnohým autorom ušla aj skutočnosť, že Konštantín VII. používa adjektívum megalé iba raz v 13., raz v 38. a raz v 40. kapitole (knihe) svojho diela, a to vtedy, keď hovorí o iných krajinách a národoch, najmä o tourkoi, ako on nazýval vtedajších Maďarov
. Má však aj osobitnú 41. kapitolu s nadpisom peri tés choras tés Morabías, v ktorej sa venuje ex professo Svätoplukovej ríši. Tam nepoužil ani raz adjektívum megalé, ale všetky tri razy dôsledne ju označuje v súlade so všetkými známymi prameňmi iba ako Morabía. a to je dôkaz, že ani Konštantínovi VII. nemožno pripisovať názov Svätoplukovho štátu ako ”Veľká Morava”. Tento názov bol odvodený jedine z nesprávneho výkladu adjektíva, ktoré on použil v inom súvise a v celkom odlišnom zmysle. Konečne už aj viacerí českí historici opúšťajú tento ničím nepodložený názov Svätoplukovho štátu.Druhou, veľmi dôležitou otázkou je určiť historický obsah pojmu ”Morava”. Zdá sa, že najväčšia časť slovenských historikov sa nevie ubrániť spätnej projekcii obsahu tohto pojmu, ktorý nadobudol postupným historickým vývinom (územná časť českého kniežatstva, neskôr kráľovstva, od konca 12. storočia markgrófstvo nemeckej ríše, od roku 1918 kraj ČSR), ktorý však nijako nezodpovedá historickej realite 9. a 10. sto
ročia. Až do roku 955, ba formálne až do 1019 pod názvom Morava sa rozumeli krajiny kniežat a kráľov dynastie Mojmírovcov, ktoré v najväčšom rozsahu zaberali veľkú časť strednej Európy od Odry až po Tisu a od hornej Visly až po Dravu. Jadrom tohto štátneho útvaru však bolo územie Slovanov, ktorí sa od stáročí usadili medzi Karpatským oblúkom a stredným Dunajom a medzi dnešnou Českomoravskou vysočinou a Tisou. Teda územie, na ktorom sa práve aj pod vplyvom tejto prvej mohutnej štátnosti a iniciatívne prijatého kresťanstva zákonito musel započať proces etnogenézy slovenského národa.Dokazuje to aj pozorná analýza zachovaných prameňov. V nich sa často jasne rozlišuje medzi geograficko-politickým názvom ”Morava” a medzi nositeľmi tej štátnosti, ktorí sa nazývali
”Slovänmi, Slovenmi, Slovjanmi” a hovorili ”slovenským, slovänským, slovjanským” jazykom (písaným ponajviac s ”jat”, ale dosť často aj s jednoduchým ”e”, tak ako ho píšeme podnes v slovenčine), ktorým adjektívom sa vtedy bežne označovala aj etnická individualita, národnosť, národ. Teda: moravský štát (kniežatstvo, kráľovstvo, ríša), ale slovenský jazyk, slovenský ľud, slovenský národ. Podobných prípadov nachádzame v dejinách veľa. Už starí Rimania založili vtedy svetovú Rímsku ríšu, ktorej jazyk niesol názov malého centrálneho regiónu Latium, teda latinčina. Aj dnešné Švajčiarsko, ktorého korene siahajú do 12.-13. storočia, zachovalo si štátny názov jedného z prvých kantónov – Schwyz – hoci sa postupne rozšírilo nielen na iné etnicky nemecké, ale aj na francúzske, talianske a rétorománske územia.Nemá teda zmysel hovoriť o ”moravsko-slovenskom” dualizme. Nijakému českému historikovi ani len nenapadne hovoriť o ”česko-bielochorvátskom” alebo česko-sliezskom” dualizme, hoci všetci vedia, že súčasne s českým kniežatstvom v Prahe (alebo možno aj pred ním) vzniklo na severovýchode vtedajšej Bohémie aj Slavníkovské kniežatstvo, ktorého sa české kniežatá zmocnili iba po urputných bojoch a po barbarskom vyvraždení dynastie Slavníkovcov.
Že aj dnešná
Morava bola v 9. a 11. storočí etnicky slovenským územím, to dokazuje skutočnosť, že najväčšia časť súčasných alebo časovo blízkych prameňov označuje onen štátny útvar nielen tým geografickým názvom, ale hlavne ako Regnum Rastizi (Rastici a pod., ale vždy s kmeňovou samohláskou a v jeho mene). Táto forma z etymologického hľadiska môže pochádzať jedine zo staroslovenského jazyka, či ešte presnejšie z jeho stredoslovenských dialektov. Lebo vo všetkých ostatných slovanských jazykoch s výnimkou slovinského, s ktorým sme v tom čase susedili, sloveso rásť má v kmeňovej slabike samohlásku o (rosti – Rostislav). Kto sa pozastaví nad historickými prameňmi, zistí, že v štrnástich najdôležitejších dokumentoch sa 89-krát vyskytuje táto slovenská forma ako Rastic, zriedka Rastislav a pod. Ani len jediný raz som v prameňoch nenašiel formu Rostislav. To však nebráni našim susedom, aby si tohto kráľa Slovákov pomenovali po svojom Rostislav.Tento slovenský jazykový a teda etnický charakter Rasticovho kráľovstva nám pomáha vysvetliť aj ďalšiu skutočnosť, že totiž politické a kultúrne jadro vtedajšej Moravy si podnes zachovalo geografické označenie
Moravské Slovensko a jeho obyvatelia sa podnes nazývajú moravskými Slovákmi, ako to dokazuje celý historický vývin tohto územia. Veď aj podľa najnovších výskumov českých historikov napriek šiestim storočiam spoločnej českej štátnosti ”ještě koncem prvé poloviny 19. století se tedy naprostá většina česky mluvících obyvatel Moravy nepokládala za Čechy a za součást českého národa”. (Jaroslav MEZNÍK, Dějiny národu českého v Moravě, ČČH, 88/1990, s. 60). Podľa tohto autora až na konci 19. storočia sa českosť Moravanov stala ”samozřejmostí”. Ale historické fakty z roku 1939, (ale aj z našej súčasnosti) tú samozrejmosť citeľne spochybňujú. Mnohí totiž nevedia, alebo nesmeli nikdy nahlas povedať, že v marci 1939 sa moravskí Slováci dožadovali aj priamo u Hitlera, aby ich územie – Moravské Slovensko – bolo pričlenené ku Slovenskému štátu, pričom argumentovali práve tým, že podľa princípu ”völkisch” aj oni ako etnickí Slováci majú právo žiadať, aby patrili k národnému štátu Slovákov.Preto je naozaj najvyšší čas, aby sme revidovali aj názov nášho štátneho útvaru v 9. a 10. storočí a nazývali ho tak, ako to robia všetky ostatné národy:
staré, alebo stredoveké Slovensko.Asi pred dvoma rokmi mal som príležitosť zúčastniť sa na vedeckom kolokviu o týchto otázkach v Bratislave. Keď vari po dvoch hodinách diskusie medzi pozvanými historikmi a archeológmi dostal som slovo, musel som s prekvapením konštatovať skutočnosť, že sa
tam nikto vôbec nedotkol otázky politického podmieňovania historických vied, ktoré pokladám práve v našom slovenskom kontexte za jednu z kľúčových otázok.Ak všade na svete politická moc priamo či nepriamo podmieňuje všetok vedecký výskum a osobitne historické vedy, tak my Slováci si musíme jasne uvedomiť, že sme doposiaľ ešte nikdy nemali obdobie, kedy by naša historická veda nebola podmieňovaná slovenskému národu cudzími štátnymi záujmami. Výnimku tvorili iba krátke roky prvej Slovenskej republiky, ale aj vtedy politická závislosť na Nemeckej ríši ukladala slovenským historikom určité ohľady na ”veľkého ochrancu”. Preto napriek úctyhodným výsledkom najmä heuristickej povahy, aké vykázala slovenská historiografia za tieto posledné desaťročia, ešte stále nám chýba to, čo charakterizuje každý slobodný národ, ktorého štátne zriadenie má záujem na objektívnom poznaní vlastných dejín: totiž vlastná národná koncepcia dejín, vlastný uhol pohľadu na historické danosti a vlastná národná interpretácia zachovaných prameňov.
Aby sme sa k tomu dopracovali, musíme sa aj subjektívne oslobodiť od pseudovedeckých nánosov, ktoré do našich myslí sensim sine sensu naukladali naši učitelia a naši kolegovia z Prahy, z Budapešti či z Moskvy. Hovorím v prvej osobe, lebo to do určitej miery platí aj o slovenských historikoch v zahraničí. Všade sú totiž vedecké knižnice zaplnené publikáciami z tých mútnych prameňov, ktoré ešte stále ovplyvňujú štúdium našich dejín vo svete. Všetci sme teda boli odkázaní na tieto pramene, lebo sme nemali nijakú vlastnú tradíciu vedeckého prístupu k slovenským dejinám.
Dnes sa naša situácia podstatne zmenila. Máme svoj vlastný slovenský suverénny štát, ktorý nám zaručuje tak potrebnú slobodu výskumu, ako aj – aspoň dúfajme – náležitú podporu pre vstup do európskej i svetovej historiografie pod vlastným menom s výsledkami vlastného, nezávislého štúdia prameňov a ich slobodnej interpretácie z nášho slovenského národného hľadiska. Nevyužiť túto naozaj historickú šancu bolo by neodpustiteľným zan
edbaním toho, čo už František Bokes považoval za hlavnú úlohu slovenského vedca. Táto úloha ”pozostáva v obrane, v príprave k nej a potom, a na to by sa nemalo zabúdať, v revízii (v uvádzaní na pravú mieru) hodnôt a bojových prostriedkov používaných proti nám a našim existenčným záujmom národným”. (F. BOKES, 1942)Plnenie tejto úlohy iste nie je vždy pohodlné, ba často vyžaduje aj hodne odvahy. Dotýkať sa ustálených pojmov, revidovať už všeobecne prijaté tézy znamená vystaviť sa riziku tvrdej, dakedy až zúrivej reakcii zo strany určitej časti vedeckej obce. Ale kto poctivo hľadá pravdu a sa o nej presvedčí, musí mať odvahu aj zaplávať proti prúdu. Nebyť tejto odvahy u Štúra, Hodžu s Hurbanom, sotva by sme dnes mohli diskutovať a písať o týchto otázkach po s
lovensky. Vieme, že ani zakladatelia spisovnej slovenčiny neboli vo všetkom jednotní. Ale s odvahou predkladali verejnosti svoje presvedčenie vo vedomí,- ako to zvýraznil Michal M. Hodža -, že ”čo má obstáť – obstojí, čo má padnúť – padne... pravdivuo samo výnde.” To však neznamená, že máme pasívne čakať, kým sa pravda sama presadí. Úlohou historika je práve poctivým skúmaním všetkých prístupných prameňov o našej minulosti urýchliť tento proces objektívneho poznávania a tak sa priblížiť k pravde.Na spomenutom vedeckom sympóziu však väčšina prítomných obhajovala ”zaužívaný výraz Veľká Morava”, lebo vraj je riskantné rušiť už ustálený úzus. Ako argument ktosi nadhodil: ”Ideme organizovať výstavu o Veľkej Morave, ktorá pôjde aj do zahraničia. Ako by ste ju potom nazvali?” Na moju odpoveď: ”Nazval by som ju Slovensko v 9. storočí, tak ako to robia všetky iné národy. Veď iste poznáte štúdiu prof. Chaloupeckého, ktorý už v roku 1923 neváhal dať jej titul Staré Slovensko.” Nikto z prítomných neprotirečil. Chaloupecký bol Čech a presvedčený zástanca čechoslovakizmu, ale ako dobre dokumentovaný vedec sa riadil pravidlami, aké mu diktovala metodológia historických vied. Zo slovenských historikov však takmer nikto nemal doposiaľ odvahu použiť v nadpise svojej štúdie tento jedine správny spôsob označovania historických realít, zodpovedajúci všeobecnému úzu aspoň u európskych národov. Na autorov opravdivých slovenských dejín ešte asi budeme musieť dlho čakať.