Kňažná Salomea je zaujímavým príkladom stredovekej ženy z vládnucej spoločenskej vrstvy v strednej Európe v 13. storočí. Podobné ženy – svätice boli napríklad Alžbeta Durínska, Anežka Česká, Margita Uhorská, Kunigunda Uhorská, či Hedviga Sliezska. Navonok sa do verejného života nemiešali, stáli akoby mimo dejinných udalostí. V skutočnosti je však presnejšie povedať, že v mnohých prípadoch stáli za týmito udalosťami. Blahoslavená Salomea sa dnes ocitla akoby v tieni svojich známejších súputníčok. Dvojnásobne neznáma pritom zostáva pre slovenského čitateľa. Celkom neprávom.

Salomea (* 1211) bola dcérou krakovského kniežaťa Leška Bieleho (1186–1227) a kňažnej Grimyslavy, dcéry luckého kniežaťa Ingvara z rodu Rurikovcov. Po prvý raz vstupuje na scénu dejín nepriamo už roku 1214, keď otázka jej sobáša zohrala významnú úlohu v dohodách na Spišskom zjazde. Uhorský kráľ Ondrej II. a krakovské knieža Lešek Biely tu rokovali o probléme ovládnutia Haličska. Po smrti posledného úspešného haličského panovníka Romana z dynastie Rurikovcov (roku 1205) v bitke pri Zawichości sa totiž rozprúdili ťažké boje o ovládnutie haličského kniežacieho stolca. Najsilnejšími záujemcami boli novgorodské knieža Mstislav Mstislavovič, uhorský kráľ Ondrej II. a krakovské knieža Lešek Biely. Vdova po Romanovi, ktorá zastupovala práva svojich synov Daniela a Vasilka sa raz utiekala o podporu k Ondrejovi II., inokedy k Leškovi. Do hry však vstupovalo ešte mnoho ďalších kyjevskoruských kniežat, ba aj domácich haličských bojarov, ktorí obyčajne podporili toho kandidáta, ktorý im práve najviac vyhovoval. Pragmaticky uvažujúci panovníci Ondrej II. a Lešek Biely preto videli riešenie vo vytvorení latinskej koalície, ktorá by mala väčšie šance na úspešné ovládnutie a udržanie Haličska. Spišský zjazd mal teda vytvoriť podmienky pre spoločný uhorsko-poľský postup v otázkach východnej politiky. Garantovať ho malo manželstvo medzi Salomeou a Kolomanom, synom uhorského kráľa Ondreja II. Koloman sa mal navyše stať aj haličským kráľom. Lešek Biely dostal za svoju podporu prisľúbenie na západnú časť Haličského kniežatstva, Przemiślskú a Ľubačovskú zem.

Keďže však podmienky zmluvy boli pre Leška nevýhodné vzápätí od zmluvy odstúpil. I napriek tomu bol mladý Koloman s pápežským súhlasom korunovaný za haličského kráľa. Ondrej II. chcel takto riešiť achilovu pätu uhorskej vnútornej politiky, otázku následníctva. No vládu v Haličsku sa Uhorsku nepodarilo udržať ani násilím. Lešek však čoskoro tiež zistil, že ani jemu sa samostatná východná politika nevypláca. Preto sa po niekoľkých rokoch vracia k myšlienke uhorsko-poľskej spolupráce stelesnenej v plánovanom manželskom zväzku Kolomana so Salomeou.

Stalo sa tak roku 1219, keď bolo vytvorené Haličské kráľovstvo s kráľom Kolomanom. Až vtedy s ním prišla i Salomea. Na ozajstný sobáš si však ešte obaja museli počkať až do roku 1225, keď dosiahli požadovaný vek. Manželstvo uhorského kráľoviča s mladučkou krakovskou kňažnou bol z Ondrejovej strany, z hľadiska stredovekých zvyklostí, ústupkom. Bol to nerovný zväzok. Išlo však o viac, o ovládnutie Haličska.

Mladý pár v ňom ešte nemohol vládnuť samostatne. Boli nato jednoducho primladí. Koloman mal jedenásť a Salomea osem rokov. Všetko skončilo už roku 1221, keď novgorodské knieža Mstislav Mstislavovič porazil uhorsko-poľské vojská. Ich zvyšky spolu s Kolomanom a Salomeou ostali obkľúčené v kostole Najsvätejšej Panny Márie na haličskom hrade. Ondrejovi II. sa podarilo zachrániť mladý pár iba vďaka mimoriadnym diplomatickým ústupkom. Útočisko prepustencom poskytlo Uhorsko.

Osud Salomey s Kolomanom po návrate zo strastiplného pôsobenia v Haličsku bol spojený s klasickým stredovekým scenárom delenia moci otca – kráľa medzi svojich synov. Ondrej II. ich mal troch: najstaršieho Bela, Kolomana a najmladšieho Ondreja. Ondrej podľa zmluvy jeho otca so Mstislavom Mstislavovičom, zaujal vládu v Przemyśli a čakal na svoju šancu získať po jeho smrti vládu v celom Haličsku. Belo panoval v Slavónsku a v Chorvátsku. Koloman sa Salomeou pôsobili v severovýchodnom Uhorsku. Presnejšie na Spiši, čo môžeme dedukovať z listiny Bela IV. z roku 1260, v ktorej je Koloman spomínaný ako prvý, ktorý roku 1223 udelil privilégiá pre cistercitský kláštor v Spišskom Štiavniku. Mladej dvojici sa pripisuje aj hlavná iniciatíva pri románskej prestavbe Spišského hradu. Dalmátski majstri im tu okrem iného vystavali prekrásny palác, ktorý mal plniť najmä reprezentatívnu funkciu. Už roku 1226 Ondrej II. ešte raz prerozdelil vládu nad kráľovstvom medzi svojich synov. Najstarší Belo získal Sedmohradsko. Koloman so Salomeou začali vládnuť v Slavónsku, Dalmácií a Chorvátsku.

Salomea ako manželka syna uhorského kráľa sa po príchode do Uhorska postupne stávala účastnou na udalostiach odohrávajúcich sa v okruhu širšej kráľovskej rodiny. Ondrej II., ktorý bol v permanentnom konflikte svojim synom Belom napríklad intrigami spôsobil, že Belo sa rozišiel s manželkou Máriou, dcérou byzantského cisára Teodora Laskarisa. Na skutočnosti, že po niekoľkých rokoch sa prinavrátilo porozumenie medzi Belom a Máriou mala zásluhu aj Salomea.

Vzhľadom na neskoršiu duchovnú orientáciu Salomey musíme spomenúť aj skutočnosť, že práve v tomto období prenikali do Uhorska františkánske idey (provincia v Dalmácii vznikla už roku 1232, v Uhorsku roku 1238). Napriek skutočnosti, že na uhorskom dvore mali vtedy rozhodujúci vplyv dominikáni (informuje o tom Život svätej Margity Uhorskej), na Salomeu viac zapôsobili svätí František a Klára. Azda to všetko spôsobil jej františkánsky spovedník otec Adalbert.

Po slovanskom Haličsku a Slovensku od roku 1226 Salomea s Kolomanom pôsobili znovu v etnicky slovanskom prostredí, tentoraz na Balkáne. V danom čase sa tu šírila heréza (pataréni ideovo blízki bogomilov). Je len samozrejmé, že tieto odchýlky od oficiálnej cirkvi, boli nepriateľné pre pápežskú stolicu. Koloman so Salomeou, ako pápežskí obľúbenci sa mali postarať o jej vykorenenie. Svedčia o tom viaceré pápežské listiny. O tom, že Koloman so Salomeou boli v boji s herézou čiastočne úspešní, nás informujú pápežské dokumenty. Tak isto podčiarkujú viac ako dobrý vzťah pápeža k nášmu manželskému páru. Podstatná je tu najmä listina pápeža Gregora IX. zo 16. októbra 1234. Gregor IX. ňou udeľuje Kolomanovi i Salomey výnimku z interdiktu. Obom povoľuje navštevovať omše aj na miestach, ktoré boli pod interdiktom. Dokazuje, že Salomea nebola len pasívnou pozorovateľkou, ale minimálne spolutvorcom dobrého mena Kolomanovho dvora u pápeža.

Ďalšia udalosť ktorá nám dokazuje Salomeinu aktivitu vo vnútornej politike, v rámci kráľovskej rodiny súvisí s kontaktmi Salomey s rodným Krakovským kniežatstvom. Roku 1234 sa Kolomanovmu bratovi Belovi a jeho manželke Márii narodila dcéra (budúca svätica) Kunigunda a Salomea (podľa tradície zachovanej v jej Živote) vyprosila od jej rodičov, aby mohla Kunigundu vychovať. Na základe dohody s krakovským biskupom Vislavom sa potom roku 1239 zástupcovia sandomierskej šľachty vypravili do Uhorska, aby požiadali Bela IV. o ruku päťročnej Kunigundy pre trinásťročného Boleslava, Salomeinho brata. Pod vplyvom Salomey Belo s Máriou súhlasili. Kunigunda sa teda stala manželkou krakovského kniežaťa, Salomeinho brata Boleslava Hanblivého a bola podobne ako Salomea významnou predstaviteľkou ženskej duchovnosti v 13. storočí. Salomea si svoj vplyv na Kunigundu zachovala počas celého svojho života a ešte výraznejšie sa prejavil po jej návrate do Krakovska, kde ďalej ovplyvnila duchovnú orientáciu novej krakovskej kňažnej smerom k ideám svätej Kláry a svätého Františka.

Z vyššie napísaného sme schopní načrtnúť všeobecné charakterové rysy Salomey. Ide hlavne o jej duchovnosť a vzdelanosť, jej zmierovateľskú misiu (napríklad Bela s Máriou, či Krakovska s Uhorskom), ďalej veľkú oddanosť stolcu svätého Petra. Teraz sa pokúsime tieto vedomosti hlbšie aplikovať na našu analýzu Uhorsko-poľskej kroniky (ďalej UPK), diela stredovekej uhorskej historiofrafie, ktoré podľa najnovších bádaní nielenže vďačí tejto žene svätej povesti za svoj vznik, ale s jej osudom je previazané až do jej smrti. Poľská a slovenská medievistika (R. Grzesik a M. Homza) totiž fenomén UPK usúvsťažnila práve s Kolomanom a Salomeou. R. Grzesik dokázal, že toto fascinujúce dielko UPK bolo napísané práve pre potreby Kolomanovho dvora v Chorvátsku s cieľom legitimizovať jeho vtedajší status, ako i ďalšie územné nároky Arpádovcov. M. Homza zase poukázal na možnosť, že za krakovskou kňažnou Adelajdou UPK sa skrýva krakovská kňažná Salomea. Pri hlbšom porovnaní UPK naozaj v prvej žene svätej povesti vidíme všetky vyššie vymedzené charakterové znaky druhej.

Zastavme sa len pri jednom príklade. Keď pápež Lev (v skutočnosti Silvester II.) utešuje krakovského biskupa Lamperta zato, že neprinesie svojmu vládcovi kráľovskú korunu používa príklad zásluh Adelajdy ako predzvesti toho, že aj Poliaci získajú raz korunu. Lebo ona nielen obrátila svojho manžela Gejzu na kresťanskú vieru, ale jeho i syna Štefana presvedčila aby Uhorsko oddali pod patronát svätého Petra. Znamená to, že práve Adelajda bola tým podstatným elementom, ktorý prispel k zabráneniu potenciálneho konfliktu (kvôli neudeleniu kráľovskej koruny Poľsku) medzi Uhorskom a Poľskom. A tiež to, že táto žena bola vynikajúco zapísaná pri pápežskom stolci. Čo sa týka analógií s 13. storočím núkajú sa nám hneď viaceré. Prvá je uhorsko-poľské manželstvo Kolomana so Salomeou, ktoré zabránilo hroziacemu konfliktu kvôli Haličsku. Druhá vyplýva z listiny Gregora IX. z roku 1233, ktorou Kolomana poveruje starostlivosťou o Violu, vdovu po opolsko-ratiborskom kniežati a zároveň ho žiada o obranu záujmov Grimyslavy, vdovy po Leškovi Bielom, Kolomanovej svokry. Odkazuje tým na vplyv, ktorý mala Salomea na Kolomanovom dvore. Na druhej strane tiež upozorňuje nato, že Kolomanova manželka dokázala v Ríme úspešne intervenovať v záujme svojej matky. Salomea teda podobne ako jej súputníčky, Anežka, Hedviga, či Kunigunda vstupovala do dynastických sporov, či vojenských konfliktov ako žena prostredníčka – zmierovateľka. Všeobecné rysy Salomey, teda jej duchovnosť, zmierovateľská činnosť, pôvod, či snaha o uhorsko-poľský mier sú teda totožné s Adelajdinou charakteristikou.

Po smrti manžela Kolomana – zomiera v dôsledku bitky s Mongolmi (Tatármi) pri rieke Slaná v roku 1241 – sa Salomea vrátila do rodného Poľska. Prijal ju tu jej rodný brat Boleslav V. Hanblivý. Po celý život mal k sestre viac ako srdečný vzťah. Môžeme o tom usudzovať hlavne na základe neskorších donácií pre kláštory, ktoré založila. V Poľsku sa Salomea stiahla z verejného života a naplno sa venovala svojej duchovnosti. Najmä však šíreniu myšlienok svätého Františka a svätej Kláry. Roku 1245 na kapitule františkánov v Sandomieri prijala od brata Rajmunda, provinciála Poľskej provincie regulu sv. Františka a stala sa tak prvou poľskou reprezentantkou tohto rádu. Na jej osobnú žiadosť Boleslav V. Hanblivý založil kláštor sestier od svätého Damiána (neskorších klarisiek) v Zawichości, neďaleko Sandomiera. Ďalšiu časť svojho života využívala Salomea svoje diplomatické schopnosti, pre získanie práv na vlastníctvo svetských dobier pre tento kláštor. Podľa prísnych pravidiel totiž klarisky nemohli vlastniť majetky. Salomea v tejto veci viedla jednania aj s pápežskou stolicou.

Roku 1259 bol kláštor v Zawichości z dôvodu litovského, ruského a tatárskeho nebezpečenstva presťahovaný na Skalu pri Krakove, nazývanú tiež Kameň Panny Márie. Tu rozvinula svoju aktívnu hospodársku činnosť s cieľom, čo najviac zveľadiť toto miesto. Opäť využívajúc aj svoje uhorské skúsenosti. Dovŕšila ju roku 1267, keď Skala získala mestské práva. Nepochybne jej v tom pomohla aj intervencia švagrinej, budúcej svätej Kunigundy, na ktorej ďalšom osobnostnom raste i duchovnej orientácii mala Salomea aj po príchode do Poľska významný podiel.

Salomea zomrela 10. 11. 1268 a bola pochovaná v kláštore na Skale. Neskôr bolo jej telo prenesené do kláštora krakovských františkánov. Dnes sa jej blahoslavené telo nachádza v kláštore sestier klarisiek na Grodskej ulici pri starodávnom kostole svätého Ondreja v Krakove. Za blahoslavenú bola vyhlásená pápežom Klemensom X. roku 1673. Salomea je významná osobnosť cirkvi i uhorsko-poľských vzťahov 13. storočia. Jediná, ktorá sa v slávnom rode Piastovcov stala blahoslavenou. Je paradoxné, že tomu nezodpovedá jej postavenie vo vedomí spoločenstiev, ktoré reprezentuje, teda aj našom. Vďačíme jej za veľa. Predovšetkým však za jej iniciatívu pri vzniku UPK, jedného z kľúčových diel stredovekej uhorskej historiografie, ktorá o niečo inak vidí aj počiatky našich slovenských dejín v spoločnom uhorskom štáte. Nielen poľské klarisky teda očakávajú jej skoré uznanie vo forme svätorečenia.

Karol Hollý

Obrázok

1. Blahoslavená Salomea. Podobizeň z 20. storočia
2. Kostol svätého Ondreja Apoštola. Miesto, kde odpočívajú ostatky blahoslavenej Salomey