Profesor Milan Stanislav Ďurica, ktorý v týchto dňoch zavŕšil 75. rok svojho plodného života, patrí medzi najznámejších súčasných slovenských historikov. I keď názory na jeho tvorbu sa rôznia, nikto nemôže neuznať šírku záberu a hĺbku pohľadu jeho mnohostrannej vedeckej činnosti, ani mu uprieť popredné miesto v galérii slovenských historikov. Toto postavenie si vyslúžil nielen počtom a kvalitou diel, ktorými obohatil slovenskú historiografiu, ale ešte viac svojou rodoláskou a pevným morálnym postojom, ktoré premieta do svojej tvorby. Narodil sa 13. augusta 1925 v Krivanoch pri Sabinove. Ľudovú školu navštevoval v rodnej obci, stredoškolské štúdium začal na štátnom gymnáziu v Prešove. V roku 1943 ako 18-ročný vstupuje do rehole saleziánov Don Bosca (SDB). Noviciát si odbavoval a v stredoškolských štúdiách pokračoval v Trnave. Maturoval na tamojšom biskupskom gymnáziu v roku1947. Už ako stredoškolák prejavoval neobyčajné nadanie a literárne sklony. Svoje básnické a prozaické prvosienky uverejňoval v súčasnej tlači (Kultúra/Nová práca, Katolícke noviny, Literárne listy, Duchovný pastier, Saleziánske zvesti a ďalšie). Po maturite ho jeho predstavení posielajú pokračovať v štúdiách do Turína, svetového strediska saleziánskej rehole. Filozofiu študoval na známom saleziánskom účilišti Pontificio Ateneo Salesiano a v roku 1950 dosiahol licenciát z filozofie. Jeho licenciátna téza sa zaoberala morálnym aspektom lásky k vlasti (L'Eticita dell'amore patrio, 1950). Vo filozofických štúdiach pokračoval aj ďalej a roku 1952 bol promovaný na doktora filozofie. Jeho doktorská téza bola ďalším rozpracovaním filozofického štúdia lásky k vlasti, tentokrát s dôrazom na psychologický rozmer (Saggio di analisi psichologica dell'amore patrio, 1952). V r. 1951 vedenie Turínskej saleziánskej akadémie ho poveruje vyučovaním filozofie mladých slovenských saleziánov, ktorí po brutálnom zásahu proti reholiam prichádzali na západ. Svoju kňazskú prípravu dokončievali v Grand-Halleux (Belgicko), kde v rokoch 1951 - 1952 ich lektorom filozofie bol mladý filozof Milan S. Ďurica. Popri týchto pedagogických povinnostiach on sám usilovne študoval teológiu. Štúdium úspešne zakončil roku 1956 a v júli toho istého roku bol vysvätený za kňaza.
V Turíne upútala jeho pozornosť vzácna relikvia v tamojšej katedrále, tzv. turínske plátno (sindone), t.j. plachta, do ktorej podľa tradície bolo zavinuté mŕtve telo Ježiša Krista. Preložil do taliančiny prácu českého skúmateľa plátna R. W Hyneka (L'aspetto fisico di Gesu. Studio medico-religiose - Telesný vzhľad Ježiša Krista. Lekársko-náboženská štúdia, 1952). Téma turínskeho plátna ho natoľko fascinovala, že si ju vybral za predmet svojej teologickej dizertácie (Dr. R. W. Hynek e i suoi studi sulla sindone - Dr. R. W. Hynek a jeho výskum turínského plátna, 1956).

Po skončení teologických štúdií M. S. Ďurica pôsobil ako profesor teológie na Saleziánskej vysokej škole teologickej v Abano Terme, neďaleko Padovy. V roku 1957 začal študovať históriu a politické vedy na univerzite v Padove (Universita degli Studi, Padova). Sústredil sa predovšetkým na pohnuté udalosti rokov 1938-1939 a na ich odraz v slovenskom politickom vývoji, ktorý kulminoval vo vyhlásení slovenskej autonómie a vzniku Slovenskej republiky. Výsledkom jeho výskumu bola jeho doktorská téza La Slovacchia e le sue relazioni con il Terzo Reich. Dagli accordi di Monaco all'inizio della seconda guerra mondiale (secondo i documenti diplomatici tedeschi editi e inediti) - Slovensko a jeho vzťahy s Treťou Ríšou. Od Mníchovskej dohody do vypuknutia II. svetovej vojny (podľa uverejnených a nepublikovaných nemeckých diplomatických dokumentov), ktorou sa v roku 1961 habilitoval za doktora politických vied (Dr. Sc. Pol.) na Padovskej univerzite. Táto jeho práca neskôr vyšla aj knižne (La Slovacchia a le sue relazioni politiche con la Germania 1938 - 1945. Vol I., Padova 1964) a stretla sa s priaznivým ohlasom v svetovej obci historikov Strednej Európy.
V roku 1963 bol Milan S. Ďurica vymenovaný za profesora politických a ústavných dejín východnej Európy na Padovskej univerzite. Spočiatku pôsobil ako spolupracovník profesora A. Croniu a po jeho smrti (v roku 1967) nastupuje na jeho miesto. To znamenalo, že popri katedre histórie preberá aj vedenie Ústavu slovanskej filologie (Istituto di Filologia Slava). Padovská univerzita sa potom stáva jeho trvalým pracoviskom. Pôsobí tam až do svojho odchodu na odpočinok v roku 1997.
Okrem práce na akademickom poli Milan S. Ďurica rozvinul aj pozoruhodnú organizačnú a vydavateľskú činnosť. Bol spoluzakladateľom a generálnym tajomníkom Ústredia slovenských katolíckych študentov a intelektuálov (ÚSKI), členom predsedníctva a neskôr predsedom Slovenského ústavu v Ríme (SÚR), ako aj redaktorom jeho ročenky Slovak Studies. V súvislosti s prípravami a priebehom II. Vatikánskeho koncilu bol odborným poradcom (peritus) pápežskej komisie pre disciplínu kléru a laikov. Pravidelne sa zúčastňoval na vedeckých konferenciách, sympoziach a kongresoch a často vystupoval na nich vlastnými príspevkami. V roku 1969 založil stredisko východoeuropských štúdií (Centro di studi sull'Europa orientale). Založil a redigoval ročenku Inštitútu slovanskej filologie pri Univerzite v Padove, Il Mondo Slavo. Od roku 1993 pôsobí ako profesor Cirkevných dejín na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. Na Slovensku sa pričinil o založenie Slovenského historického ústavu v Ríme a Ústavu dejín kresťanstva (1996).
Na Vianoce 1972 ho nečakane a bez akéhokoľvek varovania postihla totálna strata sluchu. Bola to veľká osobná tragédia. Vedel sa však s týmto nešťastím hrdinsky vyrovnať a pomocou Božou prekonať aj tento veľký handicap. Strata sluchu ho nezlomila, ani nezmenšila tampo jeho práce.
Jeho publicistická je veľmi rozsiahla. (Bibliografia jeho prác - ako ju zostavil Dr. J. M. Rydlo v Jubilejnom zborníku na počesť Milana S. Ďuricu, Bratislava 1995, s. 469-618 - obsahuje asi 1700 bibliografických jednotiek). Sú medzi nimi štúdie a monografie zo slovenskej histórie, bibliografické práce, recenzie, glosy a komentáre, heslá pre svetové encyklopédie a pod. Okrem toho zredigoval a do tlače pripravil niekoľko diel slovenských a cudzích autorov. Pozornosť si zasluhuje aj jeho prekladateľská činnosť. Prekladal nielen do slovenčiny, ale preložil tri knihy a množstvo kratších prác aj do taliančiny (z nemčiny a zo slovanských jazykov).
Od roku 1989 sa často vracal na rodné Slovensko, kam sa v roku 1998 presťahoval natrvalo. Hneď sa aktívne zapojil do kultúrneho i politického života. Jeho vystúpenia sa tešili veľkej pozornosti i záujmu. Veď rozprával o veciach, ktoré sa dovtedy mohli vyslovovať iba potichu a odhaľoval skutočnosti o ľuďoch a udalostiach, ktoré boli dovtedy potláčané alebo deformované. Aby túto službu slovenskej pravde mohol ešte účinnejšie konať, rozhodol sa vydať populárno-vedeckú príručku k dôkladnejšiemu a objektívnejšiemu poznaniu našej minulosti. V roku 1995 vydal prácu Dejiny Slovenska a Slovákov v chronologickom prehľade. Kniha bola prvou svojho druhu v slovenčine. Autor nazhromaždil a chronologicky usporiadal úctyhodné množstvo faktov od počiatku slovenských dejín až po dnešok. Ako dielo jedného človeka, práca si zasluhuje úctu a obdiv, a to i napriek niektorým nedokonalostiam, bez akých nie je nijaké ľudské dielo. V roku 1996 kniha vyšla v druhom vydaní a Ministerstvo školstva ju odporučilo ako svoju účelovú publikáciu pre potreby slovenských škôl a učiteľov dejepisu. Slovenská verejnosť prijala knihu pozitívne. Ohlasy na ňu boli väčšinou pochvalné, ako o tom svedčia prvé recenzie a hŕba listov, ktoré prof. Ďurica od vďačných čitateľov dostal. Ale ako mnohých potešila, tak iných podráždila. Podráždila hlavne tých, čo do roku 1990 písali a prepisovali slovenské dejiny podľa toho, ako im to predriekalo ideologické oddelenie múdrej rodnej strany. Nemali radosť, keď Ďuricova kniha svojím bohatstvom informácií a konkrétnymi faktami im pripomenula, čo všetko o slovenskej minulosti nevedia a ako chudobne ich marxistická veda vystrojila pre vedecké bádanie a opravdivú historickú vedu. Ďalej im pripomenula, že aj mnoho z toho, čo zo slovenskej histórie vedeli, úmyselne zamlčali, alebo zámerne zdeformovali. Usvedčila ich, že pre triedne a ideologické záujmy boli schopní obetovať aj svoju profesionálnu česť i povinnosť voči pravde i voči svojmu národu.
Ďuricova kniha niesla pečať autorovej individuality a nebola dokonalá v každom ohľade. V kultúrnom svete jestvuje však zaužívaný mechanizmus, ako sa vysporiadať s takýmito nedostatkami vedeckých diel. Nesúhlasné a kritické pripomienky možno vyjadriť v recenziách, v diskusných príspevkoch, v polemikách, vo verejných debatách. Tam sa mali predniesť kritické námietky, či už ide o obsahovú stránku diela, o nedostatočný alebo prebytočný dôraz na určité udalosti alebo osobnosti, o faktografické chyby a nepresnosti a pod. Ďuricovi kritici mlčali - individuálne i kolektívne. Bolo to však ominózne mlčanie, ako ticho pred búrkou. Zablýskalo sa a zahrmelo 27. marca 1997, keď Historický ústav SAV poslal ministerke školstva obšírny elaborát podpísaný Dr. Dušanom Kováčom a Dr. Ľubomírom Liptákom, v ktorom sa odmietajú viaceré Ďuricove argumenty a tvrdenia. Slovenské, nestranícke i nadstranícke" denníky a časopisy pohotovo list uverejnili, často aj s komentármi. V tomto liste Ďuricoví kritici neoperujú vecnými argumentmi a dokumentárne podloženými dôkazmi, ale demagógiou neakademických invektív, ako napr. vyložený nonsens, mystifikácia, číry výplod autorovej fantázie, ba na jednom mieste ho obviňujú, že "sa znížil k vyslovenému falšovaniu vatikánskych dokumentov." Do svojej ofenzívy vedeli zverbovať pozoruhodný zástup spojencov medzi mocnými, vplyvnými a bohatými tohto sveta a takto urobili z knihy nielen celonárodnú, ale aj medzinárodnú literárno-historickú kauzu ("cause celebre"). Psychologickým a mocenským tlakom dosiahli toho, že Mečiarova vláda bola prinútená vyhlásiť, že Ďuricova kniha sa od 1. júla 1997, nebude používať v pedagogickom procese na slovenských školách." Navonok by sa zdalo, že slávili svoj triumf a dosiahli svoj cieľ. Lenže aféra týmto ešte ani zďaleka neskončila. Profesor Ďurica odpovedal svojim kritikom publikáciou Priblížiť sa k pravde (Bratislava 1997), kde vyvracia jednu námietku za druhou. Nerobí to povýšenecky, abstraktne alebo demagogicky, ale vecne, kľudne a s odvolaním sa na autority, ktoré vo vedeckom svete niečo znamenajú, na dokumenty, nad autenticitou ktorých nemožno pochybovať. Prof. Ďurica v svojej replike odhalil plytkosť vedomostí svojich kritikov zo SAV, ich neznalosť nielen zahraničnej, ale i domácej literatúry a neznalosť západných archívnych fondov. Zachytil ich v póze tak typickej pre marxistickú vedu: že čo nevedia oni, to nejestvuje, a keď aj jestvuje, to nie je veda.

Táto smutná epizódka neznechutila prof. Ďuricu v jeho práci. Tvorí ďalej a dúfame, že ešte dlho bude svojimi dielami obohacovať našu historickú spisbu. Ad multos felicesque annos!