Ujo Belo
(* Humenné 12. 4. 1917–† Bratislava 16. 8. 2000)
Pripadá mi to neskutočné, že odišiel. Len málo vecí je však skutočnejších ako smrť. Patril akosi k tej našej malej pozemskej večnosti. Alebo lepšie, bol tá malá pozemská večnosť. Stal sa už za života symbolom trvania a symbolom nadväznosti jedného spoločenstva, ktoré si Boh, azda len pre svoj rozmar, stvoril pod Tatrami. Bol čosi viac ako otec. A to aj napriek tomu, že nemal deti. Lebo mnohí z nás boli jeho deti.
Na jednej z posledných prednášok, ktoré predniesol pre Študentský historický spolok na katedrách histórie Filozofickej fakulty UK nám povedal:
– Ste štvrtá generácia, ktorú stretám,
verím, že vo vás sa už nesklamem...
Neviem, ujo Belo. Jestvuje o dejinách nepísané pravidlo, že vnuci napĺňajú myšlienky dedov. No je tiež iné pravidlo o štyridsiatich rokoch, po ktorých možno vstúpiť do zasľúbenej krajiny. Žijeme vo vami vysnívanej slobodnej Slovenskej republike. Vy ste nás vyviedli z Egypta, vaša generácia. No moji vrstovníci o vašich snoch už veľa nevedia. Podľa vášho plánu by už mali byť v zasľúbenej zemi. A azda aj sme, ale málokto z nás si to už vie uvedomiť. Vaše utrpenie a práca by nám mali umožniť vidieť to zreteľnejšie. Je to však v samotnom umení dívať sa. Vedieť vidieť. A my nevidíme nič. A nevieme skoro nič, ani toľko čo ste vedeli vy. Kam sme sa to vlastne z toho Egypta vybrali? Prečo? Prečo musíme byť stále nevidomí? Nevedomí?
– Za všetko zlé obviňujte nás,
povedali ste, ujo Belo, pri inej príležitosti.
– Moju generáciu, lebo my sme to všetko zapríčinili.
Do istej miery je to pravda, lebo vy ste prišli s nápadom mať vlastnú štátnosť, strechu nad hlavou. Mať zodpovednosť. Vy ste hodili kocky moderného slovenského života. Boli ste naozaj generáciou, ktorá na svoje ramená zobrala ťažobu historického rozhodnutia. Nechceli ste byť alibisti a spravodliví v očiach iných. Pripravovali ste sa nato dvadsať rokov, dvadsať rokov ste zbierali skúsenosti a s vami rástla nádej Slovenska. Boli ste vybraní a vo všetkých ohľadoch povolaní realizovať predstavy o slovenskom živote. Vytvoriť, ale aj reprezentovať ideu slovenskej štátnosti. Vyšlo to tak, ako to vyšlo. Nie z vašej viny sa tak stalo v zlom medzinárodno-politickom čase. A zlý čas vás zomlel. Ale nezlomil. Generácia svoradovcov sa celkom pokojne môže porovnať s bernolákovcami, či štúrovcami. Nakoniec ju ale čakal aj ich osud, večný osud slovenských intelektuálov, osud Metodových žiakov. Kto zostal, musel do väzenia, kto prežil väznenie, zostal na ďalší, predlhý čas svojho života umlčaný. Nevzdávali ste sa. A neodvolali.
– Ja som nikdy zo Strany nevystúpil,
povedali ste pri inej príležitosti. Mali ste pochopiteľne na mysli Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu. Po toľkých rokoch, skôr tú ideálnu Stranu s veľkým S, ktorú založil a viedol slovenský Mojžiš – Andrej Hlinka. (Možno to nakoniec ani nebola náhoda, že ste navždy usnuli v ten istý horúci 16. august ako kedysi on. Ibaže o 52 rokov neskôr. Ako ste si to všetko pekne vymysleli?) Zbožňovali ste ideály svojej Strany: kresťanstvo, národ, kultúrnosť, vl
asť. Chceli ste ich stelesňovať. A stelesňovali ste ich so všetkou hrdosťou. Pamätám napríklad, ako som pri akejsi príležitosti čítal na verejnom fóre svoju prednášku. Cez prestávku som bol zvedavý na váš názor. Pochválili ste obsah. Potom ste však dodali:– Bez kravaty to nejde.
Pamätám na vaše obleky, vystupovanie, dokonca na retiazku na okuliaroch, či prekrásny slamený široký klobúk, ktorý ste nosili v letných páľavách, ako je táto. Chceli ste byť tým, v čo ste verili, vy i celá vaša generácia. Starostlivosťou o zovňajšok, účesmi, zastrihnutím fúzikov, jednoducho všetkým. Včera to na Kláštorisku pekne Mišo Slivka nazval džentríckou elegenciou, alebo bohémou. Áno, na forme vám záležalo aspoň tak, ako na obsahu.
Niekedy mi to pripomínalo to, čo som videl v stredomorských krajinách. A vy ste mali odtiaľ aj predkov, boli ste napol Talian, ale k slovenskému ste priľnuli takou silou, že vás od nej neoddelila ani smrť a pred tým žiadne utrpenie.
Chceli ste vidieť dozrieť plody svojho života. Keď však prišla vysnívaná sloboda, boli ste nepotrební. Biľag, ktorý na vás štyridsať rokov liepali tí, ktorí vám kedysi ukradli rebriniak slovenského života spôsobil, že sa zlatá slovenská reťaz roztrhla. Poslali vás do starého železa a na smetisko. Bolo to kruté a nespravodl
ivé. Boh však často už na tomto svete ukazuje svoju moc. Je predsa napísané: Cti otca svojho i matku svoju. A už žnú, čo zasiali. Vyhadzovači. Múdrosť je aj bázeň Božia.V piatok vás otec Anton Srholec nazval generáciou nahnevaných starcov.
Nečudujem sa mu. Máte právo byť po všetkých tých príkoriach zatrpknutí, ale v jeho reči bol aj tón zmierenia.
– Vždy to išlo akosi inakšie, než sme si predstavovali, ale zmysel v tom voľajakí musí byť.
Myslím si, že ste to cítili podobne. Boli ste človek dobrej a veselej mysle. A prajný a to vždy akosi prevážilo.
Raz sme spolu hovorili o človeku, ktorý mal komunistickú minulosť, no po roku 1989 sa pokorne vrátil do košiara. Povedal som vtedy, že mi nesedí. Vy ste povedali:
Mne sedí
Dali ste mu svoju dôveru. A mne lekciu. Verili ste mu. A ja som sa zahanbil. Ako som mohol vyriecť taký príkry súd o niekom, koho som nepoznal a kto mi navyše ani nikdy nič zlé neurobil, keď vy, komu tak ublížili súdruhovia daného muža, ste mu nielenže odpustili, ale ho aj prijali. Tak ako pán márnotratného syna. Myslím, že tu môžeme hovoriť o veľkorysosti. Nebudete sa na mňa preto hnevať, ale túto vlastnosť pokladám za vôbec najušľachtilejšiu. Je ozdobou každého muža. A vám nechýbala.
Viem, že ste neboli rád chválený, ale spomínam podobnú ešte jednu príhodu. Koncom rokov osemdesiatych sedeli ste zasa raz pri vínečku so svojimi svoradovcami v kaviarni Luxorka. Bolo to skôr než sa Smrekova Luxorka zmenila na Slovenskú sporiteľňu a o máličko skôr, než sa to tu všetko zasa raz otočilo hore nohami. Prešiel okolo nich akademik Paulík. Jeden z vás vtedy zdvihol prst a nahnevane povedal:
– To je ten, čo nás vyhadzoval.
A sľuboval mu rátanie.Vy ste povedali:
– Nechaj ho na pokoji,
má rakovinu.
Vedeli ste sa skloniť pred majestátom života a nájsť v ňom aj často nejestvujúcu logiku. Ba vedeli ste sa aj z neho radovať, ako praví blázni Boží. Často ste nám opakovali:
– Som hriešny, som hriešny, som hriešny.
Dlho som presne nevedel, čo pod tým myslíte a z čoho sa to vlastne takto verejne vyznávate. No postupne, ako som vás poznával, začalo mi svitať. Pochopil som, prečo ste si vlasy mojej frajerky zapamätali skôr, ako mňa. Na prvý raz.
Neviem, či je v tejto súvislosti celkom namieste použiť tu starosloviensky termín ženoľubec. Môže totiž vyvolávať aj také asociácie, ktoré tu celkom nemusia byť na mieste. Po pravde, nepoznal som váš súkromný život. Videl som však, že viete oceniť krásu. Krásu a pominuteľnosť tohto sveta tak dobre stelesnenú v postavách mladých žien. Dlho som si však nevedel spojiť tú tragickú súvi
slosť medzi múdrosťou muža a krásou ženy. Múdrosť šalamúnovskú a dávidovskú. Múdrosť, ktorá práve touto cestou oslavuje Boha a bezchybnosť jeho stvorenia.– Som sám.
Opakovali ste v posledných týždňoch a mesiacoch svojho života a v predtuche skorej smrti ste nás volali k sebe. Ešte raz a ešte raz sa podeliť o vaše skúsenosti. Bola to však aj požehnaná samota. Vyšli z nej knihy, úvahy, pamäti... Stovky a stovky strán popísaných atramentom vášho umu a duše. Slovenská veda a publicistika je vám za ňu vďačná. Z
ačínali ste ako historik (rakúsko-uhorského vyrovnania), potom ste sa stali archeológom (založili školu stredovekej slovenskej archelógie) a skončili ste ako historik slovenskej archeológie (knihou o dejinách slovenskej archeológie). Často sme sa tretávali v Univerzitnej knižnici. Keď ste ju dopísali, povedali ste:– Dosť. Viac už nenapíšem.
A naozaj táto publikácia bola vašou poslednou prácou. Trochu som vám to závidel. Čas, ktorý ste na všetko dostali a aj to, že ste ho vedeli použiť tak aby ste všetko, čo ste chceli dokončiť, v pokoji dokončili. Nie náhodou ste nám pripomínali:
– Vypublikujte všetky svoje nálezy!
Nemalo totiž pre vás žiadneho zmyslu robiť si vedu pre vlastné potešenie. Naopak, chápali ste ju ako službu iným. Službu blízkym. Dbali ste o jej rozvoj pripomínajúc každému povinnosť jeho vedeckého rastu. Bola to tichá práca nielen nad úrovňou vzdelanosti, ale kultúrnosti slovenského prostredia ako takého. Nešlo však o prázdny formalizmus.
– Musíte ísť až na skalu!
Povedali ste pri vykopávkach stredovekého kartuziánskeho kláštora v Slovenskom raji. Každé slovo však má okrem svojho doslovného významu aj význam symbolický. To, že ste nám tieto slová vyriekli na takom posvätnom mieste akoby ich podčiarkovalo dvojnásobne. Je to príkaz. Choďte k podstate, do hĺbky, k počiatku vecí.
Pôjdeme.
V mene celého redakčného kolektívu
Martin Homza