Chcem tu hovoriť o profesorovi Tukovi. Poznali sme sa od roku 1923. Zakladal som v tých časoch Orla vo svojej rodnej dedine, v Slovenskom Mederi, terajšom Palárikove a spolupracoval som i pri zakladaní Rodobrany. Pamätám si, čo ma upozornilo na profesora Tuku. Boli to jeho články. Temer každý vyvolal rozruch. Napríklad článok, myslím si, titul bol ”Mŕtvi sa rozprávajú”, vyvolal až taký rozruch, že došlo k demolácii Slováka, že celá Bratislava bola hore nohami. Na jednej strane českí legionári a českí úradníci, na našej strane, na Tukovej strane zasa roľníci a robotníci z Lamača, Zohora, zo Stupavy a vari z celého Záhoria. V tom článku bola reč o dvoch mŕtvych: Jeden bol legionár a práve ho oslavovali. Na jeho hrob položili desiatky kytíc a vencov. Vedľa bol hrob vojaka rakúsko-uhorského, ktorý padol vo vojne bez toho, žeby sa stal hrdinom – legionárom. V tých rokoch po vojne, prvých rokoch – 1920 – príbuzní, pozostalí stavali pomníky svojom otcom, manželom, bratom. Skoro v každej dedine vznikol pomník padlých. Aj u nás, v mojom rodisku mali sme vyše 100 padlých, ich mená sú na pomníku. Legionári českí búrili sa proti tomu. Nepáčilo sa im, a to nielen na Slovensku, ale i v Čechách, že sa stavajú pomníky rakúsko-uhorským vojakom. Bol to, myslím si, Juriga, ktorý prišiel s návrhom k Tukovi, aby o veci písal. Tuka napísal, ako sa skončila oslava legionára a keď už všetko stíchlo, v noci, ako mŕtvy legionár poprekladal polovicu kytíc a vencov na susedný hrob rakúsko-uhorského vojaka. Bolo to trošku mysticky podané – Tuka mal rád takéto mystické, symbolické veci.

Tento článok Tukov bol z mája 1922. Ešte predtým čítal som a dobre som si zapamätal Tukov článok z marca 1922, ktorý mal nadpis: Írsko, Egypt, India. Začínal sa takto: Tisícročné putá sa trhajú. Kirilov berie mramorovú tabuľu a po menách de Valéra, Gandi začína písať: Hlin a tri bodky. Bolo jasné, kam smeruje Tuka. Na čele bojujúceho Írska de Valéra mal cieľ: slobodné, samostatné Írsko. Na čele bojujúceho Slovenska stál Andrej Hlinka, predseda Slovenskej ľudovej strany a Tuka jasne naznačil, čo je cieľom tohto boja. Treba len dôkladne prebrať už prvý článok Tukov o autonómii Slovenska, napísaný ešte na začiatku roku 1921. Potom jeho návrh zákona o autonómii, ktorý Tuka vypracoval na výslovnú žiadosť a podľa presného, dôrazného pokynu Hlinkovho, aby návrh bol o autonómii čo najširší.Všetky ostatné návrhy – Labajov atď. boli polovičaté. Tukov návrh hovoril presne o Slovenskom štáte a o Českom štáte. O zväzku týchto štátov. Hneď po prvom článku Tukovom o autonómii začal sa pohon proti Tukovi. Vraj Tuka z Budapešti dostáva príkazy. Aj samotné návrhy. Zbierali materiál proti Tukovi. Vymýšľali nepravdy, až smiešne o tom, ako Tuka dostáva peniaze, aj Hlinka. Vraj odovzdávali mu tieto peniaze kdesi pod tým a tým telegrafným stĺpom, i Hlinkovi. Sú to až trápne smiešne veci. A to boli základy svedectiev pri neskoršom súde proti Tukovi. Beneš, ktorého sila bola v jeho archívoch a fondoch, ako je to už dnes dobre známe, i svojmu vlastnému bratovi Vojtovi vytýkal, že podpísal Pittsburskú dohodu, ktorú napokon Masaryk vypracoval, ako sa to už dnes dá dokázať, zámerne s tou tendenciou, aby poslúžil svojmu hlavnému cieľu, svojej fixnej myšlienke o československom národe. Totiž je známe, že vo všetkých ostatných zmluvách, ktoré Slováci a Česi podpísali za prvej svetovej vojny v zahraničí, bola reč o dvoch národoch. V niektorých o štátoch, o federácii. Tak Clevelandská zmluva z roku 1915, Kyjevská z roku 1916. V svojom Poslaní na Slovensko Národná rada česko-slovenských obcí v Paríži 15. 2. 1915 hovorí o úplnej samostatnosti Slovenska s vlastným snemom v Nitre. A mnoho iných takýchto dokumentov by som mohol citovať. Vo volebnom boji v roku 1925 sme denne operovali týmito dokumentmi. Tuka sa teda nemusel odvolávať na Budapešť, poťažne, nemohli sa odvolávať na Budapešť Tukovi nepriatelia, ktorí chceli dokázať, že ide o výmysel, o rozkaz z Pešti, z Maďarska. Keď už nič nepomohlo, našli si rozličné iné súkromné nechutnosti proti Tukovi o jeho pôvode, o jeho maďarónstve, o tom, čo robil pred prevratom, za Maďarska v Budapešti, v Pätikostolí i na Bratislavskej univerzite, ale nič nedokázali, iba ak to, že záujem o Tuku rástol.

Koncom roku 1925, v decembri to bolo, chceli Tuku napadnúť a napadli Škultétyho. Vieme dobre, čo znamenal Škultéty v tom čase v národe. A vieme, ako mal Škultéty čisté metódy, čisté, presvedčivé slová. Škultéty sa v decembri dostal do bratislavskej nemocnice, už neviem, či išlo o operáciu alebo o nejakú inú chorobu, a Tuka, keď sa to dozvedel, navrhol v redakcii, v sekretariáte, aby sme Škultétyho navštívili. Vybral sa Tuka, vzal si Siváka a Macháka a boli u Škultétyho. O veci bola v novinách malá správa. I toto bol dôvod, aby zaútočili centralistické noviny. Vraj, či si Škultéty uvedomuje, kto je Tuka? Či môžu ľudáci pokladať Škultétyho za svojho, za nášho? A to sa tak hovorilo, všetci sme hovorili ”náš Baťko”, ”náš Škultéty”, možno také slovo bolo i v Slováku. Ale dobrá bola ozvena. Škultéty napísal osvedčenie. A posledné slová tohto osvedčenia mohli by byť mottom hociktorej práce, ktorá sa bude zaoberať o Tukovi. Škultéty napísal: Preto za Vojtecha Tuku, tak neslovensky napádaného u nás, ja bol by som hotový i biť sa. Jozef Škultéty.” Bolo to v Slováku 11. decembra 1925.

Rok 1926 bol rokom ústupu zo slávy. Strana sa chystala do vlády. Hlinka bol v Amerike a keď sa vrátil, už pripravený vstup do vlády musel schváliť. Nuž musel. Schválil. Vo vláde strana nedosiahla nič podstatné pre autonómiu. Dostali sme dve ministerské kreslá, zdravotníctvo, a neuveriteľná vec, ministerstvo unifikácií. Strana separácie vládla v ministerstve unifikácií! Je rok 1927. Bol rokom Rothermeriády. I vtedy, zrejme z Benešových kruhov vyšla intriga, ktorá mala dokázať, že Tuka drží s Maďarmi. V anglických novinách zjavil sa článok označený Tukovým menom. V tom čase bol tu Scotus Viator. Veľký ochranca Slovákov ešte za Rakúsko-Uhorska. Navštívil i Tuku. Tuka ho presvedčil, že s článkom nemá nič spoločné. Keď sa Scotus Viator vrátil do Londýna, uverejnil osvedčenie, z ktorého vysvitlo, že ide o nepeknú intrigu a Tuku očistil.

Aj inú vec môžem spomenúť v tejto súvislosti. Mladí vysokoškoláci boli vo Varšave a v Krakove. Obaja Ďurčanskovci, Danihel, Vašek atď. na Pax Romana. Maďarskí vysokoškoláci usporiadali vo Varšave v duchu Rothermeriády banket, na ktorom skoro všetci zástupcovia jednotlivých štátov v Pax Romana prijímali maďarské tézy o obnovení Veľkej Hungárie. Tuším, okrem Belgicka. Nerozumiem, prečo práve Belgicka. Všetky delegácie, v to počítajúc i Poliakov, postavili sa za maďarskú vec. Slováci a Česi boli v ťažkom položení. Českí študenti nemohli úspešne vystupovať. Telefonovali naši do Bratislavy, mne, že na tretí deň budú v Krakove a mohli by aj oni usporiadať banket. Pripravia si materiál na ochranu svojich slovenských záujmov a proti maďarským. Obrátil som sa na Tuku. Potrebovali sme niekoľkotisíc zlotých. Tuka ich zohnal, dal mi ich a ja som s nimi odcestoval do Krakova, odovzdal som peniaze našim vysokoškolákom a tí usporiadali banket s veľkým úspechom pre slovenskú vec. Odrazili útoky maďarské a získali väčšinu delegátov pre stanovisko slovenské.

Toto spomínam len mimochodom. Takýchto dôkazov bolo veľa. No prišiel rok 1928. Začal sa Tukovým článkom, známym Vacuum Iuris. To bol poplach, aký článok dotiaľ nevyvolal. Do Tuku sa pustili Dérer, Ivanka, všetci vodcovia centralistických strán na Slovensku. Všetky centralistické noviny. V článku videli dobrú príležitosť Tuku raz navždy odbaviť. Ale Hlinka a jeho strana i teraz sa postavili za Tuku. Dokázalo sa, že Tuka nechcel rozbiť Československú republiku, naopak, chcel postaviť republiku na zdravý základ, na základ federácie dvoch štátov. A v tom hľadal i našiel dobrý dokument v nedobre štylizovanej Martinskej deklarácii, lepšie rečeno, v takzvanej tajnej klauzule, ktorú zohnal Tuka cestou inžiniera Hanzalíka (ľudáka, mysleli sme si, ale potom sa ukázalo, že pracoval v centralistických službách). Tuka mu dal 10 000 korún, aby originál tajnej klauzuly zadovážil. Aj ho zadovážil. Údajne ho našiel v archíve inžiniera Lotleida, primátora vnútorného mesta Prahy. V tomto dokumente stálo: ”Po uplynutí prechodnej doby, najďalej ale do 10 rokov, upraví sa štátoprávny pomer dosiaľ v Uhorsku žijúcej vetve nášho národa zmluvou medzi legitímnymi zástupcami z jednej strany, zo Slovenska, a z druhej strany, z Čiech, Moravy a Sliezska.” Teda išlo o dokument z 31. októbra roku 1918. Na rok 1928 pripadlo desiate výročie Martinskej deklarácie. Tuka chcel, aby do 30. októbra bol pomer medzi Čechmi a Slovákmi usporiadaný, aby bol poriadok, aby bolo pokojné spolužitie zabezpečené a položené po každej stránke na zdravý základ. Inak nastane stav prázdnoty právnej ”Vacuum Iuris”. Dnes si už ťažko predstaviť, čo bolo s Tukom celý rok 1928. Nakoniec ho snem, imunitný výbor, vydal na trestné pokračovanie. Ale čakali dlho, že Tuka opustí Československo. Kramář, ktorý si medzitým Tuku všímal, obdivoval ho, cestou Macháčka ponúkol Tukovi aj milión z vlastných peňazí, ak opustí Československo a odíde do zahraničia. Hlinka, ktorého sa Tuka pýtal, čo má robiť, postavil sa za Tuku ”Zostaňte, nedajte sa pomýliť, budeme s Vami”. Tuka zostal a začiatkom januára 1929 Tuku zatkli. I ja som bol zatknutý a sedel som potom spolu s Tukom vo väzení, pravda, nie v jednej cele. Sedel som s ním na lavici obžalovaných a prekonal som s ním proces, ktorý trval dva mesiace, presne od 29. júla do 5. októbra. Už som spomínal, a je to známe, ako prišlo k vyneseniu rozsudku. Už som spomínal i to, že preštudovať materiál tohto procesu znamená vysvetlenie pre celý dejinný úsek týchto rokov k pomeru českého a slovenského. Tuka bol odsúdený na 15 rokov. Sedel najprv v Bratislave, potom v Leopoldove, nakoniec na Pankráci. Na začiatku roku 1937, hneď v januári, už sme mali dôkazy o Tukovej nevine pokiaľ išlo o špionáž. Čo sa týkalo údajného pokusu odtrhnúť Slovensko, osamostatniť, alebo násilne prebudovať základ štátu na federáciu, to sa nepokladalo ani z jednej strany za vec nečestnú. Iná otázka bola špionáž. A práve v tejto veci sa dokázala Tukova nevina. Karol Sidor v mene strany navštívil Tuku a oznámil mu, že začíname akciu za jeho oslobodenie. O týždeň nato Hlinka ubezpečil Tuku o svojej oddanosti a v tom, že strana, celá strana stojí za ním. O pol roka Tuka bol na slobode. Lepšie rečeno na poloslobode. Dostal amnestiu, ale s podmienkou, že sa nevráti na Slovensko. Dali mu byt vo väzenských objektoch na Boroch v Plzni. A tam sa dočkal Tuka svojho úplného oslobodenia.

6. októbra 1938 bola vyhlásená autonómia. 8. októbra, v sobotu večer, prichádzala z Prahy do Bratislavy prvá vláda autonómneho Slovenska na čele s dr. Jozefom Tisom. Už od slovenských hraníc, keď vítali slovenské masy svoju vládu, na prvom mieste znelo meno Vojtecha Tuku. Oslavovali Tuku. Karol Sidor o tom píše vo svojom úvodníku zo dňa 25. októbra veľmi zaujímavé pasáže: ”Ľud cíti, ľud pozná, ľud vie, čo znamená Tuka”, píše: ”ľud je verný. Keby žil Hlinka, Hlinka by vítal Tuku na Slovensku.” V tom čase, v tých dňoch dr. Tiso, predseda vlády, bol v Štiavnici a zastavil sa v Piargu, v rodisku Tukovom. A tu hovoril o obnove lesku Tukovho mena. My, z redakcie Slováka a Slovenskej pravdy, hneď na druhý deň po príchode Tukovom do Piešťan, kde sa liečil, navštívili sme ho, temer všetci, čo v strane niečo znamenali, navštevovali Tuku. Príchod Tuku začiatkom decembra 1938 do Bratislavy bol triumfálny. Prišiel zvláštnym vlakom. Na ovenčenej stanici ľud slovenskými zástavami vítal Tuku, v mene strany jej podpredseda, poslanec Jozef Sivák. Potom po uliciach Bratislavy veľké masy vítajúce Tuku volali mu na slávu. Manifestácia pred Carltonom je uverejnená vo všetkých novinách tých dní. Takej v Bratislave okrem oslavy Pittsburskej dohody nebolo. O Tukovi rečnil Ďurčanský, Černák, akademici, o Tukovi sa písalo v tých dňoch ako o vodcovi boja, ktorý sa končil víťazstvom. Vedúci akademickej gardy a skutočný reprezentant vysokoškolákov Jozef Kirschbaum píše v Nástupe zo dňa 15. novembra 1938: článok má nadpis: ”Tuka, náš príklad”. A píše: Z Tukovho programu nebudeme spúšťať, Tuka musí viesť, viesť nielen na univerzite, ale v celom verejnom živote. Mladí ho budú nasledovať. Všetci pôjdu za ním. A čo chcem osobitne zdôrazniť, kde sa v tých dňoch Tuka objavil, tam sa volalo na slávu Slovenského štátu. I pred Carltonom, i na všetkých zhromaždeniach, kde som v tých dňoch bol s Tukom. Boli sme, napríklad, v Bardejove, až v Bardejove. A hoci bol Tuka dengľavý, chorý, sotva videl, znovu sa dal do boja. Vtedy sme mali najväčšie starosti s Maďarmi. Blížil sa Viedenský verdikt. Tuka ešte z Piešťan na našu žiadosť i na žiadosť Tisu, Ďurčanského, Sidorovu i moju, vybral sa napred, proboval zachrániť, čo sa zachrániť ešte dalo. Keď sme prišli aj my 2. novembra do Viedne, Tuka smutný, sotva nám vedel povedať slova o tom, ako stojí naša vec. A keď odznel verdikt a mal byť podpísaný, Tuka radil predsedovi vlády Tisovi nepodpisovať. Nepodpisovať, nech si ho podpíšu za československú vládu. Tam bol minister zahraničia Chvalkovský a ten oficiálne zastupoval Československo. Teda ani nebolo titulu, aby sme my podpísali tento verdikt. No Chvalkovský to žiadal, a keďže predseda vlády bol prítomný na rokovaniach, podpísal, ale koľkorazy sa len naskytla príležitosť na medzinárodnom fórume vec nadhodiť, Tuka to nikdy nezabudol. Napríklad, teraz odbočím. Keď podpisoval už ako minister zahraničia prístup Slovenska k aktu, podpisoval ten istý dokument súčasne i minister zahraničia Maďarska. A Tuka vtedy nečakane vstal a s veľkou úctou obrátil sa, čo zdôraznil, a vyhlásil: ”Podpisujem akt, na ktorom bude podpis i Excelencie Bártošiho, maďarského kolegu. Chcem tu zdôrazniť a pripomenúť, i keď sme ako spojenci na jednej listine, to neznamená, že všetko je v poriadku. Odtrhnuté, neprávom odňaté kraje Slovenska vo Viedni 2. novembra 38 pokladáme za svoje. Hlásime sa o ne a pri prvej príležitosti budeme žiadať ich návrat.” Bol z toho škandál. Tukovi to vytýkali. Ale Tuka sa nestaral o škandál. Išlo mu o to, aby pripomenul krivdu a nárok, ktorý držal v živote. Prešlo niekoľko rokov. V marci 1944 Maďarsko bolo náhle obsadené nemeckým vojskom. Akcia ešte prebiehala. Tuka už bol chorý, do úradu už len zriedka prišiel. Ja som bol informovaný už v noci a ráno som prišiel k Tukovi zreferovať, čo sa stalo, poťažne, čo sa deje v Maďarsku. A Tuka celý ožil, hovorí: ”Idem do úradu”. Úrad mal na tom istom poschodí, čo byt. ”Zavoláme maďarského vyslanca a oznámime mu, že hodláme urobiť zákrok cestou vyslanca nemeckého, aby kraje, ktoré nám boli vo Viedni odňaté, boli teraz pri tejto príležitosti oslobodené našou armádou. Možnože to Nemci prijmú, nebudú sa musieť zamestnávať touto časťou krajiny.” Maďarský vyslanec aj prišiel. Tuka mu súcitne podal ruku a požiadal, povedal mu, pravda, citujem len zmysel, a nie doslovne: ”Vieme, že máte ťažkú chvíľu, že je vám ťažko. Je to zlá vec, čo sa vám deje. Ale ako každá i táto zlá vec má aj dobrú stránku. Teraz aspoň chápete, vaša vláda pochopí, čo znamenalo pre nás Slovákov, aká to bola bolesť, keď nám vzali kraje, i čisto slovenské a pripojili k Maďarsku. Teraz cítite, ako bolí takáto krivda. Po vašom odchode zavoláme nemeckého vyslanca a požiadame ho, aby tlmočil svojej vláde, že kraje, Viedenským verdiktom odtrhnuté zo Slovenska chceme oslobodiť my, naším vojskom.” A potom prišiel nemecký vyslanec Ludin, Tuka mu oznámil, čo povedal maďarskému vyslancovi a žiadal nemeckého vyslanca tlmočiť túto vec svojej vláde, no pochopiteľne, Nemci nechceli komplikovať obsadenie Maďarska ešte takýmto spôsobom. Hovorili: ”Maďari beztak sú už do krajnosti roztrpčení, nebolo by to vhodné teraz riešiť túto otázku a púšťať, dovoliť, aby slovenské vojsko vniklo do Maďarska”. Keď sa v nedeľu večer vrátil prezident Tiso z Bánoviec a referoval som mu o udalostiach dňa, spomenul som i tento Tukov návrh. Prezident bol nadšený a hovorí: no to by som nebol veril, to by ani mňa nenapadlo.

A vidíte, ako stále upodozrievajú, ako stále obviňujú Tuku z maďarónstva atď.