Dejiny Cirkvi na Slovensku sú poznačené osobnosťami, ktoré v dávnej i nedávnej minulosti významne a nezmazateľne poznačili kresťanskú identitu nášho národného spoločenstva. V druhej polovici minulého storočia, keď sa aj Slovenska zmocnil prízrak červenej posadlosti, turiferári komunistickej totality zámerne prekrúcali a falšovali minulosť nášho národa a z našich dejín vedome vymazávali osobnosti a udalosti, ktoré pomáhali nášmu národu uvedomiť si svoje ľudské i občianske práva, etnickú, jazykovú, náboženskú, kultúrnu a politickú individualitu. A niektorí dodnes v tomto prekrúcaní pokračujú a úmyselne znevažujú i zatracujú naše dedičstvo otcov, zneužívajúc dar nadobudnutej slobody! Bez ostychu a zábran spochybňujú našu kolektívnu skúsenosť z ktorej vieme, že náš národ prešiel úskaliami dejín len preto, lebo veril v Boha, ktorý nášmu národu tak žehnal, že z jeho lona vyšli desiatky šľachetných kňazov, desiatky a desiatky oddaných služobníkov pravdy, práva a spravodlivosti. Ak vymažeme z našich kultúrnych, hospodárskych i politických dejín katolíckych kňazov, evanjelických pastorov, kalvínskych kazateľov, či židovských rabínov, zostane nám iba hŕstka prachu.

Rodák z Liptovskej Tepličky (* 16. 3. 1916), základnú školu vychodil v rodisku, gymnázium skončil v Levoči. Kňazskú formáciu dostal v Pápežskom kolégiu sv. Jána Nepomuckého v Ríme a teologické štúdiá absolvoval na Pápežskej Lateránskej univerzite.

V roku 1943 sa vrátil na Slovensko. Tri roky bol kaplánom v Ružomberku, po boku známeho slovenského národovca Jána Ferenčíka a rok spravoval ružomberskú farnosť. Potom bol dva roky (1946 - 1948) tajomníkom spišského biskupa Jána Vojtaššáka. V roku 1947 na Rímsko-katolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Slovenskej univerzity Istropolitany v Bratislave obhájil dizertáciu Láska v duchovnom živote podľa učenia sv. Tomáša Akvinského a dosiahol doktorát teológie. Od roku 1948 do roku 1950 vyučoval filozofiu v kňazskom seminári v Spišskej Kapitule, teda do tých čias, dokiaľ túto školu komunistický režim násilne nezrušil.

Ako jeden z popredných slovenských katolíckych intelektuálov bol terčom komunistického režimu, ktorý po ňom sliedil, takže sa musel takmer 3 roky skrývať, až kým sa mu nepodarilo v máji roku 1953 utiecť do slobodnej cudziny. Natrvalo zakotvil v Ríme, kde sa hneď stal spolupracovníkom Slovenského katolíckeho ústredia. V roku 1956 sa aktívne podieľal na založení Slovenského vydavateľstva sv. Cyrila a Metoda, ktoré vzniklo zo skromnej základiny známeho americko-slovenského kňaza Jána J. Lacha, farára vo Whitingu (Indiana), a stal sa prvým redaktorom jeho vydaní. V roku 1957 sa stal vedúcim Slovenského katolíckeho ústredia. V tom istom roku 1957 bol vymenovaný za člena Najvyššej rady pre emigráciu pri Konzistoriálnej kongregácii Apoštoskej stolice s poslaním starať sa o duchovnú službu slovenských emigrantov, čím na seba prevzal povinnosť zorganizovať duchovnú správu medzi Slovákmi v zahraničí. V tejto funkcii sa pričinil o založenie slovenských katolíckych misií v Anglicku (Londýn) a v Brazílii (Rio de Janeiro a Sao Paulo). Po reorganizácii duchovnej služby emigrantom podľa rozhodnutí 2. vatikánskeho koncilu Pápežská komisia pre emigráciu a turizmus ho vymenovala za delegáta pre duchovnú službu slovenských emigrantov. Založil slovenské katolícke misie v Sydney (Austrália), v Morges, v Bazileji a Zürichu (Švajčiarsko), v Stockholme (Švédsko) a v Mannheime (Nemecko). Zúčastňoval sa na medzinárodných pastoračných kongresoch o emigrantoch a referoval na nich o slovenskej emigrácii (r. 1961, 1973).

V roku 1958 navrhol založiť a pomohol uskutočniť knižnú edíciu Series Cyrillomethodiana na vydávanie slovakistických prác vo svetových jazykoch a vedeckú ročenku Slovak Studies.

Koncom roku 1959 bol signatárom iniciatívy na vybudovanie Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme – spolu s Michalom Lackom SJ, Felixom J. Litvom SJ, Ľudovítom Macákom SDB a Jozefom Tomkom. Stal sa predsedom prípravného výboru pre vybudovanie tejto ustanovizne a bez jeho osobného pričinenia by sa toto dielo nikdy neuskutočnilo. V roku 1961 sa stal jej prvým rektorom, ktorým bol až do 28. februára 1973, kedy sa funkcie vzdal. Od roku 1954 až do roku 1966 bol aj redaktorom časopisu slovenských katolíkov Hlasy z Ríma a dal podnet k publikovaniu periodika Slovenský kňaz, ktorý sa neskôr premenil na mesačník Diakonia.

Od 1. októbra 1972 až do svojej predčasnej smrti bol predsedom Slovenského ústavu v Ríme, ustanovizne slovenských kultúrnych, najmä vedeckých pracovníkov, a od januára 1974 znova prebral redigovanie mesačníka Hlasy z Ríma, ktoré redigoval už v rokoch 1954-1966.

Zomrel nečakane 6. marca 1975 v Ríme. Pochovali ho na rímskom cintoríne Campo Verano odkiaľ jeho telesné pozostatky neskôr preniesli do hrobky Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda na nový rímsky cintorín Prima Porta.

Osobnosť Štefana Náhalku je zložitá a bohatá. Bol to nielen človek všestrannej činnosti, ale aj muž modlitby. Bol výborným organizátorom, ale aj plodným spisovateľom. Jeho spisovateľská činnosť mala skôr ráz divulgatívny, než prísne vedecký. Venoval sa aj historickému výskumu, avšak pre zaneprázdnenosť v iných oblastiach nestihol v tejto veci vykonať toľko, ako si to on želal a by sa dalo predpokladať pri jeho nadaní.

Apoštolská stolica poverila Štefana Náhalku starať sa o slovenskú diasporu. Precestoval skoro všetky európske krajiny a osobne ponavštevoval miesta, kde žili slovenskí emigranti, pretože mu záležalo mu na tom, aby zistil, aká je ich situácia, a podľa možnosti usiloval sa pre nich založiť a udržať slovenskú katolícku misiu. Bolo treba rokovať s biskupskými konferenciami jednotlivých krajín, aby slovenskí misionári mohli vykonávať dušpastiersku činnosť medzi Slovákmi. Za daných okolností zriaďovanie slovenských katolíckych misií v jednotlivých európskych krajinách bolo to najlepšie, čo sa dalo dosiahnuť, pretože misie sa stali strediskami Slovákov v jednotlivých krajinách a okolo nich sa zorganizoval nielen náboženský, ale aj národný život. Ako delegát pre slovenských emigrantov sa Štefan Náhalka zúčastňoval na pracovných stretnutiach Pápežskej komisie pre emigráciu a turizmus. Tam podával referáty o stave slovenskej emigrácie, zviditeľňoval Slovensko a jeho prirodzené ašpirácie a tak si získal mnoho známostí medzi delegátmi iných národností a krajín. Zvlášť sa staral o slovenských utečencov počas ich prechodného pobytu v Taliansku.

Druhé veľké dielo, späté s menom Štefana Náhalku, je osnovanie a vybudovanie Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Je všeobecne známe, Ústav bol založený za veľmi ťažkých pomerov na 1100. výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda k našim staroslovenským predkom. Situácia Cirkvi na Slovensku po roku 1948 bola veľmi kritická a bolestná a bolo potrebné hľadať spôsob ako jej pomáhať a ju chrániť. Išlo hlavne o tlačový apoštolát a o výchovu mladých kňazov. Spoločnými silami všetkých, ale najmä za pomoci amerických Slovákov, sa Štefanovi Náhalkovi podarilo uskutočniť také dielo, ktoré sa stalo pomníkom jeho oddanosti Bohu a národu. Aj za normálnych pomerov by nebolo bývalo jednoduché uskutočniť také dielo v cudzine. Za prvých 25 rokov jeho činnosti prešlo Slovenským gymnáziom Antona Bernoláka pri Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda 140 študentov, z nich si 37 zvolilo duchovnú dráhu, 22 po nej kráčajú a z vydavateľstva vyšlo približne 3 000 000 výtlačkov kníh, drobnotlačí a periodík (Diakonia/Slovenský kňaz, Magnifikat, Hlasy z Ríma, Slovak Studies).

V harmonickom súlade s náboženskými a cirkevnými záujmami Štefana Náhalku boli slovenské národné a kultúrne otázky. Bol iniciátorom vzniku a zakladateľom Slovenského ústavu v Ríme, ustanovizne slovenských kultúrnych, najmä vedeckých pracovníkov žijúcich v zahraničí. Bol jedným zo zakladajúcich členov Svetového kongresu Slovákov. Zúčastnil sa na prvom i druhom valnom zhromaždení (v New Yorku i v Toronte), a ako predseda náboženského odboru (do r. 1973) na viacerých zasadaniach predsedníctva (naposledy v máji 1974 v Ríme).

Štefan Náhalka zredigoval prvé dva zväzky Slovak Studies, do ktorých aj prispel hodnotnými prácami. Po slovensky prispieval tiež do časopisu Most a do niektorých inonárodných časopisov (L’Osservatore Romano, Der neue Ackermann ai.).

Treba zdôrazniť veľkú úctu Štefana Náhalku k slovanským vierozvestom sv. Cyrilovi a Metodovi a vôbec jeho veľký záujem o cyrilometodskú problematiku. Prvý navrhol, aby Slovenský ústav v Ríme bol postavený na pamiatku 1100. výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda k starým Slovákom a aby im bol zasvätený. V rokoch 1963, 1967 a 1969 spolu s inými rímskymi Slovákmi zorganizoval slovenské cyrilometodské slávnosti, pričom pri všetkých troch slávnostiach Slovákov prijal na zvláštnej audiencii pápež Pavol VI. a mal k nim významné prejavy. V knižnici Ústavu zhromažďoval pamiatky staroslovenského písomníctva a produkciu svetovej literatúry o cyrilometodskej otázke. V roku 1973 začal redigovať edíciu ‘Dedičstvo Otcov’, v ktorej mienil uverejňovať staroslovenské texty a štúdie zo slovenských cirkevných dejín. Niekoľko rokov pracoval na životopise prvého slovenského svätca, cyrilometodského učeníka a prvého slovenského biskupa sv. Gorazda, ktorý zostal v rukopise. Bol zberateľom cyrilometodskej ikonografie.

Na Slovensku prispieval do časopisov Verbum a Smer. Prvý časopis sa venoval kultúrnym prúdom, druhý duchovným otázkam. Vydavateľstvo Verbum v Košiciach vydalo knižne jeho práce: Láska v duchovnom živote (1947) a Sviatosť znovuzrodenia (1948, o krste). Jeho obšírna práca o francúzskom filozofovi Gabrielovi Marcelovi a o kresťanskom existencializme zaviazla v rukopise v jednom katolíckom vydavateľstve, ktorého činnosť komunistický režim práve zlikvidoval. V roku 1957 vydal po taliansky knihu La Slovachia oggi: un richiamo alla libertŕ (Slovensko dneška: volanie po slobode), v ktorej cudzinu informoval o Slovensku. V roku 1958 vydal pod krycím menom Michal Bystrík knihu Naša cesta, katechizmus v podobe otázok a odpovedí. Mimoriadnu dokumentárnu hodnotu má jeho zborník Exsul familia Slovacorum z roku 1962 v ktorom zhromaždil množstvo informácií o živote Slovákov v rôznych častiach sveta. Vrcholným dielom jeho redaktorského úsilia bolo vydanie Rímskeho misálu latinsko-slovenského v roku 1966, čím sa umožnilo uvádzať do života slovenských katolíkov na Slovensku i v zahraničí liturgickú obnovu, ktorú stanovil 2. vatikánsky koncil. K tomuto dielu treba pridať aj redakciu nového prekladu Nového zákona, ktorý podľa grécko-semitskej pôvodiny spracoval Štefan Porúbčan SJ (1968). V roku 1973 vydal pramennú publikáciu Pamätnica Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda. Vznik a prvé desaťročie a zostavil zborník Rozsievač perál, ktorým si slovenská literárna obec šesťdesiatiny básnika Gorazda Zvonického a 25. výročie kňazstva.

Od filozofie prešiel na rôzne polia teológie. Zaoberal sa najmä praktickou teológiou, t. j. teológiou sviatostí a duchovnou teológiou. O tom svedčia jeho príspevky v časopisoch Smer, Most a Hlasy z Ríma.