Prácou Svätoplukovská legenda a jej funkcie sme sledovali mapovanie svätoplukovskej tradície v stredoeurópskom a širšom európskom prostredí a jej význam pre konštituovanie ideológie stredovekého slovenského etnika. V analyzovaných prameňoch sme rozoznali tieto okruhy so svätoplukovskou tradíciou: byzantský, nemecký, starosloviensky, ruský, český (moravský), južnoslovanský (chorvátsky), poľský (pomoranský) a uhorský (maďarský a slovenský). Rozpoznali sme v nich archetyp veľkomoravského vládcu v týchto jednotlivých variantoch: a) Svätopluk ako veľký vládca (Magnus), b) Svätopluk ako kajúcny hriešnik (mních), c) Svätopluk ako kráľ zákonodarca – rex iustus a nakoniec d) Svätopluk ako nežiaduca historická osoba (persona non grata).

Jednotlivé varianty vystupujú v týchto podobách:

sa objavuje už v diele byzantského cisára Konštantína Porfyrogeneta v polovici 10. storočia, ktorý Veľkú Moravu pozná (len) ako krajinu Svätopluka. Do mena tohto panovníka, ako jej najmocnejšieho, najslávnejšieho a najznámejšieho predstaviteľa, sú vtelení (kontaminovaní) všetci ostatní moravskí vládcovia od Mojmíra I. po Mojmíra II. No legendu o Svätoplukovi ako veľkom vladárovi zachytil začiatkom 11. storočia aj merseburský biskup Thietmar, ktorý o ňom poznamenal: Tomuto (Svätoplukovi) naši predkovia (Nemci) každoročne platili poplatok (ako dôkaz uznania vrchnostenských práv). Za najmocnejšieho a najbojachtivejšieho slovanského vládcu označil Svätopluka Johannes Turmair-Aventinus. Aj napriek tomu, že tento bavorský učenec spísal svoje dielo dosť neskoro (15.–16. storočie), je nesporné, že jeho informačná báza sa opiera o staršie pramene a tým je veľmi významná. Aventinus navyše, ako výraz významu Svätopluka v slovanských dejinách, pripísal Svätoplukovi prívlastok Veľký (Magnus). Svätopluka, ako veľkého panovníka, sa nám podarilo vyabstrahovať aj v uhorskej (maďarskej) Kronike Šimona z Kézy (posledná tretina 13. storočia). Aj keď to nezapadá do celkovej línie zhodnotenia tohto panovníka v starších uhorských (maďarských) kronikách, v tak zvanej Bánhidskej a Pilíšskej legende (z textu Kroniky ich vyabstrahoval J. Steinhübel) sa dozvedáme o Svätoplukovi ako o statočnom obrancovi svojej krajiny, ktorý zomiera hrdinskou smrťou. Takouto cestou héroov však opúšťajú tento svet len naozaj veľkí panovníci (napríklad legendárny Artuš). Je teda viac než isté, vychádzajúc z poznania iných uhorských kroník a ďalšej maďarskej dejepiseckej tradície, že si Šimon z Kézy v čase písania svojich Gesta Hungarorum celkom neuvedomil dosah toho, čo zapísal. A už vôbec nie, aký cenný tromf týmto čarom nechceného (o sedem storočí neskôr) vložil do rúk slovenskej historiografie.

O veľkosti Svätopluka nakoniec svedčí aj používanie jeho mena pre mužských potomkov kniežacích dynastií blízkych i vzdialenejších slovanských štátov (Kyjevská Rus, Pomoransko a Česko s Moravou). Podobne ako franské meno Karol stáva sa totiž meno Svätopluk synonymom svetskej moci slovanských vládcov. Zároveň spätne odkazuje na slávu a splendor (nádheru, lesk) niekdajšieho (mýtickeho) veľkomoravského dvora.

typ kajúcneho panovníka, ktorý sa stáva mníchom je širším európskym typom. V našom kontexte túto metamorfózu zachytávajú napríklad (Bulharsko – cár Boris-Michal, Poľsko – kráľ Boleslav II. Smelý, Uhorsko – kráľ Šalamún, Česko – chorvátsky princ, svätý Ivan). Vo Svätoplukovom prípade však možno uvažovať, že je produktom staroslovienskej literárnej tradície. Korene tejto Svätoplukovej podoby sa totiž nepriamo objavujú už v Živote svätého Nauma a Theofylaktovom Život svätého Klimenta (10.–11. storočie). Oba životy dávajú ako prvé do súvislosti zánik veľkomoravskej štátnosti s Božou pomstou za vyhnanie Metodových žiakov. Veď ako vieme z kontextu stalo sa tak už v časoch panovania Svätopluka I. Na staroslovienske literárne pramene nadviazala česká stredoveká tradícia, ktorej neodmysliteľnou súčasťou sa stala práve postava Svätopluka v podobe kajúcneho hriešnika. Takto ho zachytil už Kristián (koniec 10. storočia), podľa ktorého morálnym dôvodom zániku Veľkej Moravy bol archetypálny konflikt medzi svetskou a duchovnou autoritou, Svätoplukom a Metodom.

Svätopluk ako kajúcny hriešnik sa stáva objektom záujmu aj ďalšieho českého kronikára Kosmasa v 12. storočí a to v tak zvanej Nitrianskej a Zoborskej legende (J. Steinhübel). Pokročilá latinizácia a germanizácia českého prostredia však viedla k tomu, že morálny konflikt, pre ktorý Svätopluk odchádza do pustovne, sa odohráva vo svetskej polohe (porušenie vazalskej prísahy cisárovi). Duchovnú moc arcibiskupa Metoda tu teda nahrádza moc svetská, cisára Arnulfa.

Kosmasovo podanie svätoplukovskej legendy nás však zároveň odkazuje na slovenské reálie. Možno totiž tvrdiť, že Kosmas nám zachytil a modifikoval to, čo sa o Svätoplukovi rozpráva (sicut vulgo dicitur) uprostred nitrianskej (teda slovenskej) elity vyše dvesto rokov po smrti tohto panovníka. Je príznačné, že i tu Svätopluk nezomiera bežnou smrťou panovníka, ale mizne uprostred vojska túžiac sa kajať za svoje hriechy. Zbavuje sa atribútov svetskej moci (zabíja koňa a zakopáva meč). Neskôr v anonymite žije medzi mníchmi na Zobore aby sa nimi nechal poznať až tesne pred smrťou. Je to však viac ustúp zo scény, než fyzická smrť. No najmä prísľub nového návratu.

Motív kajúcneho panovníka preberá do svojej kroniky aj ďalší Čech Dalimil (14. storočie). V jeho príbehu sa stáva Svätopluk mníchom dokonca dvakrát. Prvý raz, z podobných dôvodov ako u Kosmasa. Druhý raz, po porážke od Uhrov (Maďarov). Kým Kosmas vo svojej Nitrianskej legende možnosť Svätoplukovho návratu len naznačuje, Dalimil necháva Svätopluka vystúpiť na scénu aj druhýkrát a tým znovu naznačuje možnosť ďalšieho, tretieho návratu. Kvalifikujeme to opäť ako obraz nesmrteľného panovníka. Svätopluk sa môže kedykoľvek vrátiť a brániť svoju krajinu. Nesmrteľnosť je charakteristickým znakom veľkého panovníka.

So Svätoplukom ako kajúcnym hriešnikom sa v čistej forme stretávame len v českých prameňoch. Jeho osobný morálny prehrešok (vyhnanie Metodovych žiakov, konflikt s Metodom, konflikt s cisárom) trestajú zánikom ríše, ktorú zosobňoval. Svätopluk sa stáva mníchom, pretože podľa stredovekej logiky je to jediná cesta ako zmyť zo seba hriechy a v pokore a modlitbách v sakrálnom (večnom) priestore čakať na odpustenie. Katarzia však nakoniec pripravuje cestu jeho opätovného návratu do profánneho sveta našich dejín.

Ad c) Svätopluk ako kráľ zákonodarca (rex iustus)

je súčasťou častého (nielen) európskeho typu vládcu zakladateľa, kodifikátora a štátotvorcu (Karol Veľký – Franská ríša, Oleg – Kyjevská Rus, svätý Štefan – Uhorsko). V takejto čistej forme sa náš panovník objavuje už v južnoslovanskej Kronike popa Dukljanina (12. storočie). Práve pop Dukljanin vytvoril ucelenú a precizovanú teóriu odvodzovania legitimity slavónsko-chorvátskej štátnosti od Svätopluka. Svätopluk tu totiž vystupuje ako rex iustus – kráľ, ktorý pre svoju krajinu vydáva zákony a prijíma kresťanstvo. Pop Dukljanin tak hlásenie sa ku Svätoplukovi povýšil na štátnu ideológiu, od ktorej sa odvodzuje jestvovanie chorvátskeho štátu a tým de facto aj chorvátskeho stredovekého národa.

Špecifikom Svätopluka, ako kráľa zákonodarcu, je len to, že tento jeho obraz (imago) býva prepojený so stredovekou českou teóriou o prenesení kráľovstva (translatio regni). Náznaky takéhoto chápania svätoplukovskej legendy možno zachytiť už u Kristiána, ktorý české kresťanstvo (a tým nepriamo i štátnosť) odvodzuje nie od Bavorov, ale od svätého Metoda. Tým však nepriamo aj od Svätopluka. Přemyslovcov tak, v istom slova zmysle, vyhlasuje za dedičov Veľkej Moravy. Tieto Kristiánove náznaky však do úplnosti dotiahol vyššie zmienený Dalimil. Jeho legitimizačná teória českej štátnosti je rovnako rafinovaná, ak nie rafinovanejšia, ako jeho chorvátskeho predchodcu Dukljanina. Mohol ju napokon poznať a z nej aj vychádzať. Modifikoval ju však na české prostredie. Zjednodušene povedané, Dalimil aplikoval veľkomoravskú tradíciu na českú. Akú úlohu v tomto zohrala samotná Morava, ktorá sa od 11. storočia stala neodmysliteľnou súčasťou štátu Přemyslovcov, ťažko povedať. V každom prípade Dalimil odvodil legitimitu a posvätnosť českej štátnosti od Svätopluka a tým dotvoril českú stredovekú teóriu o translatio regni – myšlienku o tom, že Přemyslovci sú dedičmi Veľkej Moravy so všetkými jej právami a záväzkami.

je špecifickom uhorskej tradície zachovanej v systéme najstarších uhorských kroník. V Anonymovej kronike (koniec 12. storočia) sa prekvapujúco s menom Svätopluk vôbec nestretávame. Vieme však niečo o metóde vzniku tejto Kroniky, ktorá v duchu Kučerovej definície per negatio úmyselne a cieľavedomo z uhorských reálií vytesnila všetko, čo mohlo nasvedčovať aj menej slávnemu priebehu tak zvaného zaujatia vlasti starými Uhrami. Preto je pochopiteľné aj zatajenie – tabuizovanie mena Svätopluk a aj jeho funkčne zmätočné substituovanie (Salanom, či Menumorótom). Toto všetko si dovoľujeme tvrdiť aj preto, že kompilátor a nasledovník Anonyma, vyššie zmienený Šimon z Kézy, si takmer sto rokov po svojom predchodcovi na meno Svätopluka zrazu ”spomenie”. Urobí tak však len preto, aby sa ho mohol prinajmenšom na stránkach svojho dielka efektne zbaviť. Možno to však interpretovať aj tak, že Svätopluka sa potrebovala týmto spôsobom zbaviť aj stredoveká uhorská štátna tradícia. Ako sme však spomenuli Šimon z Kézy to urobil tak neobratne, že vlastne upozornil na Svätoplukovu veľkosť. Jeho pokus o nivelizáciu dejinného významu Svätopluka teda ešte nebol úspešný. Tendencia však bol daná. Pokusy o tabuizáciu a nivelizáciu Svätopluka v uhorskej historiografii pokračujú aj v ďalších uhorských kronikách (Uhorské kroniky zo 14. storočia, Viedenská obrázková kronika a Kronika Jána Thuróczyho). Dokonca sa tu môžeme stretnúť aj s pokusom o karikatúru Svätopluka, a to v dvoch podobách. Tou prvou je známa Legenda o bielom koňovi, ktorá je vlastne výsmechom Svätopluka, ktorý ”naletel” Uhrom pri kúpno-predajnom akte a pre svoju hlúposť stratil krajinu na úkor starých Uhrov a tá druhá sa týka dehonestujúceho spôsobu smrti Svätopluka (nechávajú ho hanebne sa utopiť v Dunaji).

Dnes vieme, že pokusy uhorských (maďarských) kronikárov odpísať Svätopluka z dejín neboli úspešné. Anonymov pokus o tabuizáciu Svätopluka bol príliš okatý a nedôveryhodný, snaha Šimona z Kézy o nivelizáciu navodila skôr opačný efekt a pokus neskorších uhorských kroník o karikatúru Svätopluka bol až príliš okato tendenčný. Do istej miery však splnili svoj účel. Maďarské dejepisectvo napríklad dodnes nedokázalo akceptovať historického ani legendárneho Svätopluka ako logického predchodcu Arpádovcov. A to i napriek tomu, že Svätoplukova ríša Konštantína Porfyrogeneta svojimi hranicami tak veľmi pripomínala neskoršie Uhorsko a svätý Štefan hrdo niesol taký istý západoslovanský titul kráľ ako Svätopluk.

Tomuto neúspechu však výraznou formou dopomohla práve skutočnosť, že svätoplukovská tradícia sa nám vo svojich rôznych podobách zachovala mimo Uhorska. Legenda o kajúcnom Svätoplukovi-mníchovi zohrala významnú úlohu v stredovekom Nitriansku (teda Slovensku), teda vlastnom Uhorsku. A to i napriek tomu, že to bolo v príkrom rozpore so stredovekou uhorskou štátnou ideológiou. Pre miestnu sociétu však svätoplukovská legenda mala obrovský význam, ktorý naplno vystupoval najmä v konfrontácii s inými, teda Maďarmi. Plnila pre nich identifikačnú funkciu: My sme Svätoplukov ľud. Dvojnásobne to potom platí pre nitriansku nobilitu. Možno dokonca smelo povedať, že práve svätoplukovská tradícia prispela výraznou mierou k vykryštalizovaniu vedomia stredovekého slovenského etnika o sebe. Je, žiaľ, na škodu, že toto prostredie nevytvorilo vlastný ideologický spis – stredovekú kroniku, ktorý by túto konštitutívnu rolu svätoplukovského mýtu pre Slovákov ešte viac podčiarkol.

Vzhľadom k týmto skutočnostiam teda nemožno považovať za náhodu, keď roku 1655 vyšiel Katolícky spevník od B. Szőllősiho (SJ), kde sa hneď v úvodnom slove spomína práve Svätopluk. Je to pre nás ďalší dôkaz kontinuity so stredovekou veľkomoravsko-nitrianskou tradíciou. Zo Svätopluka sa aj týmto spôsobom stával čoraz väčšmi slávny slovenský kráľ.

Robert Schmidt