Na prelome rokov 1949–1950 bola katolícka cirkev hlavným nepriateľom ľudovodemo-kratického zriadenia. Komunistický režim sa rozhodol zlomiť jej ”vplyv na masy” a s týmto cieľom jej zasadil roku 1950 štyri hlboké rany: domácim väzením všetkých biskupov oddelil pastierov od ich stáda, v apríli 1950 Akciou K zlikvidoval všetky mužské rehole, Akciou P zlikvidoval gréckokatolícku cirkev a v auguste 1950 Akciou R paralyzoval činnosť ženských rehoľných spoločností.

Akcia K, známa tiež pod menom barbarská noc, sa odohrala v noci 13/14. apríla 1950 a bola namierená proti šiestim reholiam: františkáni, saleziáni, jezuiti, tešitelia, redemptoristi a baziliáni. Bolo prepadnutých 56 kláštorov a rehoľných domov, v ktorých sa zdržovalo 850 rehoľníkov. Rehoľníci vyššie spomenutých šiestich reholí, určení na sústredenie, boli rozdelení do troch skupín:

1. františkáni do kláštora saleziánov vo Svätom Beňadiku

2. saleziáni do vlastného kláštora v Šaštíne

3. jezuiti do premonštrátskeho kláštora v Jasove

4. tešitelia, redemptoristi a baziliáni do kláštora redemptoristov v Podolínci

K sústredeniu ostatných rehoľníkov bola zorganizovaná akcia K2, ktorá bola spustená začiatkom mája 1950. Vrámci tohto zásahu boli v noci z 3.na 4. mája odvlečení do koncentračných kláštorov v Podolínci a vo Svätom Beňadiku verbisti z Nitry a Vidinej (pri Lučenci), kapucínski bohoslovci z Bratislavy a novici z Pezinka, piaristi z Trenčína, Prievidze a Sv. Jura, lazaristi z Banskej Bystrice, Ladcov a Belušských Slatín, školskí bratia z Močenku. Predstavení týchto piatich reholí boli internovaní v Báči, kam bol medzitým z Pezinka premiestnený koncentračný kláštor pre rehoľných predstavených a reakčných rehoľníkov.

Podľa úradného hlásenia, v máji 1950 akcia K bola úspešne zakončená a v jej priebehu ”boli sústredení rehoľní príslušníci v počte 1002 osôb. Mimo sústredenia bolo ponechaných 28 rehoľníkov pre výkon bohoslužobných obradov v kláštorných kostoloch, 16 chorých a 1 zaistený (t. j. väznený) počas sústredenia”. Na ÚV KSS sa Akcia K označovala za opatrenie, ktoré prinesie socialistickej spoločnosti dvojnásobné výhody: zlikvidovanie ”najoddanejšieho aparátu Vatikánu” u nás a zároveň oslobodenie náboženského života veriaceho ľudu od ”najreakčnejšieho vplyvu”.

A tak v máji 1950 bol kláštorný život na Slovensku prestal jestvovať, rehole nemohli vykonávať svoju obvyklú duchovnú a charitatívnu činnosť. Oficiálne rehole síce zrušené neboli, ale i keď nedošlo k ich otvorenej fyzickej likvidácii, komunisti neváhali zasiahnuť do ich činnosti metódami, ktoré hraničili s fyzickou likvidáciou. Nezakázali ich, ale nedovolili im nijakú činnosť. Rehoľníkov najprv brutálne pozbavili základných ľudských práv a slobôd a potom vyvíjali na nich psychologický i mocenský nátlak, aby ich prinútili k vystúpeniu z rehole.

Tieto donucovacie a presvedčovacie metódy si vyžadovali neustále triedenie. Najprv oddelili predstavených kláštorov od ostatného rehoľníctva. Potom sa rozhodli oddeliť mladších od starších, pričom tých najmladších (chovancov do 16 roku veku) poslali domov k rodičom; potom oddelili pátrov od frátrov; potom rozdelili pátrov do 3-4 skupín (na reakčných, nepolitických a ”naklonených socialistickému zriadeniu”, atď.). Aby mohli na jednotlivé skupiny čím účinnejšie pôsobiť, premiestňovali ich z jedného koncentračného kláštora do druhého, posielali ich na pracovné brigády (kde okrem styku s ”pracujúcou triedou” boli nútení počúvať ideologické prednášky), povolávali do vojenskej služby (kde ich zadeľovali do tzv. pracovných technických práporov, PTP), nútili navštevovať všelijaké preškoľovacie kurzy apod.

Medzi postihnutými boli aj viacerí bohoslovci, ktorí sa pripravovali na kňazstvo, mali už za sebou aj nižšie svätenia a od kňazskej vysviacky ich delilo iba niekoľko mesiacov. V zaisťovacích táboroch tajne dokončili svoje štúdia a čakali na vhodnú prípežitosť, aby mohli prijať sviatosť posvätenia kňazstva. Boli medzi nimi aj Ján Ch. Korec a Pavol Hnilica, ktorých barbarská noc zastihla v Trnave. Odtiaľ ich spolu z ostatnými rehoľníkmi deportovali najprv do Jasova, potom do Podolinca a z Podolinca do Pezinka. Internovanie v Pezinku nebolo také prísne ako v Podolínci a Pavlovi Hnilicovi sa podarilo dostať sa do styku s predstaveným slovenských jezuitov pátrom Rudolfom Mikušom, ktorý sa liečil v nemocnici v Nitre. Páter Mikuš mu dal viaceré rady a pokyny, ale samotný akt vysviacky zariadiť nemohol. To prenechal dômyselnosti mladých bohoslovcov.

Pavol Hnilica prejavil v tomto ohľade odvahu a iniciatívu, ktorá je priam neuveriteľná. Najprv sa pokúšal dostať sa k biskupovi Nécseymu, ale ten bol tak prísne strážený, že sa to nepodarilo. Potom sa vybral na Spišsku Kapitulu, kde žil veľprepošt Martin Kheberich, ktorý bol v rokoch 1915-1918 pomocným biskupom Alexandra Párvyho, ale od r. 1919 biskupské právomoci neuplatňoval. Vypočul si žiadosť mladého bohoslovca, ale nejavil ochotu mu ju vyplniť. Zrejme sa obával následkov, najmä keď len pred pár dňami Štátna bezpečnosť zo Spišskej Kapituly odvliekla a uväznila biskupa Jána Vojtaššáka.

Prvé ťažkosti sa vyskytli hneď na vrátnici, kde ich službu konajúca sestrička pokladala za tajných policajtov a nechcela im prezradiť, kde sa nachádza sestra Vladimíra. Ale smútok a sklamanie na ich tvárach ju presvedčili, že tajní policajti by sa takto nesprávali a napokon im zavolala sestru Vladimíru. Pavol Hnilica jej vysvetlil cieľ svojej cesty. Ona ho sympaticky vypočula a povedala mu, že urobí čo môže, ale že na odpoveď bude musieť niekoľko hodín čakať. Asi po štyroch hodinách prišla s odpoveďou, že ešte v ten istý deň medzi 16. a 17. hodinou príde biskup Pobožný pod zámienku lekárskej prehliadky do nemocnice a vysviacku vykoná v tom čase.

Biskup Pobožný sa potom odobral do nemocničnej kaplnky, kde už naňho čakal kandidát na kňazstvo, Pavol Hnilica. Za zamknutými dverami a za prítomnosti len dvoch ďalších svedkov prebiehala prvá tajná vysviacka prenasledovanej katolíckej církvi na Slovensku. Pavol Hnilica vybral zpod podrážky svojej pravej topánky osvedčenie od svojich predstavených, ktoré ho oprávňovalo prijať kňazskú vysviacku. Keďže dovtedy dosiahol iba štyri nižšie stupne svätenia, biskup Pobožný ho najprv vysvätil na subdiakona a diakona a potom nasledoval vlastný obrad. Celá ceremónia prebiehala veľmi utlmene, bez spevu a bez slávnostných okrás. Hoci bola spojená so sv. omšou, netrvala dlhšie než hodinu.

Po vysviacke biskup objal svojho svätenca, požiadal ho o novokňazské požehnania. Zaželal mu mnoho Božieho požehnania a ochrany v jeho ťažkej zodpovednej a nebezpečnej pastorácii, ktorá ho v budúcnosti čaká. Pavol Hnilica mu vrelo poďakoval za všetko urobil a opýtal sa ho, či by bol ochotný vysvätiť podobným spôsobom aj ďalších bohoslovcov. Biskup Pobožný odpovedal: ”Pokiaľ sa to len bude dať, urobím tak s radosťou. Veď je to moja povinnosť.”

Na druhý deň, 30. septembra pricestovali do Rožňavy ďalší traja jezuitskí bohoslovci, kandidáti na kňazstvo: Ján Chrysostom Korec, Pavol Horský a Alojz Volek. Ich vlak mal veľké meškanie, takže do mesta prišli až krátko před polnocou. Najviac ich zarmucovalo to, že precestovali celý deň a neboli na sv. prijímaní. A vtedy si jeden z nich spomenul: ”Pavol, veď Ty si už kňaz, Ty nám môžeš podať sv. prijímanie.” Novokňaz Hnilica im ochotne vyhovel. Odobrali sa do kaplnky, kde im podal sv. prijímanie a potom strávili krátky čas v spoločnej adorácii.

Na druhý deň, 1. októbra 1950, biskup Pobožný v kaplnke rožňavskej nemocnice znovu udelil sviatosť posvätenia kňazstva Jánovi Ch. Korcovi a ďalším dvom jezuitským kandidátom.

* * *

Jubilanti kardinál Ján Ch. Korec a biskup Pavol M. Hnilica sa v týchto dňoch so zbožnou vďačnosťou vracajú k udalostiam spred päťdesiatich rokov a spomínajú na tento dramatický začiatok svojho kňazstva. Pred pol storočím nastúpili cestu, na ktorej ich čakali mnohé príkoria, nebezpečenstvá, poníženia a skúšky. Pri spätnom pohľade môžu opakovať slová sv. Pavla: ”Omnia possum in Eo, qui me comfortat – Všetko môžem v Tom, ktorý ma posilňuje” (Fil 4,13). Keď obdivujme ich neochvejnú vieru, ich lásku a oddanosť Sv. Cirkvi a jej viditeľnej hlave, rímskemu biskupovi, aj my ich priatelia a rodáci sa radujeme s nimi a pri tomto krásnom jubileu im želáme hojnosť Božieho požehnania a milostí a ”mnogaja i blagaja ljeta” v dobrom zdraví.

František Vnuk