Bolo by nosením dreva do lesa opakovať slovenskému čitateľovi ich historické osudy. Sústredím sa len na pokračovanie ich misie a jej historickú reflexiu v Poľsku, Čechách i na vlastnom Slovensku. Začneme teda od zdanlivého konca. Roku 885, niekoľko mesiacov po smrti svätého Metoda, sa vďaka diplomatickému úsiliu Nitrianskeho biskupa Vichinga u rímskeho pápeža Štefana V. podarilo dosiahnuť nielen to, že Gorazd nezískal moravský arcibiskupský stolec, ale aj celkový zákaz slovanskej liturgie. V dôsledku tohto nespravodlivého rozhodnutia boli z Veľkej Moravy vyhnaní Metodovi žiaci. Časť z nich sa vydala do Čiech, časť na dalmátske pobrežie, najschopnejší, po rôznych peripetiách, našli záchranu a podmienky pre duchovný rozvoj v Bulharsku.

Dodnes nejasnou ostáva otázka Gorazda. Viching opustil Svätopluka roku 893. Roku 894 sa vlády na Veľkej Morave ujal Mojmír II. Teoreticky sa obnovila možnosť reaktivovať slovanský obrad. Z rozhodnutia pápeža Jána IX. prišli na Moravu v rozmedzí rokov 899/900 arcibiskup Ján s biskupmi Benediktom a Danielom. V rámci novej hierarchie si mohol nájsť svoje miesto aj Gorazd. Keď však okolo roku 905 začal úpadok veľkomoravskej štátnosti, ako sa pripúšťa, Gorazd sa presťahoval do Krakova. Tu už jestvoval biskupský stolec slovanského obradu. Moravská tradícia pripomína týchto krakovských biskupov: Ján (900–916, respektíve 926), Silvester (942–961) a Vracen, ktorého spomína aj český Kosmas. Nie je teda vylúčené, že Sliezsko a Krakovsko boli evanjelizované pomocou Metodovych žiakov. Okrem iného to umožňoval mier, ktorý roku 874 uzavrel Svätopluk s Ľudovítom Nemcom vo Forchheime. V tomto kontexte treba vidieť aj zmienku zo Života svätého Metoda, ktorá hovorí o krste kniežaťa Vislanov. Naznačuje to tiež výskyt geografických názvov odvodených od údajného pobytu svätého Klementa (svedčia o tom tiež najstaršie patrocínia niektorých kostolov), atď.

Slovanský obrad sa objavil tiež v Čechách. Okolo roku 874 sa na dvore Svätopluka vo Velehrade uskutočnil krst českého kniežaťa Bořivoja. Prijala ho, azda o niečo neskôr, aj jeho žena Ľudmila. Užšie vzťahy Čiech s Moravou však nastali po roku 884, keď Karol III. vyjadril súhlas so zaujatím tohto územia Veľkou Moravou. Situácia sa zmenila po smrti Bořivoja a následne Svätopluka, keď synovia prvého Spitihnev a Vratislav sa rozhodli prijať východofranskú nadvládu. Tým sa v Čechách posilnil vplyv latinskej cirkvi (cez Regensburg). V skutočnosti začala v Čechách čudná koexistencia: liturgia a kalendár mali latinský charakter, udeľovanie sviatostí a breviár byzantský, teda starosloviensky. O tom, že v Čechách bola známa glagolica svedčia najstaršie Životy svätej Ľudmily a svätého Václava, napísané týmto písmom. Potom, ako boli prenesené na Kyjevskú Rus, boli prijaté tamojšou cirkvou a vtelené do staroruského Kánonu.

Ako dosvedčuje Kronika sázavského mnícha (12. storočie), český pustovník svätý Prokop, zbehlý v slovanskom písme, našiel uznanie u kniežaťa Oldřicha, ktorý mu daroval prostriedky na založenie benediktínskeho kláštora (1039). Kultivovala sa v ňom staroslovienska liturgia. Neskôr sa stal jeho protektorom knieža Břetislav. Keď umrel, mníchov (takzvaných glagolášov) vypudili z krajiny. Útočisko našli v Uhorskom Vyšehrade, odkiaľ ich naspäť povolalo české knieža Vratislav II. Pokúšal sa aj o jeho oficiálne uznanie v Čechách. Jednako, po odpovedi Gregora VII., bolo glagolášom dovolené odísť do Dalmácie a ich miesto zaujali latinníci (1092).

Znovuzrodenie slovanského obradu a s tým súvisiaceho svätocyrilo-metodského kultu v Čechách nastúpilo až za vlády cisára Karola IV. Roku 1337 mal cestu po Dalmácii. Navštívil tu kláštor svätého Juraja v Senj. Toto stretnutie so živou staroslovienskou tradíciou ho priviedlo k myšlienke založiť v jeho krajine slovanský kláštor. Mal slúžiť veci zjednotenia všetkých slovanských národov a tak isto podčiarnuť osobitosť Českého kráľovstva. Po odobrení pápežom Klementom VI. vznikol taký kláštor na pražských Slovanech. Jeho patrónmi sa stali svätí Cyril a Metod. Zaľudnili ho mnísi, ktorí prišli z Chorvátska. Stopou po ich pôsobení je tak zvaná Bible česká (1415) napísaná glagolicou.

Karolovu myšlienku podchytilo aj sliezske knieža Konrád II., ktorý pozval glagolášov do Oleśnice (1380). Neskôr, roku 1390 ich do Krakova pozvala kráľovná Hedviga. Pôsobiť začali pri kláštore Svätého Kríža na Kleparzu. Neudržali sa však dlho. Už okolo roku 1480 bol kláštor zavretý a postupne upadal v ruinu. Roku 1818 boli jeho zbytky rozobrané a miesto symbolicky nazvané Plac Słowiański.

Už roku 1349 prvý pražský arcibiskup Arnold z Pardubíc zaviedol v Čechách sviatok na počesť slovanských apoštolov, ktorý vyznačil dňom 9. marca. V jeho šľapajách šiel moravský biskup Ján VII. Volek (roku 1360). Je len charakteristické, že pritom nijako nebol špecifikovaný liturgický rámec a charakter obradov, ale celá záležitosť ponechaná na prirodzený vývoj. Ten bol prirodzene silnejší na Morave. Tu bol vysvätený aj prvý oltár na počesť svätých Cyrila a Metoda (biskup Ján VIII. Očko, roku 1360). Až druhý bol roku 1367 v Prahe. V tom čase tiež boli do olomouckej omšovej knihy zavedené mená Solúnskych bratov. Ich miestny kult korunoval roku 1380 biskup Ján X., keď ich vyhlásil za patrónov Moravy.

No moravský kult oboch svätcov sa začal presúvať aj na územie susedného Malopoľska. Mená svätých bratov sa ocitli v liturgických knihách. V Kódexe krakovskej kapituly (15. storočie) nachádzame legendu o Slovanských apoštoloch a v Krakovskej omšovej knihe – omšu na počesť svätých Cyrila a Metoda. Bola prepisovaná do všetkých ďalších kníh, až do 19. storočia. Z Krakovskej diecézy sa liturgický kult svätého Cyrila a svätého Metoda preniesol aj do ďalších poľských diecéz (Poznanskej, Plockej, Vroclavskej). Mená svätých bratov sa objavili v omšových knihách, breviároch a kalendároch. Roku 1436 poľský prímas Zbigniew Oleśnicki dokonca vyhlásil slovanských apoštolov za patrónov Poľska.

Čas husitských nepokojov a neskoršej reformácie nevplýval pozitívne na rozvoj kultu svätého Cyrila a Metoda. Charakteristické je však to, že kláštor na Slovanech (Emauzy) zostal ušetrený pred plienením a slovanská liturgia prešla v českú utraquistickú liturgiu. Ba záujem o osoby Solúnskych bratov prejavili aj evanjelici a kalvínsky novoutraquisti. V priebehu času však bola slovanská liturgia v Čechách opomínaná a ich sviatok 9. marca sa prestal svätiť. Stalo sa tak ešte za života emauzského opáta Pavla Paminodasa-Horského roku 1596. Na rozdiel od Čiech sa na Morave sviatok udržal. Bola to zásluha biskupa S. Pavlovského a taktiež kardinála F. Dietrichsteina.

Po dlhé stáročia akoby utlmený kult svätých Cyrila a Metoda na Slovensku znovu prebudil český utraquista Jakub Jakobeus, ktorý sa tu zachránil po bitke na Bielej Hore (1620). V latinčine tu vydal Živý opis slovenského národa a Slzy slovenského národa, v ktorých Slovákov predstavil ako dedičov cyrilo-metodskej tradície. V jeho šľapajách šlo jezuitské univerzitné učené centrum v Trnave, založené roku 1635. Knihy, ktoré sa v univerzitnej tlačiarni vydávali nadväzovali na dedičstvo Veľkej Moravy a tak isto na diela slovanských apoštolov. Prvou publikáciou tohto typu bol katolícky spevník od Benedikta Szőllősi-Rybnického SJ (Cantus Catholici, 1655). Počas zbytku 17. a celého 18. storočia bol odkaz oboch bratov kultivovaný v dielach D. Sinapia-Horčičku, J. B. Magina, S. Timona SJ, M. Bela, J. Severíniho, J. Papánka a J. Sklenára. Nadväzujúc na minulosť poukazovali na potrebu zachovania slovenského jazyka. V cyrilo-metodskej tradícii videli základ národného povedomia Slovákov. Všetky ich práce však boli napísané v latinčine.

Podobnú úlohu zohral v Čechách 17. storočia jezuita Bohuslav Balbín (1621–1688). V latinskom diele Rozprava o obrane slovanského jazyka, obzvlášť českého vyjadril svoje znepokojenie nad budúcnosťou českého národa a jazyka. Veľmi podstatným bola v tomto diele pripomienka činnosti Solúnskych bratov, ktorých hlavná zásluha bola, že staroslovienskemu jazyku dali v liturgii punc svätosti. Pritom práve z tohto jazyka mal vyrásť český jazyk. Hlboký záujem o českú históriu, kultúru a geografiu preukázal Balbín v typicky barokovom diele: Miscellanea historica regni Bohemiae.

Celkom opačne sa rozvíjal kult svätých Cyrila a Metoda na Morave. Roku 1667 tu bola zložená na základe staršej liturgickej formy ďakovná omša na počesť moravských národných patrónov. Na ich čele stáli svätí Solúnski bratia. Hlavným centrom kultu slovanských apoštolov sa stal cistercitský kláštor na Velehrade, kde bolo zložené aj špeciálne ofícium a cyrilo-metodské litánie. Cistercitom bol aj K. B. Hirschmentzel, autor diel, ktoré oslavovali svätých bratov. Roku 1676 olomoucký biskup Karol II. Lichtenstein potvrdil aktuálnosť 9. marca, ako sviatku na území celej Moravy. Odtiaľ sa tento kult dostal aj do Viedne, v ktorej sa od roku 1708 verní Moravania zhromažďovali v kostole svätého Michala, pred cisárskym palácom. Mnohé patriotické plamenné kázne, v ktorých sa oslavovali svätí Cyril a Metod tu predniesli: J. J. Sartori, J. B. Levin von Rotte, a iní. Súhrnne boli vydávané tlačou až do roku 1783.

Racionalizmus 18.–19. storočia oslabil aj cyrilo-metodský kult. Na druhej strane vtedy započaté historicko-lingvistické bádania nad počiatkami českého národa vytvorili novú tradíciu jazykových zásluh oboch svätých, na ktoré sa mohlo oprieť národné a náboženské obrodenie krajín Českej koruny. Stál pri nich František Sušil, vyznavač cyrilo-metodskej ideológie ”Cirkvi a vlasti”. Podobný jav vznikol na Slovensku, kde koncom 18. storočia dozrela myšlienka vedeckého spracovania slovenského jazyka. Tejto úlohy sa ako prvý seriózne zmocnil A. Bernolák, zakladateľ Slovenského učeného tovarišstva (Trnava 1789). V tejto úlohe pokračovala skupina okolo Ľ. Štúra. Veľkú Moravu na rozdiel od bernolákovcov nepokladali len za súčasť slávnych dejín Slovákov, ale ako dobový politický program.

Ďalším impulzom na umocnenie cyrilo-metodskej tradície v Čechách a na Slovensku boli milenárne oslavy (príchod Cyrila a Metoda 863, smrť Konštantína 869, smrť Metoda 885). Vtedy na prosbu predstaviteľov českého národa pápež Pius IX. rozhodol presunúť ich sviatok z 9. marca na 5. júla. Rímske oslavy roku 1863 sa stali impulzom aby na Slovensku boli stavané oltáre na počesť Solúnskych bratov. Na čele slovenskej delegácie do Ríma stál kňaz Juraj Slott-Rajecký. Po príchode na Slovensko vydal tlačou knižôčku, v ktorej opisoval priebeh tejto oslavy. Bola v nej aj kázeň, ktorú mal počas slávnostnej omše v kostole svätého Klementa. V spomínanom kostole vznikla v rokoch 1882–1886 aj kaplnka na počesť svätých Cyrila a Metoda.

Veľkolepé cyrilo-metodské oslavy na Velehrade roku 1885 sa streli so širokou odozvou na celej Morave. Pod ich dojmom kňaz Anton Cyril Stojan v Olomouci založil Apoštolát svätých Cyrila a Metoda pod ochranou N. P. M. Zmyslom vzniknutého tovarišstva bolo upevňovanie katolíckej viery uprostred Slovanov a taktiež zlúčenie slovanských nekatolíkov v jednotu viery. Mocne svoju činnosť rozvinulo v Čechách, na Morave, v Chorvátsku a na Slovensku. Zásluhou kňaza Stojana boli v jej sídle na Velehrade, v arcibiskupskom meste svätého Metoda, konané teologické kongresy, ktorých hlavnou úlohou bolo duchovné zbližovanie a úsilie o budovanie doktrínového premostenia medzi slovanským pravoslávnym Východom a latinským Západom. Tieto kongresy sa konali v rokoch 1907–1936 a taktiež 1946–1947. Neskôr prebral štafetu velehradských kongresov kláštor svätého Prokopa v Lisle (Chicago, USA).

Tisícročné oslavy Svätá Stolica rozhodla využiť na pripomenutie diela Solúnskych bratov celej Cirkvi. Roku 1863 pápež Lev XIII vyhlásil povinnú spomienku svätých Cyrila a Metoda a roku 1880 vydal slávnu encykliku Grande munus, inšpirovanú záhrebským arcibiskupom J. J. Strossmayerom. Boli v nej potvrdené názory o svätosti oboch bratov a pripomenuté ich dielo. Ďalej encyklika obsahovala výzvu na zjednotenie cirkví. Roku 1881 sa vydali predstavitelia všetkých slovanských národov do Ríma na ďakovnú púť. V Čechách v tejto dobe vzniklo nové ďakovné omšové ofícium na počesť svätých Cyrila a Metoda.

Pokiaľ ide o Poľsko, milenárne oslavy sa s najväčším úspechom slávili v Sliezsku. V Załęskiej Hucie a Knurowe boli vystavané kostoly zasvätené Solúnskym bratom, všeobecne sa spievala cyrilo-metodská pieseň preložená z češtiny (na melódiu: Boże, coś Polskę...). Podobný ohlas mali oslavy aj medzi grékokatolíkmi. Roku 1873 bola vystavaná v Sahryni (okolo Hrubešova) cerkev na počesť svätých Cyrila a Metoda. Roku 1891 potom metropolita tohto obradu Silvester Sembratovič vyzval svojich verných aby šírili kult apoštolov Slovanov. Na podobných pozíciách stál neskôr aj jeho nástupca, metropolita Šeptický.

Kvalitatívne nová situácia na rozvoj cyrilo-metodského kultu nastúpila vznikom 1. Č-SR (1918). Novovysvätených slovenských biskupov Karola Kmeťku, Jána Vojtaššáka a Mariána Blahu v Nitre roku 1921 napríklad vítali ako nástupcov svätých Cyrila a Metoda.

Po 2. svetovej vojne sa situácia diametrálne zmenila. Komunistická moc v Česko-Slovensku bojovala proti otvoreným prejavom náboženského života. Nemožno sa preto čudovať, že centrom duchovným ctiteľov Slovanských apoštolov sa stal rímsky chrám svätého Klementa. Počas osláv 1100 rokov od príchodu Solúnskych bratov na Moravu (1963) pápež Ján XXIII tu položil základný kameň pre budovu Slovenského inštitútu svätého Cyrila a Metoda. Prostriedky na tento cieľ poukázala slovenská diaspóra v USA. V tom istom roku boli do kostola svätého Klementa prenesené ostatky svätého Konštantína-Cyrila.

20. storočie vo vzťahu Svätej Stolice k osobám svätého Cyrila a Metoda bolo v znamení konsekventného odvolávania sa na ich dielo. Tejto téme boli venované apoštolské listy nástupcov Leva XIII.: Benedikta XV. (Saepe nobis, 1921), Pia XI (Quod s. Cirillum, 1927), Jána XXIII. (Magnifici eventus, 1963) a Pavla VI. (Antiquae nobilitatis, 1969). Roku 1971 Pavol VI. udelil velehradskej bazilike privilégium vykonávať liturgiu podľa latinského rítu v staroslovienskom jazyku.

Po krátkom pontifikáte Jána Pavla I. bol na Petrov stolec vybraný prvý Slovan v dejinách – Poliak Karol Wojtyła, ktorý si vybral meno Ján Pavol II. Nebolo potom prekvapením, keď posledný deň roku 1980 podpísal apoštolský list Egregie virtitis, v ktorom vyhlásil svätého Cyrila a Metoda spolupatrónmi Európy (spolu so svätým Benediktom). 2. júla 1985 ohlásil encykliku Slavorum apostoli, v ktorej urobil precíznu analýzu práce Svätých bratov poukazujúc na význam ich kultu pre ekumenické hnutie. O niekoľko dní neskôr sa v Djakove (Chorvátsko) a na moravskom Velehrade uskutočnili ústredné oslavy 1100 rokov smrti svätého Metoda. Velehradské sanktuárium (kostol svätého Cyrila) obdržalo z rúk pápežského legáta kardinála Agostina Casorollyho Zlatú ružu. Znamenalo to obrovské vyznamenanie. Hodná zaznamenania bola aj skutočnosť, že to bola obrovská náboženská manifestácia občanov (150 tisíc) vtedajšej ČSSR.

Odkaz svätého Cyrila a Metoda teda v spoločnostiach západných Slovanov zohrával významnú dejinnú úlohu. Po páde komunizmu nastúpila jeho nová etapa. Zasluhuje si však osobitné spracovanie.

(Z poľštiny preložil: Martin Homza)

Obrázok:

1) Arcibiskup Metod pri krstení. Podľa fresky v podzemí baziliky svätého Klementa v Ríme